V mene Slovenskej republiky

388

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 9/2018-125

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2020 v pléne

zloženom z predsedu pléna Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša,

Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa),

Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina Vernarského

prerokoval prijatý návrh skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

zastúpených advokátom JUDr. Petrom Kubinom a advokátom JUDr. Danielom Lipšicom, Štefánikova

15, Bratislava, na začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky

o súlade § 82b ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona

č. 140/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s

čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

v spojení s

čl. 12 ods. 1, 2

a

4 Ústavy Slovenskej republiky

a takto

r o z h o d o l

Ustanovenie § 82b ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona

č. 140/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony,

nie je

v súlade s

čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

v spojení s

čl. 12 ods. 1, 2

a

4 Ústavy Slovenskej republiky

.

O d ô v o d n e n i e

I.

Odôvodnenie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov

1.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 2. marca 2018 doručený

návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej len „ústava“). Ústavný súd preskúmal návrh a jeho prílohy a zistil, že návrh

podala skupina len 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „skupina

poslancov“ alebo „navrhovatelia“).

2.

Navrhovatelia uvádzajú, že Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“)

vo svojom 6. volebnom období na 53. schôdzi 16. júna 2015 schválila vládny návrh zákona,

ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „novela zákona o

sociálnom poistení“ alebo „zákon o sociálnom poistení“). Novela zákona o sociálnom

poistení bola uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č.

140/2015 Z. z.

a nadobudla účinnosť 1. júla 2015. Do zákona o sociálnom poistení sa zaviedol inštitút

minimálneho dôchodku, ktorého cieľom je podľa dôvodovej správy zabezpečiť poistencovi,

ktorý počas väčšiny svojho pracovného života vykonával zárobkovú činnosť, dôchodkový

príjem na takej úrovni, aby nebol ako jednotlivec odkázaný na pomoc v hmotnej núdzi.

Na tento účel sa starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok vyplácaný po dovŕšení

dôchodkového veku zvýši poistencovi, ktorý splní zákonom ustanovené predpoklady tak,

aby suma tohto dôchodku alebo suma úhrnu dôchodkov, ktoré sa poistencovi vyplácajú

alebo na ktoré má nárok, bola vyššia ako suma životného minima pre jednu plnoletú

fyzickú osobu.

3.

Navrhovatelia ďalej argumentujú

«Na základe spoločnej správy výborov č. CRD-460/2015 (ČPT 1424a) zo dňa 5. mája 2015

o prerokovaní návrhu Novely ZoSP (ďalej len „Spoločná správa výborov“) bolo do Novely

ZoSP pozmeňujúcim návrhom vložené Napadnuté ustanovenie (§ 82b ods. 2 ZoSP), podľa

ktorého: „Suma minimálneho dôchodku poberateľa starobného dôchodku, ktorý je sporiteľ

alebo bol sporiteľ podľa osobitného predpisu sa znižuje rovnako ako sa znižuje suma

starobného dôchodku podľa § 66 ods. 6; do obdobia účasti na starobnom dôchodkovom

sporení sa započítava len obdobie podľa odseku 4“»

Navrhovatelia poukázali na odôvodnenie spoločnej správy výborov k napadnutému ustanoveniu,

podľa ktorej

«Dôvodom zníženia starobného dôchodku sporiteľa za obdobie účasti na starobnom dôchodkovom

sporení je skutočnosť, že do fondu starobného poistenia neplatí plnú sadzbu starobného

poistenia, pretože stanovenú časť platí vo forme príspevkov na starobné sporenie do

II. piliera. Rovnaký princíp je dôvodné a opodstatnené uplatniť aj pri stanovení zásad

zníženia sumy minimálneho dôchodku, na ktorý sa za stanovených podmienok zvyšuje starobný

dôchodok sporiteľa...

Predloženým pozmeňujúcim návrhom sa reaguje na možnosť vzniku morálneho hazardu v

súvislosti so zavedením minimálneho dôchodku pri skupine poistencov - sporiteľov.

V prípade nižšie príjmovej skupiny sporiteľov by totiž po zavedení minimálneho dôchodku

v podobe predloženej do NR SR mohlo dôjsť k takému stavu, kedy by z dôvodu dopadov

investičných rozhodnutí sporiteľa a/alebo portfólio manažérov spravujúcich fondy II.

piliera boli spôsobené straty „sanované“ z prostriedkov daňovníkov (v podobe garancie

minimálneho dôchodku) a zisky sprivatizované (v prípade, že by riziková investičná

stratégia priniesla sporiteľovi v úhrne z II. piliera vyšší dôchodok než by mal, ak

by do II. piliera nevstúpil a zároveň vyšší než minimálny garantovaný dôchodok)...

Navrhované zmeny prispievajú k posilneniu potreby aktívneho prístupu sporiteľa k svojim

úsporám v II. pilieri, ako aj k motivácii dôchodkových správcovských spoločností dosahovať

také zhodnotenie majetku vo fondoch II. piliera, ktoré by nielen v krátkodobom, ale

aj dlhodobom horizonte jasne porážalo úroveň inflácie a prinášalo sporiteľom reálny

výnos.».

4.

Podľa navrhovateľov právo na minimálny dôchodok sa stalo súčasťou základného práva

na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa

čl. 39 ods. 1 ústavy

, a preto prístup občanov k právu na minimálny dôchodok musí byť garantovaný v súlade

so zásadou rovnosti (

čl. 12 ods. 1 ústavy

), zásadou nediskriminácie (

čl. 12 ods. 2 ústavy

) a zákazom ujmy na právach pre uplatňovanie základných práv (

čl. 12 ods. 4 ústavy

).

Podľa názoru navrhovateľov napadnuté ustanovenie

„... spôsobuje, že právo na minimálny dôchodok bude občanom prístupné na základe nerovných

a diskriminačných podmienok. Okrem toho Napadnuté ustanovenie spôsobí niektorým občanom

ujmu na ich práve na minimálny dôchodok iba z tohto dôvodu, že uplatnili svoje základné

právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe jedným zo zákonom aprobovaných spôsobov.

Podľa nášho názoru na takéto rozdielne zaobchádzanie s dôchodcami iba preto, že sa

rozhodli uplatniť svoje základné právo a nerovnosť však neexistuje žiaden legitímny

a ospravedlniteľný dôvod.“

.

5.

Navrhovatelia rozpor napadnutého ustanovenia s

čl. 39 ods. 1

v spojení s

čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy

odôvodnili najmä tým, že napadnuté ustanovenie diskriminuje občanov z dôvodu ich

postavenia sporiteľa v zmysle zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon

o starobnom dôchodkovom poistení“ alebo „II. pilier“). Navrhovatelia uviedli, že určujúcim

kritériom pre vznik práva na minimálny dôchodok je výlučne platenie zákonných odvodov

zo mzdy a iných príjmov na dôchodkové poistenie počas zákonom stanoveného minimálneho

obdobia, a to bez ohľadu na sumu týchto odvodov. Navrhovatelia zdôraznili, že na posúdenie

súladu napadnutého ustanovenia s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy je nevyhnutné posúdiť, či

napadnuté ustanovenie sleduje nejaký rozumne odôvodniteľný a legitímny cieľ, resp.

či na zníženie minimálneho dôchodku z dôvodu účasti v II. pilieri existuje legitímny

a ospravedlniteľný dôvod.

6.

Dôvody rozporu napadnutého ustanovenia s

čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy

navrhovatelia konkretizovali takto

„(a) doplatok (čiastka rozdielu medzi minimálnym dôchodkom a dôchodkom, na ktorý vznikol

poistencovi nárok) sa financuje zo štátneho rozpočtu a nie z fondov Sociálnej poisťovne;

(b) nárok na minimálny dôchodok závisí od počtu kvalifikovaných rokov trvania dôchodkového

poistenia;

(c) ak poistenec dosiahol potrebný počet kvalifikovaných rokov trvania dôchodkového

poistenia, nárok na minimálny dôchodok a jeho výška nezávisí od výšky príjmov, resp.

zaplatených odvodov poistenca.“

6.1

K argumentu v bode

„(a)“

navrhovatelia uviedli

„... doplatok nie je financovaný z fondu starobného poistenia, ale zo Štátneho rozpočtu,

na tvorbe ktorého sa každý občan platiaci odvody na dôchodkové poistenie podieľa platením

daní a poplatkov...

Povedané inak, na tvorbu zdrojov, z ktorých sa financuje inštitút minimálneho dôchodku

(resp. doplatku) nemá vôbec žiaden vplyv to, či príslušný dôchodca platil počas svojho

pracovného života odvody len do Sociálnej poisťovne alebo či si na svoj starobný dôchodok

sporil aj v II. pilieri podľa ZoSDS...

Keďže teda sporitelia podľa ZoSDS sa na tvorbe zdrojov používaných na financovanie

minimálneho dôchodku (resp. doplatku) podieľajú rovnakou mierou ako osoby, ktoré sporiteľmi

podľa ZoSDS nie sú, nie je možné s nimi ohľadom výšky ich minimálneho dôchodku zaobchádzať

menej priaznivo než s osobami, ktoré sporiteľmi podľa ZoSDS nie sú...

Doplatok do výšky minimálneho dôchodku má teda charakter štátnej sociálnej dávky (podobne

ako napríklad prídavky na deti či rodičovské príspevky). Štátne sociálne dávky sú

typické tým, že sú priznávané na základe potreby a solidarity a nie na základe zásluhy

či miery prispievania poberateľa dávky na sociálne zabezpečenie.“

6.2

K dôvodu uvedenému v bode

„(b)“

navrhovatelia uviedli, že filozofickou podstatou minimálneho dôchodku je určiť minimálnu

príjmovú hranicu pre všetky osoby bez rozdielu. Podľa názoru navrhovateľov

«Ak je teda dôvodom a cieľom zavedenia minimálneho dôchodku „zabezpečiť poistencovi,

ktorý počas väčšiny svojho pracovného života vykonával zárobkovú činnosť, dôchodkový

príjem na takej úrovni, aby nebol ako jednotlivec odkázaný na pomoc v hmotnej núdzi“

(viď dôvodová správa k Novele ZoSP - všeobecná časť), potom je a musí byť úplne irelevantné,

či poistenec zároveň bol alebo nebol sporiteľom podľa ZoSDS...

Znížená suma minimálneho dôchodku pre sporiteľov podľa ZoSDS totižto vedie aj k situáciám,

že pri týchto sporiteľoch súčet dôchodkov z I. piliera a II. piliera nedosahuje úroveň

minimálneho dôchodku, a tak základný cieľ Napadnutého ustanovenia... nie je naplnený.».

6.3

V bode

„(c)“

navrhovatelia dôvodia, že pokiaľ nárok na minimálny dôchodok nijakým spôsobom nezávisí

od sumy zaplatených odvodov poistenca na starobné dôchodkové poistenie,

„... potom nemôže byť legitímnym dôvodom zníženia minimálneho dôchodku skutočnosť,

že osoba platila časť odvodov na dôchodkové zabezpečenie do II. piliera.“.

