V mene Slovenskej republiky

40

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 21/2023-63

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov

Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka,

Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca),

Roberta Šorla a Martina Vernarského o návrhu

verejného ochrancu práv

na začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky

o súlade § 10 ods. 11 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov

a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s

čl. 12 ods. 1

a

2

,

čl. 13 ods. 2

a

3 Ústavy Slovenskej republiky

samostatne, ako aj v spojení s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 39 ods. 1

a

čl. 41 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky

takto

r o z h o d o l

1.

Ustanovenie § 10 ods. 11 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov

a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

nie je v súlade

s

čl. 12 ods. 2

v spojení s

čl. 39 ods. 1

a

čl. 41 ods. 8 Ústavy Slovenskej republiky

.

2.

Vo zvyšnej časti návrhu

nevyhovuje.

O d ô v o d n e n i e

I.

Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov

1.

Ústavnému súdu bol 4. novembra 2020 doručený návrh verejnej ochrankyne práv (ďalej

len „navrhovateľka“) na začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade ustanovení § 10 ods. 11 a

§ 10 ods. 18 zákona č. 328/2002 Z. z.

o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení policajtov“)

s

čl. 12 ods. 1

a

2

,

čl. 13 ods. 2

a

3 ústavy

samostatne, ako aj v spojení s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 39 ods. 1

a

čl. 41 ods. 5 ústavy

.

2.

Navrhovateľka 4. júna 2021 oznámila ústavnému súdu, že Národná rada Slovenskej republiky

schválila zákon č.

221/2021 Z. z.

, ktorým sa mení zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Týmto zákonom

došlo k zmene

§ 10 ods. 18 zákona

o sociálnom zabezpečení policajtov, a to spôsobom, v ktorého dôsledku podľa navrhovateľky

odpadli dôvody, pre ktoré v tejto časti iniciovala konanie o súlade daného ustanovenia

s ústavou. V časti predmetného ustanovenia preto navrhovateľka vzala svoj návrh späť,

pričom v časti týkajúcej sa § 10 ods. 11 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov

na svojom návrhu zotrvala.

3.

V priebehu prípravy veci na jej predbežné prerokovanie došlo k uplynutiu funkčného

obdobia navrhovateľky a k zvoleniu nového verejného ochrancu práv (ďalej len „navrhovateľ“),

ktorého sudca spravodajca požiadal o vyjadrenie, či zotrváva na návrhu v časti, v

ktorej nedošlo k jeho späťvzatiu. Navrhovateľ listom z 12. septembra 2023 ústavnému

súdu oznámil, že na návrhu v časti namietaného nesúladu § 10 ods. 11 zákona o sociálnom

zabezpečení policajtov (ďalej aj „napadnuté ustanovenie“) trvá.

4.

Ústavný súd následne 20. decembra 2023 uznesením č. k. PL. ÚS 21/2023-26 prijal na

ďalšie konanie návrh v časti, v ktorej sa týka (ne)súladu § 10 ods. 11 zákona o sociálnom

zabezpečení policajtov s označenými článkami ústavy, a vo zvyšnej časti zastavil konanie.

5.

Navrhovateľka svoj návrh odôvodnila takto: „

Súvisiaci § 10 ods. 1 písm. a) a b) zákona o sociálnom zabezpečení policajtov priznáva

nárok na materské hradené zo systému povinného nemocenského zabezpečenia prioritne

policajtke – matke, ak v dôsledku tehotenstva alebo osobnej starostlivosti o narodené

dieťa nevykonáva štátnu službu, z ktorej je nemocensky zabezpečená, a spĺňa ďalšie

zákonné podmienky.

Podľa § 10 ods. 10 písm. a) a b) zákona o sociálnom zabezpečení policajtov môže vzniknúť

nárok na materské policajtom a policajtkám s iným rodinným vzťahom k dieťaťu za predpokladu,

že prevzali dieťa do osobnej starostlivosti a spĺňajú ďalšie zákonné podmienky. Prevzatie

dieťaťa do osobnej starostlivosti zo strany policajta – otca sa pritom neposudzuje

materiálne, ale je legislatívne definované v § 10 ods. 11 zákona o sociálnom zabezpečení

policajtov. Z tohto dôvodu sa za prevzatie dieťaťa do osobnej starostlivosti zo strany

policajta považujú napr. situácie, keď matka dieťaťa nie je z rôznych dôvodov schopná

starať sa o dieťa (z dôvodu smrti, zdravotného stavu, rozhodnutia o zverení dieťaťa).

Policajtovi – otcovi však § 10 ods. 11 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov nepriznáva

nárok na materské v prípade, ak sa dohodne s matkou dieťaťa na tom, že po pôrode prevezme

dieťa do osobnej starostlivosti. Na rozdiel od policajtov – otcov ostatným zamestnancom,

či už v súkromnej sfére, alebo štátnym zamestnancom – otcom (resp. všetkým ostatným

povinne nemocensky zabezpečeným/poisteným otcom), zákonodarca priznáva nárok na materské

aj vtedy, ak prevzali dieťa do osobnej starostlivosti po dohode s matkou dieťaťa za

splnenia ďalších podmienok [§ 49 ods. 1 a 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení].“

6.

Podľa navrhovateľky v súlade s

§ 10 ods. 1 písm. a)

a

ods. 10 písm. a) zákona

o sociálnom zabezpečení policajtov predstavuje materské „

dávku primeraného hmotného zabezpečenia v prípade, ak osoba v dôsledku tehotenstva

alebo osobnej starostlivosti o narodené dieťa nevykonáva (nemôže vykonávať) svoju

prácu, resp. štátnu službu a má preto charakter dávky podľa čl. 39 ods. 1 ústavy,

ak je nespôsobilosť na prácu spôsobená tehotenstvom alebo potrebou zabezpečenia osobnej

starostlivosti o dieťa v období krátko po narodení, ale súčasne má charakter aj dávky

pomoci štátu rodičom, ktorí sa osobne starajú o svoje dieťa v období krátko po pôrode

(čl. 41 ods. 5 ústavy). Práve z tohto dôvodu sa výplata materského vylučuje s paralelným

vyplácaním rodičovského príspevku a ak je rodičovský príspevok vyšší ako materské,

tak jeho výplata má prednosť. Zvýhodnenie žien počas tehotenstva má charakter pozitívnej

diskriminácie vychádzajúcej zo snahy vyrovnať znevýhodnenie žien v pracovných pomeroch,

ktoré je dané na základe biologických dôvodov v období tehotenstva. Takýto stav je

nepochybne žiaduci a akceptovaný aj ústavou (čl. 39 ods. 1 a čl. 41 ods. 2 ústavy)

.

Na rozdiel od tehotenstva, ktoré je dané biologickými danosťami ženy (matky) a na

ktoré sú preto viazané výhody, ktoré možno priznať v zásade len ženám, starostlivosť

o dieťa po pôrode prešla postupným vývojom, pričom sa dlhodobo upúšťa od stereotypného

pohľadu, že výchova detí a starostlivosť o ne je výsostnou úlohou ženy – matky. V

modernej spoločnosti chápeme postavenie otca a matky pri výchove spoločných detí ako

rovnocenné a konsenzuálne. Rodičia sa preto dohodnú, kto z nich dvoch sa bude po pôrode

starať o dieťa, pričom starostlivosť ktoréhokoľvek z rodičov o dieťa sa chápe ako

rovnocenná. Odrazom spoločenského vývoja je aj ústava, ktorá po narodení dieťaťa rešpektuje

rovnaké, rovnocenné právo oboch rodičov na starostlivosť oň a jeho výchovu (čl. 41

ods. 4 ústavy), ako aj právo na pomoc štátu pre oboch rodičov (bez ohľadu na ich pohlavie)

pri výchove a starostlivosti o dieťa (čl. 41 ods. 5 ústavy)

.“.

7.

Navrhovateľka tvrdí, že na takto definovaný ústavný stav reaguje aj zákon č.

73/1998 Z. z.

o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru

väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov“), keď v súvislosti s pôrodom

a so starostlivosťou o dieťa priznáva policajtke – matke dovolenku po dobu 34 týždňov

(

§ 152 ods. 1 zákona

o štátnej službe príslušníkov), z čoho spravidla 6 týždňov pripadá na obdobie pred

pôrodom (§ 153 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov) a zvyšok na obdobie po

pôrode. Sám zákonodarca predpokladá, že po pôrode je pre policajtku – matku potrebný

na zotavenie čas v zásade 6 týždňov (

§ 152 ods. 5 zákona

o štátnej službe príslušníkov). Po vyčerpaní časti materskej dovolenky vzťahujúcej

sa na pôrod a zotavenie je na rozhodnutí policajtky – matky, či ďalej zostane na materskej

dovolenke (resp. jej časti pripadajúcej na starostlivosť o dieťa) alebo sa vráti do

výkonu služby a starostlivosť o dieťa prenechá otcovi. Zákon o štátnej službe príslušníkov

tiež stanovuje, že rodičovská dovolenka patrí aj otcovi (policajtovi), pokiaľ sa osobne

stará o narodené dieťa, a to v rovnakom rozsahu ako matke (policajtke) materská dovolenka

(

§ 152 ods. 1 zákona

o štátnej službe príslušníkov).

V podstatnom rovnaké podmienky platia pre materskú, resp. rodičovskú dovolenku všetkých

zamestnancov v Slovenskej republike

(

§ 166

a

§ 169 Zákonníka práce

),

ako aj pre štátnu službu profesionálnych vojakov

(pokiaľ zákon č.

281/2015 Z. z.

o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších prepisov neupravuje inak – § 1 ods. 2 a § 131 predmetného zákona).

8.

Napriek tomu, že zákon o štátnej službe príslušníkov umožňuje policajtovi – otcovi

čerpať rodičovskú dovolenku v rozsahu materskej dovolenky policajtky – matky, ak po

dohode s matkou dieťaťa prevezme dieťa do osobnej starostlivosti,

§ 3 ods. 8 písm. a)

zákona č.

