V mene Slovenskej republiky

449

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 10/2022-73

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov

Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa), Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava

Duriša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho

a Martina Vernarského o návrhu

skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

, zastúpených advokátskou kanceláriou KALLAN legal, s. r. o., Súmračná 25, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát a konateľ spoločnosti JUDr. Robert Kaliňák, na začatie

konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky

o súlade

§ 48 ods. 6 zákona č. 311/2001 Z. z.

Zákonník práce v znení neskorších predpisov a

§ 77 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z.

o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

s

čl. 1 ods. 1 a 2

a

čl. 12 ods. 1 a 2

v spojení s

čl. 36 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky

takto

r o z h o d o l

Návrhu

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e

I.

Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov

1.

Ústavnému súdu bol 10. júna 2022 doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky (ďalej aj „skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na začatie

konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej len „ústava“) o súlade

§ 48 ods. 6 zákona č. 311/2001 Z. z.

Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) a

§ 77 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z.

o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o vysokých školách“) s

čl. 1 ods. 1 a 2

a

čl. 12 ods. 1 a 2

v spojení s

čl. 36 ods. 1 písm. b) ústavy

.

2.

Uznesením č. k. PL. ÚS 10/2022-25 zo 7. septembra 2022 ústavný súd podľa

§ 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal návrh skupiny poslancov

na ďalšie konanie v celom rozsahu.

3.

Navrhovatelia považujú napadnuté ustanovenia Zákonníka práce a zákona o vysokých

školách za nesúladné s označenými ustanoveniami ústavy pre ich rozpor s princípmi

demokratického a právneho štátu a z dôvodu ich diskriminačnej povahy vo vzťahu k pedagogickým

zamestnancom vysokých škôl.

4.

Skupina poslancov vo svojom návrhu poukazuje na pragmatické dôvody koncepcie zákazu

reťazenia pracovného pomeru na dobu určitú vyplývajúcej z § 48 ods. 2 Zákonníka práce,

v zmysle ktorého pracovný pomer na dobu určitú možno dohodnúť najdlhšie na dva roky,

pričom predĺžiť ho alebo opätovne dohodnúť možno v rámci dvoch rokov najviac dvakrát,

predovšetkým na sociálnu istotu zamestnanca, v ktorého záujme ochrany je uzavretie

pracovného pomeru na dobu neurčitú, pri ktorom má garantované určité práva, napr.

právo na odstupné a odchodné pri skončení pracovného pomeru. Táto ochrana vychádza

predovšetkým zo smernice Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci

na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP [Ú. v. ES L 175, 10. 7. 1999, s.

43 – 48, mimoriadne vydanie v slovenskom jazyku: Ú. v. EÚ, kapitola 05, zväzok 003,

s. 368 – 373; (ďalej len „smernica Rady 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu

určitú“)], ktorú podľa skupiny poslancov zákonodarca nesprávne transponoval do právneho

poriadku Slovenskej republiky, keď v napadnutom § 48 ods. 6 Zákonníka práce ponechal

výnimku (odkazujúc na osobitný právny predpis, ktorým je napadnutý

§ 77 ods. 5 zákona o vysokých školách

), ktorá je diskriminačná a v rozpore s označenými článkami ústavy.

5.

Ustanovenie umožňujúce reťazenie pracovných pomerov na dobu určitú pedagogických

zamestnancov vysokých škôl Zákonník práce obsahoval už aj pred účinnosťou zákona č.

137/2022 Z. z.

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré

zákony (ďalej len „zákon č. 137/2022 Z. z.“), ktorý zákon o vysokých školách doplnil

o skupinou poslancov napadnutý § 77 ods. 5. Uvedenou novelou zákona o vysokých školách

preto podľa navrhovateľov nedošlo k úprave predmetného diskriminačného ustanovenia,

a to aj napriek pripomienkam Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku.

V súčasnosti preto drvivá väčšina pedagogických zamestnancov vysokých škôl je v právnej

neistote, pokiaľ ide o trvanie ich pracovného pomeru, keďže maximálna dĺžka jeho trvania

je podľa napadnutých zákonných ustanovení obmedzená na dobu maximálne 5 rokov.

6.

Citujúc rozhodnutie

„Najvyššieho súdu ČSSR R 18/1978“

navrhovatelia konštatujú, že pracovný pomer na dobu určitú má trvať len krátkodobo,

a to napríklad na zaistenie vykonávania sezónnej práce alebo nárazovej práce, keď

je potrebné prechodne obsadiť neobsadené pracovné miesto či nahradiť na obmedzenú

dobu chýbajúceho zamestnanca, napr. v dôsledku dlhšie trvajúcej pracovnej neschopnosti

zamestnanca alebo materskej, či rodičovskej dovolenky a nemá slúžiť na trvalé zamestnávanie

zamestnancov tak, ako je tomu na základe napadnutej právnej úpravy pri vysokoškolských

pedagogických zamestnancoch.

7.

Skupina poslancov namieta vplyv diskriminácie vysokoškolských pedagógov, zavedenej

napadnutými právnymi normami, na bežné životné situácie, akými sú napríklad poskytnutie

hypotekárneho úveru, keď vysokoškolský pedagóg ako žiadateľ je oproti iným zamestnancom

znevýhodnený tým, že má pracovný pomer len na dobu určitú a nikdy nemôže byť zamestnaný

na dobu neurčitú, či plánovanie budúcnosti, keďže plánovanie rodiny a dieťaťa pri

pracovnom pomere na dobu určitú je náročnejšie. Napadnutá právna úprava podľa skupiny

poslancov vystavuje vysokoškolských pedagógov značnej sociálnej, pracovnej a existenčnej

neistote, pričom medzi najviac zraniteľných patria vysokoškolský pedagógovia a pedagogičky,

ktorí nie sú na funkčných miestach docentov a profesorov, t. j. asistenti a odborní

asistenti, ktorí tvoria až polovicu všetkých akademických zamestnancov a ktorých sporná

právna úprava úplne vylučuje z možnosti a istoty získania trvalého pracovného pomeru

na celú ich kariéru na rozdiel od iných zamestnancov. Kratšie obdobia zamestnávania

vysokoškolských pedagógov podľa skupiny poslancov ohrozuje aj plánovanie a realizáciu

výskumu, jednu z kľúčových náplní ich práce, ako aj kvalitu samotnej výuky.

8.

Podľa navrhovateľov zahraničné štúdie poukazujú na rôzne psychosociálne, sociálne,

pracovné a zdravotné riziká prekarizácie práce akademických zamestnancov a zamestnankýň,

ktoré vedú k nízkej motivácii a zníženej výkonnosti. Skutočným účelom zavedenia reťazenia

pracovných pomerov vysokoškolských pedagógov napadnutou právnou úpravou podľa nich

nie je zvyšovanie kvality vysokých škôl, ale úspora finančných prostriedkov na nevyplatenom

odstupnom, na ktoré by v prípade pracovných pomerov na dobu neurčitú a po splnení

zákonných podmienok mali nárok.

9.

Vychádzajúc z uvedenej argumentácie, skupina poslancov je toho názoru, že napadnuté

ustanovenie Zákonníka práce v spojení s napadnutým ustanovením zákona o vysokých školách

zakladajú ústavne neprípustnú diskrimináciu na základe iného postavenia (povolanie

vysokoškolských pedagógov) a nie sú spôsobilé prejsť ani testom legitimity. K porušeniu

princípu rovnosti a nediskriminácie podľa

čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy

napadnutou právnou úpravou dochádza podľa navrhovateľov v spojení s porušením základného

práva zamestnancov na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii

v zamestnaní podľa

čl. 36 ods. 1 písm. b) ústavy

. Skupina poslancov preto navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ich návrhu na ďalšie

konanie vydal nález, ktorým vysloví nesúlad napadnutej právnej úpravy s

čl. 1 ods. 1

a

čl. 12 ods. 1 a 2

v spojení s

čl. 36 ods. 1 písm. b) ústavy

.

II.

Stanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka

a ďalší priebeh konania

II.1. Stanovisko národnej rady

10.

Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) vo svojom stanovisku

zo 16. februára 2023 poukázala vo všeobecnosti na históriu a dôvody prijatia napadnutej

právnej úpravy. Poukazujúc na právny základ a okolnosti prijatia smernice Rady 1999/70/ES

o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ako aj znenie preambuly a doložiek 1, 4

a 5 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, uzavretej 18. marca 1999, ktorá je uvedená

v prílohe tejto smernice, a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny

dvor“) objasňujúcu tieto doložky, je toho názoru, že napadnutá právna úprava predstavuje

správnu transpozíciu uvedenej smernice. Uviedla tiež, že listom z 12. marca 2009 Európska

komisia požiadala Slovenskú republiku o stanovisko v súvislosti s náležitou transpozíciou

uvedenej smernice, a to pokiaľ ide o povinnosť zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie pre

pracovníkov v pracovnom pomere na dobu určitú a vyňatie z rozsahu pôsobnosti opatrení

ustanovených v Zákonníku práce v záujme predchádzania zneužívania opätovného dohodnutia

pracovných zmlúv na dobu určitú. Národná rada na výhrady Európskej komisie zareagovala

novelou

§ 48 Zákonníka práce

s účinnosťou od 1. marca 2010, ktorá však podľa Európskej komisie nepredstavovala

náležité a dostatočné dosiahnutie súladu s uvedenou smernicou, a to pokiaľ ide o vyňatie

spod opatrení na predchádzanie zneužívania opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv

na dobu určitú v zmysle doložky 5 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorá je

uvedená v prílohe už citovanej smernice. Vzhľadom na pretrvávajúce výhrady Európskej

komisie národná rada novelou Zákonníka práce pristúpila k odstráneniu vytýkaných porušení

predmetnej smernice, a to najmä vypustením štyroch výnimiek spod opatrení na predchádzanie

zneužívania opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv na dobu určitú. Touto novelou

národná rada zároveň včlenila do Zákonníka práce ustanovenie umožňujúce ďalšie predĺženie

alebo opätovné dohodnutie pracovného pomeru na dobu určitú do troch rokov alebo nad

tri roky s vysokoškolským učiteľom alebo tvorivým zamestnancom vedy, výskumu a vývoja

aj vtedy, ak je na to objektívny dôvod vyplývajúci z povahy ich činnosti ustanovený

osobitným právnym predpisom. Po notifikácii tejto novely Zákonníka práce Európskej

komisii sa Európska komisia rozhodla nepredložiť vec nesprávnej transpozície smernice

Rady 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu určitú zo strany Slovenskej republiky

Súdnemu dvoru v zmysle čl. 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Keďže ani žiadne

nové konanie v zmysle čl. 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vo veci nesprávnej

transpozície predmetnej smernice voči Slovenskej republike zo strany Európskej komisie

iniciované nebolo, národná rada predpokladá, že Slovenská republika transponovala

túto smernicu náležite, resp. že napadnutá právna úprava predstavuje správnu transpozíciu

tejto smernice.

11.

Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 1 ods. 1, čl. 12

ods. 1 a 2 a čl. 36 ústavy národná rada vo svojom stanovisku cituje časti rozhodnutí

ústavného súdu pojednávajúce o koncepcii materiálneho právneho štátu, obsahových a

hodnotových kvalitách právnej normy, princípoch právnej istoty, primeranosti (proporcionality)

a rovnosti, ochrane proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania v zmysle čl. 36 ústavy

a domáhaní sa práv uznaných čl. 36 ústavy patriacich do základných práv tzv. druhej

generácie. Podľa národnej rady pre rozdielne zaobchádzanie v pracovnoprávnych vzťahoch

s vysokoškolskými učiteľmi existujú objektívne dôvody, za ktoré Súdny dvor výslovne

uznal aj legitímny cieľ sociálnej politiky členského štátu, ktorý spočíva v uskutočňovaní

kvalitnej vedeckej a pedagogickej činnosti, pričom táto kvalita môže mať dynamický

charakter smerom nielen k zlepšeniu, ale aj k zhoršeniu. Od kvalitného plnenia úloh

vo vedeckej činnosti závisí aj úspešnosť akreditačného posudzovania, resp. financovanie

vysokoškolských/vedeckých pracovísk. Ku skupinou poslancov namietanej diskriminácii

na základe

„iného postavenia“

v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy národná rada dodáva, že tá nemôže vyplývať len zo skutočnosti,

že k odlišnému zaobchádzaniu dochádza z dôvodu výkonu zamestnania (povolania). Ak

by sa aj takáto diskriminácia pripustila, odlišná úprava uzatvárania pracovných pomerov

vysokoškolských učiteľov nespôsobuje ich znevýhodňovanie, ale v súlade s

čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy

sleduje

„... legitímny cieľ, ktorým je naliehavá potreba zvýšenia kvality slovenského vysokého

školstva a to prostredníctvom právneho nástroja na zabezpečenie konkurenčného prostredia,

ktorý je vo vzťahu rozumnej proporcionality k sledovanému cieľu“

.

12.

Na základe uvedených skutočností národná rada zastáva názor, že napadnutá právna

úprava je v súlade s označenými ustanoveniami ústavy. Návrh skupiny poslancov považuje

za nedôvodný, a preto navrhuje, aby ústavný súd o ňom rozhodol tak, že mu nevyhovie.

13.

Vo svojom stanovisku národná rada zároveň ústavnému súdu oznámila, že súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania v posudzovanej veci.

II.2. Stanovisko vlády

14.

Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „vláda“), ako vedľajší účastník konania o súlade právnych predpisov podľa

§ 76 zákona o ústavnom súde

vo svojom stanovisku z 21. decembra 2022 uviedla, že skupinou poslancov namietaná

právna úprava je v súlade so smernicou Rady 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na

dobu určitú, ktorou malo dôjsť k zvýšeniu kvality práce na dobu určitú zabezpečovaním

uplatňovania zásady zákazu diskriminácie a zamedzeniu ilegálneho opakovaného uzatvárania

pracovných zmlúv na dobu určitú. Konštatuje, že pracovný pomer s vysokoškolskými učiteľmi

sa uzatvára odlišne v porovnaní s inými zamestnancami vysokej školy z objektívnych

dôvodov. Rozdielny prístup z pracovnoprávneho hľadiska k vysokoškolským učiteľom nepovažuje

za nesúladný s dotknutými ustanoveniami ústavy. Citujúc príslušnú judikatúru ústavného

súdu, poukazuje na to, že povolanie nepatrí medzi kritériá, ktoré

čl. 12 ods. 2 ústavy

explicitne formuluje ako zakázané kritériá. Slovné spojenie

„iné postavenie“

je potrebné vykladať v nadväznosti na predtým vymenované zakázané diskriminačné dôvody

nerozlučne späté s ľudskou jedinečnosťou. Povolanie podľa vlády nie je možné kvalifikovať

ako

„iné postavenie“

pre potreby uplatňovania

čl. 12 ods. 2 ústavy

.

15.

Vláda vo svojom stanovisku konštatuje, že možnosť uzatvorenia pracovného pomeru s

vysokoškolským učiteľom na základe jedného výberového konania najdlhšie na päť rokov

je súčasťou právnej úpravy zákona o vysokých školách už od jeho pôvodného znenia účinného

od 1. apríla 2002. Dôvody uvedené v dôvodovej správe k návrhu pôvodného znenia zákona

o vysokých školách pred vyše 20 rokmi vláda považuje za aktuálne a relevantné aj v

súčasnosti. Cieľom spornej právnej úpravy bolo a stále je vytvárať podmienky na zabezpečenie

kvality vysokoškolského vzdelávania na základe toho, že vysokoškolskí pedagógovia

budú motivovaní k svojmu neustálemu odbornému rastu, keďže poznanie v oblasti vied

sa naprieč ich celým spektrom dynamicky rozvíja, a preto aj ďalší transfer poznatkov

v rámci vzdelávania študentov musí zodpovedať tejto dynamike. Prostredníctvom pravidelných

výberových konaní sú vysokoškolskí učitelia podnecovaní k tomu, aby vývoj poznania

v oblasti svojho pôsobenia pravidelne preukazovali, a tým zabezpečovali, že študentom

budú poskytovať najnovšie, resp. aktuálne poznatky. Ako legitímny cieľ sledovaný napadnutou

právnou úpravou vláda označuje aj zabezpečenie sústavnej excelentnosti vysokoškolského

vzdelávania ako strategického záujmu Slovenskej republiky. Legitímne ciele sledované

napadnutou právnou úpravou sú podľa vlády vo vzťahu rozumnej racionality medzi použitými

prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť.

16.

Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľov, že napadnutá právna úprava nerešpektuje zásadu

proporcionality, vláda poukazuje na právnu úpravu obsadzovania funkčných miest docentov

alebo profesorov obsiahnutú v

§ 77 ods. 6 zákona o vysokých školách

, v zmysle ktorej vysokoškolský učitelia, ktorí dlhodobejšie pôsobia na funkčnom mieste

docenta alebo profesora, získavajú právo uzavrieť s vysokou školou pracovnú zmluvu

na miesto vysokoškolského učiteľa na dobu určitú, a to až do dosiahnutia veku 70 rokov,

ktorá vytvára predpoklady na získanie pracovnej stability a vyššej miery sociálnej

istoty vo vzťahu k tým vysokoškolským učiteľom, ktorí sa v prostredí vysokej školy

etablujú. Táto možnosť uzavretia pracovnej zmluvy na dobu určitú, a to až do dosiahnutia

veku 70 rokov, sa podľa vlády stala z hľadiska veku dostupnejšou aj tým, že novelou

zákona o vysokých školách bola pre obsadzovanie funkčných miest docentov alebo funkčných

miest profesorov s účinnosťou od 25. apríla 2022 zrušená podmienka získania vedecko-pedagogického

titulu docent alebo profesor alebo umelecko-pedagogického titulu docent alebo profesor

(t. z. že došlo k úplnému oddeleniu funkčných miest docent a profesor od vedecko-pedagogických,

resp. umelecko-pedagogických titulov). Výkon povolania vysokoškolského učiteľa na

funkčnom mieste docent alebo profesor za splnenia príslušných podmienok tak predstavuje

v danom prípade garanciu sústavného odborného rastu aj bez potreby jeho ďalšieho preukazovania

formou ďalších výberových konaní.

17.

S tvrdením navrhovateľov, že v krajinách Európskej únie (ďalej aj „EÚ“) neexistuje

právna úprava, ktorá by zakladala takú hlbokú pracovnú diskrimináciu ako napadnutá

právna úprava, sa vláda nestotožňuje. Vo svojom stanovisku, odkazujúc na zahraničné

publikácie, uvádza, že problém, ktorý súvisí s určitou mierou sociálnej neistoty vysokoškolských

pedagógov v dôsledku vysokých kvalitatívnych nárokov, ktoré sú kladené na ich pedagogickú

a vedeckú činnosť, je reflektovaný v krajinách EÚ.