7.

V ďalšej časti návrhu navrhovatelia poukázali na dôvody, na ktorých založil prezident

Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) rozhodnutie č. 3535-2015-KPSR z 28. mája

2015, ktorým vrátil novelu zákona o sociálnom poistení.

Navrhovatelia súhlasne s prezidentom argumentujú, že

„deklarovaným cieľom inštitútu minimálneho dôchodku je plošne chrániť životnú úroveň

dôchodcov na spoločnom definovanom minime, keď nemajú možnosť zabezpečiť si krytie

svojich životných potrieb z pracovných príjmov, pričom v takomto prípade sa u občanov

zúčastnených iba na I. pilieri dôchodkového zabezpečenia vôbec bližšie neskúma, čo

bolo príčinou takejto sociálnej situácie dôchodcu (do ktorej sa mohol dostať napríklad

v dôsledku okolností, ktoré predstavujú omnoho väčší a nielen morálny hazard než zákonom

aprobovaná účasť na starobnom dôchodkovom sporení)“

. Rovnako uvádzajú, že

„dôchodkové nároky sa odvíjajú od výšky príjmov počas desiatok rokov života poistenca,

keď sa mu v rôznych obdobiach môže celkovo ekonomicky dariť lepšie či horšie a legitimizovať

systematickú penalizáciu sporiteľov v prístupe k minimálnemu dôchodku len na základe

aktuálneho stavu (keď sa prejavuje krátkodobý výsledok toho, že do II. piliera v minulosti

vstúpili aj občania, pre ktorých to vzhľadom na krátky zostávajúci čas sporenia nebolo

výhodné) je neprimerané a v rozpore s deklarovaným zámerom solidarity spoločnosti

k dôchodcom s nízkymi príjmami, ktorý je podstatným dôvodom pre zavedenie inštitútu

minimálneho dôchodku“.

8.

Navrhovatelia ďalej poukázali na uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 41/2015

z 15. februára 2017 (ďalej aj „uznesenie ústavného súdu“), podľa ktorého sa uplatňovaním

účinnej právnej úpravy minimálneho dôchodku sformovali štyri skupiny dôchodcov, ktorí

boli účastní II. piliera. Analýzou právnej úpravy vo vzťahu k uvedeným skupinám dôchodcov

dospeli k záveru, že určitej skupine poberateľov starobného dôchodku uplatňovanie

napadnutého ustanovenia spôsobí zníženie mesačne vyplácaného starobného dôchodku (z

I. piliera aj II. piliera) oproti sume vyplácanej poberateľom, ktorí boli dôchodkovo

poistení len v I. pilieri.

9.

V súlade s uznesením ústavného súdu podrobili napadnuté ustanovenie tzv. diskriminačnému

testu v súvislosti s rozporom napadnutého ustanovenia s

čl. 12 ods. 2 ústavy

(body 53 – 58 návrhu). Napokon navrhovatelia uzavreli časť návrhu, ktorá sa zaoberá

rozporom napadnutého ustanovenia s

čl. 39 ods. 1 ústavy

v spojení s

čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy

tak, že

„Zákonodarcom zamýšľaný cieľ napadnutej právnej úpravy je nelegitímny a ako základ

pre odlišné zaobchádzanie analyzovaných dvoch skupín poberateľov starobných dôchodkov

neospravedlniteľný. V prvom rade tu možno poukázať na právne ťažko uchopiteľné pojmy,

ktorými sa navrhovateľ právnej úpravy snaží legálne aprobované rozhodovanie dôchodkovo

poistených fyzických osôb hodnotiť kategóriami morálky. Tá síce (podobne ako právo)

predstavuje normatívny systém, ale z hľadiska aplikácie § 82b ods. 2 ZoSP je úplne

iluzórna. Napadnuté ustanovenie vôbec nepredstavuje právny základ pre uplatňovanie

morálnych hľadísk v procese posudzovania nároku na starobný dôchodok. Naopak, všetkých

poberateľov starobného dôchodku, ktorí si sporili v II. pilieri, kladie v spojení

s dôvodovou správou do pozície morálnych hazardérov, ktorým sa nebudú ostatní daňovníci

skladať na minimálny dôchodok.“

.

10.

Vo vzťahu k rozporu napadnutého ustanovenia s

čl. 39 ods. 1

v spojení s čl. 12 ods. 4 ústavy navrhovatelia uviedli

„Podľa platnej právnej úpravy sa občan môže rozhodnúť, či svoje základné právo na

primerané hmotné zabezpečenie v starobe... uplatní tak, že bude iba poistencom Sociálnej

poisťovne (I. pilier) alebo tak, že popri účasti v I. pilieri bude aj sporiteľom podľa

ZoSDS (II. pilier). Starobné dôchodkové sporenie podľa ZoSDS je oficiálnym a zákonom

rozpoznaným systémom hmotného zabezpečenia v starobe rovnocenným s dôchodkovým poistením

podľa ZoSP...

Ak sa teda občan rozhodne, že svoje základné právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe... uplatní (popri povinnej účasti v I. pilieri) aj účasťou v systéme starobného

dôchodkového sporenia podľa ZoSDS, za toto jeho rozhodnutie mu podľa

čl. 12 ods. 4

Ústavy Slovenskej republiky nesmie byť spôsobená ujma na jeho právach.“

Podľa názoru navrhovateľov

„Napadnuté ustanovenie teda v rozpore s ústavným zákazom podľa čl. 12 ods. 4 Ústavy

Slovenskej republiky zavádza (nepriaznivý) dôsledok (dopad) využitia základného práva

občana podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky určitým spôsobom (účasťou v

obidvoch pilieroch dôchodkového zabezpečenia) na právo toho istého občana na minimálny

dôchodok v nezníženej výške.“

.

11.

V závere návrhu navrhovatelia žiadali pozastaviť účinnosť napadnutého ustanovenia

a navrhli, aby ústavný súd na podklade uvedených záverov nálezom rozhodol, že napadnuté

ustanovenie

„nie je v súlade s čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s

čl. 12 ods. 1,2

a

4

Ústavy Slovenskej republiky.“

.

II.

Priebeh konania

12.

Ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 9/2018 zo 6. júna 2018 prijal návrh navrhovateľov

na ďalšie konanie a zároveň nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutého

ustanovenia.

13.

Napadnuté ustanovenie a jeho súlad s

čl. 39 ods. 1

ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy už bol predmetom konania pred ústavným

súdom. Vzhľadom na to, že plénum ústavného súdu pri hlasovaní o tomto predchádzajúcom

návrhu nedosiahlo nadpolovičnú väčšinu, návrh bol uznesením sp. zn. PL. ÚS 41/2015

z 15. februára 2017 zamietnutý [čl. 131 tretia veta ústavy, § 4 ods. 3 v čase podania

návrhu platného a účinného zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

38/1993 Z. z.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“)]. Keďže

ústavný súd meritórne neskúmal súlad napadnutého ustanovenia s označenými článkami

ústavy, predchádzajúce rozhodnutie ústavného súdu nezakladá prekážku rozhodnutej veci.

14.

V súlade s § 39 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. si ústavný súd vyžiadal písomné stanovisko

od národnej rady, keďže ide o orgán verejnej moci, ktorý vydal zákon o sociálnom poistení

obsahujúci napadnuté ustanovenie. Ústavný súd si zároveň vyžiadal písomné stanovisko

vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“), ktorá bola v konaní o súlade právnych

predpisov podľa § 37 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. vedľajším účastníkom konania pred

ústavným súdom, ako aj stanovisko Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo“) .

III.

Vyjadrenia národnej rady, vlády, ministerstva a navrhovateľov

III.1 Vyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky

15.

Podaním doručeným ústavnému súdu 18. októbra 2018 sa k návrhu skupiny poslancov prostredníctvom

svojho predsedu vyjadrila národná rada ako odporca v konaní pred ústavným súdom.

Národná rada súhlasila s upustením od ústneho pojednávania.

16.

Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení najskôr stručne zrekapituloval konanie

pred ústavným súdom o návrhu skupiny poslancov, stručne opísal legislatívny priebeh

prijatia novely zákona o sociálnom poistení a s tým súvisiace zavedenie inštitútu

minimálneho dôchodku do právneho poriadku Slovenskej republiky. V ďalšej časti sa

stručne vyjadril aj k nosným argumentom navrhovateľov.

17.

Predseda národnej rady vo svojom vyjadrení uviedol

„Systém sociálneho poistenia je založený na viacerých všeobecných zásadách, ktorými

sú najmä 1) poistný princíp, 2) osobná participácia poistenca, 3) zohľadnenie tzv.

zásluhovosti pri výpočte dôchodkovej dávky, 4) sociálna solidarita a 5) garancia štátu.

Oproti tomu, starobné dôchodkové sporenie, je podľa § 2 zákona o starobnom dôchodkovom

sporení sporením, ktorého účelom je spolu s dôchodkovým poistením zabezpečiť príjem

sporiteľovi v starobe a pozostalým pre prípad smrti. Ide teda o systém sporenia, teda

vytvárania si úspor, ktoré si sporiteľ ukladá na svojom osobnom dôchodkovom účte v

dôchodkovej správcovskej spoločnosti.“

18.

K tvrdeniu navrhovateľov o porušovaní zásady rovnosti konštatoval, že zavedenie minimálneho

dôchodku je zárukou príjmu pre všetkých, ktorí majú nárok na poberanie starobného,

resp. invalidného dôchodku,

„Tým, že ide o dôchodkovú dávku, podmienky nároku na ňu musia vychádzať z obdobných

kritérií, aké platia pre vznik nároku na dôchodok.“

.

19.

Pokiaľ navrhovatelia uvádzajú, že doplatok (suma medzi minimálnym dôchodkom a dôchodkom,

na ktorý vznikol poistencovi nárok) je uhrádzaný z prostriedkov štátneho rozpočtu,

a nie z fondov Sociálnej poisťovne, predseda národnej rady považoval túto skutočnosť

za irelevantnú, pričom poukázal na zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách

verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

podľa ktorého aj fondy Sociálnej poisťovne sú súčasťou verejných financií.

20.

K argumentu navrhovateľov o charaktere doplatku do sumy minimálneho dôchodku ako

štátnej sociálnej dávky predseda národnej rady vo vyjadrení uviedol

„... štátna sociálna dávka je jej poberateľovi vyplácaná z dôvodu existencie určitého

stavu u tohto poberateľa, kým dôchodok je vyplácaný až po splnení zákonných podmienok.

Cieľom doplatku starobného dôchodku, resp. invalidného dôchodku do výšky minimálneho

dôchodku po dovŕšení dôchodkového veku nie je plošne chrániť životnú úroveň všetkých

dôchodcov, čo potvrdzuje aj jednoznačná podmienka podľa

§ 82b ods. 3 písm. a)

zákona o sociálnom poistení, teda získanie minimálne 30 (kvalifikovaných) rokov obdobia

dôchodkového poistenia poistenca a úhrn jeho dôchodkových príjmov nepresiahne hranicu

na priznanie minimálneho dôchodku.“

Predseda národnej rady poznamenal, že minimálny dôchodok má jeho poberateľovi zabezpečiť

príjem nad hranicou životného minima a aj jeho valorizácia je previazaná so zvyšovaním

hranice životného minima.