571/2009 Z. z.

o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, zákon o sociálnom zabezpečení policajtov neumožňujú takémuto policajtovi

– otcovi vyplácať materské (zo systému povinného nemocenského zabezpečenia). Môže

mu byť vyplácaná v zásade len nižšia štátna sociálna dávka – rodičovský príspevok,

i keď splnil zákonnú požiadavku dĺžky nemocenského zabezpečenia potrebnú pre vyplácanie

materského. Pritom policajtke – matke, ktorá sa rozhodne ďalej pokračovať v osobnej

starostlivosti o dieťa a čerpať materskú dovolenku aj po narodení dieťaťa (resp. po

dočerpaní povinných 6 týždňov materskej dovolenky), je vyplácané za rovnakú starostlivosť

o dieťa počas rovnakého obdobia materské zo systému povinného nemocenského zabezpečenia,

ktoré je spravidla vo vyššej sume ako rodičovský príspevok. Rovnako je potrebné uviesť,

že

zatiaľ čo policajtovi – otcovi, ktorý po dohode s matkou dieťaťa prevzal dieťa do

osobnej starostlivosti, nevzniká nárok na materské (§ 10 ods. 11 zákona o sociálnom

zabezpečení policajtov), iní zamestnanci – otcovia za splnenia rovnakých podmienok

majú nárok na vyplácanie materského zo systému povinného nemocenského poistenia ako

dávky sociálneho zabezpečenia vyššej ako rodičovský príspevok

.

9.

Navrhovateľka z týchto dôvodov žiada o preskúmanie ústavnej udržateľnosti napadnutého

ustanovenia. Nespochybňuje pritom skutočnosť, že práva podľa

čl. 39 ods. 1 ústavy

a

čl. 41 ods. 5 ústavy

(do ktorých rozsahu patrí aj dávka materské) majú charakter sociálnych práv, teda

takých práv, pri ktorých sa vyžaduje pozitívne plnenie štátu, a tento má preto širokú

mieru voľnej úvahy, ako realizáciu týchto práv v praxi nastaví. Uvedené však nemožno

chápať tak, že úvaha zákonodarcu o úprave hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv

je neobmedzená, prípadne hraničiaca so svojvôľou. Aj pri vymedzovaní obsahu hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych práv nesmie zákonodarca siahnuť do ich podstaty (

čl. 13 ods. 4 ústavy

) a musí rešpektovať aj ďalšie ústavné imperatívy a princípy (princíp právneho štátu

– čl. 1 ods. 1 ústavy, princíp rovnosti v dôstojnosti a právach –

čl. 12 ods. 1

,

čl. 13 ods. 3 ústavy

, zákaz diskriminácie –

čl. 12 ods. 2 ústavy

a pod.).

10.

Napadnutá právna úprava však zo skupiny policajtov – rodičov osobne sa starajúcich

o dieťa v období krátko po pôrode vyčlenila policajtov – otcov, ktorým napriek tomu,

že po dohode s matkou dieťaťa prevzali dieťa do osobnej starostlivosti a nemohli pokračovať

vo výkone svojho zamestnania, nepriznáva rovnakú úroveň sociálneho zabezpečenia prostredníctvom

materského vyplácaného zo systému povinného nemocenského zabezpečenia ako policajtkám

– matkám v obdobnej situácii. Toto vyčlenenie sa pritom deje v spojitosti s výkonom

základných práv – práva na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu

(

čl. 39 ods. 1 ústavy

) a práva rodičov na pomoc štátu pri starostlivosti o dieťa (

čl. 41 ods. 5 ústavy

). Dôvodom vyčlenenia v rámci skupiny policajtov pri prístupe k materskému je podľa

názoru navrhovateľky pohlavie rodiča dieťaťa, ktorý sa o dieťa v období po pôrode

stará. V súlade s

čl. 12 ods. 2 ústavy

ide o jeden z výslovne zakázaných dôvodov.

Vyčlenenie policajtov – otcov bolo podľa navrhovateľky týmto otcom na príťaž, keďže

im bol odňatý prístup k materskému, čiže k potenciálne vyššej úrovni sociálneho zabezpečenia

pri nespôsobilosti na prácu podľa

čl. 39 ods. 1 ústavy

a k vyššej úrovni pomoci rodičovi osobne sa starajúcemu o dieťa podľa

čl. 41 ods. 5 ústavy

, ako poskytuje rodičovský príspevok.

11.

Vo vzťahu k pohlaviu ako dôvodu vyčlenenia policajtov – otcov v porovnaní s policajtkami

– matkami navrhovateľka uvádza, že pre takéto vyčlenenie nenachádza legitímne a rozumné

ospravedlnenie. V tejto súvislosti podľa navrhovateľky nemožno opomenúť, že zákonodarca

umožňuje, aby boli policajtmi nielen muži, ale aj ženy. Konštatovanie, že vyplácanie

materského policajtom – otcom môže ohroziť plnenie úloh Policajného zboru, by si vyžadovalo

podrobnú analýzu počtu policajtov a policajtiek, ako aj toho, koľkých z nich by sa

priznanie materského mohlo dotknúť. Takáto analýza navrhovateľke ani nebola predložená

a ani nie je dostupná. Navrhovateľka preto trvá na svojom závere, že dotknutá právna

úprava nie je v súlade s príslušnými referenčnými normami.

II.

Stanoviská účastníkov konania, vedľajšieho účastníka a ďalší priebeh konania

II.1. Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

12.

Národná rada sa v stanovisku z 18. apríla 2024 vyjadrila k návrhu navrhovateľky tak,

že ústavnému súdu zaslala návrh napadnutého zákona s dôvodovou správou a prepisom

rozpravy k nemu a oznámila, že k predmetnej veci nebude zaujímať meritórne stanovisko.

II.2. Stanovisko vlády Slovenskej republiky

13.

Vláda zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom stanovisku

z 25. marca 2024 zdôraznila, že napadnuté ustanovenie je súčasťou osobitnej zákonnej

úpravy sociálneho zabezpečenia príslušníkov ozbrojených a bezpečnostných zložiek a

predstavuje

lex specialis

k všeobecnej úprave sociálneho zabezpečenia, pričom v tomto osobitnom zákone má byť

„

komplexne riešená problematika sociálneho zabezpečenia osôb, ktoré vykonávali a vykonávajú

štátnu službu v uvedených ozbrojených a bezpečnostných zložkách, a ich sociálne zabezpečenie

pozostáva nielen z nemocenského zabezpečenia, kde jednou z dávok tohto zabezpečenia

je dávka materské, ale aj z úrazového zabezpečenia, z výsluhového zabezpečenia a zo

služieb.

“.

14.

Vláda, vychádzajúc najmä zo špeciálnej povahy a oddelenosti napadnutej úpravy od

všeobecných pravidiel sociálneho zabezpečenia, uvádza, že „

medzi nárokmi vyplývajúcimi zo všeobecného systému sociálneho poistenia upravenými

zákonom o sociálnom poistení a nárokmi vyplývajúcimi z osobitného systému sociálneho

zabezpečenia policajtov a vojakov upravených zákonom o sociálnom zabezpečení policajtov

sú viaceré rozdiely. Ide pri tom o rozdiely v posudzovaní nárokov na dávky, ako aj

rozdiely pri určovaní výšky týchto dávok.

“.

15.

Podľa vlády síce osobitný systém sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov „

bol vytvorený práve so zámerom zabezpečiť policajtom a vojakom širší rozsah nárokov

v sociálnom zabezpečení, odôvodnený práve osobitným postavením tejto skupiny osôb

k štátu

“, avšak nie je možné vylúčiť, „

že vytvorenie samostatného, osobitného systému sociálneho zabezpečenia príslušníkov

ozbrojených a bezpečnostných zborov poskytuje priestor aj pre prijímanie nevyhnutných

opatrení na zabezpečenie úloh štátu v oblasti bezpečnosti.

“.

16.

V podaní vlády tak paralelné pôsobenie „

dvoch samostatných, od seba odlišných systémov sociálneho poistenia (zabezpečenia)

v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky samozrejme predpokladá, že popri sebe

existujú dve skupiny ľudí, a to poberatelia dávok zo všeobecného systému sociálneho

poistenia (resp. osoby, ktorých nároky sa posudzujú podľa zákona o sociálnom poistení)

a poberatelia dávok z osobitného systému sociálneho zabezpečenia (resp. osoby, ktorých

nároky sa posudzujú podľa zákona o sociálnom zabezpečení policajtov).

Podmienky nárokov na dávky a spôsob určovania ich sumy boli vždy upravené osobitne

pre každý systém sociálneho poistenia (zabezpečenia) zvlášť, pričom do dnešného dňa

nedošlo ku konštatovaniu zo strany súdov, že by z uvedených dôvodov bola jedna skupina

osôb diskriminovaná v porovnaní s druhou skupinou osôb. Práve naopak, v súdnych konaniach,

v ktorých sa jedna či druhá strana domáhala vyslovenia nerovnakého zaobchádzania porovnávaním

podmienok nároku v rámci toho ktorého systému sociálneho poistenia (zabezpečenia)

medzi sebou navzájom, bola súdmi konštatovaná absolútna samostatnosť a odlišnosť týchto

dvoch systémov sociálneho poistenia (zabezpečenia).“.

17.

V otázke namietanej diskriminácie považuje vláda za podstatné určiť tzv. komparátor,

čiže určiť, či sa dotknuté osoby nachádzajú v porovnateľnej situácii: «

Komparátorom k policajtom – „poistencom“ podľa zákona o sociálnom zabezpečení policajtov

nie sú poistenci podľa všeobecného systému sociálneho poistenia (a teda podľa zákona

o sociálnom poistení). V opačnom prípade by existencia dvoch samostatných systémov

sociálneho zabezpečenia (poistenia) absolútne stratila svoje opodstatnenie. Všetci

policajti – „poistenci“ podľa zákona o sociálnom zabezpečení policajtov sú si navzájom

komparátormi, z čoho jednoznačne vyplýva, že k žiadnej diskriminácii medzi otcami

- zamestnancami a otcami - policajtmi nemôže dochádzať

.»

18.

Podľa vlády «

v otázke vzniku nároku na dávku nemocenského poistenia príslušníkmi ozbrojených a

bezpečnostných zložiek a ozbrojených síl, tzn. otcami dieťaťa, za rovnakých podmienok,

ktoré sú ustanovené vo všeobecnom predpise o sociálnom poistení tak, aby sa uplatňovali

aj v rámci osobitného systému sociálneho zabezpečenia, je potrebné poukázať na tú

skutočnosť, že aj ustanovenia zákona o sociálnom poistení umožňujú aj policajtom a

profesionálnym vojakom, a to za splnenia taxatívne stanovených podmienok upravených

práve týmto zákonom, poberať dávku nemocenského poistenia materské, aj na základe

dohody s matkou dieťaťa. Na tomto mieste je však potrebné dodať, že inštitút dohody

otca s matkou dieťaťa o prevzatí dieťaťa do starostlivosti, ktorej uzavretie sa vyžadovalo

podľa zákona o sociálnom poistení na vznik nároku otca - zamestnanca na materské,

tento bol s účinnosťou od 1. mája 2021 ako podmienka vypustený zákonom č. 130/2021

Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov, a to z dôvodu, že predstavuje iba formálny úkon a vo svojej

povahe je teda nadbytočnou administratívnou záťažou pre rodičov dieťaťa.

