VYHLÁŠKA 44/1966 Z. z. o zdravotníckych pracovníkoch a iných odborných pracovníkoch v zdravotníctve

§ 1

(1)

Lekári obstarávajú úlohy vyžadujúce vysokoškolské lekárske vzdelanie, najmä určujú

diagnózu, určujú liečebný plán i plán hygienických a protiepidemických opatrení, určujú

zdravý spôsob života a práce, vykonávajú výber osôb, ktoré sa majú zaradiť do sústavnej

dispenzárnej starostlivosti, ukladajú izoláciu a karanténne opatrenia, vydávajú posudky,

predpisujú lieky a uskutočňujú liečebné výkony.

(2)

Lekári riadia a kontrolujú prácu pridelených spolupracovníkov a vedú ich sústavne

k zvyšovaniu úrovne ich práce.

§ 2

(1)

Spôsobilosť na výkon lekárskeho povolania sa získava ukončením štúdia a zložením

predpísaných skúšok na fakulte všeobecného lekárstva, fakulte detského lekárstva a

lekárskej fakulte hygienickej.

(2)

Absolventi fakulty detského lekárstva a fakulty všeobecného lekárstva - detského

smeru získavajú spôsobilosť na výkon povolania predovšetkým v starostlivosti o deti,

absolventi lekárskej fakulty hygienickej na výkon povolania predovšetkým v hygiene

a epidemiológii. Absolventi stomatologického smeru fakulty všeobecného lekárstva získavajú

spôsobilosť na výkon lekárskeho povolania len v starostlivosti o chrup a ústnu dutinu.

(3)

Ministerstvo zdravotníctva môže zo závažných dôvodov udeliť absolventovi stomatologického

smeru fakulty všeobecného lekárstva povolenie na výkon povolania v inom úseku zdravotníckych

služieb, než pre ktorý získal spôsobilosť, a určiť potrebné podmienky. Absolventom

fakulty detského lekárstva, fakulty všeobecného lekárstva - detského smeru a absolventom

lekárskej fakulty hygienickej môže také povolenie udeliť Ministerstvo zdravotníctva.

§ 3

Farmaceuti

(1)

Farmaceuti obstarávajú úlohy vyžadujúce vysokoškolské farmaceutické vzdelanie, najmä

pri príprave, výrobe, výdaji, distribúcii a kontrole liečiv a pri špeciálnych laboratórnych

prácach.

(2)

Farmaceuti v lekárňach najmä prijímajú recepty a posudzujú ich, či zodpovedajú príslušným

predpisom, pripravujú lieky, vydávajú lieky na predpis lekára po vykonaní konečnej

kontroly a kontrolujú farmaceutické suroviny na prípravu liekov.

(3)

Farmaceuti riadia a kontrolujú prácu pridelených spolupracovníkov a vedú ich sústavne

k zvyšovaniu úrovne ich práce.

(4)

Spôsobilosť na výkon povolania farmaceuta sa získava ukončením štúdia a zložením

predpísaných skúšok na farmaceutickej fakulte.

§ 4

Dentisti

(1)

Dentisti poskytujú ambulantnú liečebno-preventívnu starostlivosť o chrup. Pritom

sú oprávnení

a)

odstraňovať zubný kameň a povlak,

b)

pribrusovať zuby,

c)

zhotovovať pevné a snímacie upevňovacie dlahy,

d)

odstraňovať citlivosť zubov impregnáciou,

e)

otvárať a plniť (plombovať) zuby a korene vrátane ošetrenia koreňa,

f)

vyťahovať zuby a korene s výnimkou prípadov vyžadujúcich lekárske ošetrenie,

g)

zhotovovať a zasadzovať, prispôsobovať a opravovať pevné a snímacie umelé náhrady

chrupu, zubov a ich častí.

(2)

Na uskutočňovanie výkonov uvedených v odseku 1 sú dentisti oprávnení brať odtlačky

zubov a čeľustí, používať miestne znecitlivenie a potrebné liečivá, zhotovovať a hodnotiť

röntgenové snímky zubov. Na iné výkony nie sú dentisti oprávnení. Ak pri uskutočňovaní

výkonov zistia, že je potrebné lekárske ošetrenie, nesmú, pokiaľ nejde o poskytnutie

prvej pomoci, vo výkonoch pokračovať a sú povinní odovzdať ošetrovaného na ďalšie

odborné ošetrenie, prípadne mu toto ošetrenie zabezpečiť.

(3)

Povolanie dentistu môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci, ktorí získali spôsobilosť

na výkon tohto povolania podľa skorších predpisov.

*)

§ 5

(1)

Strední zdravotnícki pracovníci vykonávajú svoju odbornú činnosť vyžadujúcu stredné

zdravotnícke vzdelanie, a to podľa povahy vykonávanej práce buď samostatne alebo podľa

pokynov lekára, prípadne iného vedúceho pracovníka.

(2)

Strednými zdravotníckymi pracovníkmi sú zdravotná sestra, detská sestra, ženská sestra,

zubná sestra, diétna sestra, rehabilitačný pracovník, asistent hygienickej služby,

zdravotný laborant, röntgenový laborant, zubný laborant, lekárenský laborant a očný

optik. Počet odborov stredných zdravotníckych pracovníkov môže Ministerstvo zdravotníctva

prispôsobovať podľa potrieb zdravotníckych služieb.

(3)

Rozsah oprávnení a náplň činnosti jednotlivých odborov stredných zdravotníckych pracovníkov

ustanoví Ministerstvo zdravotníctva.