21.

V závere vyjadrenia zdôraznil podmienku vzniku nároku na minimálny dôchodok, a to

získanie 30 kvalifikovaných rokov dôchodkového poistenia

(„Započítava sa teda obdobie dôchodkového poistenia, kedy osobný dôchodkový bod poistenca

za príslušný kalendárny rok dosiahol hodnotu najmenej 0,241. Podľa § 82b ods. 1 písm.

a) a b) zákona o sociálnom poistení sa následne zvyšuje suma minimálneho dôchodku

o 2 %, resp. 3 % za každý ďalší rok obdobia dôchodkového poistenia.“),

čím podľa názoru predsedu národnej rady je zohľadnený princíp zásluhovosti v mechanizme

minimálneho dôchodku.

III.2 Vyjadrenie vlády Slovenskej republiky

22.

Podaním doručeným ústavnému súdu 13. novembra 2018 (ďalej len „stanovisko vlády“)

sa k návrhu navrhovateľov vyjadrila vláda v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky ako vedľajší účastník v zmysle § 37 ods. 2 zákona č. 38/1993

Z. z. a súhlasila s upustením od ústneho pojednávania. Podľa názoru vlády je návrh

navrhovateľov nedôvodný.

23.

V úvode svojho stanoviska vláda vysvetlila svoj postoj k inštitútu minimálneho dôchodku

vo vzťahu k základnému právu na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa

čl. 39 ods. 1 ústavy

. V tejto súvislosti vláda uviedla

„... zavedenie minimálneho dôchodku nie je naplnením práva na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe, pri nespôsobilosti na prácu alebo pri strate živiteľa podľa čl. 39 ods.

1 ústavy. Jeho zmyslom vo všeobecnosti je predchádzanie situácii, aby sa fyzická osoba,

ktorá po celý život pracovala, ocitla v starobe v hmotnej núdzi. Nemožno teda hovoriť

o tom, že účelom minimálneho dôchodku je zabezpečenie primeraného hmotného zabezpečenia

v starobe v zmysle čl. 39 ods. 1 ústavy. Máme za to, že toto právo je (a bolo už pred

prijatím predmetnej novely zákona o sociálnom poistení) garantované dôchodkom plynúcim

z dvojpilierového dôchodkového systému, v ktorom dôchodkový príjem takéhoto dôchodcu

primerane reflektuje obdobie dôchodkového poistenia a dosahované príjmy, z ktorých

sa platilo poistné na dôchodkové poistenie, vrátane povinných príspevkov na starobné

dôchodkové sporenie.

Z uvedeného vyplýva, že primerané hmotné zabezpečenie v starobe nemusí nevyhnutne

dosahovať štátom garantovanú minimálnu príjmovú úroveň, umožňujúcu zabezpečenie základných

životných podmienok. Poskytnutie pomoci nevyhnutnej na zabezpečenie základných životných

podmienok fyzickej osoby, ktorá sa ocitne v hmotnej núdzi, je predmetom ďalšieho základného

práva (čl. 39 ods. 2 ústavy) pôsobiaceho nezávisle od práva na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe.“

Vláda ako podporný argument vo vzťahu k sledovanému cieľu minimálneho dôchodku uviedla

práve spôsob jeho financovania. Zdôraznila skutočnosť, že minimálny dôchodok financovaný

výlučne zo štátneho rozpočtu len podčiarkuje fakt, že nie je nástrojom na dosiahnutie

primeranosti hmotného zabezpečenia v starobe.

Podľa názoru vlády

„... je možné v právnom poriadku Slovenskej republiky zakotviť aj také právne normy

práva sociálneho zabezpečenia, ktoré nevyhnutne neslúžia na vykonanie ústavou garantovaných

práv uvedených v čl. 39 ústavy. Naopak, štát môže v záujme sledovania iného legitímneho

cieľa, než aký sleduje ústavná garancia, ustanoviť právne normy, ktoré neodporujú

ústave, avšak ani nemajú ambíciu vykonávať práva v nej garantované. Takým prípadom

sú aj právne normy zakotvujúce inštitút minimálneho dôchodku.“

.

24.

V ďalšej časti stanoviska vláda pripúšťa „

fikciu, že právny výklad navrhovateľov je správny, a že teda právo na zvýšenie sumy

starobného dôchodku... na sumu minimálneho dôchodku je súčasťou práva na primerané

hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy“

, analyzuje návrh navrhovateľov a udáva argumenty na podporu svojich postojov.

25.

Vláda v stanovisku uviedla, že z dodatočných analýz vyplynulo, že v prípade nižšej

príjmovej skupiny poistencov – sporiteľov by po zavedení minimálneho dôchodku v podobe

predloženej do národnej rady mohlo dôjsť k takému stavu, keď by z dôvodu vplyvov investičných

rozhodnutí sporiteľa a/alebo portfólia manažérov spravujúcich dôchodkové fondy v rámci

II. piliera boli spôsobené straty

„sanované“

z prostriedkov daňovníkov (v podobe garancie minimálneho dôchodku) a zisky sprivatizované

(v prípade, že by riziková investičná stratégia priniesla sporiteľovi v úhrne z I.

a II. piliera vyšší dôchodok, než by mal, ak by do II. piliera nevstúpil, a zároveň

vyšší než minimálny garantovaný dôchodok). Vláda uviedla, že na zamedzenie vzniku

takého stavu bol prijatý pozmeňujúci návrh, podľa ktorého

„... suma minimálneho dôchodku poistencovi - sporiteľovi zníži podľa rovnakých zásad

ako sa mu znižuje starobný dôchodok z I. piliera za obdobie účasti na starobnom dôchodkovom

sporení (t. j. v II. pilieri). Skutočnosť, že dôvodom na krátenie dôchodku z I. piliera

je to, že bolo odvedené nižšie poistné do I. piliera z dôvodu účasti v II. pilieri,

je v tomto prípade irelevantná.“

.

26.

Zákonodarcom použité prostriedky považuje vláda aj za primerané, a to z týchto dôvodov

«1. rozhodnutie vstúpiť do II. piliera (a počas otvorenia aj vystúpiť) je výlučne

na vôli poistenca,

2. napadnutým ustanovením nestrácajú poistenci sporitelia nárok na minimálny dôchodok

ako taký, naopak, ich nárok zodpovedá ich „účasti“ v I. pilieri,

3. dôchodkový príjem z II. piliera sa nezapočítava do úhrnu príjmov relevantných pre

vznik nároku na minimálny dôchodok (s výnimkou pozostalostných dôchodkov),

4. spôsob krátenia sumy zvýšenia sumy starobného dôchodku do sumy minimálneho dôchodku

je nastavený principiálne rovnako, ako je nastavený spôsob krátenia samotného základného

I. pilierového starobného dôchodku,

5. ak by sa poistenci – sporitelia ocitli v hmotnej núdzi, ich základné životné podmienky

budú zabezpečené v zásade rovnako, akoby boli zabezpečené, ak by neboli v II. pilieri

(rovnako to platí pre poistencov, ktorí nespĺňajú podmienku získania aspoň 30 kvalifikovaných

rokov dôchodkového poistenia).»

27.

Argument navrhovateľov o zdroji financovania minimálneho dôchodku považuje vláda

za irelevantný. Rovnako nesúhlasí s tvrdením, že doplatok do sumy minimálneho dôchodku

má charakter štátnej sociálnej dávky. Cieľom zavedenia inštitútu zvýšenia sumy starobného

dôchodku alebo invalidného dôchodku do sumy minimálneho dôchodku nebolo plošne chrániť

životnú úroveň všetkých dôchodcov, čo potvrdzuje aj návrh úpravy minimálneho dôchodku

predložený do národnej rady (napr. vzhľadom na podmienku dosiahnutia aspoň 30 kvalifikovaných

rokov dôchodkového poistenia), a preto nemožno akceptovať snahu navrhovateľov asociovať

charakter takéhoto zvýšenia sumy základného dôchodku s charakterom štátnych sociálnych

dávok. Na druhej strane, ani štátne sociálne dávky nemusia byť vyplácané iba na základe

solidarity bez akýchkoľvek podmienok, ktoré vytvárajú rôzne skupiny poberateľov týchto

dávok. Zo zavedeného a uplatňovaného dvojpilierového dôchodkového systému (I. pilier

– dávkovo definovaný, II. pilier – príspevkovo definovaný) vyplýva aj odlišný mechanizmus

určovania dôchodkov v I. a II. pilieri (vrátane garantovania väčšej solidarity v I.

pilieri), a tým aj odlišné postavenie poistencov – sporiteľov a poistencov – nesporiteľov.

Ak si fyzická osoba uplatní právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe prostredníctvom

voľby sporenia v II. pilieri, nie je podľa názoru vlády možné považovať za ujmu (diskrimináciu)

jej odlišné postavenie v porovnaní s fyzickou osobou, ktorá si nezvolila II. pilier

a ktorej právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe sa realizuje výlučne prostredníctvom

I. piliera.

28.

Vláda vo svojom stanovisku zdôraznila, že v rámci pozmeňovacieho návrhu boli schválené

vyvažujúce podmienky poistencov – sporiteľov. Za najdôležitejšiu vyvažujúcu podmienku

vláda považuje úpravu úhrnu dôchodkových príjmov, ktorý je jednou z podmienok ovplyvňujúcich

nárok na zvýšenie sumy starobného dôchodku a sumy invalidného dôchodku vyplácaného

po dovŕšení dôchodkového veku na sumu minimálneho dôchodku. Do tohto úhrnu sa totiž

nezahŕňa starobný dôchodok a predčasný starobný dôchodok zo systému starobného dôchodkového

sporenia, čo spôsobuje, že pri určitom vývoji výnosov v II. pilieri môže byť platná

právna úprava minimálneho dôchodku dokonca výhodnejšia ako pôvodná právna úprava predložená

do národnej rady.

Vláda tiež zdôraznila, že poistenci – sporitelia neprichádzajú o nárok na zvýšenie

sumy starobného dôchodku a sumy invalidného dôchodku vyplácaného po dovŕšení dôchodkového

veku na sumu minimálneho dôchodku, táto sa im za obdobie účasti v systéme starobného

dôchodkového sporenia len znižuje.

29.

Vláda sa vo svojom stanovisku tiež stručne vyjadrila aj k argumentom navrhovateľov,

ktorými posudzovali legitimitu sledovaného cieľa napadnutého ustanovenia. Vláda tvrdí,

že pojem

„morálny hazard“

je pojmom politickým, a nie právnym. V tejto súvislosti vláda podrobila návrh kritike

tak, že z jej pohľadu návrhu chýba relevantná právna argumentácia zbavená tieňa politiky.