Podmienky vzniku nároku na dávky sociálneho zabezpečenia, ako už bolo uvedené, sú

upravené odlišne od podmienok vzniku nároku na dávky sociálneho poistenia, pričom

tieto nie je možné a ani dôvodné vzájomne porovnávať. Na základe uvedeného tak nie

je ani možné porovnávanie podmienok vzniku nároku na dávku nemocenského zabezpečenia

– materské s dávkou nemocenského poistenia – materské.

Na základe dosiaľ uvedeného vláda konštatuje, že všeobecný predpis o sociálnom poistení

umožňuje aj policajtom a profesionálnym vojakom za splnenia taxatívne stanovených

podmienok poberať dávku sociálneho poistenia - materské tak, ako je to umožnené „civilným“

otcom.».

19.

Vo vzťahu k otázke legitimity a primeranosti zásahu do zásady rovnakého zaobchádzania

vláda odkazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo

veci C-273/97, Angela Maria Sirdar v. Ministry of Defence, tvrdiac, že Súdny dvor

„

napriek tomu, že vylúčil existenciu akejkoľvek všeobecnej výnimky zo zásady rovnakého

zaobchádzania medzi mužmi a ženami, ktorá by spočívala v organizácii ozbrojených síl

s odôvodnením verejnej bezpečnosti, uznal určitý stupeň voľnej úvahy štátov v prijímaní

opatrení, ktoré sú nevyhnutné s cieľom zaručiť verejnú bezpečnosť... Rešpektujúc výnimočnosť

a jedinečnosť vzťahu medzi matkou a dieťaťom najmä v čase krátko po pôrode, a súčasne

berúc do úvahy práva otca - policajta sa v podmienkach právneho poriadku Slovenskej

republiky pristúpilo k právnemu zabezpečeniu možnosti čerpania rodičovskej dovolenky

pre otca - policajta s nárokom na štátnu sociálnu dávku (rodičovský príspevok), avšak

bez nároku na dávku nemocenského zabezpečenia (materské)

.

Tu je potrebné zdôrazniť, že materské nie je jedinou dávkou nemocenského zabezpečenia

poskytovanou z finančných zdrojov tvorených z odvodov na poistné na nemocenské zabezpečenie

policajtov a vojakov, a teda neodopiera sa prístup k plneniu z nemocenského zabezpečenia

ako takého, na ktoré policajt odvádza poistné.

Uvedené opatrenie sa považuje za nevyhnutné s cieľom zabezpečiť verejnú bezpečnosť,

a teda zabezpečiť efektívne plnenie úloh štátu na úseku ochrany bezpečnosti, životov,

zdravia a majetku obyvateľov Slovenskej republiky.

Samostatnému a kvalifikovanému plneniu úloh vyplývajúcich z výkonu služby predchádza

odborný výcvik a vyžaduje sa fyzická zdatnosť, čo prirodzene predpokladá fakt, že

muži aj ženy vo výkone služby sú prevažne nižšieho a stredného veku. V ozbrojených

a bezpečnostných zložkách Slovenskej republiky pôsobia v prevažnej väčšine muži.

Vzhľadom na vek mužov – policajtov, profesionálnych vojakov je dôvodné predpokladať,

že zakotvenie nároku na dávku nemocenského zabezpečenia – materské v takom rozsahu,

ako to je upravené vo všeobecnom predpise o sociálnom poistení by spôsobovalo výraznú,

opakovanú a neplánovateľnú destabilizáciu (hoci aj vždy na obmedzený čas) personálnych

kapacít v rámci ozbrojených a bezpečnostných zložiek, ktoré sa podieľajú na plnení

úloh štátu v oblasti ochrany a bezpečnosti.

Za všetko možno spomenúť súčasný stav v Policajnom zbore, kde nie sú naplnené personálne

kapacity. Taktiež nemožno opomenúť aktuálnu zvýšenú odchodnosť policajtov a profesionálnych

vojakov.

Štát je povinný plniť si svoje úlohy v oblasti bezpečnosti, pričom bezpečnosť, ochrana

života, zdravia a majetku obyvateľov Slovenskej republiky je verejným záujmom, ktorý

má nepochybne prednosť pred individuálnymi záujmami jednotlivcov.

Existujúce opatrenie (nastavenie podmienok vzniku nároku na dávku nemocenského zabezpečenia

- materské podľa zákona o sociálnom zabezpečení policajtov) vláda považuje za nevyhnutné,

majúce za cieľ zaručiť bezpečnosť, obranyschopnosť a súčasne spĺňajúce princíp proporcionality,

teda primeranosti a nevyhnutnosti tohto opatrenia k zabezpečeniu verejnej bezpečnosti

a obranyschopnosti.

“.

20.

V závere vláda konštatuje, že „

v otázke poberania materského policajtmi – otcami na základe dohody matky dieťaťa

s otcom (v zmysle už neúčinnej právnej úpravy, pokiaľ ide o inštitút dohody otca a

matky dieťaťa) a jeho legislatívnou úpravou v rámci osobitného systému sociálneho

zabezpečenia, má vláda za to, že absenciu dohody s matkou dieťaťa nemožno považovať

za diskriminačnú a to z dôvodu, že v prípade takejto dohody by mohlo dôjsť k závažnému

ohrozeniu plnenia úloh Policajného zboru, v dôsledku ktorého by mohlo dochádzať k

ohrozeniu verejného záujmu, poriadku či bezpečnosti, pričom rozdielna právna úprava

v oblasti služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru, ako aj v oblasti sociálneho

zabezpečenia je právne relevantná.

“.

Z uvedených dôvodov vláda navrhuje, aby ústavný súd návrhu nevyhovel.

II.3. Replika navrhovateľa

21.

Navrhovateľ v reakcii na výzvu predsedu ústavného súdu z 25. apríla 2024 predložil

16. mája 2024 stanovisko k vyjadreniu vlády, v ktorom zotrval na uplatnených dôvodoch

nesúladu a žiadal ústavný súd, aby návrhu vyhovel.

22.

Vo svojej replike navrhovateľ uviedol, že nijakým spôsobom nespochybňuje legislatívne,

funkčné, organizačné a finančné vyčlenenie osobitného systému sociálneho zabezpečenia.

Ďalej uviedol: „

Sociálne práva vyžadujú pozitívne plnenie zo strany štátu, ktorý má pritom širokú

mieru voľnej úvahy, ako túto pozitívnu realizáciu sociálnych práv v praxi nastaví.

Široká miera voľnej úvahy rovnako legitimizuje zákonodarcu k tomu, aby v oblasti sociálnych

(ale aj hospodárskych a kultúrnych práv) volil preferenčné zaobchádzanie častejšie

než pri iných skupinách základných práv... Na tomto mieste je však dôležité uviesť,

v súlade s argumentáciou uvedenou v návrhu na začatie konania, že

miera voľnej úvahy štátu pri realizácii základných práv nie je absolútna a má svoje

limity.

Tie pritom treba hľadať v ústavných princípoch a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt,

na ktorých je ústava založená a ktoré chráni.

“

23.

Podľa navrhovateľa je nespochybniteľné, že «

dôvody na vyčlenenie príslušníkov Policajného zboru, Hasičského a záchranného zboru,

Horskej záchrannej služby, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného

úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže, ozbrojených príslušníkov finančnej správy

a profesionálnych vojakov (ďalej len súhrnne „policajt“) do samostatného systému sociálneho

zabezpečenia, ktoré sú uvedené v dôvodovej správe k zákonu o sociálnom zabezpečení

policajtov a ktoré sú zrekapitulované aj v návrhu na začatie konania, sú legitímne.

Rovnako súhlasím, že vyčlenenie policajtov do samostatného systému sociálneho zabezpečenia

v zásade ipso facto predpokladá osobitnú úpravu podmienok nároku na dávky z tohto

zabezpečovacieho systému. V opačnom prípade by vyčlenenie a vytvorenie samostatného

systému sociálneho zabezpečenia stratilo svoje opodstatnenie.

Na druhej strane však legitimita vyčlenenia policajtov do samostatného zabezpečovacieho

systému, ktorý komplexne upravuje rad dávok sociálneho zabezpečenia, ešte a priori

nezakladá maximálnu mieru voľnej úvahy zákonodarcu pri stanovovaní škály jednotlivých

dávok, ako ani pri stanovovaní podmienok nároku na tieto dávky. Ústava totiž negarantuje

právo na sociálne zabezpečenie vo všeobecnosti, ale právo na hmotné zabezpečenie pri

konkrétnych sociálnych udalostiach (staroba, nespôsobilosť na prácu, strata živiteľa,

podporne aj pomoc štátu pri starostlivosti o dieťa). Z tohto dôvodu je tak zákonodarca

viazaný, aby v jednotlivých zabezpečovacích systémoch tieto sociálne udalosti jednotlivými

dávkami kryl, respektíve aby jednotlivé rozlišovanie v prístupe k týmto čiastkovým

právam bolo racionálne odôvodnené, pretože v opačnom prípade ide o základnú črtu ľubovôle

(svojvôle).

».

24.