18.

Poukazujúc na znenie doložiek 4 bodu 1 a 5 bodu 1 rámcovej dohody o práci na dobu

určitú, ktorá je uvedená v prílohe smernice Rady 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci

na dobu určitú, a príslušnú judikatúru Súdneho dvora vykladajúcu relevantné ustanovenia

týchto doložiek, vláda dospieva k záveru, že napadnutá právna úprava z relevantnej

právnej úpravy Únie vychádza a v plnej miere ju rešpektuje.

19.

Na základe uvedených skutočností je vláda presvedčená, že napadnutá právna úprava

je v súlade s označenými referenčnými ústavnými normami a ustanoveniami medzinárodných

zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, v dôsledku čoho návrh skupiny poslancov

považuje za nedôvodný a navrhuje, aby mu ústavný súd nevyhovel.

II.3. Replika navrhovateľov

20.

Podľa názoru navrhovateľov uvedeného v ich replike zo 16. marca 2023 statusom vysokoškolských

učiteľov a vedcov nedochádza k plneniu legitímneho cieľa sociálnej politiky štátu

a tento status nemožno subsumovať pod objektívny dôvod reťazenia pracovných pomerov

(t. j. dôvod, na základe ktorého je podľa doložky 5 bodu 1 písm. a) rámcovej dohody

o práci na dobu určitú, ktorá je uvedená v prílohe smernice Rady 1999/70/ES o rámcovej

dohode o práci na dobu určitú, možné odôvodniť opätovné uzatváranie pracovných zmlúv

na dobu určitú) uznaný Súdnym dvorom v rozsudku vo veci sp. zn. C-307/05 (rozsudok

z 13. 9. 2007, Del Cerro Alonso, C-307/05, EU:C:2007:509). Naopak, na základe uvedeného

rozsudku Súdneho dvora (vychádzajúc z jeho bodov 52 – 55) podľa skupiny poslancov

je potrebné dospieť k záveru, že prijatím spornej slovenskej právnej úpravy dochádza

k porušeniu smernice Rady 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu určitú. Tento

záver podopiera odkazom na ďalšie rozhodnutia Súdneho dvora, z ktorých citujú (konkrétne

rozsudok z 13. 3. 2014, Márquez Samohano, C-190/13, EU:C:2014:146 a uznesenie z 23.

11. 2009, Lagoudakis, Ladakis a i. a Zacharioudakis, spojené veci C-162/08 až C-164/08,

EU:C:2009:727). Skupina poslancov zdôrazňuje, že obnovovanie opakovane uzatvorených

pracovných zmlúv na dobu určitú má mať za cieľ pokryť dočasné/provizórne potreby zamestnávateľa

a nemá sa použiť na uspokojenie trvalých a dlhodobých potrieb v oblasti zamestnávania

pedagogických pracovníkov. Vychádzajúc zo znenia § 75 ods. 6 zákona o vysokých školách,

ktorý vymenúva pracovné povinnosti odborného asistenta, skupina poslancov konštatuje,

že ani jedna z tam uvedených činností odborného asistenta ako vysokoškolského učiteľa

nemá dočasný charakter, ale, naopak, trvalý charakter.

21.

Vo vzťahu k argumentom národnej rady a vlády, že legitímnymi cieľmi, ktoré sa sledujú

napadnutou právnou úpravou, sú uskutočňovanie kvalitnej vedeckej a pedagogickej činnosti

či naliehavá potreba zvýšenia kvality slovenského vysokého školstva, alebo vytváranie

podmienok na zabezpečenie kvality vysokoškolského vzdelávania na základe toho, že

vysokoškolskí pedagógovia sú motivovaní k svojmu neustálemu odbornému rastu, skupina

poslancov uvádza, že tieto ciele by sa mali realizovať iným spôsobom ako uzatváraním

pracovného pomeru na dobu určitú s vysokoškolskými učiteľmi. Zastáva názor, že vzhľadom

na doterajšiu skúsenosť s vyše 20-ročným uplatňovaním spornej právnej normy jej prijatie

neviedlo k zvýšeniu kvality vysokoškolskej pedagogickej činnosti, práve naopak, v

priebehu tohto časového horizontu bolo preukázané, že jej prijatie nemalo žiaden pozitívny

vplyv na zabezpečenie kvality vysokoškolského vzdelávania. Premisa, z ktorej napadnuté

zákonné ustanovenia vychádzajú, a to že zamestnanec bez istoty pracovného pomeru na

dobu neurčitú pracuje lepšie ako zamestnanec s pracovným pomerom na dobu neurčitú,

nie je podľa skupiny poslancov vecne správna. V záujme zabrániť stagnácii a úpadku

výkonu tvorivej činnosti môžu vysoké školy podľa skupiny poslancov využiť viaceré

možnosti, ktoré ponúka Zákonník práce, napr. finančné ohodnotenie, pracovnoprávne

sankcie alebo skončenie pracovného pomeru výpoveďou, prípadne okamžité skončenie pracovného

pomeru.

22.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu skupina poslancov navrhuje, aby ústavný súd vyhovel

jej návrhu a nálezom vyslovil nesúlad napadnutej právnej úpravy s označenými ústavnými

referenčnými normami.

II.4. Ústne pojednávanie

23.

Ústavný súd v súlade s

§ 58 ods. 3 druhou vetou zákona o ústavnom súde

prejednal a rozhodol vec bez nariadenia ústneho pojednávania, pretože žiadny z účastníkov

konania nepožiadal najneskôr vo svojom prvom podaní vo veci o nariadenie ústneho pojednávania

(národná rada vo svojom stanovisku zo 16. februára 2023 ústavnému súdu oznámila, že

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci). Podľa jeho názoru na základe

podaní účastníkov je zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci, preto podľa označeného ustanovenia zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania

upustil.

III.

Posúdenie dôvodnosti návrhu

24.

V zmysle skupinou poslancov napadnutej právnej úpravy pracovný pomer na miesto vysokoškolského

učiteľa je možné uzatvoriť len na dobu určitú, a to na základe jedného výberového

konania najdlhšie na päť rokov, a ďalšie predĺženie alebo opätovné dohodnutie pracovného

pomeru na dobu určitú do dvoch rokov alebo nad dva roky s vysokoškolským učiteľom

je možné z objektívneho dôvodu vyplývajúceho z povahy činnosti vysokoškolského učiteľa

ustanoveného osobitným predpisom.

25.

Napadnutý

§ 48 ods. 6 Zákonníka práce

týkajúci sa zamestnávania vysokoškolských učiteľov a tvorivých zamestnancov vedy,

výskumu a vývoja na dobu určitú bol do Zákonníka práce s účinnosťou od 1. septembra

2011 včlenený zákonom č.

257/2011 Z. z.

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Aj prostredníctvom tejto skupinou

poslancov napadnutej právnej úpravy zákonodarca zamýšľal transponovať smernicu Rady

1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorej prílohou je rámcová dohoda

o práci na dobu určitú.

26.

S účinnosťou od 1. septembra 2011 tak napadnuté ustanovenie zakotvuje, že

„ďalšie predĺženie alebo opätovné dohodnutie pracovného pomeru na určitú dobu do dvoch

rokov alebo nad dva roky s vysokoškolským učiteľom alebo tvorivým zamestnancom vedy,

výskumu a vývoja je možné aj vtedy, ak je na to objektívny dôvod vyplývajúci z povahy

činnosti vysokoškolského učiteľa alebo tvorivého zamestnanca vedy, výskumu a vývoja

ustanovený osobitným predpisom“,

pričom podľa napadnutého

§ 77 ods. 5 zákona o vysokých školách

v znení účinnom od 25. apríla 2022

„pracovný pomer na miesto vysokoškolského učiteľa možno uzatvoriť na základe jedného

výberového konania najdlhšie na päť rokov. Doba trvania pracovného pomeru podľa prvej

vety sa predlžuje o čas trvania materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky vysokoškolského

učiteľa a dočasnej pracovnej neschopnosti vysokoškolského učiteľa v trvaní najmenej

42 dní.“

.

27.

V dôvodovej správe k spornému

§ 48 ods. 6 Zákonníka práce

sa uvádza

„V rozsudku (Alonso) v právnej veci C-307/05 zo dňa 13. septembra 2007 v bode 53 Súdny

dvor Európskej únie výslovne uznal za objektívne dôvody aj legitímny cieľ sociálnej

politiky členského štátu, pritom uvedený legitímny cieľ sociálnej politiky členského

štátu v bode 53 citovaného rozsudku uvádza alternatívne popri okolnostiach súvisiacich

s osobitným charakterom úloh, na splnenie ktorých boli zmluvy na určitú dobu uzatvorené.

K základnému statusu vysokoškolských učiteľov a vedcov patrí v prípade učiteľov uskutočňovanie

kvalitnej pracovnej-pedagogickej činnosti a v oboch prípadoch sústavná vedecká práca.

Táto kvalita u jednotlivých vysokoškolských učiteľov a vedcov môže mať dynamický charakter

smerom nielen k zlepšeniu, ale aj k zhoršeniu. Od kvalitného plnenia úloh vo vedeckej

činnosti závisí aj úspešnosť akreditačného posudzovania vysokoškolského pracoviska,

respektíve financovanie vedeckých pracovísk.“

28.