V závere stanoviska vláda kritizovala výsledok diskriminačného testu, najmä v časti

vyčlenenia porovnateľnej skupiny jednotlivcov, a uviedla, že

„... na jednej strane považuje za vyčlenenú porovnateľnú skupinu všetkých sporiteľov,

keďže kvalifikačným kritériom tejto skupiny je voľba medzi piliermi. Na druhej strane

sám uznáva... že minimálny dôchodok ovplyvní takto definovanú skupinu sporiteľov diferencovane,

pričom právne účinky budú, pozitívne, negatívne aj neutrálne. Nesprávne definovanie

vyčlenenej porovnateľnej skupiny spôsobuje, že ďalšie roviny diskriminačného testu

majú nesprávny základ a z toho vyplývajúci nesprávny výsledok.“

.

III.3 Vyjadrenie navrhovateľov

30.

Navrhovatelia elektronickým podaním doručili 30. januára 2019 vyjadrenie k stanovisku

národnej rady z 15. októbra 2018 a zároveň k stanovisku vlády zo 7. novembra 2018.

Vo vyjadrení zotrvali na podanom návrhu, ako aj na vykonaní verejného ústneho pojednávania.

Prípisom, ktorý bol ústavnému súdu doručený 29. októbra 2020, právny zástupca navrhovateľov

oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní.

31.

Navrhovatelia nesúhlasia s názorom národnej rady, že zníženie minimálneho dôchodku

je ospravedlniteľné pripodobnením k zásluhovosti dôchodkového systému. Navrhovatelia

tvrdia, že každý, kto prispieval na dôchodkové poistenie predpísaný počet kvalifikovaných

rokov, má nárok na minimálny dôchodok bez ohľadu na sumu, akú do systému dôchodkového

poistenia odviedol. V uvedenom navrhovatelia vidia absenciu princípu zásluhovosti.

Podľa názoru navrhovateľov je dôležité, z akých zdrojov sa minimálny dôchodok financuje,

a preto považujú argument národnej rady („

vo vzťahu k ustanoveniu minimálneho dôchodku, jeho výšky, ako i k samotnému doplatku

irelevantná, nakoľko aj fondy Sociálnej poisťovne sú súčasťou verejných financií podľa

zákona č. 523/2004 Z. z.“) za „absurdný“. Navrhovatelia uviedli: „Na jednej strane

NR SR tvrdí, že dôchodca – sporiteľ má mať nižší minimálny dôchodok práve preto, že

odviedol menej (menšie percento) peňazí do fondov Sociálnej poisťovne. Na druhej strane

NR SR tvrdí, že je bezpredmetné, že minimálny dôchodok sa nehradí z fondov Sociálnej

poisťovne, ale zo štátneho rozpočtu. Do štátneho rozpočtu, ktorý je zdrojom financovania

minimálneho dôchodku, však každý dôchodca prispieval rovnakou mierou.“

32.

Navrhovatelia napriek postoju národnej rady tvrdia, že

„doplatok“

má charakter štátnej sociálnej dávky, pokiaľ je síce viazaný na odpracovanie určitej

doby, resp. kvalifikovaných rokov, avšak suma odvedených príspevkov do systému dôchodkového

poistenia nehrá žiadnu úlohu, a teda je irelevantné, či poistenec platil počas kvalifikovaných

rokov minimálne alebo maximálne odvody. Navrhovatelia poukázali na to, že aj preto,

že minimálny dôchodok má

„charakter dávky“

, absentuje pri nej princíp zásluhovosti podľa odvedených prostriedkov na dôchodkové

poistenie.

33.

Ako reakciu na stanovisko národnej rady navrhovatelia tiež uviedli

„Protiústavnosť Napadnutého ustanovenia nespočíva v samotnom diferencovanom prístupe

k poistencom, ale v tom, že na takýto diferencovaný prístup (rozdielne zaobchádzanie

medzi sporiteľmi a nesporiteľmi) v prístupe k právu na minimálny dôchodok neexistuje

žiaden legitímny a ospravedlniteľný dôvod, nesleduje sa ním žiaden rozumne odôvodnený

legitímny cieľ a takýto prístup je navyše v neprekonateľnom rozpore s princípmi logiky...“

34.

Vo vzťahu k stanovisku vlády navrhovatelia na úvod predniesli nesúhlas s argumentom

vlády o tom, že právo na minimálny dôchodok nemožno zahrnúť pod základné právo na

primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy. Navrhovatelia

argumentujú, že pokiaľ

čl. 39 ods. 3 ústavy

stanovuje, že podrobnosti o práve na primerané hmotné zabezpečenie ustanoví zákon

a týmto zákonom je zákon o sociálnom poistení, ktorého súčasťou je právo na minimálny

dôchodok, potom je aj právo na minimálny dôchodok súčasťou základného práva na primerané

hmotné zabezpečenie v starobe podľa

čl. 39 ods. 1

ústavy.

Navrhovatelia zopakovali, že rozpor napadnutého ustanovenia s

čl. 39 ods. 1 ústavy

nenamietajú izolovane, ale v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy.

Navrhovatelia kritizovali postoj vlády, ktorá v stanovisku uviedla, že cieľom zavedenia

inštitútu minimálneho dôchodku nebolo naplnenie základného práva na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe, a poukázali na protirečivosť tohto tvrdenia s dôvodovou správou,

ako aj so stanoviskom národnej rady. Navrhovatelia zároveň načrtli pochybnosť o existencii

„dodatočných analýz“

, na ktoré sa vo svojom stanovisku odvolávala vláda.

35.

K argumentácii vlády o nutnosti zavedenia mechanizmu zníženia doplatku k minimálnemu

dôchodku (vo vzťahu k dôchodcovi – sporiteľovi), ktorý je obdobný mechanizmu zníženia

starobného dôchodku z dôvodu účasti v II. pilieri, navrhovatelia uviedli

„Znižovanie starobného dôchodku u dôchodcu – sporiteľa je legitímne a odôvodnené,

lebo starobný dôchodok sa financuje z fondu Sociálnej poisťovne, do ktorého dôchodca

– sporiteľ vzhľadom na svoju účasť v II. pilieri prispieval menej. Kompenzáciou za

tento výpadok by mu mal byť práve dôchodok z II. piliera.

Naproti tomu znižovanie doplatku do výšky minimálneho dôchodku pre dôchodcu – sporiteľa

nemožno takto odôvodniť, pretože tento doplatok sa financuje zo štátneho rozpočtu,

na tvorbe ktorého sa dôchodca – sporiteľ podieľal podľa rovnakých pravidiel ako dôchodca

– nesporiteľ (najmä platením daní a poplatkov) a účasť dôchodcu – sporiteľa v II.

pilieri nijakým spôsobom neznižuje mieru jeho participácie na tvorbe zdrojov financovania

minimálneho dôchodku. Okrem toho, na rozdiel od starobného dôchodku výpadok na doplatku

do výšky minimálnom dôchodku nebude kompenzovaný dôchodkom z II. piliera, pretože

doplatok do výšky minimálneho dôchodku sa vypláca až vtedy, keď celkový nárok na starobný

dôchodok (z I. a II. piliera) nedosahuje zákonodarcom stanovenú výšku minimálneho

dôchodku.“

36.

Navrhovatelia, reagujúc na stanovisko vlády, zdôraznili negatívny politický postoj

vlády k II. pilieru a zopakovali, že ani vláda, ani národná rada rozumne neodôvodnili,

že legitímny cieľ sa dosiahne práve napadnutým ustanovením.

37.

V závere vyjadrenia navrhovatelia uviedli

„Právna úprava zníženia minimálneho dôchodku obsiahnutá v Napadnutom ustanovení je

s uvedeným názorom Ústavného súdu v priamom rozpore pretože

(a) zohľadňuje predošlé uplatnenie základného práva podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky určitým spôsobom (jedným z dvoch rovnocenných a právom aprobovaných spôsobov);

(b) premieta túto skutočnosť do nadobúdania a uplatňovania práva na minimálny dôchodok,

pričom to robí takým spôsobom, že právna úprava nadobúdania a uplatňovania práva na

minimálny dôchodok (v jeho nezníženej výške) je odlišná (menej priaznivá) pre osoby,

ktoré si uplatnili základné právo podľa 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky účasťou

v obidvoch pilieroch dôchodkového zabezpečenia než pre osoby, ktoré si toto základné

právo uplatnili účasťou len v I. pilieri dôchodkového zabezpečenia.

Napadnuté ustanovenie teda v rozpore s ústavným zákazom podľa čl. 12 ods. 4 Ústavy

Slovenskej republiky zavádza (nepriaznivý) dôsledok (dopad) využitia základného práva

občana podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy určitým spôsobom (účasťou v obidvoch pilieroch dôchodkového

zabezpečenia) na právo toho istého občana na minimálny dôchodok v nezníženej výške.“

III.4 Stanovisko ministerstva

38.

Ústavný súd si podľa

§ 86 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z.

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“) vyžiadal aj stanovisko

ministerstva ako orgánu výkonnej moci, do pôsobnosti ktorého patrí aj dôchodkové zabezpečenie,

k návrhu, ako aj k vyjadreniu vlády.

Ministerstvo doručilo ústavnému súdu svoje stanovisko 29. júna 2020.

39.

Ministerstvo predovšetkým zdôraznilo, že podaním stanoviska nemá ambíciu prezentovať

postoj, či napadnuté ustanovenie je alebo nie v súlade s označenými článkami ústavy,

ale prezentuje vývin právnej úpravy minimálneho dôchodku v nadväznosti na sledované

ciele.

Zavedenie inštitútu minimálneho dôchodku bolo prijaté ako sociálno-ekonomické opatrenie.

Podľa ministerstva cieľ prijatia úpravy minimálneho dôchodku bol iný ako naplnenie

práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a tomu zodpovedal aj spôsob financovania

minimálneho dôchodku. Vo vzťahu k nerovnakému prístupu fyzických osôb k minimálnemu

dôchodku ministerstvo uviedlo

„... pri koncipovaní právnej úpravy obsahujúcej nerovnaký prístup fyzických osôb k

minimálnemu dôchodku Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky

vychádzalo z predpokladu, že existuje širší priestor pre realizáciu sociálno-ekonomickej

politiky štátu súvisiacej s motiváciou poistencov vstupovať do systému starobného

dôchodkového sporenia, ako by to bolo pri realizácii sociálneho práva patriaceho do

II. generácie základných práv garantovaných ústavou.“

Účelom napadnutého ustanovenia bolo teda vytvoriť právne prostredie, ktoré by zachovalo

princípy II. piliera a zároveň vytvorilo motivačný tlak na to, aby v II. pilieri boli

takí sporitelia, ktorí sa o svoje úspory aktívne zaujímajú a pre ktorých je to výhodné.

40.

V ďalšej časti stanoviska ministerstvo poukázalo na zákon č.

382/2019 Z. z.

, ktorým sa mení zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „prvá novela“), a zákon č.

467/2019 Z. z.

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (spolu ďalej aj „novely“).