Vo vzťahu k meritu veci v jeho konkrétnej podobe navrhovateľ tvrdí, že „

účelom systému sociálneho zabezpečenia je zaistenie peňažného príjmu osobe v čase,

keď nedokáže tieto finančné prostriedky získať vlastnou prácou zo spoločensky akceptovaných

dôvodov (sociálne udalosti). Jedným z takýchto spoločensky akceptovaných dôvodov je

aj nespôsobilosť na prácu, ktorá pritom nemusí byť daná len nepriaznivým zdravotným

stavom samotného poistenca (osoby zúčastnenej na sociálnom zabezpečení), ale aj starostlivosťou

o narodené dieťa. Na tento účel je vo všeobecnom i osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia

konštituovaná nemocenská dávka materské. Vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia

je nárok na túto dávku v zásade generálne priznaný aj otcom – poistencom za predpokladu,

že sa starajú o dieťa, uplynulo šesť týždňov odo dňa pôrodu a matka na to isté dieťa

nepoberá materské alebo rodičovský príspevok. V osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia

však nárok na materské pre otcov – policajtov je § 10 ods. 11 zákona o sociálnom zabezpečení

policajtov zásadným spôsobom zúžený na prípady, keď sa matka dieťaťa v zásade nemôže

starať o dieťa. Ak zákonodarca v zákone o sociálnom zabezpečení policajtov takýmto

spôsobom v porovnaní so všeobecným systémom sociálneho poistenia zúžil realizáciu

pozitívneho záväzku hmotne zabezpečiť občanov pri nespôsobilosti na prácu, musí pre

takýto regulatívny nástroj existovať racionálne zdôvodnenie.

“.

25.

Zdôvodnenie nerovnakého zaobchádzania len autonómnou povahou osobitného systému podľa

navrhovateľa nemôže obstáť, pretože „

vyčlenením policajtov do samostatného zabezpečovacieho systému nezaniká štátu vo vzťahu

k policajtom pozitívny záväzok spočívajúci v hmotnom zabezpečovaní týchto osôb pri

ich nespôsobilosti na prácu (čl. 39 ods. 1 ústavy), resp. pozitívny záväzok spočívajúci

v pomoci štátu pri starostlivosti o dieťa (čl. 41 ods. 5 ústavy), pri súčasnom dodržiavaní

ďalších ústavných limitov vyplývajúcich napr. z čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 či

čl. 13 ods. 3 ústavy

“, pričom má platiť, že „

ak vyčlenenie policajtov do samostatného systému sociálneho zabezpečenia sleduje legitímny

cieľ zabezpečiť motivačné, stimulačné a garančné faktory výkonu služby, ktorým sa

majú v konečnom dôsledku kompenzovať zvýšené nároky policajtov na ich psychickú odolnosť,

fyzickú zdatnosť, profesionálnu odbornosť, bezúhonnosť a takmer permanentnú pripravenosť

plniť povinnosti ustanovené zákonom pri ochrane života osôb, bezpečnosti majetku,

zúženie osobného rozsahu nároku na materské pre otcov – policajtov (v porovnaní s

otcami vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia) ide v priamom protiklade proti

takémuto cieľu.

“.

26.

V otázke tzv. komparátora navrhovateľ odmieta tvrdenie vlády, že osoba poistená v

osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia nie je v porovnateľnom postavení s osobou

poistenou vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia, v dôsledku čoho § 10 ods. 11

zákona o sociálnom zabezpečení policajtov nemá zakladať ústavne neprípustnú diskrimináciu

otcov, ktorí sú policajtmi alebo profesionálnymi vojakmi v prístupe k sociálnemu zabezpečeniu.

Ďalej uvádza: «

V prvom rade z

vyjadrenia vlády nie sú zrejmé dôvody

, pre ktoré na účely nároku na dávku zabezpečujúcu príjem pri dočasnej pracovnej neschopnosti

spôsobenej starostlivosťou o dieťa nepovažuje osobu poistenú v osobitnom systéme sociálneho

zabezpečenia za porovnateľnú s osobou vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia.

Aj z rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že na účely určenia

porovnateľnosti dvoch subjektov (príp. dvoch skupín subjektov) je nevyhnutné určiť

cieľ porovnávania. Práve tento cieľ porovnania je komparátor (spoločný menovateľ),

teda „dôvod, prečo by mali byť dve skupiny osôb vôbec porovnateľné.“ Inými slovami

povedané, komparátorom má byť atribút, voči ktorému sa porovnanie dvoch skupín subjektov

z hľadiska princípu rovnosti vykoná.

»

27.

Navrhovateľ v tejto súvislosti tvrdí, že komparátorom v predmetnej veci „

má byť zaistenie príjmu v prípade dočasnej pracovnej neschopnosti spôsobenej starostlivosťou

o dieťa. Pri takomto určenom komparátore pritom nie sú medzi poistencami v osobitnom

systéme sociálneho zabezpečenia na jednej strane a poistencami vo všeobecnom systéme

sociálneho poistenia na strane druhej také rozdiely, ktoré by zakladali záver o tom,

že tieto dve skupiny subjektov navzájom nie sú v porovnateľnom postavení.

“.

28.

Navrhovateľ zároveň rozporuje tvrdenie vlády, že sporná právna úprava nároku na materské

u otcov, ktorí sú policajtmi alebo profesionálnymi vojakmi, je nevyhnutná „

s cieľom zabezpečiť verejnú bezpečnosť, a teda zabezpečiť efektívne plnenie úloh štátu

na úseku ochrany bezpečnosti životov, zdravia a majetku obyvateľov Slovenskej republiky

“, pretože podľa jeho názoru v prípade materského pre týchto otcov „

ide v zásade

o generálne znemožnenie prístupu k dávke

(s výnimkou mimoriadne špecifických prípadov taxatívne stanovených v § 10 ods. 11

zákona o sociálnom zabezpečení policajtov, ktoré sú nezávislé na vôli otca – policajta)

realizujúcej ústavou garantované základne právo. Súčasne je nevyhnutné uviesť, že

legitímny cieľ by mal pri obmedzení základných práv predstavovať skutočnú a reálnu

hrozbu, to znamená, že by nemal byť v hypotetickej rovine. Je pritom otázne, z akých

analýz a dát vychádza vo svojom vyjadrení vláda, keď uvádza, že rozšírenie osobného

rozsahu materského by ohrozilo plnenie záväzku štátu zabezpečovať verejný poriadok

a bezpečnosť... Aj samotná vláda vo svojom vyjadrení viaže ohrozenie zabezpečovania

verejnej bezpečnosti výpadkom v personálnych kapacitách tzv. silových zložiek. Na

tomto mieste pritom nemožno opomenúť, že právna úprava už v súčasnej dobe umožňuje

otcovi – policajtovi čerpať na základe prevzatia dieťaťa do osobnej starostlivosti

po dohode s matkou dieťaťa rodičovskú dovolenku v rozsahu materskej dovolenky a z

tohto dôvodu dočasne prerušiť výkon služby. Je pritom otázne, prečo už súčasný právny

stav nepovažuje vláda za ohrozenie bezpečnosti štátu. K tejto argumentácii, ktorá

bola uvedená aj v samom návrhu na začatie konania, sa pritom vláda vo svojom stanovisku

nevyjadrila.

“.

29.

V ďalšej argumentácii navrhovateľ upozorňuje, že systém sociálneho zabezpečenia (poistenia),

a to systém osobitný, ako aj všeobecný, «

je založený na poistnom princípe, ktorého základnou charakteristikou je akumulácia

finančných prostriedkov od ekonomicky aktívnych osôb v podobe poistného a následná

distribúcia týchto prostriedkov osobám, u ktorých nastala predmetná sociálna udalosť

objektívne znemožňujúca im dosahovať peňažný príjem. Tieto systémy sociálneho zabezpečenia

sú založené na princípe solidarity, ktorého prejavom je v zásade obligatórna účasť

na týchto systémoch v prípade výkonu ekonomickej aktivity. Súčasne však popritom pôsobí

v oboch týchto zabezpečovacích systémoch aj princíp zásluhovosti, ktorý sa prejavuje

aj v tom, že nárok na plnenie zo zabezpečovacieho systému majú v zásade len tie osoby,

ktoré sú alebo v minulosti boli na ňom zúčastnené. V prípade nemocenskej dávky materské

je takouto podmienkou nielen existencia nemocenského poistenia (účasti na nemocenskom

zabezpečení) v čase vzniku sociálnej udalosti, ale aj dosiahnutie určitej dĺžky tohto

poistenia v referenčnom období (270 dní v posledných dvoch rokoch). Najmä druhou podmienkou

je zabezpečené, aby nárok na materské mala len taká osoba, ktorá sa vo väčšej miere

podieľala na tvorbe zdrojov príslušných poistných fondov, z ktorých sa vyplácajú nemocenské

dávky. Súčasne pri druhej podmienke je potrebné spomenúť princíp horizontálnej rovnosti,

ktorý sa používa predovšetkým v súvislosti s daňovým zákonodarstvom.

Prenášajúc tento princíp na systémy sociálneho zabezpečenia s poistným charakterom,

osoby s podobným odvodovým zaťažením by mali mať nárok na dávkové plnenie v podobnej

výške. Výška síce nemusí zodpovedať poistnomatematickej ekvivalencii medzi zaplateným

poistným a výškou dávky, „avšak pre rozdielne sumy dávok u poistencov s rovnakým odvodovým

zaťažením musí existovať dostatočný vecný dôvod.“ V tejto súvislosti je pritom potrebné

uviesť, že otcovia – policajti majú totožné odvodové zaťaženie (pokiaľ ide o nemocenské

poistenie, resp. zabezpečenie) než otcovia poistení vo všeobecnom systéme sociálneho

poistenia. Napriek tomu v podmienkach nároku na materské – ako dávky nemocenského

poistenia, resp. zabezpečenia – sú medzi týmito dvomi skupinami osôb zásadné rozdiely,

čo už bolo v tomto písomnom stanovisku, ako aj v návrhu na začatie konania pertraktované

niekoľkokrát.

».

30.

V otázke namietanej diskriminácie medzi otcami, ktorí sú policajtmi alebo profesionálnymi

vojakmi, a matkami, ktoré sú policajtkami alebo profesionálnymi vojačkami, navrhovateľ

dôvodí, že „

medzi rozšírením okruhu nároku na materské aj na otcov – policajtov a potenciálnou

destabilizáciou ozbrojených a bezpečnostných zložiek absentuje racionálna väzba

“, pričom považuje za potrebné „

zopakovať, že už v súčasnej dobe podľa § 152 ods. 1 a 2 zákona č. 73/1998 Zb. o štátnej

službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej

a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov

sa povoľuje aj otcovi – policajtovi čerpanie rodičovskej dovolenky v rovnakom rozsahu,

ak sa stará o narodené dieťa. Nerovnosť sa teda v tejto veci týka výlučne len výšky

materského – dávky sociálneho zabezpečenia, resp. pomoci rodičom pri osobnej starostlivosti

o dieťa, ktorá je vyplácaná matkám – policajtkám a príspevku/dávky, ktorý môže byť

vyplácaný otcom – policajtom za rovnakú starostlivosť poskytovanú dieťaťu po narodení

v rovnakom období.