Zákonom č.

361/2012 Z. z.

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, sa v napadnutom § 48 ods.

6 slová

„do troch rokov alebo nad tri roky“

nahradili slovami

„do dvoch rokov alebo nad dva roky“

.

29.

Dôvodová správa k uvedenej novele Zákonníka práce obsahuje nasledujúce odôvodnenie

„Návrh je v súlade so smernicou 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu určitú,

ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP.

Účelom citovanej smernice je zvýšiť kvalitu práce na určitú dobu zabezpečením uplatňovania

zásady nediskriminácie a vytvoriť rámec na zamedzenie nezákonného opakovaného uzatvárania

pracovných zmlúv na určitú dobu. Podľa doložky č. 4 uvedenej smernice zamestnanci,

ktorí majú uzatvorený pracovný pomer na určitú dobu, nesmú byť voči porovnateľným

stálym zamestnancom znevýhodňovaní len preto, že majú uzatvorenú pracovnú zmluvu na

určitú dobu, pokiaľ na odlišné zaobchádzanie neexistujú objektívne dôvody.

Navrhovaná úprava je v súlade s Programovým vyhasením vlády SR na roky 2012 – 2016.

Členský štát sa môže rozhodnúť, ktoré z opatrení smernice premietne do svojho právneho

poriadku, pritom sa členskému štátu poskytuje určitá miera voľnej úvahy, ktorá nie

je však neohraničená, pretože nesmie viesť k spochybneniu cieľa a účelu smernice.

Zákonník práce ustanovuje v § 48 obmedzenia pracovného pomeru na určitú dobu kumulatívne.

V nadväznosti na to sa navrhuje obmedzenie na dva roky a dvakrát.“

30.

Podstata úpravy sporného

§ 77 ods. 5 zákona o vysokých školách

sa stala súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky už od prijatia zákona o

vysokých školách, ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 2002. Podľa

§ 77 ods. 2 zákona o vysokých školách

v znení účinnom od 1. apríla 2002 do 24. apríla 2022

«pracovný pomer na miesto vysokoškolského učiteľa so zamestnancom, ktorý nemá vedecko-pedagogický

titul „profesor“ ani „docent“, možno uzavrieť na základe jedného výberového konania

najdlhšie na päť rokov»

. Podľa dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu

„Na zabezpečenie pedagogickej a výskumnej alebo umeleckej činnosti si vysoká škola

alebo fakulta vytvorí vhodnú štruktúru pracovných miest a štruktúru funkcií (funkčných

miest) vysokoškolských učiteľov. Spôsob obsadzovania týchto miest má zabezpečiť výber

vhodných uchádzačov a požadovanú trvalú aktivitu vysokoškolských učiteľov. Základným

nástrojom je povinné výberové konanie pri obsadzovaní miest a ustanovovaní do funkcií

profesorov a docentov a uzatváranie pracovného pomeru na obdobie piatich rokov.“

.

31.

Namietaný

§ 77 ods. 5 zákona o vysokých školách

bol do zákona o vysokých školách inkorporovaný zákonom č.

137/2022 Z. z.

, ktorý nadobudol účinnosť 25. apríla 2022.

32.

Dôvodová správa k zákonu č.

137/2022 Z. z.

neobsahuje odôvodnenie prijatia napadnutého

§ 77 ods. 5 zákona o vysokých školách

. Obsahuje iba odôvodnenie otvorenia funkčných miest profesorov a docentov aj pre

osoby bez príslušného vedecko-pedagogického titulu alebo umelecko-pedagogického titulu,

ktoré bolo uvedenou úpravou zavedené tiež.

33.

Podľa

§ 77 ods. 6 zákona o vysokých školách

v znení účinnom od 25. apríla 2022

„funkčné miesto docenta alebo funkčné miesto profesora možno obsadiť na základe jedného

výberového konania najviac na päť rokov. Ak vysokoškolský učiteľ obsadil funkčné miesto

docenta alebo funkčné miesto profesora aspoň tretí raz a celkový čas jeho pôsobenia

na týchto funkčných miestach dosiahol aspoň deväť rokov, získava právo na pracovnú

zmluvu s touto vysokou školou na miesto vysokoškolského učiteľa na dobu určitú až

do dosiahnutia veku 70 rokov; tým sa nezakladá nárok vysokoškolského učiteľa na zaradenie

na príslušnom funkčnom mieste.“

. Citovaná úprava vytvára predpoklady na získanie určitej pracovnej stability a vyššej

miery sociálnej istoty pedagogických zamestnancov vysokých škôl tým, že im umožňuje

s vysokou školou uzatvoriť dlhodobý pracovný pomer na dobu určitú, a to až do dosiahnutia

veku 70 rokov. Týka sa však iba tých vysokoškolských učiteľov, ktorí obsadili funkčné

miesto docenta alebo funkčné miesto profesora. Túto zákonnú možnosť uzatvorenia dlhodobého

pracovného pomeru s vysokoškolským učiteľom, ktorý obsadil funkčné miesto docenta

alebo funkčné miesto profesora, je potrebné vnímať v kontexte ustanovenia

§ 77 ods. 1 tretej vety zákona o vysokých školách

, podľa ktorého

„vedecko-pedagogický titul alebo umelecko-pedagogický titul nesmie byť podmienkou

na obsadenie funkčného miesta profesora alebo funkčného miesta docenta“

. Toto zákonné ustanovenie inkorporované do zákona o vysokých školách spolu s napadnutou

právnou úpravou zrušuje podmienku vedecko-pedagogického titulu docent alebo profesor

a umelecko-pedagogického titulu docent alebo profesor pre obsadenie funkčného miesta

docent alebo funkčného miesta profesor, t. j. úplne oddeľuje obsadenie funkčných miest

docentov a profesorov od vedecko-pedagogických alebo umelecko-pedagogických titulov.

34.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po vyhodnotení návrhu skupiny poslancov, stanoviska

národnej rady, ňou zaslanými podkladmi, stanoviska vlády a repliky skupiny poslancov

dospel k nasledujúcim záverom

III.1. K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s

čl. 12 ods. 1 a 2

v spojení s

čl. 36 ods. 1 písm. b) ústavy

35.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

čl. 12 ods. 1 ústavy

má charakter všeobecného ústavného princípu; ide o všeobecné pravidlo rovnosti, ktoré

slúži na generálnu ochranu pred diskrimináciou a vo svojej podstate vyjadruje rovnosť

všetkých subjektov práva pred zákonom, pričom v tomto zmysle je adresované všetkým

orgánom verejnej moci, ktoré musia vo vzťahu ku všetkým subjektom práva, k ich základným

právam a slobodám z hľadiska ich uskutočňovania a uplatňovania pristupovať rovnako,

bez ohľadu na okolnosti predpokladané

čl. 12 ods. 2 ústavy

[pohlavie, rasu, farbu pleti... (m. m. PL. ÚS 16/08)]. Z

čl. 12 ods. 2 ústavy

vyplýva subjektívne právo každého, aby nebol diskriminovaný z dôvodov v tomto ustanovení

vymenovaných (III. ÚS 39/01, II. ÚS 5/03). Vychádzajúc z modelu materiálneho chápania

rovnosti, ústavný súd zdôrazňuje, že nie je dôležité, aké rozdiely medzi ľuďmi existujú,

pretože ľudia majú rovnakú hodnotu, a preto zasluhujú rovnakú starostlivosť a rešpekt

(

čl. 12 ods. 1 ústavy

). Vyplýva to zo všeobecných hodnôt ľudskej dôstojnosti, autonómnosti a rovnakej ceny

každého indivídua, ktoré tvoria základ pre zákaz nespravodlivej diskriminácie ľudských

bytostí bez ohľadu na ich postavenie v spoločnosti (PL. ÚS 8/04, PL. ÚS 16/2018).

36.

Za diskriminačnú úpravu, resp. úpravu porušujúcu rovnosť v právach (

čl. 12 ods. 1 ústavy

), možno považovať takú právnu úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické/porovnateľné

situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže rozumne

odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným

legislatívnym riešením (PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04). Tento základný princíp je porušený

vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza

inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti,

že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie (II. ÚS 5/03, PL. ÚS 16/2018).

37.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. PL. ÚS 13/09, I. ÚS 17/99, PL.

ÚS 16/2018) k porušeniu ústavného princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach,

resp. zákazu diskriminácie, vyjadreného v

čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy

môže dôjsť v zásade len v spojení s porušením určitého konkrétneho základného práva

alebo slobody, t. j. jeho porušenia sa v zásade možno dovolávať len v súvislosti s

porušením určitého základného práva a slobody, alebo ľudského práva alebo základnej

slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách (m. m. pozri napr. PL. ÚS 14/98, I. ÚS 17/99, PL. ÚS 10/04). Ústavný súd

vo svojej doterajšej judikatúre (napr. PL. ÚS 33/95, PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 18/97, PL.

ÚS 4/00, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 15/06, PL. ÚS 3/08, PL. ÚS 19/09, PL.

ÚS 11/2011, PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 16/2018) preferuje akcesorický prístup k preskúmavaniu

namietaného porušenia ústavného princípu rovnosti, pričom zdôrazňuje, že

„princípy zákazu diskriminácie a rovnosti ľudí nie sú spravidla chránené samy osebe,

ale len v súvislosti s porušením iného základného práva a slobody“

(PL. ÚS 13/09).