V súvislosti s uvedenými novelami ministerstvo poukázalo na to, že ich prijatím došlo

k úplnému popretiu východísk minimálneho dôchodku z roku 2015. Novelami bola podmienka

získania tzv. kvalifikovaného obdobia dôchodkového poistenia (30 rokov dôchodkového

poistenia, keď osobný mzdový bod poistenca za príslušný kalendárny rok dosiahol hodnotu

najmenej 0,241) odstránená.

Posudzovanie hranice zárobku – kvalifikovaného obdobia dôchodkového poistenia – bolo

administratívnou prekážkou pre rýchle prepočítanie a vyplatenie dôchodkov v kontexte

prijatého zvýšenia minimálneho dôchodku podľa prvej novely. Ministerstvo uvádza

„Uvedené zmeny právnej úpravy minimálneho dôchodku jednoznačne destabilizovali východiská,

na ktorých bol tento inštitút postavený v roku 2015. Extrémny rozsah príjmovej úrovne

dôchodcov, ktorým vznikne nárok na minimálny dôchodok, a to tak na spodnej ako aj

na hornej hranici, zakladá tak významnú prevalenciu princípu solidarity nad princípom

zásluhovosti dôchodkového zabezpečenia v I. pilieri, že je otázne, či možno naďalej

považovať systém 1. piliera za poistný systém.“

III.5 Vyjadrenie navrhovateľov k stanovisku ministerstva

41.

Na stanovisko ministerstva reagoval právny zástupca navrhovateľov vyjadrením doručeným

ústavnému súdu 27. júla 2020. Navrhovatelia vo vyjadrení zotrvali na postojoch uvedených

v návrhu a zopakovali, že neexistuje žiadny oprávnený dôvod, aby suma minimálneho

dôchodku bola rozdielna pre osoby, ktoré toto právo realizujú len prostredníctvom

I. piliera, v porovnaní s osobami, ktoré ho realizujú prostredníctvom oboch pilierov.

Navrhovatelia zároveň zdôraznili, že napriek úprave podmienok pre vznik nároku na

minimálny dôchodok stále platí napadnuté ustanovenie, na základe ktorého sa

„bez primeraného a ústavne akceptovateľného dôvodu zaobchádza rozdielne (diskriminuje)

medzi fyzickými osobami podľa toho, ktorým z dvoch zákonom aprobovaných a rovnocenných

spôsobov sa rozhodli realizovať svoje základné právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

.

IV.

Relevantná právna úprava

42.

Podľa

čl. 124 ústavy

ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

43.

Podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy

ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými

zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom.

44.

Podľa

čl. 131 ods. 1 ústavy

ústavný súd rozhoduje o súlade právnych predpisov podľa

čl. 125 ods. 1 ústavy

v pléne. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov.

Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

45.

Podľa

čl. 140 ústavy

podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení

jeho sudcov ustanoví zákon.

Do 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon č.

38/1993 Z. z.

S účinnosťou od 1. marca 2019 je týmto zákonom zákon č.

314/2018 Z. z.

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

zákona č. 413/2019 Z. z.

46.

Podľa

§ 246 ods. 1

zákona o ústavnom súde ak nie je ďalej ustanovené inak, použije sa tento zákon aj

na konania začaté do 28. februára 2019.

Podľa

§ 246 ods. 2 zákona o ústavnom súde

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

47.

Podľa

§ 7 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde

v konaní o súlade právnych predpisov ústavný súd rozhoduje v pléne. Podľa

§ 7 ods. 3 zákona o ústavnom súde

plénum rozhoduje v konaní o súlade právnych predpisov na základe návrhu rozhodnutia

predloženého sudcom spravodajcom.

48.

Podľa

§ 88 ods. 2 zákona o ústavnom súde

ak ústavný súd zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily,

jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s predpisom vyššej právnej sily alebo

s medzinárodnou zmluvou, vysloví tento nesúlad nálezom, v ktorom uvedie, s ktorými

ustanoveniami právneho predpisu vyššej právnej sily alebo medzinárodnej zmluvy nie

je preskúmavaný predpis nižšej právnej sily, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenia

v súlade.

Referenčné právne normy

49.

Podľa

čl. 12 ods. 1 ústavy

ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

50.

Podľa

čl. 12 ods. 2 ústavy

základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu

na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie,

národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok,

rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať

alebo znevýhodňovať.

51.

Podľa

čl. 12 ods. 4 ústavy

nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva

a slobody.

52.

Podľa

čl. 39 ods. 1 ústavy

občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti

na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Navrhovateľmi napadnutá právna úprava

53.

Podľa § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení suma minimálneho dôchodku poberateľa

starobného dôchodku, ktorý je sporiteľ alebo bol sporiteľ podľa osobitného predpisu,

sa znižuje rovnako, ako sa znižuje suma starobného dôchodku podľa

§ 66 ods. 6

; do obdobia účasti na starobnom dôchodkovom sporení sa započítava len obdobie podľa

odseku 4.

54.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že od podania návrhu navrhovateľov (2. marca 2018)

boli východiská právnej úpravy minimálneho dôchodku z roku 2015 zmenené dvoma novelami,

a to zákonom č.

382/2019 Z. z.

a zákonom č.

467/2019 Z. z.

, ktorými sa menil a dopĺňal zákon o sociálnom poistení. Uvedenými novelami sa nanovo

upravili podmienky nároku na minimálny dôchodok a upravila sa jeho suma. Na rozdiel

od predchádzajúcej právnej úpravy (platnej a účinnej v čase podania návrhu, kde suma

minimálneho dôchodku bola počítaná ako 136 % sumy životného minima) sa v súčasnosti

suma minimálneho dôchodku odvíja od priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca

v hospodárstve Slovenskej republiky (základ tvorí 33 % priemernej mesačnej nominálnej

mzdy v hospodárstve).

Napadnuté ustanovenie novelami nebolo dotknuté, je stále platné a účinné, a teda podstata

argumentácie navrhovateľov je aktuálna, a to aj napriek zmenám, ktoré sa dotkli §

66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení. Ústavný súd preto pristúpil k prieskumu súladu

napadnutého ustanovenia s označenými článkami ústavy.

V.

Vlastný meritórny prieskum ústavného súdu

55.

Ťažiskom námietok navrhovateľov je, že napadnuté ustanovenie spôsobuje rozdielny

prístup k dôchodcom – sporiteľom a dôchodcom – nesporiteľom, čo v konečnom dôsledku

v prístupe k právu na primerané hmotné zabezpečenie (

čl. 39 ods. 1 ústavy

) znamená porušenie zákazu diskriminácie (

čl. 12 ods. 2 ústavy

). Navrhovatelia v návrhu tiež zdôraznili, že voľba občanov zabezpečiť si príjem v

starobe prostredníctvom dôchodkového sporenia je možnosť daná štátom, a pokiaľ štát

túto voľbu pri posudzovaní sumy minimálneho dôchodku znevýhodňuje, dopúšťa sa porušenia

zásady rovnosti (

čl. 12 ods. 1 ústavy

) a spôsobuje ujmu tej časti dôchodcov, ktorí sa rozhodli toto právo využiť (

čl. 12 ods. 4 ústavy

). Navrhovatelia kládli dôraz na spôsob financovania doplatku do sumy minimálneho

dôchodku zo štátneho rozpočtu, čo podľa ich názoru len podčiarkuje rozdielny prístup

k dôchodcom – sporiteľom a dôchodcom – nesporiteľom.

56.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane uvádza, že hospodárske, sociálne

a kultúrne práva a slobody „sú práva 2. generácie, ktorých podoba a obsah v podstatnej

miere závisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu“ (PL. ÚS 19/08, PL. ÚS

8/2014), a je pre ne podstatné, že sa ich podľa

čl. 51 ods. 1 ústavy

možno „domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“, teda

len v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom ktorej ústava

poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými základnými

právami a slobodami) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v akom rozsahu,

kvalite a za akých podmienok ich bude garantovať.

V tejto súvislosti však už ústavný súd vyslovil právny názor, že priestor pre voľnú

úvahu poskytnutý ústavou zákonodarcovi pri prijímaní týchto zákonov nemožno chápať

absolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým v ústavných princípoch a v požiadavke

ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je ústava založená a ktoré chráni. Tieto základné

práva už svojou povahou síce nabádajú na právnu úpravu zo strany štátu (ktorá naplní

jeho obsah), ten však nesmie zasiahnuť samotnú podstatu týchto práv ani sa dotknúť

iných práv zakotvených v ústave a Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd môže v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti vysloviť nesúlad len v prípadoch,

ak dotknutá právna norma nerešpektuje konkrétne ústavné garancie niektorého zo základných

práv, na ktoré odkazuje čl. 51 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 11/2013).

57.

Navrhovatelia predovšetkým napadli spôsob výpočtu doplatku do sumy minimálneho dôchodku,

resp. iba tú časť výpočtu týkajúcu sa krátenia doplatku tých dôchodcov, ktorí sú okrem

poberania prvopilierového dôchodku aj poberateľmi dôchodku z II. piliera. Ústavný

súd považuje za potrebné uviesť, že ide o rovnakú schému krátenia, aká je zároveň

uplatňovaná pri výpočte starobného dôchodku v zmysle § 66 ods. 6 zákona o sociálnom

zabezpečení.

Pokiaľ zákonodarca zaviedol inštitút minimálneho dôchodku ako jeden z nástrojov sociálneho

zabezpečenia, bolo nevyhnutné, aby zároveň určil jeho ciele a podmienky. V súlade

s koncepciou sociálnej politiky štátu cieľom minimálneho dôchodku je, aby sa dôchodcovia

nedostali s príjmom do sumy životného minima, ale, naopak, aby sa v starobe neocitli

v stave hmotnej núdze. Napriek uvedenému cieľu je nevyhnutné v záujme zachovania zásad

určovania dôchodkov zohľadniť všetky okolnosti vplývajúce na sumu príjmu v starobe.

Jednou z týchto okolností je bezpochyby aj možnosť každého jednotlivca ovplyvniť sumu

svojho príjmu v starobe prostredníctvom II. piliera.

58.

Do účinnosti zákona č.

140/2015 Z. z.

, teda do zavedenia inštitútu minimálneho dôchodku do nášho právneho poriadku, mohol

spôsob výpočtu starobného dôchodku u individuálneho žiadateľa viesť k výslednej sume,

kvôli ktorej sa tento žiadateľ dostal do stavu hmotnej núdze relevantnej z hľadiska

zákona č.

417/2013 Z. z.

o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o pomoci v hmotnej núdzi“). Starobný dôchodok sa v tom

čase, rovnako ako v súčasnosti vypočítaval ako súčin priemerného osobného mzdového

bodu, obdobia dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok

a aktuálnej dôchodkovej hodnoty.

59.

Spôsob výpočtu starobného dôchodku odráža výrazné, presvedčivé, konzekventné a adresné

uplatňovanie zásluhovosti u konkrétneho žiadateľa o priznanie nároku na starobný dôchodok.