“.

31.

Svoj nesúhlas s tvrdením o primeranosti legislatívneho opatrenia, ktoré podľa jeho

názoru anuluje právo na materské pre otcov, ktorí sú policajtmi alebo profesionálnymi

vojakmi, v prípade, že matka dieťaťa je schopná starostlivosti o dieťa, odôvodňuje

navrhovateľ aj smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1158 z 20. júna 2019

o rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom rodičov a osôb s opatrovateľskými

povinnosťami, ktorou sa zrušuje smernica Rady 2010/18/EÚ, ktorej cieľom je okrem iného

aj zabezpečenie „

rovnomernejšieho rozdelenia opatrovateľských povinností medzi ženami a mužmi a možnosti

vytvorenia puta medzi otcami a deťmi už v ranom veku detí

“, a tiež odkazom na rakúsku a nemeckú právnu úpravu, ktoré nevylučujú nárok otcov

pôsobiacich v ozbrojených zboroch z nároku na materské.

III.

Predmet konania

32.

Navrhovateľ namieta nesúlad napadnutého ustanovenia s

čl. 12 ods. 1

a

2

,

čl. 13 ods. 2

a

3 ústavy

samostatne, ako aj v spojení s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 39 ods. 1

a

čl. 41 ods. 5 ústavy

.

33.

V priebehu konania došlo k prijatiu novely ústavy (ústavný zákon č.

255/2025 Z. z.

), v dôsledku ktorej právna norma, ktorá bola v čase podania obsiahnutá v

čl. 41 ods. 5

je v čase rozhodovania ústavného súdu obsiahnutá v

čl. 41 ods. 8 ústavy

. Keďže ide výlučne o legislatívno-technickú úpravu, ktorá sa nijako nedotýka obsahu

referenčnej ústavnej normy, ústavný súd posúdil námietku nesúladu napadnutého ustanovenia

s

čl. 41 ods. 5

v tom znení, v akom jej zodpovedá ústavná úprava v čase jeho rozhodovania, t. j.

ako námietku nesúladu s

čl. 41 ods. 8 ústavy

.

34.

Napadnuté ustanovenie § 10 ods. 11 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov znie

„

Policajt alebo profesionálny vojak, ktorý prevzal dieťa do osobnej starostlivosti,

je

a) otec dieťaťa, ak matka dieťaťa zomrela,

b) otec dieťaťa, ak sa podľa lekárskeho posudku matka o dieťa nemôže starať alebo

nesmie starať pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac,

a ak matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok s výnimkou, keď dieťa bolo

zverené matke rozhodnutím súdu,

c) manžel matky dieťaťa, ak sa matka podľa lekárskeho posudku o dieťa nemôže starať

alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden

mesiac, a ak matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok,

d) policajt alebo profesionálny vojak, ak sa osobne stará o dieťa na základe rozhodnutia

príslušného orgánu o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti druhého rodiča.

“.

35.

Napadnuté ustanovenie teda z formálneho hľadiska predstavuje legálnu definíciu pojmu

„policajt alebo profesionálny vojak, ktorý prevzal dieťa do osobnej starostlivosti“,

z materiálneho hľadiska však jeho účinky spočívajú v ustanovení podmienok na uplatnenie

nároku na materské podľa

§ 10 ods. 10 zákona

: „

Policajtka, policajt, profesionálna vojačka alebo profesionálny vojak, ktorý prevzal

dieťa do osobnej starostlivosti, má nárok na materské odo dňa rozhodnutia príslušného

orgánu o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku

na materské do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak a) z dôvodu osobnej starostlivosti

o dieťa nevykonáva štátnu službu, z ktorej je nemocensky zabezpečený, a b) v posledných

dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do osobnej starostlivosti bol nemocensky zabezpečený

podľa tohto zákona alebo nemocensky poistený podľa všeobecných predpisov o sociálnom

poistení najmenej 270 kalendárnych dní, alebo v tejto dobe sa policajtke, policajtovi,

profesionálnej vojačke alebo profesionálnemu vojakovi poskytla rodičovská dovolenka

podľa osobitných predpisov.

“

36.

Nárok na materské podľa

§ 10 ods. 10 zákona

o sociálnom zabezpečení policajtov teda otcovi, ktorý je policajtom alebo profesionálnym

vojakom (ďalej len „otec – policajt/vojak“), vzniká pri splnení podmienok podľa

§ 10 ods. 10

a zároveň podmienok podľa § 10 ods. 11, pričom tak matke, ktorá je policajtkou alebo

profesionálnou vojačkou (ďalej len „matka – policajtka/vojačka“), ako aj otcovi, ktorý

je účastníkom všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (ďalej len „otec – civil“),

vzniká nárok na materské za iných podmienok.

37.

Matke – policajtke/vojačke vzniká nárok na materské pri splnení podmienok podľa

§ 10 ods. 1 zákona

o sociálnom zabezpečení policajtov: „

Policajtka a profesionálna vojačka má nárok na materské, ak a) v dôsledku tehotenstva

alebo osobnej starostlivosti o narodené dieťa nevykonáva štátnu službu, z ktorej je

nemocensky zabezpečená, a b) v posledných dvoch rokoch pred pôrodom bola nemocensky

zabezpečená podľa tohto zákona alebo nemocensky poistená podľa všeobecných predpisov

o sociálnom poistení najmenej 270 kalendárnych dní, alebo v tejto dobe sa policajtke

alebo profesionálnej vojačke poskytla rodičovská dovolenka podľa osobitných predpisov.

“

38.

Otcovi – civilovi vzniká nárok na materské pri splnení podmienok podľa

§ 49 ods. 1

a

3 zákona č. 461/2003 Z. z.

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“)

„

Iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa a ktorý bol v posledných dvoch rokoch pred dňom,

od ktorého žiada o priznanie materského, nemocensky poistený najmenej 270 dní, má

nárok na materské v období a) 2 týždňov od priznania materského, ak ide o otca dieťaťa

podľa odseku 3 písm. d), b) 28 týždňov od priznania materského, c) 31 týždňov od priznania

materského, ak je osamelý, alebo d) 37 týždňov od priznania materského, ak sa súčasne

stará o dve a viac detí.“ (ods. 1); „Iný poistenec je a) otec dieťaťa, ak matka dieťaťa

zomrela, b) otec dieťaťa, ak sa podľa lekárskeho posudku matka o dieťa nemôže starať

alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden

mesiac, a matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok, s výnimkou, keď dieťa

bolo zverené matke rozhodnutím súdu, c) manžel matky dieťaťa, ak sa matka podľa lekárskeho

posudku o dieťa nemôže starať alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý zdravotný stav,

ktorý trvá najmenej jeden mesiac, a matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok,

d) otec dieťaťa, do uplynutia šiestich týždňov odo dňa pôrodu; toto obdobie sa predlžuje

o kalendárne dni, počas ktorých bolo dieťa prijaté do ústavnej starostlivosti zdravotníckeho

zariadenia zo zdravotných dôvodov na strane dieťaťa alebo jeho matky, ak deň prijatia

spadá do obdobia šiestich týždňov odo dňa pôrodu, e) otec dieťaťa, najskôr po uplynutí

šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo

rodičovský príspevok, f) manželka otca dieťaťa, ak sa stará o dieťa, ktorého matka

zomrela, alebo g) fyzická osoba, ak sa stará o dieťa na základe rozhodnutia príslušného

orgánu.

“ (ods. 3).

39.

Podstatou sporu, a teda materiálnym predmetom konania, je navrhovateľom namietané

nerovnaké zaobchádzanie s otcami – policajtmi/vojakmi v ich prístupe ku konkrétnej

dávke sociálneho zabezpečenia (materské), a to jednak i) v porovnaní s otcami – civilmi

a tiež ii) v porovnaní s matkami – policajtkami/vojačkami.

Toto nerovnaké zaobchádzanie je dôsledkom takej legálnej definície pojmu „policajt

alebo profesionálny vojak, ktorý prevzal dieťa do osobnej starostlivosti“ v návetí

napadnutého ustanovenia, v akej absentuje úprava sociálnej udalosti na strane otca

– policajta/vojaka spočívajúca súčasne v osobnej starostlivosti o dieťa po uplynutí

šiestich týždňov odo dňa pôrodu a v nepoberaní materského alebo rodičovského príspevku

na to isté dieťa matkou. Vo svojej podstate teda ide o legislatívne opomenutie zákonodarcu.

40.

Vláda i) nerovnaké zaobchádzanie medzi otcami – policajtmi/vojakmi a otcami – civilmi

odôvodňuje osobitnou, autonómnou povahou systému sociálneho zabezpečenia príslušníkov

ozbrojených zborov a ozbrojených síl a ii) nerovnaké zaobchádzanie medzi otcami –

policajtmi/vojakmi a matkami – policajtkami/vojačkami, čiže medzi osobami, ktoré sú

nemocensky poistené v tom istom osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, odôvodňuje

potrebami, súvisiacimi so zabezpečením personálnych kapacít a funkčnej pripravenosti

príslušných ozbrojených zborov a ozbrojených síl.

41.

Účastníci konania teda smerujú pozornosť ústavného súdu k dvom základným otázkam

i) Predstavuje osobitná povaha systému sociálneho zabezpečenia policajtov a profesionálnych

vojakov prípustný dôvod na rozlišovanie v obsahu jednotlivých poistných nárokov a

v podmienkach prístupu k týmto nárokom v porovnaní s účastníkmi všeobecného systému

sociálneho poistenia? a ii) Je v rámci osobitného systému sociálneho zabezpečenia

daný legitímny dôvod na rozlišovanie v nároku na materské v závislosti od toho, či

ide o matku alebo otca?

IV. Posúdenie dôvodnosti návrhu

IV.1. K normatívnym implikáciám osobitnej úpravy sociálneho zabezpečenia

42.