§ 6

(1)

Spôsobilosť na výkon povolaní jednotlivých odborov stredných zdravotníckych pracovníkov

sa získava ukončením štúdia a zložením predpísaných skúšok na strednej zdravotníckej

škole. Ministerstvo zdravotníctva môže ustanoviť podmienky pre rozšírenie spôsobilosti

stredných zdravotníckych pracovníkov na výkon povolania v ďalšom odbore.

(2)

Stredný zdravotnícky pracovník sa môže previesť na prácu v inom odbore, než pre ktorý

získal spôsobilosť, len výnimočne a len na pracoviská, ktoré určí Ministerstvo zdravotníctva.

Prechodne možno také opatrenie urobiť so súhlasom pracovníka na dobu šiestich mesiacov

a bez jeho súhlasu, ak to vyžaduje nevyhnutná prevádzková potreba organizácie, najdlhšie

dovedna na dobu tridsiatich pracovných dní v kalendárnom roku.

*)

Na dlhší čas možno takéto opatrenie urobiť so súhlasom pracovníka a za predpokladu,

že sa pracovník zaviaže rozšíriť svoje znalosti i na túto odbornú činnosť a najneskoršie

do dvoch rokov odo dňa prevedenia zložiť na strednej zdravotníckej škole skúšky v

rozsahu určenom Ministerstvom zdravotníctva.

§ 7

(1)

Nižší zdravotnícki pracovníci vykonávajú podľa pokynov lekára a pod vedením stredných

zdravotníckych pracovníkov odbornú činnosť vyžadujúcu zdravotnícke vzdelanie.

(2)

Nižšími zdravotníckymi pracovníkmi sú: ošetrovateľka, pestúnka, zubná inštrumentárka,

masér, pitevný laborant-preparátor a dezinfektor.

(3)

Pracovnú náplň jednotlivých odborov nižších zdravotníckych pracovníkov určuje Ministerstvo

zdravotníctva.

(4)

Nižší zdravotnícki pracovníci získavajú spôsobilosť na výkon povolania absolvovaním

zdravotníckej školy alebo dlhodobého odborného kurzu podľa osnov schválených Ministerstvom

zdravotníctva a zložením predpísaných skúšok.

§ 8

Pomocní zdravotnícki pracovníci

(1)

Pomocní zdravotnícki pracovníci vykonávajú pod vedením vyššie kvalifikovaných odborných

pracovníkov činnosť vyžadujúcu krátkodobé zdravotnícke vzdelanie.

(2)

Pomocnými zdravotníckymi pracovníkmi sú sanitárky (sanitári) pre jednotlivé úseky

práce.

(3)

Pracovnú náplň jednotlivých odborov pomocných zdravotníckych pracovníkov určuje Ministerstvo

zdravotníctva.

(4)

Pomocní zdravotnícki pracovníci získavajú spôsobilosť na výkon povolania absolvovaním

odborného školenia a zložením záverečnej skúšky. Toto školenie sa organizuje v zdravotníckych

zariadeniach podľa učebných plánov a osnov schválených Ministerstvom zdravotníctva.

§ 9

Zaškolenie na novom pracovisku

Ak prejde zdravotnícky pracovník na pracovisko iného odborného oddelenia, je vedúci

povinný zabezpečiť pod vedením povereného skúseného pracovníka jeho zaškolenie, najmä

v špeciálnych zručnostiach a vedomostiach, v organizácii a prevádzke a v bezpečnosti

a ochrane zdravia pri práci. Zaškolenie sa vykonáva spravidla počas troch mesiacov

po nástupe a jeho priebeh sa kontroluje a hodnotí.

§ 10

Rozvoj lekárskych vied i potreby praxe a deľby práce vyžadujú jednotnú sústavu ďalšieho

vzdelávania zdravotníckych pracovníkov. Toto vzdelávanie organizujú a riadia krajské

národné výbory za odbornej pomoci ústavov pre ďalšie vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov.

Toto ďalšie vzdelávanie sa vykonáva v ústavoch pre ďalšie vzdelávanie zdravotníckych

pracovníkov a na pracoviskách zdravotníckych zariadení, a to podľa zásad ustanovených

Ministerstvom zdravotníctva po dohode s Ministerstvom školstva a kultúry.

§ 11

(1)

Ďalšie vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov zahŕňa špecializačnú prípravu lekárov

a farmaceutov, pomaturitné štúdium stredných zdravotníckych pracovníkov a ďalšie zdokonaľovanie

znalostí.

(2)

Hlavnými formami ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov je samostatné štúdium,

získavanie znalostí a zručností pod vedením kvalifikovaného pracovníka, seminárne

školenie, kurzy a potrebné dopĺňanie znalostí na školiacich miestach alebo iné hromadné

akcie usporadúvané v zdravotníckych zariadeniach a v ústavoch pre ďalšie vzdelávanie

zdravotníckych pracovníkov.

(3)

Špecializačná príprava lekárov a farmaceutov a pomaturitné štúdium stredných zdravotníckych

pracovníkov sa vykonáva spravidla na pracoviskách týchto pracovníkov, pokiaľ vyhovujú

požiadavkám pre tieto účely. Ak je to potrebné, najmä pri špecializačnej príprave

pre špecializáciu II. stupňa alebo nadstavbovú špecializáciu, môže sa lekárovi alebo

farmaceutovi uložiť doplnenie prípravy. Toto doplnenie sa vykonáva na vysoko kvalifikovaných

pracoviskách vybratých pre školenie lekárov alebo farmaceutov z iných pracovísk (ďalej

len „školiace miesto"). Ústavy pre ďalšie vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov určujú

náplň školenia na školiacom mieste.

(4)

Každý lekár, farmaceut a stredný zdravotnícky pracovník je povinný i po získaní odbornej

špecializácie zdokonaľovať svoje znalosti, a to predovšetkým sústavným individuálnym

štúdiom.

(5)

Vedúci pracovníci na všetkých stupňoch sú povinní viesť svojich spolupracovníkov

k všestrannému zdokonaľovaniu kvalifikácie, súčasťou ktorej je ideologická vyspelosť,

a odborne usmerňovať ich štúdium i získavanie praktických skúseností.

§ 12

(1)

Špecializačnou prípravou získava lekár hlbšie znalosti na výkon odbornej činnosti

v niektorom z lekárskych odborov (špecializácia I. stupňa), prípadne na výkon vyššie

kvalifikovanej a užšie špecializovanej činnosti (špecializácia II. stupňa, nadstavbová

špecializácia).

(2)

Základný rozsah znalostí v jednotlivých špecializačných odboroch určujú špecializačné

náplne, ktoré vydáva Inštitút pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (ďalej

len „Inštitút") po schválení Ministerstvom zdravotníctva.

§ 13

(1)

Špecializáciu I. a II. stupňa možno získať v týchto odboroch

1.

interné lekárstvo,

2.

pediatria,

3.

gynekológia a pôrodníctvo,

4.

chirurgia,

5.

neurológia,

6.

psychiatria,

7.

dermatovenerológia,

8.

stomatológia,

9.

otorinolaryngológia,

10.

oftalmológia,

11.

rádiodiagnostika,

12.

rádioterapia,

13.

patologická anatómia,

14.

hygiena,

15.

mikrobiológia,

16.

epidemiológia.

(2)

V odbore sociálneho lekárstva, ktorého tematika prestupuje všetky lekárske odbory,

možno získať špecializáciu len ako ďalšiu špecializáciu po dosiahnutí špecializácie

I. stupňa v niektorom odbore, predovšetkým v internom lekárstve, pediatrii, hygiene

a v epidemiológii.

(3)

Po dosiahnutí špecializácie I. stupňa možno získať nadstavbovú špecializáciu v odboroch

uvedených v

prílohe

. Pre zvlášť úzko špecializované odbory, ktoré nie sú uvedené v

prílohe

, môže nadstavbovú špecializáciu priznať výnimočne Ministerstvo zdravotníctva po vyjadrení

svojej vedeckej rady.

§ 14

(1)

Špecializačná príprava trvá v I. stupni štyri roky, v odbore stomatológie tri roky;

v II. stupni a v nadstavbových odboroch ďalšie tri až päť rokov podľa špecializačných

náplní.

(2)

Ak lekár pracuje v skrátenom úväzku, predlžuje sa úmerne doba predpísaná na získanie

špecializácie.

(3)

Ak lekár nepracuje v odbore, v ktorom získal špecializáciu, po dobu dlhšiu ako päť

rokov, môže ďalej pracovať ako špecialista v tomto odbore len po predchádzajúcom doplnení

znalostí a ich overení kvalifikačnou atestáciou. Nevyhnutné predpoklady pre doplnenie

znalostí zabezpečí Ministerstvo zdravotníctva, u lekárov pracujúcich v ústredne riadených

zariadeniach Ministerstvo zdravotníctva.

(4)

Lekár môže získať špecializáciu najviac v troch odboroch.

§ 15

(1)

Do špecializačnej prípravy možno započítať len prácu v odbore vykonávanú v pracovnom

pomere. Ministerstvo zdravotníctva ustanoví, či a v akom rozsahu sa započítava práca

v odbore vykonávaná mimo pracovného pomeru.

(2)

Lekárska prax v inom odbore sa započítava len do doby vlastnej špecializačnej prípravy,

a to najviac dvoma mesiacmi.

(3)

Zo základnej vojenskej služby sa započítava do celkovej špecializačnej prípravy šesť

mesiacov. Pokiaľ vykonal lekár základnú vojenskú službu pred ukončením dvanásťmesačnej

všeobecnej časti špecializačnej prípravy, započítava sa mu do tejto všeobecnej časti

dvoma mesiacmi, zvyšujúcimi štyrmi mesiacmi do vlastnej špecializačnej prípravy. Odborná

činnosť lekára vykonávaná v priebehu základnej vojenskej služby v špecializačnom odbore

sa však započítava do špecializačnej prípravy v celom rozsahu.

(4)

Odôvodnená dlhodobá neprítomnosť v práci sa započítava do celkovej špecializačnej

prípravy najviac dvoma mesiacmi.

§ 16

(1)

Špecializačná príprava na prvú špecializáciu začína všeobecnou časťou, ktorej cieľom

je upevniť a prehĺbiť pod vedením skúseného odborníka teoretické a praktické znalosti

získané v priebehu štúdia. Ministerstvo zdravotníctva môže v jednotlivých prípadoch

určiť, že lekári absolvujú všeobecnú časť špecializačnej prípravy v prvých troch rokoch

vlastnej špecializačnej prípravy. Také opatrenie sa oznámi Inštitútu.

(2)

Všeobecná časť špecializačnej prípravy sa vykonáva

a)

u absolventov fakulty všeobecného lekárstva a fakulty detského lekárstva po dobu

dvanástich mesiacov v odbore interného lekárstva a chirurgie, pričom musia absolventi

získať potrebné znalosti i z odboru prenosných chorôb a gynekológie;

b)

u absolventov lekárskej fakulty hygienickej po dobu dvanástich mesiacov v odbore

interného lekárstva a v jednotlivých úsekoch hygieny a epidemiológie, pričom musia

absolventi získať aj potrebné znalosti z odboru prenosných chorôb;

c)

u absolventov stomatologického smeru fakulty všeobecného lekárstva a u ostatných

absolventov zaradených do špecializácie v stomatológii počas dvojmesačnej prípravy

v tomto odbore.