Popísané kvality získava práve vďaka činiteľu priemerného osobného mzdového bodu,

do výpočtu ktorého vstupujú vymeriavacie základy individuálnej fyzickej osoby odrážajúce

jej zárobkové pomery, teda ohodnotenie hospodárskej aktivity, ktorou prispela k úrovni

výkonnosti národného hospodárstva.

60.

Zákon o sociálnom poistení zohľadňuje predchádzajúcu účasť poberateľa starobného

dôchodku v systéme starobného dôchodkového sporenia tým, že starobný dôchodok vypočítaný

ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia získaného

ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok a aktuálnej dôchodkovej hodnoty sa zníži

podľa

§ 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení

. Zníženie starobného dôchodku vyplácaného z I. piliera dôchodkového zabezpečenia

je odôvodnené nižšími príspevkami do tohto priebežného systému v ekonomicky aktívnej

fáze života, ako aj očakávaním, že zníženie bude kompenzované starobným dôchodkom

vyplácaným z II. piliera (§ 2 zákona o starobnom dôchodkovom sporení).

61.

Zavedením kategórie minimálneho dôchodku pomáha zákonodarca žiadateľom o starobný

dôchodok, ktorým je kvôli nízkym zárobkovým pomerom počas ekonomicky aktívnej fázy

života priznaný nárok na starobný dôchodok v takej nízkej sume, že sa ocitnú v hmotnej

núdzi. Poberateľov starobných dôchodkov, ktorí boli dôchodkovo poistení (a tým v zásade

aj zárobkovo činní) aspoň 30 rokov, zákonodarca nepovažoval za správne ponechať len

na pomoc v hmotnej núdzi a garantovať im prostredníctvom štátneho sociálneho systému

mesačný príjem kladúci ich na roveň tým, ktorí k úrovni národného hospodárstva prispievali

nižšou mierou alebo neprispievali vôbec. Podľa zákonodarcu ak individuálna zásluhovosť

nezabezpečí únik poberateľa starobného dôchodku, ktorý bol 30 rokov dôchodkovo poistený

z hmotnej núdze, potom práve tridsaťročná ekonomická aktivita odôvodňuje posilnenie

solidarity spoločnosti, a to tak, že prostredníctvom štátneho rozpočtu sa poberateľovi

zvýši suma vypočítaného starobného dôchodku na úroveň 136 % sumy životného minima,

resp. po novelách 33 % priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve.

62.

Zároveň so zavedením minimálneho dôchodku zákonodarca zohľadnil pri určovaní jeho

sumy (teda takej sumy, ktorá sa prostredníctvom zvýšenia nízkeho starobného dôchodku

má dosiahnuť) skutočnosť, že poberateľ starobného dôchodku je alebo bol sporiteľom

v II. pilieri.

63.

Uplatňovaním účinnej právnej úpravy minimálneho dôchodku sa sformovali štyri skupiny

dôchodcov, ktorí boli účastní II. piliera. Porovnanie poberateľov starobných dôchodkov

patriacich do jednej z týchto skupín s poberateľmi starobného dôchodku, ktorí neboli

sporiteľmi podľa zákona o starobnom dôchodkovom sporení, je základom pre rozhodnutie

o návrhu navrhovateľov.

64.

Prvú skupinu tvoria poberatelia starobného dôchodku, ktorí z I. piliera výpočtom

podľa

§ 66 ods. 1

a 6 zákona o sociálnom poistení získajú starobný dôchodok v sume dosahujúcej alebo

prekračujúcej úroveň vypočítanú podľa

§ 82b ods. 1 a 2

zákona o sociálnom poistení. Teda ich starobný dôchodok znížený z dôvodu účasti v

II. pilieri (§ 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení) dosiahne alebo presiahne úroveň

minimálneho dôchodku zníženú z rovnakého dôvodu (§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení).

Týmto poberateľom nevznikne nárok na zvýšenie starobného dôchodku podľa § 82b zákona

o sociálnom poistení. Navyše budú poberať aj starobný dôchodok z II. piliera, ktorého

suma zabezpečí, že ich celkový mesačný dôchodkový príjem dosiahne úroveň minimálneho

dôchodku, ktorú štát garantuje dôchodcom – nesporiteľom (136 % sumy životného minima,

resp. 33 % priemernej mesačnej nominálnej mzdy).

65.

Druhú skupinu predstavujú dôchodcovia, ktorým (rovnako ako prvej skupine) nevznikne

nárok na zvýšenie starobného dôchodku z I. piliera, a to vďaka jeho sume dosahujúcej

alebo presahujúcej úroveň minimálneho dôchodku zníženú z dôvodu účasti v II. pilieri

(§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Aj táto skupina dôchodcov bude poberať

starobný dôchodok z II. piliera, ale v sume, ktorá bude mať za následok, že ich celkový

mesačný príjem nedosiahne 136 % sumy životného minima, resp. 33 % priemernej mesačnej

nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve, na ktorú majú nárok dôchodcovia v minulosti

účastní len v I. pilieri.

66.

Treťou skupinou sú poberatelia, ktorí z I. piliera výpočtom podľa § 66 ods. 1 a 6

zákona o sociálnom poistení získajú starobný dôchodok v sume nedosahujúcej úroveň

vypočítanú podľa § 82b ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení. Ich starobný dôchodok

znížený z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení) nedosiahne

úroveň minimálneho dôchodku zníženú z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 82b ods. 2 zákona

o sociálnom poistení), a preto im Sociálna poisťovňa z prostriedkov poskytnutých jej

zo štátneho rozpočtu zvýši starobný dôchodok na úroveň minimálneho dôchodku zníženého

podľa § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení. Títo poberatelia budú okrem toho poberať

starobný dôchodok z II. piliera v takej sume, ktorá spolu s minimálnym dôchodkom presiahne

136 % sumy životného minima, resp. 33 % priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca

v hospodárstve. Ide tu teda o poberateľov starobného dôchodku, ktorým síce štát z

dôvodu ich účasti v II. pilieri garantuje nižšiu úroveň minimálneho dôchodku, ale

po pripočítaní starobného dôchodku vyplácaného im z II. piliera bude ich celkový mesačný

dôchodkový príjem presahovať úroveň minimálneho dôchodku, ktorú štát garantuje dôchodcom

– nesporiteľom (136 % sumy životného minima, resp. 33 % priemernej mesačnej nominálnej

mzdy zamestnanca v hospodárstve).

67.

Napokon štvrtá skupina je tvorená poberateľmi, ktorí z I. piliera výpočtom podľa

§ 66 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení získajú starobný dôchodok v sume nedosahujúcej

úroveň vypočítanú podľa § 82b ods. 1 a 2 zákona sociálnom poistení. Ich starobný dôchodok

znížený z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení) nedosiahne

úroveň minimálneho dôchodku zníženú z dôvodu účasti v II. pilieri (§ 82b ods. 2 zákona

o sociálnom poistení). Sociálna poisťovňa im z prostriedkov zo štátneho rozpočtu zvýši

starobný dôchodok znížený podľa § 66 ods. 6 zákona o sociálnom poistení na úroveň

minimálneho dôchodku zníženého podľa § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení. Títo

poberatelia budú okrem toho poberať starobný dôchodok z II. piliera v takej sume,

ktorá spolu s minimálnym dôchodkom nedosiahne 136 % sumy životného minima, resp. 33

% priemernej mesačnej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve. Ich celkový mesačný

dôchodkový príjem tak bude nižší ako suma minimálneho dôchodku garantovaného štátom

pre dôchodcu – nesporiteľa.

68.

Analýza relevantnej právnej úpravy teda vedie k záveru, že § 82b ods. 2 zákona o

sociálnom poistení spôsobuje druhej skupine a štvrtej skupine poberateľov starobného

dôchodku zníženie sumy mesačne vyplácaného starobného dôchodku (z I. piliera aj II.

piliera) oproti sume vyplácanej poberateľom, ktorí boli dôchodkovo poistení len v

I. pilieri.

V.1 Aplikovateľnosť čl. 39 ods. 1 ústavy

69.

V rámci priestoru, ktorým zákonodarca disponuje pri regulácii zákonnej matérie stelesňujúcej

tzv. sociálne práva, nemožno považovať predstavu o „primeranosti“ podľa čl. 39 ods.

1 ústavy za konštantnú veličinu a determinant relevantnej zákonnej právnej úpravy.

Ak je primerané hmotné zabezpečenie v starobe stelesnené do podoby inštitútu ústavného

„rangu“, potom je zákonodarca v záujme reálnosti povinný jeho zákonné stvárnenie priebežne

modelovať v závislosti od ekonomickej kondície spoločnosti a z nej plynúceho očakávania

„primeraného“ sociálneho statusu jednotlivca, ktorý sa na celospoločenskej ekonomickej

prosperite svojou hospodárskou aktivitou dosiaľ podieľal, no v dôsledku uznanej sociálnej

udalosti sa možnosti jeho aktívneho postoja obmedzili, resp. zanikli.

70.

Na porovnanie, čl. 39 ods. 2 ústavy je konkretizovaný v zákone o pomoci v hmotnej

núdzi, ktorý na posúdenie schopnosti fyzickej osoby zabezpečovať si základné životné

podmienky berie do úvahy aj pomery členov domácnosti (§ 3 zákona o pomoci v hmotnej

núdzi). Naproti tomu starobný dôchodok ako dôchodková dávka má osobný charakter. Skúma

teda výlučne kvalifikované pomery dotknutej osoby. Ak je účelom minimálneho dôchodku

zaistiť, aby sa osoba, ktorá splnila podmienky vzniku nároku naň, nestala odkázanou

na pomoc v hmotnej núdzi, nemôže byť minimálny dôchodok inkorporovaný do tej úrovne

sociálneho systému, ktorá zabezpečuje základné životné podmienky osobám v hmotnej

núdzi. Minimálny dôchodok je nerozlučne previazaný s právnym inštitútom starobného

dôchodku. Platí to nielen z hľadiska legislatívnej techniky a právneho jazyka (minimálny

dôchodok po právno-technickej stránke spočíva len vo zvýšení sumy starobného dôchodku),

ale aj z nich rezultujúceho zámeru, ktorý zákonodarca zavedením minimálneho dôchodku

sledoval.

71.

Právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe v zmysle čl. 39 ústavy zabezpečuje

dôchodkový systém, ktorý predstavuje súbor cieľov, nástrojov a metód, prostredníctvom

ktorých štát zabezpečuje príjem ekonomicky neaktívneho obyvateľstva. V roku 2003 prešiel

dôchodkový systém Slovenskej republiky rozsiahlou reformou, po ktorej sa jednopilierový

systém priebežného financovania s medzigeneračným prerozdelením zmenil na systém postavený

na troch samostatných pilieroch.

Dôchodkový systém založený na sociálnom poistení (I. pilier) sa spravuje všeobecnými

zásadami, ktorými sú poistný princíp, osobná participácia poistenca, zohľadnenie tzv.

zásluhovosti, princíp solidarity a garancia štátu.