Zatiaľ čo vláda trvá na tom, že „

podmienky nárokov na dávky a spôsob určovania ich sumy boli vždy upravené osobitne

pre každý systém sociálneho poistenia (zabezpečenia) zvlášť, pričom... v súdnych konaniach,

v ktorých sa jedna či druhá strana domáhala vyslovenia nerovnakého zaobchádzania porovnávaním

podmienok nároku v rámci toho ktorého systému sociálneho poistenia (zabezpečenia)

medzi sebou navzájom, bola súdmi konštatovaná absolútna samostatnosť a odlišnosť týchto

dvoch systémov sociálneho poistenia (zabezpečenia)

“, navrhovateľ upozorňuje na skutočnosť, že „

osoby s podobným odvodovým zaťažením by mali mať nárok na dávkové plnenie v podobnej

výške

“, pričom „

otcovia – policajti majú totožné odvodové zaťaženie (pokiaľ ide o nemocenské poistenie,

resp. zabezpečenie) než otcovia poistení vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia.

Napriek tomu v podmienkach nároku na materské – ako dávky nemocenského poistenia,

resp. zabezpečenia – sú medzi týmito dvomi skupinami osôb zásadné rozdiely.

“.

43.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že

čl. 51 ods. 1 ústavy

(„

Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto

ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

“) v spojení so špecifickou povahou práv zaručených v piatom oddiele druhej hlavy

ústavy (hospodárske, sociálne a kultúrne práva) a záväzkov štátu, ktoré z týchto práv

vyplývajú, umožňuje zákonodarcovi zaviesť osobitnú zákonnú úpravu sociálnopoistných

nárokov príslušníkov ozbrojených zborov a ozbrojených síl a v rámci tejto osobitnej

úpravy upraviť štruktúru, obsah a podmienky uplatnenia týchto nárokov rozdielne v

porovnaní so všeobecným systémom sociálneho poistenia, pričom zákonodarca v tomto

regulačnom priestore disponuje širokou mierou úvahy. Je síce povinný zohľadniť základné

prvky zásady rovnakého zaobchádzania a relevantných ústavných práv, vo vzťahu k legitimite

cieľa, ako aj vo vzťahu k primeranosti prostriedkov jeho realizácie však derogačný

zásah ústavného súdu prichádza do úvahy iba v prípade normotvornej svojvôle.

44.

Tento záver vyvoláva konkrétne implikácie aj vo vzťahu k navrhovateľom vymedzeným

referenčným článkom ústavy. Zatiaľ čo

čl. 12 ods. 1 ústavy

„zakotvuje požiadavku všeobecnej rovnosti pred zákonom, pričom v uvedenom ústavnom

článku formulovaná zásada rovnosti znamená, že právne rozlišovanie medzi subjektmi

v prístupe k určitým právam nesmie byť prejavom ľubovôle“, z

čl. 12 ods. 2 ústavy

„vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť diskriminovaný z dôvodov vymenovaných

v tomto ustanovení.“ (PL. ÚS 1/2012). V tejto výkladovej perspektíve, zohľadňujúc

závery z bodu 43, ústavný súd nenachádza relevantnú vecnú súvislosť medzi napadnutou

zákonnou úpravou a všeobecne vymedzenou požiadavkou rovnosti pred zákonom podľa

čl. 12 ods. 1 ústavy

.

45.

Spôsob, akým zákonodarca uplatnil svoju regulačnú úvahu pri vymedzení podmienok nároku

na materské, však môže súvisieť a v danom prípade sa aj priamo dotýka

čl. 12 ods. 2 ústavy

. Inak povedané, vyčlenenie sociálnopoistných nárokov príslušníkov ozbrojených síl

a ozbrojených zborov na osobitnú zákonnú úpravu s obsahom odlišným od všeobecnej úpravy

takýchto nárokov nezakladá relevantný zásah do všeobecného princípu rovnosti, je však

nevyhnutné posúdiť i to, či dôsledkom takejto osobitnej úpravy nie je zásah do zákazu

diskriminácie na základe niektorého z kvalifikovaných dôvodov.

IV.2. K normatívnym implikáciám ústavného zákazu diskriminácie

46.

Práve v tejto súvislosti ústavný súd považuje za podstatné (aj) to, či sa osobitná

povaha systému premietla do takej úpravy, ktorá by rozlišovala medzi nárokmi matiek

nemocensky poistených vo všeobecnom systéme a nárokmi matiek nemocensky poistených

v osobitnom systéme.

47.

Zatiaľ čo i) vo všeobecnom systéme má matka nárok na materské, ak ia) je tehotná

alebo sa stará o narodené dieťa a ib) v posledných dvoch rokoch pred pôrodom bola

nemocensky poistená najmenej 270 dní, ii) v osobitnom systéme má matka – policajtka/vojačka

nárok na materské, ak iia) v dôsledku tehotenstva alebo osobnej starostlivosti o narodené

dieťa nevykonáva štátnu službu, z ktorej je nemocensky zabezpečená, a iib) v posledných

dvoch rokoch pred pôrodom bola nemocensky zabezpečená podľa tohto zákona alebo nemocensky

poistená podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení najmenej 270 kalendárnych

dní, alebo v tejto dobe sa policajtke alebo profesionálnej vojačke poskytla rodičovská

dovolenka podľa osobitných predpisov.

48.

Je teda zrejmé, že

nároky matiek na materské sú v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia upravené

v podstate totožne ako nároky matiek vo všeobecnom systéme. Samotný zákonodarca teda

nenašiel dôvod na rozlišovanie v podmienkach uplatnenia nároku na materské z dôvodu

osobitného postavenia matiek – policajtiek/vojačiek v porovnaní s matkami, ktoré v

tomto postavení nie sú.

49.

Vyplýva z toho, že osobitná zákonná úprava poistných nárokov príslušníkov, resp.

príslušníčok ozbrojených zborov a ozbrojených síl sama osebe ani pre zákonodarcu nepredstavuje

dôvod na rozlišovanie v podmienkach uplatnenia týchto nárokov, keďže ich vo vzťahu

k matkám v oboch systémoch upravuje zhodne.

50.

Nevyplýva však z toho, že dôvody na takéto rozlišovanie sú

a priori

vylúčené aj vo vzťahu k otcom. Ďalšou úrovňou skúmania porovnateľnosti situácií tak

musí byť skúmanie, či zákonodarca vo všeobecnom systéme nepodmieňuje nárok na materské

inak pre matky ako pre otcov a či teda takéto rozlišovanie „len“ nepreniesol do osobitného

systému sociálneho zabezpečenia. Vo svojej podstate ide o otázku, či rozdiely medzi

matkami a otcami vo všeobecnom systéme zodpovedajú rozdielom medzi matkami a otcami

v osobitnom systéme.

51.

Z porovnania relevantných ustanovení, t. j. z porovnania

§ 48 ods. 1

s

§ 49 ods. 1

a

3 zákona

o sociálnom poistení (úprava podmienok nároku na materské vo všeobecnom systéme)

a z porovnania

§ 10 ods. 1

s

§ 10 ods. 10

a 11 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov (úprava podmienok nároku na materské

v osobitnom systéme) vyplýva, že zákonodarca i) rozlišuje v podmienkach nároku medzi

matkami a otcami v oboch systémoch, avšak ii) rozdiel v týchto nárokoch v osobitnom

systéme pôsobí vo vzťahu k otcom – policajtom/vojakom výrazne reštriktívnejšie ako

vo vzťahu k otcom – civilom, a to najmä v tom zmysle, že

zatiaľ čo podľa

§ 49 ods. 3 písm. d)

v spojení s

§ 49 ods. 1 zákona

o sociálnom poistení má otec – civil po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu

nárok na materské, ak matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok,

otec – policajt/vojak v rovnakej situácii takýto nárok nemá.

52.

Z uvedeného vyplýva, že popri rovnakej úprave nárokov matiek vo všeobecnom systéme

a osobitnom systéme zákonodarca nároky otcov – civilov podrobuje veľkorysejšiemu prístupu

ako nároky otcov – policajtov/vojakov. V konkrétnej podobe to znamená, že ak sa rodičia

nemocensky poistení vo všeobecnom systéme dohodnú, že od šiestich týždňov po pôrode

sa o dieťa bude osobne starať otec, zákonodarca takéto ich rozhodnutie nespája s následkom

absencie nároku otca na materské, pričom však v osobitnom systéme spája rovnaké rozhodnutie

rodičov práve s týmto následkom. Inak povedané,

pohlavie rodiča starajúceho sa o dieťa po šiestich týždňoch od pôrodu vo všeobecnom

systéme nie je dôvodom na rozlišovanie v prístupe k nároku na materské a v osobitnom

systéme áno.

53.

Práve pohlavie rodiča, a nie jeho účasť na plnení úloh spojených s jeho príslušnosťou

k ozbrojeným zborom alebo ozbrojeným silám, je teda tým prvkom, na základe ktorého

zákonodarca v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia podmieňuje prístup k nároku

na materské v čase od uplynutia šiesteho týždňa po pôrode odlišným podmienkam.

Takéto kritérium, súc v

čl. 12 ods. 2 ústavy

výslovne vymedzené ako tzv. zakázaný dôvod rozlišovania, si v zmysle ustálenej judikatúry

ústavného súdu vyžaduje osobitne pozornú kontrolu dôvodov jeho (ne)prípustnosti.

54.

Konštantne uplatňovaným nástrojom takejto kontroly je test spočívajúci v štyroch

otázkach

(1)

došlo k vyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny hlavne vo väzbe alebo

v spojitosti s výkonom základných práv a slobôd,

(2)

a to na základe kvalifikovaného kritéria alebo podobného neospravedlniteľného dôvodu,

(3)

pričom vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine a

(4)

uvedené vyčlenenie nemožno ospravedlniť, pretože buď absentuje dôvod ospravedlnenia

(verejný, legitímny záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálny zásah? (napr.

PL. ÚS 1/2012, PL. ÚS 13/2012, PL. ÚS 1/2023).

55.

Z dosiaľ uvedeného odôvodnenia vyplýva ako nesporné, že na prvé tri otázky sú odpovede

kladné. Právny stav, keď má matka – policajtka/vojačka nárok na materské za rovnakých

podmienok ako iné matky, ale otec – policajt/vojak má nárok na materské za výrazne

prísnejších podmienok nielen ako matka pôsobiaca v tom istom osobitnom systéme, ale

aj ako otec – civil, si jednoducho zo strany zákonodarcu, prípadne vlády vyžaduje

poskytnutie presvedčivých dôvodov, na základe ktorých by takéto rozlišovanie na základe

pohlavia rodiča bolo možné opodstatniť.

56.