Rozsah a časové rozdelenie činností v jednotlivých odboroch určia špecializačné náplne.

(3)

Krajské národné výbory určujú pracoviská, na ktorých sa vykonáva všeobecná časť špecializačnej

prípravy, a to náležite vybavené oddelenia nemocníc s poliklinikou a hygienických

staníc.

(4)

Pri ďalšej špecializácii I. stupňa sa trvanie špecializačnej prípravy u absolventov

fakulty všeobecného lekárstva a fakulty detského lekárstva skracuje o dobu jej všeobecnej

časti.

§ 17

(1)

Za organizáciu všeobecnej časti špecializačnej prípravy zodpovedajú riaditelia nemocníc

s poliklinikou. Za odborné vedenie lekárov zodpovedajú vedúci pracovníci príslušných

odborných pracovísk.

(2)

Pri nástupe prvej špecializačnej prípravy vydá krajský národný výbor lekárovi špecializačný

index, do ktorého sa plynule zaznamenáva jej priebeh.

§ 18

(1)

Najneskôr do tridsiatich dní po ukončení všeobecnej časti špecializačnej prípravy

Ministerstvo zdravotníctva určí po prerokovaní s lekárom odbor, v ktorom sa bude vykonávať

vlastná špecializačná príprava lekára. U lekárov, ktorí pracujú v ústredne riadených

zariadeniach, určí odbor Ministerstvo zdravotníctva.

(2)

Výber odboru sa pripravuje už v priebehu všeobecnej časti špecializačnej prípravy

na základe hodnotenia schopností lekára i s prihliadnutím na jeho spoločensky odôvodnené

záujmy a v súlade s perspektívnou potrebou špecialistov.

(3)

Určený špecializačný odbor sa zaznamenáva do indexu.

(4)

Zmenu určeného odboru v priebehu špecializačnej prípravy môže vykonať zo závažných

dôvodov orgán príslušný na určovanie odboru, a to len na základe dohody s lekárom.

§ 19

(1)

Vlastná špecializačná príprava sa vykonáva na odborných pracoviskách zdravotníckych

zariadení, lekárskych fakúlt a výskumných ústavov.

(2)

Lekárom pracujúcim v teoretických odboroch sa do predpísanej doby špecializácie v

klinickom odbore započítava jeden až tri roky doterajšej praxe podľa rozsahu použiteľnosti

znalostí z teoretického odboru pre zvolený odbor; započítateľnosť individuálne posúdi

Inštitút.

§ 20

(1)

Po dobu vlastnej špecializačnej prípravy sa pripravuje lekár pod vedením vedúceho

lekára odborného pracoviska podľa individuálneho študijného plánu.

(2)

Študijný plán pre špecializačnú prípravu v I. stupni vypracúva vedúci lekár odborného

pracoviska podľa vzorového plánu vydaného Inštitútom. Pri zostavovaní plánu prihliada

na pracovné možnosti zariadenia i na doterajšie skúsenosti a znalosti lekára.

(3)

Znalosti a skúsenosti získavané počas špecializačnej prípravy preveruje vedúci lekár

odborného pracoviska aspoň raz za pol roka; výsledok zaznamenáva do indexu.

§ 21

(1)

Ak lekár splnil určené požiadavky špecializačnej prípravy, overuje sa požadovaná

úroveň jeho znalostí kvalifikačnou atestáciou. Miesto, termín a spôsob kvalifikačnej

atestácie určuje Inštitút.

(2)

Zrušený od 18. 11. 1969.

§ 22

(1)

Prihlášku na kvalifikačnú atestáciu podáva lekár Inštitútu prostredníctvom Ministerstva

zdravotníctva. Ak Ministerstvo zdravotníctva má za to, že lekár nespĺňa predpoklady

kvalifikačnej atestácie, odmietne podanie prihlášky s náležitým odôvodnením.

(2)

Kvalifikačné atestácie sa vykonávajú v jednotlivých odboroch aspoň dvakrát ročne,

a to pred komisiou Inštitútu ustanovenou po dohode s Ministerstvom zdravotníctva.

(3)

Po úspešne zloženej kvalifikačnej atestácii vydá Inštitút z poverenia Ministerstva

zdravotníctva lekárovi diplom o špecializácii.

(4)

Kvalifikačná atestácia môže sa pri neúspechu opakovať najskôr za pol roka, a to najviac

dvakrát; po tretí raz len úplne výnimočne so súhlasom Ministerstva zdravotníctva.

Opravné kvalifikačné atestácie sa vykonávajú vždy pred ústrednou komisiou Inštitútu.

§ 23

(1)

Lekári, ktorí získali špecializáciu I. stupňa, môžu sa ďalej pripravovať na špecializáciu

II. stupňa, prípadne na nadstavbovú špecializáciu. Obvodní lekári sa môžu pripravovať

na špecializáciu II. stupňa v odbore interného lekárstva len výnimočne podľa študijného

plánu vydaného Inštitútom po schválení Ministerstvom zdravotníctva.

(2)

Zaradenie lekára do tejto ďalšej špecializačnej prípravy vykoná na jeho žiadosť a

podľa potrieb rozvoja zdravotníckych služieb Ministerstvo zdravotníctva; u lekárov,

ktorí pracujú v ústredne riadených zariadeniach, Ministerstvo zdravotníctva. Pri tom

Ministerstvo zdravotníctva posúdi, či pracovisko, na ktorom zaraďovaný lekár pracuje,

spĺňa predpoklady na získanie príslušnej špecializácie.