38.

Navrhovatelia namietajú nesúlad spornej právnej úpravy s princípom rovnosti, resp.

zákazu diskriminácie v zmysle

čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy

v spojení so základným právom zamestnancov na spravodlivé a uspokojujúce pracovné

podmienky, konkrétne s ochranou proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii

v zamestnaní v zmysle čl. 36 ods. 1 písm. b) ústavy. Sú toho názoru, že napadnuté

zákonné ustanovenia

„... zakladajú neprípustnú diskrimináciu osôb na základe iného postavenia (povolania

vysokoškolských pedagógov)“

.

39.

Národná rada v stanovisku zo 16. februára 2023 uvádza, že diskriminácia na základe

iného postavenia v zmysle

čl. 12 ods. 2 ústavy

nemôže vyplývať len zo skutočnosti, že k odlišnému zaobchádzaniu dochádza z dôvodu

výkonu zamestnania (povolania). Obdobne aj vláda vo svojom stanovisku z 28. decembra

2022 konštatuje, že povolanie nie je dôvod kvalifikovať ako

„iné postavenie“

pre potreby čl. 12 ods. 2 ústavy, pričom vykonávanie činnosti vysokoškolského učiteľa

je výkonom povolania.

40.

Navrhovateľmi napadnutá právna úprava sa týka rovnako všetkých vysokoškolských učiteľov.

Dôvodom odlišného prístupu zákonodarcu nie je zjavne ani jedno z hľadísk, ktoré sú

výslovne vyjadrené v čl. 12 ods. 2 ústavy. Uvedené ustanovenie zakazuje diskrimináciu

prevažne na základe určitých osobnostných znakov (PL. ÚS 10/2018). Medzi kritériá,

ktoré

čl. 12 ods. 2 ústavy

explicitne formuluje ako kritériá zakázané, povolanie nie je zahrnuté. Výpočet zakázaných

dôvodov v uvedenom ustanovení ústavy je však demonštratívny [m. m. rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 8. 6. 1976 týkajúci sa čl. 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), sťažnosť č. 5100/71,

Engel a spol. proti Nemecku, § 72]. Použitý pojem

„iné postavenie“

totiž umožňuje zahrnúť do množiny zakázaných diskriminačných dôvodov aj ďalšie, ústavou

explicitne neformulované kritériá. Nemusí pritom nevyhnutne ísť o dôvody spočívajúce

vo vlastnostiach spätých s osobnostnými a inými nemennými črtami človeka (ako sa to

na prvý pohľad na znenie

čl. 12 ods. 2 ústavy

môže javiť). Aj ESĽP vo vzťahu k slovnému spojeniu

„iné postavenie“

použitého v čl. 14 dohovoru uviedol, že ochrana poskytovaná týmto ustanovením sa

neobmedzuje na odlišné zaobchádzanie založené na vlastnostiach, ktoré sú osobné v

tom zmysle, že by boli vrodené alebo nemenné (rozsudok ESĽP z 13. júla 2010, sťažnosť

č. 7205/07, Clift proti Spojenému kráľovstvu, § 59). Môže ísť o dôvody spočívajúce

na osobných voľbách odrážajúcich osobnostné rysy (fr.,

traits de la personnalité

) každého z nás (rozsudok ESĽP zo 4. 5. 2010, sťažnosť č. 21990/08, Peterka proti

Českej republike).

41.

Ústavný súd je toho názoru, že slovné spojenie

„iné postavenie“

použité v

čl. 12 ods. 2 ústavy

je potrebné vykladať v nadväznosti na predtým vymenované zakázané diskriminačné dôvody

nerozlučne späté s ľudskou jedinečnosťou. Inými slovami, uvedené slovné spojenie,

ktorým čl. 12 ods. 2 ústavy nadobúda demonštratívny charakter, treba vykladať ako

„iné postavenie“

obdobné charakteristikám pred ním menovaným, nie ako

„iné postavenie“

v zmysle postavenia svojou podstatou odlišného od ostatných explicitne menovaných

zakázaných dôvodov. Nevyhnutné je preto skúmanie, či uvažovaný diskriminačný dôvod

má svojou povahou priamy vzťah k niektorému z vypočítaných dôvodov podľa

čl. 12 ods. 2 ústavy

(PL. ÚS 1/2012).

42.

Podľa ústavného súdu povolanie nie je identifikované spoločným povahovým základom

s niektorým z ústavou zakázaných dôvodov diskriminácie. Keďže najdôležitejším spoločným

predpokladom na výkon povolania je v zásade vzdelanie (niet pochýb, že to platí práve

vo vzťahu k povolaniu vysokoškolského učiteľa), možno povedať, že človek sa s predpokladom

vykonávať povolanie nerodí. Žiaden zo zakázaných diskriminačných dôvodov nijako nedeterminuje

osobnú voľbu jednotlivca spočívajúcu vo výbere povolania, nepodmieňuje ani schopnosti

na jeho výkon či na jeho zmenu, pretože prístup k vzdelaniu, jeho priebeh a výsledky

nemôžu závisieť od vlastností vymenovaných v

čl. 12 ods. 2 ústavy

. Ak by ústavný súd vo všeobecnosti pripustil, že pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk,

viera a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok alebo rod môžu

a priori

vykazovať relevantný faktický a v nadväznosti na to aj akýkoľvek právom uznaný vplyv

na výber, prípravu a následný výkon povolania, vytvoril by tým predpoklady akceptácie

obmedzenia určitých kategórií osôb v prístupe k povolaniu, a to práve na báze niektorého

z ústavou zakázaných dôvodov (PL. ÚS 1/2012).

43.

Skupinou poslancov namietané zákonné ustanovenia sa netýkajú pravidiel uplatňovaných

na základe osobnostných znakov dotknutých adresátov, ale pravidiel, ktorých predmetom

je regulácia osobitného povolania vysokoškolského učiteľa. Odlišný prístup zákonodarcu

týkajúci sa zaobchádzania s vysokoškolskými učiteľmi v pracovnoprávnych vzťahoch premietnutý

v napadnutej právnej úprave nemá osobnostný, ale vecný a špecifický základ, a preto

nemá diskriminačný charakter. Námietka skupiny poslancov o rozpore napadnutej úpravy

s

čl. 12 ods. 1 a 2

v spojení s

čl. 36 ods. 1 písm. b) ústavy

preto opomína rozmer, z ktorého by bolo možné takýto rozpor vyvodiť.

44.

Konštatovanie, že povolanie nepredstavuje zakázaný (kvalifikovaný) diskriminačný

dôvod, postačuje pre prijatie záveru o absencii ústavne relevantného vzťahu napadnutej

právnej úpravy s

čl. 12 ods. 1 a 2

ústavy. Ústavný súd preto návrhu navrhovateľov v časti namietajúcej nesúlad napadnutých

zákonných ustanovení s

čl. 12 ods. 1 a 2

v spojení s čl. 36 ods. 1 písm. b) ústavy nevyhovel.

III.2. K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s

čl. 1 ods. 1 ústavy

45.

Skupina poslancov namieta nesúlad napadnutej právnej úpravy s princípmi demokratického

a právneho štátu v zmysle

čl. 1 ods. 1 ústavy

z dôvodu ich diskriminačnej povahy voči pedagogickým zamestnancom vysokých škôl.

46.

Ústavný súd konštatuje, že medzi základné úlohy právneho štátu patrí vytvorenie právnych

a faktických garancií uplatňovania základných práv a slobôd (PL. ÚS 8/2016). V prípade,

ak sa uplatňovanie základných práv a slobôd dotknutých osôb má realizovať prostredníctvom

osobitnej právnej úpravy prijatej na ich vykonanie, úloha štátu spočíva v prijatí

a uplatňovaní takej právnej úpravy, ktorá bude platiť rovnako pre všetky osoby nachádzajúce

sa v rovnakej alebo porovnateľnej situácii a nebude zavádzať diskrimináciu na základe

ľubovôle zákonodarcu.

47.

Ústavný súd konštantne judikuje, že

čl. 1 ods. 1 ústavy

vyjadruje

„najvšeobecnejší princíp“

, ktorý sa v Slovenskej republike uplatňuje a od ktorého sa odvíjajú jednotlivé základné

práva a slobody, ktorých porušením automaticky dochádza aj k porušeniu toho princípu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu princíp právneho štátu ustanovený v

čl. 1 ods. 1 ústavy

je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak zákonodarca uplatní

svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanovením ústavy, zároveň tým poruší

aj základný princíp ústavnosti ustanovený čl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 15/98, PL. ÚS

1/2017, PL. ÚS 8/2016).

48.

V uvedenej stabilizovanej judikatúre ústavného súdu sa odzrkadľuje aj bytostný vzťah

všeobecnej zásady rovnosti v právach k princípu právneho štátu vyjadreného v

čl. 1 ods. 1 ústavy

. Všeobecná zásada rovnosti je úzko spätá s princípom právneho štátu. Rovnosť v právach

pritom nemožno vnímať len ako požiadavku zabezpečenia rovnakých účinkov zákona (rovnosť

pred zákonom), ale aj zaistenie rovnosti jednotlivca v zákone (PL. ÚS 1/2012), čo

je nepochybne úloha zákonodarcu.

49.

Spoločným menovateľom už uvedených konštatovaní je zákaz ľubovôle zákonodarcu pri

rozlišovaní skupín subjektov a ich práv. Základnou črtou ľubovôle (svojvôle) je absencia

racionálneho odôvodnenia pri zavedení určitého regulatívneho nástroja, čo má význam

nielen pre požiadavku rovnosti v právach, ale súčasne aj pre kvalitu právneho štátu.

Zásada rovnosti sa tak nerozlučne spája s princípom právneho štátu.

50.

Keďže ústavný súd v rámci ústavného prieskumu návrhu skupiny poslancov v časti namietajúcej

nesúlad spornej zákonnej úpravy s

čl. 12 ods. 1 a 2

v spojení s

čl. 36 ods. 1 písm. b) ústavy

nevyhovel, nevyhovel mu ani v časti namietajúcej nesúlad napadnutej úpravy s

čl. 1 ods. 1 ústavy

.

III.3. K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s

čl. 1 ods. 2 ústavy

III.3.1. Východiská ústavného prieskumu namietaného nesúladu

51.

Skupina poslancov namieta nesúlad napadnutej právnej úpravy aj s čl. 1 ods. 2 ústavy,

podľa ktorého Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného

práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Porušenie čl. 1 ods. 2 ústavy namieta z dôvodu namietaného nesúladu napadnutej právnej

úpravy so smernicou Rady 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu určitú. Navrhovatelia

sú toho názoru, že sporná zákonná úprava predstavuje nesprávnu transpozíciu uvedenej

smernice. Podľa nich zákonodarca prijatím napadnutej právnej úpravy v súvislosti s

uzatváraním pracovnoprávnych vzťahov s pedagogickými zamestnancami vysokých škôl výlučne

na dobu určitú nesprávne transponoval do právneho poriadku Slovenskej republiky doložky

4 bod 1 a 5 bod 1 písm. a) rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorá je uvedená

v prílohe smernice Rady 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu určitú.

52.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou,

s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná

rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom.

53.

Medzi medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná (t. j., s ktorými

vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom) a ktorých ustanovenia má v zmysle čl. 1 ods. 2 ústavy uznávať a dodržiavať,

patria nepochybne aj zmluvy, na ktorých je založená Európska únia, a to Zmluva o EÚ

[Zmluva o Európskej únii (konsolidované znenie 2016). Ú. v. ES C 202, 7. 6. 2016.]

a Zmluva o fungovaní EÚ [Zmluva o fungovaní Európskej únie (konsolidované znenie 2016).

Ú. v. ES C 202, 7. 6. 2016.]. Jedným zo základných záväzkov vyplývajúcich z týchto

medzinárodných zmlúv je aj záväzok riadne a včas implementovať/transponovať smernice,

predstavujúce osobitný prameň práva EÚ definovaný v čl. 288 a čl. 291 Zmluvy o fungovaní

EÚ. Článok 1 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 288 Zmluvy o fungovaní EÚ (pokiaľ ide o záväznosť

smernice pre každý členský štát, ktorému je určená) a čl. 291 bod 1. Zmluvy o fungovaní

EÚ (prijatie všetkých opatrení vnútroštátneho práva potrebných na vykonanie právne

záväzných aktov Únie) je potrebné interpretovať v kontexte čl. 7 ods. 2 prvej vety

ústavy (prenos časti práv Slovenskej republiky na Európsku úniu) v spojení s kompetenciami

Súdneho dvora podľa čl. 258 a čl. 260 Zmluvy o fungovaní EÚ. Vo výsledku to znamená,

že smernica nie je tzv. referenčnou normou v konaní o súlade právnych predpisov (čo

je zrejmé aj z čl. 125 ods. 1 ústavy) a že nedostatky implementácie smernice (ako

porušenie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z dotknutých zmlúv) právne záväzne

nekonštatuje a nesankcionuje ústavný súd, ale Súdny dvor v rozsahu svojej právomoci,

ktorá sa neprekrýva s právomocou ústavného súdu a nie je možné do nej zasahovať. Alternatívou

interpretačnej exkluzivity Súdneho dvora v sporných otázkach európskeho práva (vrátane

správnosti prevzatia právne záväzného aktu Európskej únie, ak je prevzatie potrebné,

čo je práve prípad smernice) je eurokonformný výklad implementačného právneho predpisu,

teda predpisu podľa čl. 7 ods. 2 tretej vety ústavy, v súvislosti s ktorým sa možno

v prípade potreby obrátiť aj Súdny dvor podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. V prípade

výkladovej dostupnosti/jednoznačnosti alebo dostatku podkladovej judikatúry Súdneho

dvora však možno použiť vlastný eurokonformný výklad a ním komplexne prispieť k posúdeniu

otázky ústavného súladu/nesúladu právneho predpisu (teda aj toho, ktorý je skúmaný

v predchádzajúcich častiach tohto odôvodnenia).

54.

V okolnostiach posudzovaných otázok je teda podľa požiadaviek eurokonformného výkladu

relevantné, či napadnutá právna úprava predstavuje správnu transpozíciu doložiek 4

bodu 1 a 5 bodu 1 písm. a) rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorá je uvedená

v prílohe smernice Rady 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu určitú. Posúdenie

tejto otázky sa nerozlučne spája s posúdením otázky súladu napadnutej právnej úpravy

s uvedenou smernicou, pre ktorej zodpovedanie je rozhodujúci správny výklad v konaní

vo veci samej relevantných ustanovení tejto smernice.

55.

Na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ je právomoc podať autoritatívny výklad práva

EÚ v záujme zabezpečenia jednotného výkladu a následne jednotnej a účinnej aplikácie

práva EÚ v členských štátoch EÚ zverená Súdnemu dvoru. V prípade, ak je otázka výkladu

práva EÚ nastolená v konaní pred vnútroštátnym súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie

je prípustný nijaký opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súd v

zásade povinný obrátiť sa s touto otázkou na Súdny dvor (rozsudky z 9. 9. 2015, Ferreira

da Silva e Brito a i., C-160/14, EU:C:2015:565, bod 37 a z 18. 7. 2013, Consiglio

nazionale dei geologi a Autorità garante della concorrenza e del mercato, C‑136/12,

EU:C:2013:489, bod 25 a tam citovanú judikatúru). Túto povinnosť nemá, pokiaľ dospeje

k záveru, že pred ním nastolená otázka výkladu práva EÚ nie je relevantná, čo je dané

vtedy, ak akákoľvek odpoveď na túto otázku nebude môcť mať nijaký vplyv na jeho rozhodnutie

sporu v konaní vo veci samej (rozsudok zo 6. 10. 1982, Cilfit a i., 283/81, EU:C:1982:335,

bod 10), alebo že k príslušnému ustanoveniu práva EÚ už bol Súdnym dvorom podaný výklad,

alebo že správne uplatnenie práva EÚ je tak jasné, že nevytvára priestor na žiadne

dôvodné pochybnosti (rozsudok z 9. 9. 2015, Ferreira da Silva e Brito a i., C-160/14,

EU:C:2015:565, bod 38). Existenciu takejto možnosti je potrebné posúdiť v závislosti

od charakteristík vlastných právu EÚ, osobitných ťažkostí, ktoré predstavuje jeho

výklad, ako aj rizika rozdielov v judikatúre v rámci EÚ (rozsudok z 15. 9. 2005, Intermodal

Transports, C‑495/03, EU:C:2005:552, bod 33). Obrátiť sa na Súdny dvor s otázkou výkladu

práva EÚ prostredníctvom návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke v zmysle

čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ pritom možno aj bez akéhokoľvek podnetu účastníkov konania

(rozsudky zo 16. 12. 2008, Cartesio, C‑210/06, EU:C:2008:723, bod 90, a z 21. 7. 2011,

Kelly, C‑104/10, EU:C:2011:506, bod 62).

56.

Ústavný súd zvažoval predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru (obdobne ako

tak učinil v konaní vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2018, pozn.) týkajúcich sa výkladu doložiek

4 bodu 1 a 5 bodu 1 písm. a) rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorá je uvedená

v prílohe smernice Rady 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu určitú s ohľadom

na napadnuté a s nimi súvisiace ustanovenia vnútroštátneho práva (

§ 77 ods. 1

a

6 zákona o vysokých školách

), avšak vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie návrhu na začatie konania, ktorým je

ústavný súd v zmysle § 45 zákona o ústavnom súde viazaný, a predovšetkým vzhľadom

na skutočnosť, že k označenej úniovej právnej úprave už bol Súdnym dvorom podaný výklad

a odpoveď na zvažované prejudiciálne otázky možno vyvodiť z jeho doterajšej pomerne

početnej judikatúry, ústavný súd dospel k záveru, že predloženie prejudiciálnych otázok

Súdnemu dvoru v posudzovanom prípade nie je potrebné.

57.

Skupina poslancov namieta nesprávnu transpozíciu doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody

o práci na dobu určitú, ktorá je uvedená v prílohe smernice Rady 1999/70/ES o rámcovej

dohode o práci na dobu určitú napadnutou zákonnou úpravou z dôvodu, že napadnuté právne

normy umožňujúce reťazenie pracovných pomerov na dobu určitú pedagogických zamestnancov

vysokých škôl bez objektívneho dôvodu závažne diskriminujú týchto zamestnancov vo

vzťahu k iným zamestnancom. Podľa uvedenej doložky, pokiaľ ide o pracovnoprávne podmienky,

pracovníci na dobu určitú nesmú byť voči porovnateľným stálym pracovníkom znevýhodňovaní

len preto, že majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah na dobu určitú,

pokiaľ na odlišné zaobchádzanie neexistujú objektívne dôvody.

58.

Súdny dvor pritom dospel k záveru (rozsudky zo 6. 7. 2006, Adeneler a i., C-212/04,

EU:C:2006:443, body 69 – 70 a z 13. 9. 2007, Del Cerro Alonso, C-307/05, EU:C:2007:509,

bod 53), že pojem

„objektívne dôvody“

musí byť chápaný tak, že označuje presné a konkrétne okolnosti charakterizujúce určenú

činnosť, a preto môže odôvodniť v tomto osobitnom kontexte použitie opätovne uzatváraných

pracovných zmlúv na dobu určitú. Tieto okolnosti môžu vyplývať najmä z osobitného

charakteru úloh, na ktorých splnenie takéto zmluvy boli uzavreté, a z charakteristických

vlastností spojených s nimi alebo prípadne zo sledovania legitímneho cieľa sociálnej

politiky členského štátu.

59.

Podľa ústavného súdu napadnuté zákonné ustanovenia sú v súlade s uvedenými závermi

Súdneho dvora, keďže rozdielne zaobchádzanie medzi vysokoškolskými učiteľmi ako pracovníkmi

na dobu určitú a porovnateľnými pracovníkmi na dobu neurčitú odôvodňuje nie na základe

toho, že toto rozdielne zaobchádzanie je stanovené vo vnútroštátnej všeobecnej a abstraktnej

zákonnej norme, ale existenciou presných a konkrétnych okolností charakterizujúcich

pracovnú činnosť vysokoškolských učiteľov a na základe objektívnych a transparentných

kritérií (t. j. uskutočňovanie kvalitnej pedagogickej a vedeckovýskumnej činnosti,

pričom táto kvalita u jednotlivých vysokoškolských učiteľov a vedcov môže mať dynamický

charakter smerom nielen k zlepšeniu, ale aj zhoršeniu), a to (v zmysle rozsudku z

13. 9. 2007, Del Cerro Alonso, C-307/05, EU:C:2007:509, bod 58) na účely overenia,

či táto nerovnosť zodpovedá skutočnej potrebe, je spôsobilá dosiahnuť sledovaný cieľ

a je na tento účel nevyhnutná.

60.

Podľa ústavného súdu napadnutá právna úprava rovnako zodpovedá skutočnej potrebe,

je spôsobilá dosiahnuť sledovaný cieľ (uskutočňovanie kvalitnej pedagogickej a vedeckovýskumnej

činnosti) a na jeho dosiahnutie ju možno považovať aj za nevyhnutnú v zmysle už uvedenej

úniovej úpravy. Nevyhnutnosť pre dosiahnutie sledovaného cieľa v posudzovanom prípade

týkajúcom sa zákazu znevýhodňovania pracovníkov na dobu určitú v pracovnoprávnych

podmienkach voči porovnateľným stálym zamestnancom (v zmysle doložky 4 bodu 1 rámcovej

dohody o práci na dobu určitú, ktorá je uvedená v prílohe smernice Rady 1999/70/ES

o rámcovej dohode o práci na dobu určitú), resp. ochrany zamestnancov proti diskriminácii

v zamestnaní [v zmysle čl. 36 ods. 1 písm. b) ústavy] spadajúcej do kategórie hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych práv, je totižto potrebné posudzovať optikou menej prísneho

testu proporcionality. V teste proporcionality pri hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach obstojí aj taká zákonná úprava, pri ktorej možno zistiť sledovanie nejakého

legitímneho cieľa a ktorá tak činí spôsobom, ktorý si možno predstaviť ako rozumný

prostriedok na jeho dosiahnutie, hoci nemusí ísť o prostriedok najlepší, najvhodnejší,

najúčinnejší či najmúdrejší. Požiadavka primeranosti (proporcionality) pri obmedzovaní

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv nekladie na zákonodarcu nároky porovnateľné

s obmedzovaním občianskych a politických práv. Pre zákonodarcu to prináša zväčšenie

manévrovacieho priestoru pri právnej úprave inštitútov, ktorými udeľuje hospodárskym,

sociálnym a kultúrnym právam konkrétny obsah (PL. ÚS 1/2012, PL. ÚS 14/2014, PL. ÚS

16/2018). Hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv sa napokon možno domáhať len

v medziach zákonov, ktoré tieto práva vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). Voľba nástrojov

dosahujúcich sledované ciele a miera ich uplatnenia sú primárne úlohou zákonodarcu,

ktorý za rozpoznanie problémov, ktoré si vyžadujú reguláciu, voľbu nástrojov a ich

účinky, ktoré niekedy môžu byť aj negatívne, nesie politickú zodpovednosť.

61.

Skupina poslancov namieta tiež nesprávnu transpozíciu doložky 5 bodu 1 písm. a) rámcovej

dohody o práci na dobu určitú, ktorá je uvedená v prílohe smernice Rady 1999/70/ES

o rámcovej dohode o práci na dobu určitú napadnutou právnou úpravou z dôvodu jej nesúladu

so závermi Súdneho dvora vyhlásenými v jeho rozsudku vo veci sp. zn. C-307/05 (rozsudok

z 13. 9. 2007, Del Cerro Alonso, C-307/05, EU:C:2007:509), v ktorom Súdny dvor uznal

za objektívny dôvod, na základe ktorého možno predĺžiť platnosť pracovných zmlúv alebo

pracovnoprávnych vzťahov uzavretých na dobu určitú, sociálnu politiku štátu, pričom

podľa skupiny poslancov pod tento dôvod nemožno subsumovať status vysokoškolských

učiteľov, pretože výkonom ich činností nedochádza k napĺňaniu uvedeného cieľa. V bode

53 rozsudku vo veci sp. zn. C-307/05, Alonso, Súdny dvor uviedol, že pojem

„objektívne dôvody“

v zmysle doložky 5 bodu 1 písm. a) rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorá

je uvedená v prílohe smernice Rady 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu určitú,

„... musí byť chápaný tak, že označuje presné a konkrétne okolnosti charakterizujúce

určenú činnosť, a preto môže odôvodniť v tomto osobitnom kontexte použitie opätovne

uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú“

, pričom

„tieto okolnosti môžu vyplývať najmä z osobitného charakteru úloh, na ktorých splnenie

takéto zmluvy boli uzavreté, a z charakteristických vlastností spojených s nimi alebo

prípadne zo sledovania legitímneho cieľa sociálnej politiky členského štátu (pozri

rozsudok Adeneler a i., už citovaný, body 69 a 70)“

. Pojem

„objektívne dôvody“

v zmysle doložky 5 bodu 1 písm. a) rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorá

je uvedená v prílohe smernice Rady 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu určitú,

sa teda podľa záverov Súdneho dvora má vykladať analogicky ako taký istý pojem

„objektívne dôvody“

v zmysle doložky 4 bodu 1 uvedenej rámcovej dohody (rozsudok z 13. 9. 2007, Del Cerro

Alonso, C-307/05, EU:C:2007:509, bod 56).

62.

Napadnutá právna úprava je podľa ústavného súdu v súlade s citovanými závermi Súdneho

dvora, keďže dôvod, pre ktorý bola prijatá, spočíva v presných a konkrétnych okolnostiach

charakterizujúcich činnosť vysokoškolských učiteľov, t. j. v uskutočňovaní kvalitnej

pedagogickej a vedeckovýskumnej činnosti, pričom tieto okolnosti vyplývajú z osobitného

charakteru ich úloh vo vzdelávacej a vedeckovýskumnej činnosti. Sledovanie legitímneho

cieľa sociálnej politiky členského štátu úniová úprava uznáva ako alternatívny objektívny

dôvod uzatvárania zmlúv na dobu určitú. Pre zlučiteľnosť vnútroštátnej úpravy s ňou

teda nie je nevyhnutné sledovanie výlučne tohto cieľa. Skutočnosť, že sledovanie takéhoto

cieľa spomína dôvodová správa k napadnutej právnej úprave

ipso facto

, nezakladá jej prípadnú nezlučiteľnosť s požiadavkami plynúcimi z označenej úniovej

právnej úpravy.

63.

Podľa ústavného súdu napadnutá vnútroštátna úprava sa neobmedzuje na všeobecné a

abstraktné povolenie využitia opätovne uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú

(porovnaj: rozsudok z 13. 9. 2007, Del Cerro Alonso, C-307/05, EU:C:2007:509, body

54 a 55), keďže tie umožňuje uzatvárať s presne vymedzenou skupinou osôb – vysokoškolskými

učiteľmi, a to s ohľadom na konkrétny obsah ich pracovnej činnosti a jej špecifiká,

t. j. na základe objektívnych dôvodov, resp. v záujme dosiahnutia konkrétne vymedzeného

cieľa – uskutočňovanie kvalitnej pedagogickej a vedeckovýskumnej činnosti.

64.