Oproti tomu v starobnom dôchodkovom sporení (II. pilier) ide o vytváranie úspor ukladajúcich

sa na osobnom dôchodkovom účte, ktorého cieľom je spolu s dôchodkovým poistením zabezpečiť

relevantný príjem v starobe a pre prípad smrti.

72.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z predpokladu, že právo na primerané

hmotné zabezpečenie v starobe upravuje predovšetkým § 60 zákona o sociálnom zabezpečení

(v okolnostiach posúdenia napadnutého ustanovenia aj časť zákona o sociálnom zabezpečení

upravujúcu invalidný dôchodok). Inštitút minimálneho dôchodku ako riešenie sociálnej

situácie prichádza do úvahy až po akomsi „zlyhaní“ primárnych nástrojov na zabezpečenie

dôstojnej staroby.

Ústavný súd súhlasí s tvrdením navrhovateľov, že právo na minimálny dôchodok z hľadiska

jeho vymedzenia a legislatívneho začlenenia sa stalo súčasťou základného práva na

primerané hmotné zabezpečenie v starobe (čl. 39 ods. 1 ústavy), i keď nie je primárnym

nástrojom na dosiahnutie tohto cieľa, keďže nárok na minimálny dôchodok vzniká až

po splnení podmienok na priznanie starobného dôchodku, ako aj ďalších „nadstavbových“

podmienok.

73.

Z uvedených dôvodov však možno uzavrieť, že právny inštitút zvýšenia sumy starobného

dôchodku a sumy invalidného dôchodku vyplácaného po dovŕšení dôchodkového veku na

sumu minimálneho dôchodku podľa § 82b zákona o sociálnom poistení predstavuje legálny

nástroj, ktorým zákonodarca modeluje podrobnosti o základnom práve na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe, ako aj pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.

V.2 Nesúlad § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení s

čl. 39 ods. 1 ústavy

v spojení s

čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy

74.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné

práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

75.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti

alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto

dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

76.

V posudzovanom prípade nemožno interpretovať a uplatniť čl. 12 ods. 1 prvú vetu ústavy

izolovane, t. j. minimálne bez spojenia s čl. 12 ods. 2 ústavy, ktorý je jeho všeobecným

pozitívno-právnym vyjadrením formulujúcim vo vzťahu ku všetkým orgánom verejnej moci

konkrétny právne relevantný zákaz – zákaz diskriminácie (PL. ÚS 16/08).

77.

Prvou vetou čl. 12 ods. 2 ústavy sa určujú dôvody, pre ktoré nemožno diskriminovať

(pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, viera a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie,

národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok,

rod alebo iné postavenie). Ide o jasné, presne vymedziteľné dôvody, avšak zároveň

treba dodať, že taxatívny výpočet prvej vety čl. 12 ods. 2 ústavy sa premieňa na demonštratívny

výpočet

de facto

, a to z dôvodu abstraktnosti zákazu diskriminácie pre „iné zmýšľanie“ a pre „iné

postavenie“. Jednotlivé skutočnosti, ktoré môžu byť dôvodom prirodzenej nerovnosti

ľudí a na ktoré sa viaže zákaz diskriminácie, sú tak upravené napríklad v ústave a

dávajú priestor na to, aby nikto nemohol byť z týchto dôvodov poškodzovaný, zvýhodňovaný

alebo znevýhodňovaný (porovnaj PL. ÚS 37/95).

78.

V zásade pre všetky práva tzv. druhej generácie je podstatné, že sa ich podľa čl.

51 ods. 1 ústavy možno „domáhať... len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú“, teda len v rozsahu vyvoditeľnom z citovanej ústavnej výhrady, prostredníctvom

ktorej ústava poskytuje zákonodarcovi nepochybne väčší priestor (v porovnaní s inými

skupinami základných práv a slobôd) pre voľnú úvahu (uváženie) na účely určenia, v

akom rozsahu, v akej kvalite a za akých podmienok bude garantovať hospodárske, sociálne

a kultúrne práva a slobody. V tejto súvislosti ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že

priestor pre voľnú úvahu poskytnutý ústavou zákonodarcovi pri prijímaní týchto zákonov

nemožno chápať absolútne; jej limity treba hľadať predovšetkým v ústavných princípoch

a v požiadavke ochrany ďalších hodnôt, na ktorých je ústava založená a ktoré chráni

(PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 12/2014). Ústavným princípom, ktorý predstavuje nespochybniteľný

limit voľnosti zákonodarcu aj pri úprave sociálnych práv (a teda aj základného práva

podľa čl. 39 ods. 1 ústavy), je princíp rovnosti zakotvený na všeobecnej úrovni práve

v čl. 12 ústavy.

79.

Z čl. 12 ods. 2 ústavy vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť diskriminovaný

z dôvodov vymenovaných v tomto ustanovení. Ústavný súd sa vo svojej judikatúre (PL.

ÚS 10/04, PL. ÚS 13/09) priklonil k rozhodovacej praxi Európskeho súdu pre ľudské

práva, v ktorej sa postupom času ustálil test slúžiaci posudzovaniu zákazu diskriminácie.

Test nachádza odpovede na tento okruh otázok

a)

či došlo k vyčleneniu porovnateľného jednotlivca alebo skupiny, hlavne vo väzbe alebo

v spojitosti s výkonom základných práv a slobôd,

b)

či sa tak udialo na základe kvalifikovaného kritéria alebo podobného neospravedlniteľného

dôvodu,

c)

či vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine a

d)

uvedené vyčlenenie nemožno ospravedlniť, pretože buď absentuje dôvod ospravedlnenia

(verejný, legitímny záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálny zásah.

Testovanie týchto otázok pritom nemusí byť striktne kaskádovité ako pri klasickom

teste proporcionality (kladené zodpovedanie jednej otázky nie je striktne predpokladom

na položenie ďalšej otázky, PL. ÚS 16/09), pretože sa tu značne prelínajú jednotlivé

parametre, napr. porovnateľnosť s otázkou statusu, kvalifikovaného kritéria (PL. ÚS

17/2014).

80.

Kritizovaná úprava obsiahnutá v § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení v množine

všetkých poberateľov starobného dôchodku, ktorí získali obdobie dôchodkového poistenia

v rozsahu najmenej 30 rokov, formálne kreuje podmnožinu poberateľov, ktorí zároveň

sú alebo boli sporiteľmi v systéme starobného dôchodkového sporenia. Aj títo poberatelia

starobného dôchodku mali v produktívnom veku postavenie poistencov vykonávajúcich

zárobkovú činnosť. Spĺňajú preto predstavu zákonodarcu o účele minimálneho dôchodku.

Suma zvýšenia starobného dôchodku však u jednej skupiny osôb napĺňajúcich účel minimálneho

dôchodku bude odlišná. Kritériom odlíšenia je pritom jedna z dvoch právom aprobovaných

foriem prispievania na budúci starobný dôchodok. Tým došlo k vyčleneniu porovnateľnej

skupiny jednotlivcov v spojitosti s výkonom základného práva na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe.

81.

Aj keď sociálne práva patria do tzv. druhej generácie ľudských práv so všetkými z

toho plynúcimi dôsledkami, nemožno prehliadať ich silné prepojenie na ústavou chránenú

hodnotu ľudskej dôstojnosti. Tá by sa bez náležitých zábezpek sociálneho statusu zo

strany štátu stala iluzórnou. Kategória ľudskej dôstojnosti preto má vykazovať zásadný

interpretačný význam pri stanovovaní minimálneho štandardu konkrétneho základného

sociálneho práva (WINTR, J. Komentář k čl. 30 Listiny. In: WAGNEROVÁ, E., ŠIMÍČEK,

V., LANGÁŠEK, T., POSPÍŠIL, I. a kol.

Listina základních práv a svobod. Komentář

. Praha : Wolters Kluwer ČR, a. s., 2012, s. 629.).

82.

Starobným dôchodkom, ktorý predstavuje dávku dôchodkového zabezpečenia, zákonodarca

aktívne vytvaroval hmotné zabezpečenie občana v starobe. Starobný dôchodok takto prispieva

k zachovaniu dôstojnosti jednotlivca, ktorý v ekonomicky aktívnom období svojho života

napomáhal dosahovanie istej úrovne spoločenského bohatstva aj tým, že sám solidárne

prispieval na starobné dôchodky iných a postupne kládol základy budúceho právneho

nároku na svoj vlastný starobný dôchodok. Teda sám aktívne a pre budúcnosť chránil

svoju ľudskú dôstojnosť. Po ukončení hospodársky produktívnej etapy svojho života

sa stáva odkázaným na systém, do ktorého ekonomicky prispieval. Ak sa mu v tej chvíli

štát otočí chrbtom, bude priamo atakovať jeho ľudskú dôstojnosť, lebo za realizáciu

svojich základných ľudských práv (práv prvej generácie) nebude môcť prevziať náležitú

zodpovednosť a materiálne ich sám garantovať.

83.

Evidentná súvislosť medzi postojom ekonomicky produktívnej fyzickej osoby k zodpovednosti

za svoju budúcnosť v období, keď bude odkázaná, a úrovňou dôstojnosti jej bytia v

tomto období je podľa názoru ústavného súdu dostatočný dôvod, pre ktorý je potrebné

pod ústavný pojem „iné postavenie“ podľa čl. 12 ods. 2 ústavy zaradiť aj postavenie

občana v systéme dôchodkového zabezpečenia v období jeho ekonomicky aktívneho života,

a to z hľadiska toho, či sa na základe legálne aprobovanej voľby rozhodol len pre

poistný pilier alebo využil aj možnosť starobného dôchodkového sporenia (pilier sporivý).

Inými slovami, ak fyzická osoba v produktívnej etape života využila legálne uznanú

voľbu spôsobu prispievania na svoj budúci starobný dôchodok, má ústavne zaručené právo

na to, aby došlo k testovaniu legitimity a primeranosti takého zaobchádzania s ňou,

ktoré je odlišné oproti zaobchádzaniu s osobou, ktorá v produktívnej etape života

využila inú (tiež dovolenú) voľbu.

84.

Aj druhý krok diskriminačného testu je v posudzovanej veci naplnený. K odlišnému

zaobchádzaniu so skupinou poberateľov starobného dôchodku, ktorí boli sporiteľmi v

systéme starobného dôchodkového sporenia, dochádza na základe kvalifikovaného kritéria,

a to kritéria „iného postavenia“ podľa čl. 12 ods. 2 ústavy.

85.

Tretia úroveň diskriminačného testu sa zakladá na skúmaní, či posudzované vyčlenenie

je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine.

86.