(3)

Kvalifikačnú atestáciu pre špecializáciu II. stupňa alebo nadstavbovú špecializáciu

môže Inštitút vo zvlášť odôvodnených prípadoch povoliť i lekárom, ktorí neboli zaradení

do špecializačnej prípravy, spĺňajú však ostatné požadované predpoklady.

§ 24

Kvalifikačné atestácie pri špecializáciách II. stupňa a nadstavbových špecializáciách

sa vykonávajú pred ústrednou komisiou Inštitútu, a to najmenej raz ročne. Inštitút

môže pred povolaním lekára na kvalifikačnú atestáciu určiť potrebné doplnenie prípravy.

Pri neúspechu môže sa kvalifikačná atestácia opakovať najskôr za pol roka, a to len

raz. Druhé opakovanie kvalifikačnej atestácie je možné len úplne výnimočne, a to po

schválení Ministerstvom zdravotníctva.

§ 25

Pokiaľ nie je v

§ 23 a 24

ustanovené inak, platia pre špecializácie II. stupňa a nadstavbové špecializácie

obdobne ustanovenia o špecializačnej príprave a kvalifikačných atestáciách pre I.

stupeň.

§ 26

(1)

Na priebežné zvyšovanie kvalifikácie lekárov sa organizuje seminárne školenie.

(2)

Semináre na pracoviskách usporadúva vedúci pracoviska pre lekárov svojho odboru.

Semináre môžu sa usporadúvať aj spoločne pre pracoviská príbuzných odborov; pre lekárov

užších klinických odborov možno tieto semináre sústrediť do príslušnej nemocnice s

poliklinikou II. typu. Tematiku určí vedúci tak, aby zodpovedala aktuálnym potrebám

pracoviska. Významnou formou seminárneho školenia so spoločnou tematikou sú semináre

klinicko-patologické a klinicko-súdno-lekárske.

(3)

Ústavné semináre usporadúva riaditeľ zdravotníckeho zariadenia o závažných otázkach,

znalosť ktorých je nevyhnutná pre lekárov všetkých odborov.

(4)

Krajské semináre môžu sa usporadúvať len pre vybratých lekárov jedného odboru alebo

i príbuzných odborov. Tieto semináre usporadúva krajský ústav národného zdravia.

(5)

Ministerstvo zdravotníctva určuje na každý rok hlavné povinné témy seminárov.

§ 27

(1)

Za plánovanie a za organizáciu seminárneho školenia zodpovedajú vedúci pracovísk

a riaditelia ústavov národného zdravia a ústredne riadených zariadení.

(2)

Prednášať na seminári je povinnosťou odborníkov zdravotníckych zariadení; pre špeciálnu

tematiku, prednesenie ktorej nemôžu zabezpečiť títo odborníci, možno pozvať ako prednášajúceho

iného odborníka za odmenu podľa všeobecných predpisov.

(3)

Účasť na seminári je povinná pre všetkých lekárov, na ktorých sa vzťahuje. Vedúci

pracoviska je povinný pritom zabezpečiť, aby nebola narušená nevyhnutná prevádzka

pracoviska.

(4)

Lekárom treba umožniť podľa pracovných podmienok účasť na významných akciách usporiadaných

Československou spoločnosťou J. E. Purkyně, ktorými sa dopĺňa ich kvalifikácia. Tieto

akcie môžu sa tiež spájať so seminárnym školením.

(5)

Nevyhnutné výdavky dopravy na akcie uvedené v predchádzajúcich odsekoch sa účastníkom

uhrádzajú v rozsahu ustanovenom platnými predpismi, pokiaľ sú povinné podľa predchádzajúcich

ustanovení a pokiaľ účastníka na takú akciu vyšle riaditeľ zdravotníckeho zariadenia.

§ 28

(1)

Pre ďalšie zdokonaľovanie znalostí lekárov sa usporadúvajú aj tematické kurzy, školenia

na školiacich miestach a ďalšie školiace akcie na oboznámenie so špeciálnymi, novými

metódami a aktuálnymi úlohami zdravotníckych služieb a na prípravu na vedúce funkcie.

(2)

Akcie uvedené v predchádzajúcom odseku organizuje Inštitút alebo krajský ústav národného

zdravia v rozsahu určenom Ministerstvom zdravotníctva podľa učebných programov vydaných

Inštitútom.

§ 29

Inštitút usporadúva spravidla v období troch rokov pre vedúcich odborníkov-školiteľov

kurzy cyklického doškoľovania o najnovších poznatkoch v odbore. Účastníci tohto školenia

sú povinní preniesť tieto poznatky na školiacich akciách organizovaných ústavmi národného

zdravia na všetkých lekárov príslušného odboru, aby každý z nich získal vždy v priebehu

troch rokov celkové doplnenie znalostí.

§ 30

Dentisti si zdokonaľujú svoje znalosti na školiacich akciách spravidla spoločne s

lekármi stomatologických pracovísk.

§ 31

(1)

Špecializáciu možno získať v týchto farmaceutických odboroch

1.

ústavné lekárenstvo,

2.

farmaceutická technológia,

3.

farmaceutická analýza.

(2)

V odbore ústavného lekárenstva možno získať špecializáciu I. a II. stupňa, v ostatných

odboroch len I. stupňa; Ministerstvo zdravotníctva môže však podľa potreby i v týchto

odboroch zaviesť špecializáciu II. stupňa.

(3)

Po dosiahnutí špecializácie I. stupňa možno získať nadstavbovú špecializáciu v odboroch

uvedených v

prílohe

.

§ 32

(1)

Špecializačná príprava trvá v I. stupni štyri roky, v II. stupni a v nadstavbových

odboroch ďalšie tri až päť rokov podľa špecializačných náplní.

(2)

Prvý rok po promócii je určený na absolvovanie všeobecnej časti špecializačnej prípravy

a môže sa absolvovať na rôznych farmaceutických pracoviskách, ak na nich farmaceut

vykonáva odbornú činnosť pri príprave, výdaji a kontrole liekov ako svoju hlavnú pracovnú

náplň. Po absolvovaní tejto časti prípravy je farmaceut zaradený do špecializačného

odboru.

§ 33

Pokiaľ nie je v ustanoveniach

§ 31 a 32

ustanovené inak, platia o ďalšom vzdelávaní farmaceutov obdobne ustanovenia o ďalšom

vzdelávaní lekárov.

§ 34

(1)

Ďalšie vzdelávanie stredných zdravotníckych pracovníkov sa začína nástupnou praxou

na základných pracoviskách, ktorá umožňuje absolventom prehĺbiť a doplniť znalosti

získané štúdiom.

(2)

Nástupná prax trvá šesť až dvanásť mesiacov. Jej dĺžku určí vedúci pracoviska individuálne,

a to podľa osobných vlastností, školského prospechu a výsledkov práce absolventa v

priebehu šesťmesačnej nástupnej praxe.

§ 35

(1)

Priebeh nástupnej praxe plynule kontroluje a hodnotí vedúci pracoviska. Po jej ukončení

vykoná vedúci pracoviska celkové zhodnotenie výsledkov a záver zaznamená do osobného

spisu.

(2)

Odôvodnená dlhodobá neprítomnosť v práci sa do nástupnej praxe započítava najviac

dvoma mesiacmi.

§ 36

Seminárne školenie

(1)

Semináre pre stredných zdravotníckych pracovníkov organizujú vedúci pracovísk, a

to podľa plánu, ktorý schvaľuje riaditeľ zariadenia.

(2)

O všeobecnej tematike sa usporadúvajú semináre pre pracovníkov celého zariadenia.

Ak je v zariadení malý počet pracovníkov toho istého odboru, zúčastňujú sa seminárov

usporadúvaných zdravotníckym zariadením vyššieho typu.

(3)

Pokiaľ nie je v predchádzajúcich odsekoch ustanovené inak, platia pre seminárne školenie

stredných zdravotníckych pracovníkov obdobne ustanovenia o seminárnom školení lekárov.

§ 37

Krátkodobé školiace akcie

(1)

Pre ďalšie zdokonaľovanie znalostí stredných zdravotníckych pracovníkov a na ich

oboznámenie so špeciálnymi metódami a aktuálnymi úlohami v zdravotníckych službách

sa usporadúvajú tematické kurzy, školenia na školiacich miestach a iné krátkodobé

školiace akcie.

(2)

Akcie uvedené v predchádzajúcom odseku organizuje ústav pre ďalšie vzdelávanie stredných

zdravotníckych pracovníkov (ďalej len „Ústav") alebo ústav národného zdravia v rozsahu

ustanovenom Ministerstvom zdravotníctva podľa učebných programov vydaných Ústavom.

§ 38

Príprava pracovníkov pre vedúce funkcie

(1)

Pre pracovníkov, ktorí sa pripravujú na vedúce funkcie ustanovené Ministerstvom zdravotníctva

alebo tieto funkcie novo nastúpili, usporadúva Ústav osobitné školiace akcie. Účasť

na týchto školiacich akciách je povinná.

(2)

Školiace akcie sa zakončujú skúškou, o ktorej sa vydáva osvedčenie. Skúška sa môže

opakovať najskôr po troch mesiacoch, a to iba raz.

§ 39

Príprava pracovníkov na funkcie učiteľov stredných zdravotníckych škôl

Pre pracovníkov, ktorí sa pripravujú na funkciu učiteľov stredných zdravotníckych

škôl alebo tieto funkcie novo nastúpili a doteraz nenadobudli pedagogickú kvalifikáciu

štúdiom na vysokej škole, usporadúva Ústav podľa osnov ustanovených Ministerstvom

zdravotníctva osobitné školiace akcie.

§ 40

Cyklické doškoľovanie

(1)

Na zabezpečenie všestranného periodického dopĺňania znalostí stredných zdravotníckych

pracovníkov v jednotlivých odboroch a úsekoch práce sa postupne zavádza cyklické doškoľovanie

vykonávané spravidla v období piatich rokov.

(2)

Ústav usporadúva spravidla v období piatich rokov pre vedúcich stredných zdravotníckych

pracovníkov cyklické doškoľovanie o najnovších poznatkoch v odbore. Účastníci tohto

školenia sú povinní preniesť tieto poznatky na školiacich akciách organizovaných ústavmi

národného zdravia na všetkých stredných zdravotníckych pracovníkov príslušného odboru,

aby každý z nich získal najmenej raz za päť rokov celkové doplnenie znalostí.

§ 41

Pomaturitné štúdium

(1)

Pomaturitným štúdiom sa získava odborná špecializácia na úsekoch práce, ktoré sú

uvedené v

prílohe

, prípadne na ďalších úsekoch, ktoré určí Ministerstvo zdravotníctva podľa potrieb

rozvoja zdravotníckych služieb.