Vláda ako takýto dôvod ponúka potrebu „

zabezpečiť verejnú bezpečnosť, a teda zabezpečiť efektívne plnenie úloh štátu na úseku

ochrany bezpečnosti, životov, zdravia a majetku obyvateľov Slovenskej republiky

“, pričom súvislosť medzi napadnutým ustanovením a plnením tejto potreby má spočívať

v predpoklade, že „

zakotvenie nároku na dávku nemocenského zabezpečenia – materské v takom rozsahu, ako

to je upravené vo všeobecnom predpise o sociálnom poistení by spôsobovalo výraznú,

opakovanú a neplánovateľnú destabilizáciu (hoci aj vždy na obmedzený čas) personálnych

kapacít v rámci ozbrojených a bezpečnostných zložiek, ktoré sa podieľajú na plnení

úloh štátu v oblasti ochrany a bezpečnosti.

“.

57.

V otázke legitimity cieľa spočívajúceho v zabezpečení efektívneho plnenia úloh, ktorými

sú v Slovenskej republike poverené ozbrojené sily a ozbrojené zbory, neušlo pozornosti

ústavného súdu, že otázka nedostatočných personálnych kapacít pri plnení osobitných

úloh na úseku ochrany bezpečnosti a verejného poriadku nie je fiktívnym, ale reálnym

problémom, ktorý zákonodarca rieši napríklad rôznymi formami finančnej motivácie,

vytvorením žandárskeho zboru alebo zatraktívnením podmienok účasti v armádnych zálohách

(zákon č.

150/2025 Z. z.

o niektorých opatreniach na zvýšenie odolnosti Slovenskej republiky v oblasti obrany

a bezpečnosti, o brannej povinnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov). V tejto

súvislosti však považuje za relevantné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) zo 6. júla 2021 vo veci Gruba a ostatní proti Rusku, v ktorom ESĽP

v analogickom kontexte, aký je predmetom tohto konania, vyslovil, že zabezpečenie

prevádzkovej efektivity polície predstavuje „legitímny cieľ, ktorým je možné opodstatniť

niektoré obmedzenia práv príslušníkov Policajného zboru, nemôže však opodstatniť rozdielne

zaobchádzanie medzi mužskými a ženskými príslušníkmi“ (§ 83), potvrdzujúc tým svoju

skoršiu judikatúru, v zmysle ktorej sa muži – policajti a ženy – policajtky považujú

za osoby v porovnateľnej situácii (Konstantin Markin proti Rusku, § 132).

58.

Aj v prípade, ak by ústavný súd pripustil, že v rámci širokej regulačnej úvahy, ktorou

zákonodarca v tejto oblasti disponuje (porovnaj napríklad Petrovic proti Rakúsku,

§ 37 až § 44), je možné teoreticky uvažovať o legitimite cieľa, ktorým namietané nerovnaké

zaobchádzanie s osobami v porovnateľnej situácii opodstatňuje vláda, musela by takáto

prípadná legitimita cieľa byť doplnená preukázaním primeranosti prostriedkov zvolených

na jeho realizáciu. Ak by teda aj ústavný súd pripustil, že dôvod v rovnakom zaobchádzaní

medzi matkami naprieč oboma systémami spočíva v skutočnosti, že osobná starostlivosť

o deti zo strany matiek – policajtiek/vojačiek nevyvoláva hrozbu pre efektívne plnenie

úloh príslušných zborov, pretože ich v týchto zboroch pôsobí podstatne menej ako otcov,

a teda že štát si prerušenie výkonu služby zo strany matiek – policajtiek/vojačiek

takpovediac môže dovoliť, zo strany vlády zostala nezodpovedanou otázka, prečo má

v prípade otcov vyvolávať neúnosnú hrozbu práve priznanie nároku na materské. Je totiž

potrebné prisvedčiť navrhovateľovi, že zákonná úprava umožňuje osobnú starostlivosť

o dieťa (a teda prerušenie výkonu služby) aj otcom a jediným oprávnením, ktoré im

v tejto súvislosti berie, je práve nárok na materské.

59.

Inak povedané, pohlavie rodiča nie je pre zákonodarcu dôvodom dokonca ani len na

rozlišovanie v prístupe k právu na osobnú starostlivosť o dieťa, ale je takýmto dôvodom

len na rozlišovanie v prístupe k materskému, ak otec – policajt/vojak toto svoje právo

na osobnú starostlivosť o dieťa uplatní. Na takéto rozlišovanie však vláda ako dôvod

ponúka len všeobecne a hypoteticky vymedzenú hrozbu, ktorej incidenciu navyše nijako

nepreukazuje, a to napriek tomu, že na absenciu dát, ktoré by vierohodne preukazovali

bezprostrednosť a mieru takéhoto rizika, upozornila navrhovateľka už v samotnom návrhu

na začatie konania. V tejto súvislosti nie je bez významu, že ESĽP v už citovanej

kauze Gruba a ostatní proti Rusku vyslovil zásah do práva na rovnaké zaobchádzanie

v spojení s právom na ochranu rodinného života aj z dôvodu, že „vnútroštátne orgány

neodkázali na žiadne okolnosti preukazujúce, že dočasné čerpanie rodičovskej dovolenky

by oslabilo prevádzkovú efektivitu polície. Tieto orgány tak nevykonali potrebné vyvažovanie

medzi legitímnym cieľom spočívajúcim v zabezpečení prevádzkovej efektivity polície

na jednej strane a právom sťažovateľov nebyť vystavení diskriminácii na základe pohlavia

v ich prístupe k rodičovskej dovolenke na strane druhej.“ (§ 87).

60.

Výklad hraníc regulačnej autonómie zákonodarcu nie je ani v abstraktnej kontrole

ústavnosti len čisto teoretickým cvičením, ale musí sa opierať o znalosť aj skutkových

súradníc celého kontextu uplatňovania posudzovanej zákonnej úpravy. Keď teda vláda

operuje rizikom vzniku personálneho „podstavu“ v Policajnom zbore, žiada sa, aby podrobne

a presvedčivo vysvetlila, prečo možnosť otcov – policajtov/vojakov prerušiť výkon

služby s nárokom na rodičovský príspevok hrozbu „destabilizácie“ nečiní naliehavou,

ale možnosť prerušiť výkon služby s nárokom na materské už ju takou činí. Úlohou ústavného

súdu nie je si takéto dôvody domýšľať alebo ponúkať svoje vlastné, pričom predpoklad,

že úroveň ochrany bezpečnosti závisí v Slovenskej republike od toho, či sa otcom –

policajtom/vojakom, ktorí sa rozhodli pre osobnú starostlivosť o dieťa, prizná namiesto

materského rodičovský príspevok, je nútený považovať za nepreukázaný; bez primeraného

preukázania takejto súvislosti nemožno dané znevýhodnenie považovať za racionálne

odôvodnené.

61.

Na základe týchto dôvodov je opodstatnené uzavrieť, že

otcovia – policajti/vojaci sú predmetom nerovnakého zaobchádzania na základe svojho

pohlavia, čiže podľa kritéria, ktoré v zmysle

čl. 12 ods. 2 ústavy

nesmie byť základom na rozlišovanie v prístupe k základným právam.

IV.3. K nesúladu s právami na sociálnu ochranu

62.

Ústavný súd v rámci výkonu abstraktnej kontroly posudzuje zákaz diskriminácie «v

zásade v súvislosti s porušením iného základného práva alebo slobody [rovnosť pridružená,

akcesorická; PL. ÚS 13/09 – zákon o sociálnych službách; porov. ŠUTA, P. Sociálne

práva v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky. In: WINTR, J., ANTOŠ, M. (eds.)

Sociální práva

. Praha : Leges 2011, s. 75 a nasl.]. Naznačuje to text ústavy v čl. 12 ods. 2: „Základné

práva a slobody sa zaručujú... bez ohľadu na...“ a vyplýva to z dôležitosti ochrany

slobody pred štátom. Princípy zákazu diskriminácie a rovnosti ľudí nie sú spravidla

chránené samy osebe, ale len v súvislosti s porušením iného základného práva a slobody.

Takúto akcesoritu so základným právom je nutné odlišovať od akcesority s právom podústavným

(porov. protokol č. 12).» (PL. ÚS 13/2012).

63.

V danom prípade sa má nerovnaké zaobchádzanie týkať prístupu k právu na primerané

hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu (

čl. 39 ods. 1 ústavy

) a k právu rodičov, ktorí sa starajú o deti, na pomoc od štátu (

čl. 41 ods. 8 ústavy

).

64.

V zmysle ústavnej judikatúry platí, že ústavodarca v

čl. 39 ústavy

„poskytol zákonodarcovi pomerne široký priestor na úvahu, aký vecný a osobný rozsah

sociálneho systému pri zabezpečení sociálnych udalostí, do ktorých sa dostanú fyzické

osoby, vytvorí; pritom taký, ktorý by bol v súlade s ústavou.“ (PL. ÚS 11/08). Rozlišovanie

v nárokoch na primerané hmotné zabezpečenie v závislosti od právneho režimu, v ktorom

sa dotknuté osoby nachádzajú, je síce prípustné, musí však „ísť o také právne riešenie,

ktoré korešponduje predovšetkým s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 12

a

čl. 13 ústavy

.“ (ibid.).

65.

Vo vzťahu k právu podľa

čl. 39 ods. 1 ústavy

je predovšetkým potrebné posúdiť, či sociálna udalosť zakladajúca nárok na materské

(prevzatie dieťaťa do osobnej starostlivosti)

ratione materiae

vôbec spadá pod normatívnu pôsobnosť

čl. 39 ods. 1 ústavy

. Je totiž zrejmé, že nejde o stratu pracovnej spôsobilosti

stricto sensu

, ale o osobitnú prekážku na strane rodiča.

66.

Ústavný súd však pri posúdení vzťahu medzi sociálnou udalosťou zakladajúcou nárok

na materské a účelom

čl. 39 ods. 1 ústavy

vzal do úvahy okolnosti, ktoré svedčia v prospech záveru, že predmetné ustanovenie

sa daného nároku dotýka. Materiálnou okolnosťou je predovšetkým skutočnosť, že osobná

starostlivosť o dieťa zbavuje rodiča možnosti v danom období vykonávať prácu, či už

ako zamestnanec, osoba v služobnom pomere, alebo samostatne zárobkovo činná osoba;

dotknutý rodič síce nie je nespôsobilý pracovať z totožného dôvodu, aký platí v prípade

dočasnej alebo trvalej, resp. čiastočnej alebo úplnej pracovnej neschopnosti, čiže

z dôvodu zdravotného stavu (nespôsobilosť na prácu

stricto sensu

), nesporne sa však po dobu osobnej starostlivosti o dieťa stáva nespôsobilým vykonávať

prácu. Systémovou okolnosťou je skutočnosť, že uvedené reflektuje aj zákonodarca,

ktorý nárok na materské upravuje v režime nemocenského poistenia, a teda ako sociálnu

udalosť, ktorá je spojená s nespôsobilosťou/neschopnosťou vykonávať prácu.

67.

Z uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že napriek istým špecifikám zodpovedá

teleologickému a systematickému výkladu

čl. 39 ods. 1 ústavy

záver, že súčasťou práv, ktoré sa týmto ustanovením chránia, je aj právo na primerané

hmotné zabezpečenie v prípade, ak dôvodom, pre ktorý rodič nepracuje, je prevzatie

dieťaťa do osobnej starostlivosti.

68.

Vo vzťahu k

čl. 39 ods. 1 ústavy

musí zároveň ústavný súd zohľadniť aj tézu, že materské nemusí byť jediným spôsobom,

ako rodičovi v danej sociálnej situácii poskytnúť primerané hmotné zabezpečenie; takýmto

zabezpečením môže byť teoreticky aj nárok na rodičovský príspevok. V danom prípade

však

podstatou namietaného nesúladu nie je nedostatočnosť (ergo neprimeranosť) konkrétnej

sociálnej dávky, ale rozlišovanie v prístupe k nej na základe diskriminačného kritéria.

Keďže sa toto hmotné zabezpečenie iným osobám v porovnateľnej situácii poskytuje

vo výške materského, bolo by nerovnaké zaobchádzanie s vymedzenou skupinou (otcovia

– policajti/vojaci) možné opodstatniť napríklad v prípade, ak by sa jej členovia na

financovaní nemocenského poistného zakladajúceho nárok na poistné plnenie aj pri danom

type sociálnej udalosti (osobná starostlivosť o dieťa v období od šiestich týždňoch

po pôrode) podieľali v inej výške ako členovia zvýhodnených skupín. To však nie je

pravda. Otcovia – policajti/vojaci uhrádzajú nemocenské poistné za rovnakých podmienok

ako ostatní poistenci. Ich prístup k právu na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti

na prácu danej ich osobnou starostlivosťou o dieťa je preto bezdôvodne a na základe

zakázaného kritéria podrobený nevýhodnejším podmienkam.

69.

Uvedené analogicky platí aj vo vzťahu k právu na pomoc štátu pri starostlivosti o

dieťa podľa

čl. 41 ods. 8 ústavy

. Nepochybne ide o právo, ktorého medze a podmienky uplatnenia sú primárne v dispozičnej

sfére zákonodarcu, pričom významová otvorenosť pojmu „pomoc štátu“ indikuje dostupnosť

azda ešte širšieho regulačného priestoru, než akým zákonodarca disponuje vo vzťahu

k zákonnej úprave práva na primerané hmotné zabezpečenie. Aj na toto právo a jeho

podústavnú špecifikáciu zákonodarcom sa však vzťahuje požiadavka, že musí ísť o riešenie,

ktoré „je v súlade s ústavou, predovšetkým s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 12

a

čl. 13 ústavy

“ (m. m. PL. ÚS 11/08, pozri bod 64). Z rovnakých dôvodov ako pri

čl. 39 ods. 1 ústavy

ani prístup k právu podľa

čl. 41 ods. 8 ústavy

nie je zabezpečený spôsobom súladným s

čl. 12 ods. 2 ústavy

.

IV.4. K zvyšným častiam návrhu

70.

Námietky nesúladu napadnutého ustanovenia s

čl. 1 ods. 1 ústavy

nie sú v návrhu na začatie konania ani v replike navrhovateľa spojené s autonómnou

právnou argumentáciou; navrhovateľka, resp. navrhovateľ odkazujú na právny štát vždy

len v spojení so všeobecným princípom rovnosti a zákazom diskriminácie, t. j. s

čl. 12 ods. 1

a

2 ústavy

.

71.

Akcesoricky vo vzťahu k

čl. 12 ústavy

sa v návrhu odkazuje aj na

čl. 13 ods. 2

a

3 ústavy

. Vo vzťahu k

čl. 13 ods. 2 ústavy

(„

Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou

len zákonom.

“) ústavný súd nenachádza relevantnú vecnú súvislosť s napadnutým ustanovením, ktoré

prístup k označeným základným právam reguluje zákonom. Ustanovenie

čl. 13 ods. 3 ústavy

(„

Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady,

ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

“) takúto súvislosť síce vykazuje, v kontexte predmetu konania však nedisponuje žiadnou

pridanou hodnotou, ktorá by jeho posúdenie činila účelným.

72.

Ústavný súd takisto nepovažoval za nevyhnutné podrobne sa zaoberať argumentáciou

účastníkov konania týkajúcou sa príslušnej smernice Európskej únie a súvisiacej judikatúry

Súdneho dvora. Charta základných práv Európskej únie nebola v návrhu vymedzená ako

súčasť referenčných noriem, pričom aspekty súvisiace s úniovou legislatívou a judikatúrou

boli v konaní uplatnené len doplnkovo a v obmedzenom rozsahu, takpovediac na margo

témy. Vo vzťahu k predmetu konania tak postačovalo a bolo účelným jeho posúdenie v

perspektíve vnútroštátnej ústavnej úpravy a jej ustáleného výkladu ústavným súdom

s primeraným zohľadnením relevantnej judikatúry ESĽP.

73.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku.

V.

Účinky nálezu a právny názor ústavného súdu vo vzťahu k uvedeniu právnych predpisov

do súladu

74.

Podľa

čl. 125 ods. 3 ústavy

ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými

v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich

ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich

mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou,

ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom.

Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich

mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

75.

Podľa

čl. 125 ods. 6 ústavy

rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odseku 1 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným

na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

76.

Právny názor, ktorým je zákonodarca v dôsledku vyhlásenia tohto nálezu viazaný pri

plnení svojej povinnosti uviesť zákon do súladu s ústavou [

čl. 125 ods. 3 veta druhá ústavy

,

§ 91 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z.

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], spočíva v potrebe odstrániť

nerovnaké zaobchádzanie na základe pohlavia v prístupe osôb, na ktoré sa vzťahuje

zákon o sociálnom zabezpečení policajtov, k nároku na materské v prípade osobnej starostlivosti

o dieťa po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu. Je vecou zákonodarcu, akým konkrétnym

spôsobom túto nerovnosť odstráni, z odôvodnenia nálezu však vyplýva ako zrejmé, že

nerovnaké zaobchádzanie je v danom prípade dôsledkom neúplnej legálnej definície pojmu

„policajt alebo profesionálny vojak, ktorý prevzal dieťa do osobnej starostlivosti“,

v ktorej z ústavne neprípustných dôvodov absentuje úprava zakladajúca nárok otca –

policajta/vojaka na materské v prípade, ak má dieťa najskôr po uplynutí šiestich týždňov

odo dňa pôrodu v osobnej starostlivosti a matka nepoberá materské alebo rodičovský

príspevok na to isté dieťa.

77.

Ústavný súd si uvedomuje, že derogačné účinky jeho nálezu vo vzťahu k napadnutému

ustanoveniu by bez podrobnejšieho určenia týchto účinkov mohli viesť k nejednotnému,

prípadne nepredvídateľnému uplatňovaniu zákonnej úpravy vo vzťahu k otcom – policajtom/vojakom.

V

§ 10 ods. 10 zákona

o sociálnom zabezpečení policajtov totiž zostáva zachovanou podmienka, v zmysle ktorej

je nárok týchto otcov (a spolu s nimi aj nárok policajtiek/vojačiek, ktoré nie sú

matkami, a policajtov/vojakov, ktorí nie sú otcami, ale dieťa prevzali do osobnej

starostlivosti) podmienený rozhodnutím príslušného orgánu o prevzatí dieťaťa do osobnej

starostlivosti. Táto podmienka má vo vzťahu k osobám, ktoré nie sú rodičmi a ktoré

sa osobnej starostlivosti o dieťa ujímajú na základe rozhodnutia príslušného orgánu,

svoj praktický význam a ústavný súd nepovažuje za vhodné ani primerané uplatniť voči

nej postup podľa

§ 89 zákona

o ústavnom súde, t. j. rozšíriť derogačné účinky nálezu aj na túto podmienku.

78.

Ústavný súd považuje za účelné vysloviť, že súčasťou jeho právneho názoru podľa tohto

nálezu je požiadavka ústavne konformného výkladu

§ 10 ods. 10 zákona

o sociálnom zabezpečení policajtov, a to v podobe, v ktorej sa podmienka upravená

v časti slov „...

odo dňa rozhodnutia príslušného orgánu o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti

“ uplatní výlučne vo vzťahu k tým policajtom/vojakom, ktorí nie sú otcami daného dieťaťa

(a logicky aj vo vzťahu k policajtkám/vojačkám, ktoré nie sú matkami daného dieťaťa).

Na nároky otcov – policajtov/vojakov sa tak bude vzťahovať všeobecné pravidlo ustanovené

v

§ 103 ods. 2 zákona

o sociálnom zabezpečení policajtov v znení: „

Nárok na dávku nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia

vzniká odo dňa splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom.

“, pričom vo vzťahu k otcom je vznik nároku podmienený súčasným splnením i) podmienky

osobnej starostlivosti o dieťa najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu

a ii) podmienky nepoberania materského alebo rodičovského príspevku na to isté dieťa

matkou.

79.

Takýmto rozhodnutím a v ňom obsiahnutým právnym názorom sa pre príslušné orgány aplikácie

práva vytvára priestor, aby po strate účinnosti napadnutého ustanovenia uplatňovali

zákon o sociálnom zabezpečení policajtov ústavne konformným spôsobom, a zároveň sa

zákonodarcovi poskytuje príležitosť, aby svojou normotvornou činnosťou napravil legislatívne

opomenutie, ktoré vo svojich účinkoch zakladá ústavne neprípustné nerovnaké zaobchádzanie,

a predmetnú zákonnú úpravu v súlade s právnym názorom ústavného súdu upravil do podoby

zodpovedajúcej požiadavkám ústavy.

Poučenie

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2026

Ivan Fiačan v. r.

predseda Ústavného súdu

Slovenskej republiky