Nesprávnu transpozíciu doložky 5 bodu 1 písm. a) rámcovej dohody o práci na dobu

určitú, ktorá je uvedená v prílohe smernice Rady 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci

na dobu určitú, skupina poslancov napáda aj z dôvodu jej rozporu so závermi Súdneho

dvora vyhlásenými v jeho rozsudku vo veci sp. zn. C-190/13 (rozsudok z 13. 3. 2014,

Márquez Samohano, C-190/13, EU:C:2014:146), v zmysle ktorých obnovovanie opakovane

uzatvorených pracovných zmlúv na dobu určitú sa nemá použiť na uspokojovanie trvalých

a dlhodobých potrieb univerzít v oblasti zamestnávania pedagogických pracovníkov.

Navrhovatelia vzhliadajú nesúlad napadnutej právnej úpravy s uvedenými závermi Súdneho

dvora z dôvodu, že činnosti, ktoré vysokoškolský učiteľ zabezpečuje, pedagogická a

vedeckovýskumná činnosť nemajú dočasný, ale, naopak, trvalý charakter. Závery Súdneho

dvora vyhlásené v uvedenom rozsudku sa však týkajú obnovovania pracovných zmlúv na

dobu určitú s externými profesormi bez akéhokoľvek obmedzenia, pokiaľ ide o maximálnu

dĺžku a počet obnovení takýchto zmlúv.

65.

Doložka 5 bod 1 rámcovej dohody ukladá členským štátom s cieľom zabrániť zneužívaniu

opakovane uzatváraných pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú

povinnosť účinne a záväzne prijať najmenej jedno z opatrení, ktoré taxatívne vymedzuje,

ak ich vnútroštátne právo neobsahuje rovnocenné zákonné opatrenia. Tri takto taxatívne

vymedzené opatrenia v tejto doložke v bode 1 písm. a) až c) sa týkajú objektívnych

dôvodov na obnovenie týchto pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov, maximálnej

dĺžky platnosti týchto opakovane uzatváraných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov

a počtu ich obnovení. Členské štáty disponujú mierou voľnej úvahy, pretože môžu použiť

jedno alebo viaceré opatrenia uvedené v doložke 5 bode 1 písm. a) až c) rámcovej dohody

alebo existujúce rovnocenné zákonné opatrenia, aby zohľadnili potreby príslušných

odvetví a/alebo kategórií pracovníkov. Doložka 5 bod 1 rámcovej dohody tým určuje

členským štátom všeobecný cieľ spočívajúci v zabránení takému zneužívaniu, pričom

im ponecháva voľbu prostriedkov na dosiahnutie tohto cieľa, pokiaľ nespochybnia cieľ

alebo potrebný účinok rámcovej dohody (rozsudky z 11. 2. 2021, M.V. a i., C‑760/18,

EU:C:2021:113, body 54 – 56 a z 3. 6. 2021, EB, C-326/19, EU:C:2021:438, body 56 –

58).

66.

Súdny dvor tiež napokon v súvislosti s univerzitnými vedeckými pracovníkmi dospel

k záveru, že skutočnosť, že univerzity majú trvalú potrebu zamestnať takýchto pracovníkov,

neznamená, že túto potrebu nemožno uspokojiť využitím pracovných zmlúv na dobu určitú

(rozsudok z 3. 6. 2021, EB, C-326/19, EU:C:2021:438, bod 67). Uvedené závery možno

nepochybne aplikovať aj na pedagogických zamestnancov vysokých škôl, resp. vysokoškolských

učiteľov, ktorých zamestnanie slúži k plneniu tak pedagogických, ako aj vedecko-výskumných

úloh vysokých škôl.

67.

Okrem toho, Súdny dvor už konštatoval (rozsudok z 3. 6. 2021, EB, C-326/19, EU:C:2021:438,

bod 69), že v prípade, ak predĺženie platnosti zmlúv na dobu určitú je podmienené

kladným hodnotením vykonávaných vyučovacích a vedeckých činností,

„osobitné potreby“

dotknutého odvetvia môžu primerane spočívať, pokiaľ ide o oblasť vedeckého výskumu

(obdobne aj oblasť pedagogickej činnosti, pozn.), v potrebe zabezpečiť kariérny postup

jednotlivých vedeckých (obdobne aj pedagogických, pozn.) pracovníkov v závislosti

od ich príslušných zásluh, ktoré sa musia v dôsledku toho posúdiť. Ustanovenie, ktoré

by ukladalo univerzite povinnosť uzavrieť zmluvu na dobu neurčitú s vedeckým (obdobne

aj s pedagogickým, pozn.) pracovníkom nezávisle od ohodnotenia výsledkov jeho vedeckých

(obdobne aj pedagogických, pozn.) činností, by preto nespĺňalo už uvedené požiadavky.

68.

Súdny dvor preto dospel k záveru (rozsudok z 3. 6. 2021, EB, C-326/19, EU:C:2021:438,

bod 71), že doložka 5 rámcovej dohody sa má vykladať v tom zmysle, že

nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá pre prijímanie univerzitných vedeckých

(obdobne aj pedagogických, pozn.)

pracovníkov stanovuje uzatváranie zmlúv na dobu určitú... pričom k uzatvoreniu takých

zmlúv dôjde pod podmienkou, že sú k dispozícii zdroje pre plánovanie na účely vykonávania

vedeckej a vyučovacej činnosti, doplnkovej vyučovacej činnosti a služieb študentom

a zároveň predĺženie týchto zmlúv podlieha kladnému hodnoteniu vykonanej vedeckej

a vyučovacej činnosti bez toho, aby bolo potrebné stanoviť objektívne a transparentné

kritériá na overenie, či uzatvorenie a obnovenie takýchto zmlúv vskutku zodpovedá

skutočnej potrebe, či sú spôsobilé dosiahnuť sledovaný cieľ a či sú nevyhnutné na

tento účel“

.

69.

Podľa ústavného súdu napadnuté zákonné ustanovenia týkajúce sa uzatvárania pracovných

zmlúv s vysokoškolskými učiteľmi na dobu určitú reflektujú osobitné potreby oblasti

vysokého školstva a opätovné uzavretie takýchto pracovných zmlúv je závislé od posúdenia

príslušných zásluh dotknutých osôb v pedagogickej a vedeckovýskumnej činnosti, resp.

kladného hodnotenia ich vykonanej vyučovacej a vedeckej činnosti.

70.

Napadnutú zákonnú úpravu je napokon potrebné vnímať v kontexte

§ 77 ods. 1 zákona o vysokých školách

, ktorý umožňuje obsadzovanie funkčných miest docentov a profesorov aj osobami bez

príslušného vedecko-pedagogického titulu alebo umelecko-pedagogického titulu, a

§ 77 ods. 6 zákona o vysokých školách

, podľa ktorého ak vysokoškolský učiteľ obsadil funkčné miesto docenta alebo funkčné

miesto profesora aspoň tretí raz a celkový čas jeho pôsobenia na týchto funkčných

miestach dosiahol aspoň deväť rokov, získava právo na pracovnú zmluvu s touto vysokou

školou na miesto vysokoškolského učiteľa na dobu určitú až do dosiahnutia veku 70

rokov. Uvedenou zákonnou úpravou zákonodarca vytvoril predpoklady na získanie pracovnej

stability a vyššej miery sociálnej istoty tých vysokoškolských učiteľov, ktorí sa

v prostredí vysokej školy pracovne etablujú. Túto úpravu preto možno považovať za

existujúce zákonné opatrenie na zamedzenie nezákonného konania spočívajúceho v zneužívaní

uzatvárania pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú, ktoré

zohľadňuje potreby príslušného odvetvia a kategórie pracovníkov a je rovnocenné s

opatreniami uvedenými v doložke 5 bode 1 písm. a) až c) rámcovej dohody o práci na

dobu určitú, ktorá je uvedená v prílohe smernice Rady 1999/70/ES o rámcovej dohode

o práci na dobu určitú (pozri v tomto ohľade bod 65 odôvodnenia tohto nálezu).

71.

Vzhľadom na uvedené východiská, označenú úniovú právnu úpravu, relevantnú judikatúru

Súdneho dvora a samotný prieskum napadnutých zákonných ustanovení ústavný súd nevzhliada

v posudzovanom prípade nesprávnu transpozíciu doložiek 4 bodu 1 a 5 bodu 1 písm. a)

rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorá je uvedená v prílohe smernice Rady 1999/70/ES

o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, národnou radou. Návrhu navrhovateľov nevyhovel

ani v časti namietaného nesúladu napadnutej právnej úpravy s

čl. 1 ods. 2 ústavy

jednak preto, že v predmetnom kontexte neposudzuje súlad zákona so smernicou, a v

širších interpretačných súvislostiach z vecných dôvodov uvedených v tejto časti odôvodnenia.

III.4. Záver

72.

Ústavný súd konštatuje, že napadnutá úprava „reťazenia“ pracovných pomerov na dobu

určitú pedagogických zamestnancov vysokých škôl nie je diskriminačná tak, ako to tvrdia

navrhovatelia, a preto nie je v rozpore s

čl. 1 ods. 1 a 2

a

čl. 12 ods. 1 a 2

v spojení s

čl. 36 ods. 1 písm. b) ústavy

, s tým, že spôsob uzatvárania pracovných pomerov s pedagogickými zamestnancami je

koncepčnou vecou zákonodarcu, do ktorej nateraz ústavný súd nemá dôvod zasiahnuť (m.

m. PL. ÚS 6/2022). Z týchto dôvodov návrhu nevyhovel, tak ako je uvedené vo výroku

nálezu.

P o u č e n i e

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2023

Ivan Fiačan v. r.

predseda Ústavného súdu

Slovenskej republiky