(2)

Výber účastníkov pomaturitného štúdia vykonávajú riaditelia ústavov národného zdravia

a riaditelia ústredne riadených zariadení; určia súčasne pracovníka, ktorý zodpovedá

za sústavné vedenie účastníkov tohto štúdia.

(3)

Pomaturitné štúdium trvá spravidla tri roky a ukončuje sa záverečnou skúškou pred

komisiou, ktorú zriaďuje Ústav po dohode s Ministerstvom zdravotníctva. O záverečnej

skúške sa vydáva osvedčenie. Skúšku možno opakovať najskôr za pol roka a najviac dvakrát.

(4)

Obsahovú náplň, zásady organizácie a spôsob vykonávania pomaturitného štúdia ustanoví

Ministerstvo zdravotníctva.

§ 42

(1)

Ďalšie vzdelávanie nižších zdravotníckych pracovníkov a pomocných zdravotníckych

pracovníkov je založené predovšetkým na plynulom zdokonaľovaní ich vedomostí a zručností

pri práci pod vedením stredných zdravotníckych pracovníkov, lekárov alebo farmaceutov.

(2)

Podľa potrieb zdravotníckych služieb sa môžu nižší zdravotnícki pracovníci a pomocní

zdravotnícki pracovníci zúčastňovať ďalšieho vzdelávania obdobne ako strední zdravotnícki

pracovníci.

§ 43

(1)

Vedúci pracovníci sú povinní starať sa o to, aby iní odborní pracovníci v zdravotníctve

okrem zvyšovania svojich vlastných odborných znalostí a zručností získavali i potrebné

zdravotnícke znalosti.

(2)

Podľa potreby sa títo pracovníci zúčastňujú aj na seminároch a iných akciách na zvyšovanie

kvalifikácie obdobne ako zdravotnícki pracovníci.

§ 44

(1)

Táto vyhláška sa vzťahuje i na zdravotníckych pracovníkov vykonávajúcich zdravotnícke

povolanie mimo odvetvia zdravotníctva s výnimkou ďalšieho vzdelávania zdravotníckych

pracovníkov teoretických odborov a lekárov-učiteľov na vysokých školách.

(2)

Príslušné ústredné úrady po dohode s Ministerstvom zdravotníctva určia, ktoré orgány

v týchto odvetviach plnia úlohy, ktoré podľa tejto vyhlášky patria Ministerstvu zdravotníctva

a národným výborom.

(3)

Podrobnejšiu úpravu, prípadne odchýlky potrebné pre účely vojenskej zdravotnej služby

môže zaviesť Ministerstvo národnej obrany po dohode s Ministerstvom zdravotníctva.

§ 45

Profesorom a docentom priznáva na ich žiadosť Ministerstvo zdravotníctva špecializáciu

príslušného odboru, a to i II. stupňa, prípadne nadstavbovú špecializáciu bez kvalifikačnej

atestácie.

§ 46

(1)

Lekári, ktorí získali špecializáciu podľa vyhlášky č. 161/1954 Ú. l. (č. 187/1954

Ú. v.) v odboroch uvedených v tejto vyhláške, majú naďalej špecializáciu podľa tejto

vyhlášky.

(2)

Lekárom, ktorí získali špecializáciu pred účinnosťou tejto vyhlášky v odboroch, ktoré

nie sú uvedené v tejto vyhláške alebo v jej prílohe, vydá Inštitút diplom o najbližšej

príbuznej špecializácii (

§ 48

).

(3)

Lekári, ktorí získali podľa vyhlášky č. 161/1954 Ú. l. (č. 187/1954 Ú. v.) špecializáciu,

ktorá sa podľa tejto vyhlášky a jej prílohy mení na špecializáciu nadstavbovú, majú

priamo túto nadstavbovú špecializáciu bez toho, že by tým získali špecializáciu I.

stupňa v príslušnom odbore.

§ 47

(1)

Lekárom, ktorí pred účinnosťou tejto vyhlášky získali špecializáciu v odboroch, v

ktorých sa novo zavádza II. stupeň špecializácie alebo špecializácia nadstavbová,

Inštitút prizná túto špecializáciu bez kvalifikačnej atestácie, ak úspešne pracujú

v odbore aspoň desať rokov pred účinnosťou tejto vyhlášky a zastávajú vedúce funkcie

(predovšetkým funkcie vedúceho oddelenia nemocnice s poliklinikou alebo vedúceho odboru

hygienickej stanice). Ďalej prizná túto špecializáciu vedeckým pracovníkom výskumných

ústavov a odborným asistentom lekárskych fakúlt a Inštitútu, pokiaľ sú poverení vedením

samostatného pracovného úseku a pracujú v odbore aspoň desať rokov pred účinnosťou

tejto vyhlášky.

(2)

Lekári, ktorí majú v týchto odboroch pred účinnosťou tejto vyhlášky aspoň tri roky

praxe po získaní základnej špecializácie podľa skorších predpisov, sú oprávnení podrobiť

sa kvalifikačnej atestácii bez ohľadu na ustanovenia

§ 23 a 24

; Inštitút môže však viazať prijatie prihlášky na potrebné doplnenie praktických skúseností.

§ 48

Žiadosti o prehodnotenie špecializácií podľa predchádzajúcich ustanovení lekári sú

povinní podať Inštitútu prostredníctvom nadriadených orgánov do dvanástich mesiacov

od začiatku účinnosti tejto vyhlášky.

§ 49

(1)

Ustanovenia o všeobecnej časti špecializačnej prípravy (

§ 16 a 17

) sa vzťahujú na lekárov, ktorí začnú špecializačnú prípravu po 1. júli 1967.

(2)

U lekárov, ktorí sa v deň začiatku účinnosti tejto vyhlášky pripravujú na kvalifikačnú

atestáciu podľa skorších predpisov, zostáva určený druh a stupeň špecializácie bezo

zmeny za predpokladu, že vykonajú kvalifikačnú atestáciu najneskôr do dvanástich mesiacov

od doby, ktorá bola potrebná na zloženie kvalifikačnej atestácie podľa doterajších

predpisov. Ak však ide o odbor, ktorý nie je uvedený v tejto vyhláške alebo v jej

prílohe a kvalifikačná atestácia sa nevykoná do dvanástich mesiacov od začiatku účinnosti

tejto vyhlášky, vykoná krajský národný výbor, pri ústredne riadených zariadeniach

Ministerstvo zdravotníctva, zmenu odboru na najbližšie príbuzný odbor uvedený v tejto

vyhláške a zabezpečí potrebné doplnenie znalostí.

§ 50

(1)

Spôsobilosť na výkon povolania stredných zdravotníckych pracovníkov získaná podľa

skorších predpisov zostáva nedotknutá.

(2)

Asistentmi hygienickej služby podľa tejto vyhlášky sú i strední zdravotnícki pracovníci,

ktorí získali podľa skorších predpisov spôsobilosť na výkon povolania sanitárnych

pracovníkov.

(3)

Zrušený od 18. 11. 1969.

§ 51

(1)

Strední zdravotnícki pracovníci, ktorí podľa skorších predpisov získali špecializáciu

zodpovedajúcu úsekom práce uvedeným v

prílohe tejto vyhlášky

, sú kvalifikovaní ako absolventi pomaturitného štúdia podľa ustanovenia

§ 41

. Ak ide o úsek práce, ktorý nie je uvedený v

prílohe

, môže Ústav po schválení Ministerstvom zdravotníctva priznať špecializáciu v najbližšie

príbuznom úseku práce.

(2)

Za absolventov pomaturitného štúdia podľa

§ 41

sa považujú aj tí pracovníci, ktorí podľa skorších predpisov získali na základe predpísanej

praxe a odbornej skúšky osvedčenie o kvalifikácii inštrumentárky pracujúcej na operačnej

sále.

(3)

U stredných zdravotníckych pracovníkov, ktorí sa v deň začiatku účinnosti tejto vyhlášky

pripravujú na kvalifikačné atestácie podľa skorších predpisov, zostáva určený druh

špecializácie bezo zmeny za predpokladu, že vykonajú kvalifikačnú atestáciu do 31.

decembra 1966. Ak však ide o špecializáciu na úseku práce, ktorý nie je uvedený v

prílohe tejto vyhlášky

, a kvalifikačná atestácia sa nevykoná do určeného času, vykonajú riaditelia ústavov

národného zdravia a riaditelia ústredne riadených zariadení zmenu špecializácie na

najbližšie príbuzný úsek práce podľa

prílohy tejto vyhlášky

a zabezpečia potrebné doplnenie znalostí.

(4)

Žiadosti o prehodnotenie špecializácií podľa predchádzajúcich ustanovení strední

zdravotnícki pracovníci sú povinní podať Ústavu prostredníctvom nadriadených orgánov

do dvanástich mesiacov od začiatku účinnosti tejto vyhlášky.

§ 52

(1)

Nižšími zdravotníckymi pracovníkmi podľa tejto vyhlášky sú aj pomocní strední zdravotnícki

pracovníci, ktorí získali spôsobilosť na výkon povolania podľa skorších predpisov,

a pracovníci, ktorí podľa týchto predpisov získali spôsobilosť na výkon povolania

nižšieho zdravotníckeho pracovníka a pracujú v odbore ku dňu začiatku účinnosti tejto

vyhlášky dlhšie ako tri roky.

(2)

Pracovníci, ktorí získali spôsobilosť na výkon povolania nižšieho zdravotníckeho

pracovníka podľa skorších predpisov a nepracujú v odbore ku dňu začiatku účinnosti

tejto vyhlášky dlhšie ako tri roky, si môžu doplniť takto získanú spôsobilosť doškolením

podľa osnov schválených Ministerstvom zdravotníctva.

§ 52a

Ministerstvo zdravotníctva môže v odôvodnených prípadoch zhodnotiť vzdelanie zdravotníckych

pracovníkov získané podľa skorších predpisov a priznať im na jeho základe spôsobilosť

na výkon povolania alebo špecializáciu podľa tejto vyhlášky, prípadne určiť iný termín

a spôsob kvalifikačnej atestácie alebo záverečnej skúšky; pritom priznanie spôsobilosti,

prípadne špecializácie sa môže viazať na úspešné vykonanie skúšky.

§ 53

(1)

Zrušujú sa

vyhláška Ministerstva zdravotníctva č. 27/1954 Ú. l. (č. 43/1954 Ú. v.) o evidencii

a povinnom hlásení zdravotníckych pracovníkov,

vyhláška Ministerstva zdravotníctva č. 161/1954 Ú. l. (č. 187/1954 Ú. v.) o špecializácii

lekárov,

vyhláška Ministerstva zdravotníctva č. 40/1953 Ú. l. (č. 70/1953 Ú. v.) o odbornej

spôsobilosti a odbornej výchove stredných zdravotníckych pracovníkov, vyhláška Ministerstva

zdravotníctva č. 222/1951 Ú. l. (č. 251/1951 Ú. v.) o dentistických skúškach,

inštrukcia por. č. 66/1960 Sb. instr. (por. č. 79/1960 Zb. inštr.) o špecializácii

lekárnikov.

(2)

Táto vyhláška nadobúda účinnosť 1. júlom 1966.