Právna norma obsiahnutá v § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení vyčleňuje skupinu

poberateľov starobných dôchodkov, ktorí boli sporiteľmi v II. pilieri, z množiny všetkých

poberateľov starobných dôchodkov. Zo štyroch skupín poberateľov starobného dôchodku

vymedzených v bodoch 64 až 67 odôvodnenia ide o druhú skupinu (bod 65) a štvrtú skupinu

(bod 67). Poberateľom starobného dôchodku spadajúcim do týchto dvoch skupín totiž

nevznikne nárok na zvýšenie starobného dôchodku do sumy ustanovenej v § 82b ods. 1

zákona o sociálnom poistení napriek tomu, že súčet starobného dôchodku z I. piliera

a starobného dôchodku z II. piliera bude nižší ako suma podľa § 82b ods. 1 zákona

o sociálnom poistení. Niet pochýb, že navrhovateľmi napadnuté ustanovenie je analyzovaným

dvom skupinám poberateľov starobného dôchodku na príťaž. Štát totiž v ich prípade

vyhodnotí ako primeranú (čl. 39 ods. 1 ústavy) nižšiu úroveň hmotného zabezpečenia

v starobe, kým pri poberateľoch, ktorí prispievali len do I. piliera, štát garantuje

vyššiu úroveň primeranosti hmotného zabezpečenia v starobe.

87.

Napokon, posledná etapa diskriminačného testu sa koncentruje na ospravedlniteľnosť

odlišného zaobchádzania. Ide o to, či je ospravedlniteľný (legitímny) dôvod odlišnosti

v zaobchádzaní, a ak áno, či je odlišné zaobchádzanie primerané.

88.

Podľa názoru ústavného súdu stanovením v podstate akéhokoľvek rozlišovacieho kritéria

dochádza k vytváraniu skupín subjektov s rozdielnymi oprávneniami a povinnosťami či

rozdielnym postavením. Úlohou ústavného súdu pri ich prieskume je rozlíšiť, či ide

o ústavne ospravedlniteľné a základným ústavným princípom zodpovedajúce odlišnosti

alebo o arbitrárnu nerovnosť a diskrimináciu určitej skupiny osôb.

89.

Zavedenie inštitútu minimálneho dôchodku je v dôvodovej správe odôvodnené cieľom

„zabezpečiť poistencovi, ktorý počas väčšiny svojho pracovného života vykonával zárobkovú

činnosť, dôchodkový príjem na takej úrovni, aby nebol ako jednotlivec odkázaný na

pomoc v hmotnej núdzi“

, pričom však modifikácia tohto inštitútu v napadnutom § 82b ods. 2 zákona o sociálnom

poistení sa do zákona doplnila v snahe vylúčiť

„možnosť vzniku morálneho hazardu“ spočívajúceho v tom, že sporitelia v II. pilieri

by sa o svoju investičnú stratégiu nestarali kvôli istote minimálneho dôchodku a zákonodarca

potom „považuje za amorálne, aby sa v prípade zlého zhodnotenia úspor sporiteľov,

skladali takýmto dôchodcom ostatní daňovníci na minimálny dôchodok v nekrátenej sume“

.

90.

Spojením oboch citovaných zdôvodnení možno uzavrieť, že v účinnej právnej úprave

zákonodarca vyjadril odlišnú predstavu o minimálnej úrovni dôchodkového príjmu u dvoch

skupín poberateľov starobného dôchodku, ktorí

„počas väčšiny svojho pracovného života vykonávali zárobkovú činnosť“

, ale jeden z nich bol a druhý nebol sporiteľom v II. pilieri.

91.

Zákonodarcom zamýšľaný cieľ napadnutej právnej úpravy je nelegitímny a ako základ

pre odlišné zaobchádzanie analyzovaných dvoch skupín poberateľov starobných dôchodkov

neospravedlniteľný. V prvom rade tu možno poukázať na právne ťažko uchopiteľné pojmy,

ktorými sa navrhovateľ právnej úpravy snaží legálne aprobované rozhodovanie dôchodkovo

poistených fyzických osôb hodnotiť kategóriami morálky. Tá síce (podobne ako právo)

predstavuje normatívny systém, ale z hľadiska aplikácie § 82b ods. 2 zákona o sociálnom

poistení je úplne iluzórna. Preskúmavaná právna úprava vôbec nepredstavuje právny

základ pre uplatňovanie morálnych hľadísk v procese posudzovania nároku na starobný

dôchodok. Naopak, všetkých poberateľov starobného dôchodku, ktorí si sporili v II.

pilieri, kladie v spojení s dôvodovou správou do pozície morálnych hazardérov, ktorým

sa nebudú ostatní daňovníci skladať na minimálny dôchodok.

92.

Jedna vec je morálka, ústavný súd však musí prísne zotrvať na pozíciách skúmania

predmetu prieskumu v rovine uplatňovania princípov, ktoré pozitívna právna úprava

vyjadruje a na ktorých je právna regulácia dôchodkového zabezpečenia postavená. Ide

o princípy zásluhovosti a solidarity. V prelínaní a dopĺňaní sa týchto dvoch kategórií

sa realizuje predstava zákonodarcu (štátu) o spravodlivosti pri garantovaní primeraného

hmotného zabezpečenia v starobe (čl. 39 ods. 1 ústavy).

93.

Ústavne nesúladným spôsobom sú pri minimálnom dôchodku diferencovaní tí, ktorí boli

dôchodkovo poistení v I. pilieri, a tí, ktorí využili právo priznané zákonodarcom

a zvolili si okrem I. piliera aj sporivý pilier. Miera ich zásluh len vďaka uvedenej

voľbe nie je odlišná. Ak občan pracoval pre spoločnosť, nemožno jeho prácu, z ktorej

platil povinné poistné do I. piliera, ale aj do II. piliera, považovať za menej cennú

v porovnaní s rovnakou prácou iného občana, ktorý z nej platil povinné poistné len

do I. piliera. Výsledkom je potom vyčleňovanie znižujúce dôstojnosť človeka, ktoré

je morálne nevyhovujúce (BOBEK, M. Komentář k čl. 3 Listiny. In: WAGNEROVÁ, E., ŠIMÍČEK,

V., LANGÁŠEK, T., POSPÍŠIL, I. a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář.

Praha : Wolters Kluwer ČR, a. s., 2012, s. 101.).

V.3 Nesúlad § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení s

čl. 39 ods. 1

ústavy v spojení s

čl. 12 ods. 4 ústavy

94.

Podľa

čl. 12 ods. 4 ústavy

nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva

a slobody.

95.

Ústavný súd judikoval (PL. ÚS 18/97), že

čl. 12 ods. 4 ústavy

vo všeobecnosti vylučuje možný dôsledok (dopad) využívania základných práv alebo

slobôd fyzickými osobami alebo právnickými osobami na ich ďalšie práva. Ústavná norma

v ňom obsiahnutá je adresovaná všetkým orgánom štátu (vrátane jeho zákonodarného orgánu)

a ostatne menovanému rovnako ukladá, aby pri právnej úprave takýchto práv vylúčil

vznik akejkoľvek ujmy, ktorú by ich „nositelia“ mohli utrpieť v dôsledku toho, že

si predtým uplatnili (uplatňovali) niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd.

Prvá a základná požiadavka, ktorá z uvedeného ustanovenia pre zákonodarcu vyplýva,

je, aby konkrétna právna úprava práva (práv) nespájala, či dokonca nepodmieňovala

ich nadobudnutie alebo využívanie s predošlým uplatnením alebo neuplatnením niektorého

zo základných práv alebo slobôd.

96.

Voľba, či byť dôchodkovo poistený iba v I. pilieri alebo si aj sporiť v II. pilieri,

predstavuje uplatnenie základného práva podľa

čl. 39 ods. 1 ústavy

. Z hľadiska ústavnej podstaty uplatňovania čl. 39 ods. 1 ústavy sú obe tieto formy

rovnocenné, lebo ich zákon vytvoril podľa predpisu obsiahnutého v

čl. 51 ods. 1 ústavy

.

97.

Napriek konštatovanej rovnocennosti sa však zákonodarca po tom, ako ekonomicky aktívna

osoba vstúpi do ústavne predpokladaného obdobia staroby, na ňu pozerá prostredníctvom

§ 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení odlišne, a to len v závislosti od piliera

dôchodkového zabezpečenia, ktorý si v produktívnom období života zvolila. Ak využila

priebežný pilier aj sporivý pilier, dostane sa jej napriek rovnakým zásluhám nižšej

garancie minimálnej úrovne dôchodkového zabezpečenia v porovnaní so subjektom, ktorý

využil iba priebežný pilier. Nižšia úroveň minimálneho dôchodku u poberateľov starobného

dôchodku uvedených v § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení pritom nepredstavuje

ani prirodzený dôsledok slobodnej voľby jedného z popísaných dvoch spôsobov dôchodkového

zabezpečenia (m. m. rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. II.

ÚS 1749/08). Na práve na starobný dôchodok je preto u tejto skupiny subjektov spôsobená

ujma, ktorá podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nie je dovolená.

98.

Na základe uvedených záverov ústavný súd konštatuje, že § 82b ods. 2 zákona o sociálnom

poistení nie je v súlade s požiadavkou rovnosti (čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy) pri

zabezpečovaní primeraného hmotného zabezpečenia v starobe podľa

čl. 39 ods. 1 ústavy

.

VI.

Vyhlásenie a účinky nálezu ústavného súdu

99.

Podľa

čl. 125 ods. 3 ústavy

ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými

v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich

ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich

mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou,

s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom,

a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide

o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými

právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak

tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich

mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

100.

Podľa

čl. 125 ods. 6 ústavy

rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným

na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

101.

Podľa

§ 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde

rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov, v konaní o súlade

medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade predmetu referenda, v konaní o výklad ústavy

a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti proti výsledku referenda, v konaní o sťažnosti

proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní o uvoľnení funkcie prezidenta a v konaní

o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú v zbierke zákonov v rozsahu ustanovenom

týmto zákonom.

102.

Podľa

§ 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde

právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorých nesúlad s právnym predpisom

vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu

ústavného súdu v zbierke zákonov.

103.

Podľa

§ 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde

orgán verejnej moci, ktorý má uviesť právny predpis do súladu podľa čl. 125 ods.

3 ústavy, je viazaný právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu. Ak do šiestich

mesiacov od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov neuvedie právny predpis do súladu

s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, stráca právny

predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej

právnej sily ústavný súd vyslovil, platnosť.

104.

Vychádzajúc z uvedených ustanovení ústavy a zákona o ústavnom súde, úlohou národnej

rady bude do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky uviesť ustanovenie § 82b ods. 2 zákona o sociálnom poistení do súladu s

čl. 39 ods. 1 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy.

V tomto prípade je však náprava (uvedenie do súladu s ústavou) dosiahnutá samotnými

účinkami vyhlásenia nálezu ústavného súdu bez potreby ďalšieho legislatívneho zásahu.

Náprava totiž spočíva v redukcii znenia zákona o napadnuté ústavne nesúladné ustanovenie.

105.

Napadnuté ustanovenie zákona o sociálnom poistení, ktorého nesúlad s predmetnými

referenčnými normami ústavný súd vyslovil, stráca podľa

§ 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde

účinnosť dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a platnosť

za podmienok ustanovených v

§ 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde

. Znamená to, že obmedzenie vyjadrené v napadnutom ustanovení zaniká (pre nasledujúce

obdobie) dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2020

Ivan Fiačan v. r.

predseda pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky