V mene Slovenskej republiky

370

NÁLEZ

ÚSTAVNÉHO SÚDU SLOVENSKEJ REPUBLIKY

PL. ÚS 23/2019-94

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. decembra 2020 v pléne

zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora

Duľu (sudca spravodajca), Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara, Roberta

Šorla, Petra Molnára, Petra Straku a Ľuboša Szigetiho o návrhu skupiny 31 poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej poverenou zástupkyňou Mgr. Natáliou

Blahovou, na začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky

o súlade ustanovenia

§ 75 zákona č. 161/2015 Z. z.

Civilný mimosporový poriadok v znení zákona č. 137/2019 Z. z. v časti slov „a proti

právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania“ s

čl. 1 ods. 1

a

2

,

čl. 2 ods. 2

,

čl. 7 ods. 5

,

čl. 19 ods. 2

,

čl. 41 ods. 1

a

čl. 46 ods. 1

v spojení s

čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

, čl. 24 Charty základných práv Európskej únie, čl. 3 a čl. 11 Dohovoru o právach

dieťaťa, čl. 1, čl. 2 a čl. 11 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných

únosov detí, čl. 11 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2013 o súdnej právomoci

a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv

a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, a čl. 6 a čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd takto

r o z h o d o l

Návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

nevyhovuje

.

Z odôvodnenia

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. PL. ÚS

23/2019-20 z 27. novembra 2019 prijal podľa

§ 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie návrh

skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „skupina poslancov“

alebo „navrhovatelia“) na začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej len „ústava“) o súlade ustanovenia

§ 75 zákona č. 161/2015 Z. z.

Civilný mimosporový poriadok v znení zákona č. 137/2019 Z. z. (ďalej aj „CMP“) v

časti slov „a proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny

vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania“ (ďalej aj „napadnuté ustanovenie“)

s

čl. 1 ods. 1

a

2

,

čl. 2 ods. 2

,

čl. 7 ods. 5

,

čl. 19 ods. 2

,

čl. 41 ods. 1

a

čl. 46 ods. 1

v spojení s

čl. 48 ods. 2 ústavy

, čl. 24 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), čl. 3 a čl. 11

Dohovoru o právach dieťaťa, čl. 1, čl. 2 a čl. 11 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch

medzinárodných únosov detí (ďalej len „Haagsky dohovor“), čl. 11 ods. 3 nariadenia

Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských

veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie

(ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie Brusel IIa“), a čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Časti návrhu, v ktorom

sa skupina poslancov domáhala pozastavenia účinnosti ustanovenia

§ 75 CMP

v časti slov „a proti právoplatnému uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny

vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania“, ústavný súd nevyhovel.

IV.3 Poznatky o aplikácii napadnutého ustanovenia v praxi

63.

Ministerstvo spravodlivosti listom doručeným ústavnému súdu 15. mája 2020 oznámilo

ústavnému súdu, že Okresnému súdu Bratislava I boli od účinnosti napadnutého ustanovenia

doručené dve žaloby na obnovu konania podľa

§ 75 CMP

a ani v jednom z uvedených konaní nebol podaný návrh na odklad vykonateľnosti právoplatného

uznesenia napadnutého žalobou na obnovu konania. V sledovanom období nebola na Okresnom

súde Banská Bystrica podaná žiadna žaloba na obnovu konania. Na Okresnom súde Košice

I boli v rámci posudzovaného obdobia podané dve žaloby na obnovu konania podľa

§ 75 CMP

, avšak ani v jednom z týchto prípadov nebol podaný návrh na odklad vykonateľnosti

právoplatného uznesenia napadnutého žalobou na obnovu konania.

VI.2 Posúdenie námietky porušenia princípu právnej istoty

76.

Podľa navrhovateľov sa zavedením žaloby na obnovu konania oslabuje princíp právnej

istoty, pretože dotknutým účastníkom konania neposkytuje istotu, že sa voči nim bude

zachovávať právo konštituované právoplatným rozhodnutím súdu.

77.

V tejto súvislosti možno súhlasiť s navrhovateľmi v tom rozsahu, že zavedením procesného

prostriedku, ktorým dochádza k derogácii už právoplatných rozhodnutí, sa nepochybne

oslabuje princíp právnej istoty. Nemožno s nimi už ale súhlasiť v tom smere, že tento

princíp by mal mať akúsi nedotknuteľnú pozíciu vo sfére aj ostatných princípov, ktoré

sa prostredníctvom civilného mimosporového konania sprostredkúvajú a ktorými sa realizuje

právo na spravodlivé súdne konanie, čo napokon vyplýva z povahy princípov ako optimalizačných

príkazov.

80.

Z už uvedeného vyplýva, že princíp materiálnej pravdy/ochrany práv a právnej istoty

sa navzájom dopĺňajú (sú komplementárne) a ich konkrétne vzájomné nastavenie zákonodarcom

pre ten-ktorý typ súdneho konania je úzko spojené s právno-politickou preferenciou

zákonodarcu reflektujúcou snahu o nachádzanie optimálneho vyváženia vzťahu v kolízii

stojacich princípov a následne normatívne vyjadrenou v rámci celkovej koncepcie mimoriadnych

opravných prostriedkov.

81.

Vzhľadom na skutočnosť, že aj v návratových konaniach sa pre účely vydania konečného

rozhodnutia vykonáva riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie skutočností

podľa

§ 123 ods. 1 CMP

, je potrebné zohľadniť, že súdy rozhodujúce v návratových konaniach sú v súlade s

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva povinné v týchto konaniach prihliadať

na najlepší záujem dieťaťa. V podmienkach konkrétneho prípadu to znamená, že vnútroštátne

súdy sú povinné náležite preskúmať aj celú rodinnú situáciu (faktory skutkové, citové,

psychologické, materiálne či zdravotné) vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by

dieťaťu v prípade návratu mala hroziť. Berúc do úvahy predovšetkým požadovaný rozsah

dokazovania, štruktúru dôkazných prostriedkov, vykonanie ktorých je nevyhnutné na

zistenie skutočného stavu veci (napr. výsluch účastníkov konania, znalecké dokazovanie,

prípadne vykonávanie aj iných listinných dôkazných prostriedkov a pod.), ako aj relatívne

krátky časový úsek, v rámci ktorého je všeobecný súd povinný vo veci rozhodnúť, možno

konštatovať, že žaloba na obnovu konania predstavuje s ohľadom na jej štandardnú konštrukciu

podmienok prípustnosti vhodný a aj nevyhnutný prostriedok korekcie prípadných pochybení

v ustálení skutočného stavu veci, ktorého náležité zistenie predstavuje nevyhnutnú

skutkovú bázu na nájdenie najlepšieho záujmu dieťaťa.

82.

Sumarizujúc už uvedené, možno konštatovať, že normatívna prítomnosť žaloby na obnovu

konania aj pre oblasť návratových konaní vytvára rozumný kompromis medzi právnou istotou

a požiadavkou na čo najúplnejšie zistenie skutočného stavu veci v tých prípadoch,

keď je rešpektovanie právoplatnosti rozhodnutia v rozpore s povinnosťou orgánu štátnej

moci poskytnúť ochranu porušeným alebo ohrozeným právam účastníkov konania a v tomto

smere jej prítomnosť neznamená zásadný hodnotový posun z účelu, na ktorom je vybudovaný

celý systém návratových konaní.

VI.3 Posúdenie námietky porušenia požiadavky na rýchlosť konania

83.

Skupina poslancov vo svojom návrhu uvádza, že aj v návratových konaniach je súd povinný

konať urýchlene a vždy prihliadať pri rozhodovaní na najlepší záujem dieťaťa, a preto

sa aj na návratové konania okrem vnútroštátnej právnej úpravy aplikujú ustanovenia

nariadenia Brusel IIa, charty, dohovoru, Haagskeho dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa.

S týmto svojím tvrdením navrhovatelia prepájajú ďalšiu myšlienkovú líniu, v rámci

ktorej poukazujú na to, že žaloba na obnovu konania je spôsobilá ovplyvniť rýchlosť

rozhodovania, a tým sekundárne aj ohroziť ochranu najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa.

88.

Ústavný súd po preskúmaní argumentácie skupiny poslancov, argumentácie vlády a generálnej

prokuratúry dospel k záveru, že ani tieto námietky navrhovateľov nie sú dôvodné.

89.

Pokiaľ ide o povahu Haagskeho dohovoru a nariadenia Brusel IIa (ktoré okrem iného

normujú lehotu, v rámci ktorej je oprávnený orgán členského/zmluvného štátu povinný

rozhodnúť), možno uviesť, že tieto predstavujú pre oblasť medzinárodných únosov detí

základné piliere justičnej spolupráce, pričom ich spoločným účelom je ochrana detí

pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania s cieľom

obnoviť pôvodný stav ustanovením postupov na zabezpečenie ich bezodkladného návratu

do krajiny ich obvyklého pobytu, a to prostredníctvom systému spolupráce na to určených

správnych alebo súdnych orgánov. V tejto súvislosti možno ďalej konštatovať, že nariadenie

Brusel IIa predstavuje úniový ekvivalent systému medzinárodnej ochrany detí pred ich

únosmi regulovaný Haagskym dohovorom, ktorý tento systém ochrany na úniovej úrovni

ďalej posilňuje a dopĺňa.

90.

Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné uviesť, že súčasťou obsahu Haagskeho

dohovoru a nariadenia Brusel IIa nie sú žiadne pravidlá, ktoré by explicitným spôsobom

obmedzovali rozsah alebo koncepciu opravných prostriedkov prípustných v návratových

konaniach. Naopak, z čl. 11 ods. 3 nariadenia Brusel IIa možno dedukovať, že systém

procesných postupov, účelom ktorých je v prípadoch únosu dieťaťa obnoviť pôvodný stav,

sa nachádza v autonómnej sfére vnútroštátneho zákonodarcu. V tejto súvislosti možno

poukázať aj na stanovisko Komisie z 21. októbra 2019, z obsahu ktorého vyplýva, že

vnútroštátny zákonodarca disponuje v oblasti návratových konaní určitou mierou diskrečnej

právomoci, pričom k jej prekročeniu by „došlo len vtedy, ak by uplatňovanie vnútroštátneho

práva malo účinok s presahom na uplatňovanie práva Únie v rozsahu, ktorý by obmedzoval

účel dohovoru a/alebo nariadenia, čo sa dá zistiť len na základe uplatňovania tejto

novely v praxi.“. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za dôležité poznamenať,

že výsledky doterajšej aplikačnej skúsenosti so žalobou na obnovu konania v návratových

veciach nenasvedčujú tomu, že by bol tento inštitút nadužívaný, resp. že by aplikačná

prax zaznamenala situácie, ktoré by negatívnym spôsobom ovplyvňovali účel Haagskeho

dohovoru alebo nariadenia Brusel IIa (porovnaj štatistické údaje aplikačnej praxe

v čl. IV.3 tohto nálezu).

91.

S navrhovateľmi možno čiastočne súhlasiť v tom smere, že aplikácia napadnutého ustanovenia

môže za istých okolností vytvárať stav, keď dôjde k predĺženiu návratového konania

nad ustanovenú lehotu šiestich týždňov, avšak nemožno s nimi súhlasiť v tom zmysle,

že normatívna existencia takého prostriedku na vnútroštátnej úrovni je ipso facto

aj porušením Haagskeho dohovoru alebo nariadenia Brusel IIa a sekundárne charty, dohovoru

alebo Dohovoru o právach dieťaťa. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že koncepcia

Haagskeho dohovoru, ako aj nariadenia Brusel IIa nepristupuje k lehote šiestich týždňov

ako k absolútnej a neprekročiteľnej, ale, práve naopak, predpokladá, že v určitých

výnimočných prípadoch nemusí byť návratové konanie ukončené v rámci ustanovenej šesťtýždňovej

lehoty (s touto líniou koreluje aj vnútroštátna právna úprava obsiahnutá v

§ 134 ods. 1 CMP

). Haagsky dohovor a Civilný mimosporový poriadok v tomto smere s prekročením lehoty

spája iba vznik oprávnenia pre dotknuté subjekty dostať vyjadrenie o dôvodoch omeškania

(čl. 11 Haagskeho dohovoru a

§ 134 ods. 1 CMP

).

92.

Pokiaľ ide o nariadenie Brusel IIa, toto v čl. 11 ods. 3 výslovne pripúšťa výnimku

zo všeobecného pravidla rozhodnúť v návratovom konaní v lehote šiestich týždňov za

predpokladu existencie výnimočných okolností. Ústavný súd tiež neprehliadol, že na

úrovni Rady Európskej únie došlo k prijatiu nariadenia Rady EÚ č. 2019/1111, ktoré

tiež počíta s kategóriou výnimočných okolností ako dôvodu ospravedlňujúceho vydanie

rozhodnutia nad ustanovenú lehotu šiestich týždňov, a to osobitne pre konanie na súdoch

prvého, ako aj druhého stupňa (čl. 24 ods. 1 a 2 nariadenia Rady EÚ 2019/1111). Označené

nariadenie navyše výslovne predpokladá situácie, keď v prípade výskytu výnimočných

okolností môže dôjsť k prerušeniu vykonávacieho konania alebo k zamietnutiu návrhu

na výkon rozhodnutia (čl. 56 ods. 4 a 6 nariadenia Rady EÚ 2019/1111).

93.

Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd konštatuje, že normatívna konštrukcia umožňujúca

výnimku z povinnosti súdu členského/zmluvného štátu rozhodnúť vo veci návratového

konania mimo rámca ustanovenej šesťtýždňovej lehoty vylučuje akúkoľvek zmysluplnú

úvahu, podľa ktorej by k porušeniu Haagskeho dohovoru, nariadenia Brusel IIa alebo

vnútroštátneho práva (§ 134 ods. 11 CMP) mohlo dôjsť len tým, že na úrovni vnútroštátneho

právneho poriadku sa vytvorila procesná možnosť podať proti konečnému rozhodnutiu

v návratovom konaní žalobu na obnovu konania. Túto úvahu umocňuje aj fakt, že podmienky

prípustnosti žaloby na obnovu konania sú na úrovni právneho poriadku Slovenskej republiky

konštruované tak, že sa viažu na výnimočné situácie, ktoré možno zaradiť do kategórie

buď podstatných skutkových deficitov, alebo procesných excesov. Navyše, inherentnou

súčasťou inštitútu žaloby na obnovu konania sú aj ďalšie procesné záruky pred jeho

možným zneužívaním ako nástroja na tendenčné predlžovanie návratového konania (napr.

dvojfázovosť konania a koncepcia odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia).

94.

Pokiaľ ide o navrhovateľmi podporne uvádzanú argumentáciu odôvodňovanú na pozadí

rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci López Guió proti Slovenskej

republike, ústavný súd zastáva názor, že závery formulované Európskym súdom pre ľudské

práva nemožno bez ďalšieho rozširovať na celý systém mimoriadnych opravných prostriedkov.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že inštitút dovolania a mimoriadneho dovolania

na jednej strane a inštitút žaloby na obnovu konania majú spoločné len to, že sú súčasťou

subsystému opravných prostriedkov, ktorými možno za ustanovených podmienok prelomiť

právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov. Žaloba na obnovu konania je z hľadiska

jej prípustnosti, ako aj priebehu konania kvalitatívne iným procesným prostriedkom

ako dovolanie, prípadne mimoriadne dovolanie, a primárne je zameraná na odstránenie

skutkových nedostatkov civilného konania, predovšetkým z pohľadu novozistených skutočností.

To úzko koreluje aj s hodnotovým zameraním civilného mimosporového konania ovládaným

princípom materiálnej pravdy a zameraným na zistenie skutočného stavu veci. Navyše,

ďalším špecifikom žaloby na obnovu konania je to, že na jej prerokovanie je kauzálne

príslušný súd, ktorý rozhodoval v pôvodnom konaní, ktorý je s vecou zároveň najlepšie

oboznámený, a preto aj spôsobilý vyhodnotiť jej prípustnosť, ako aj dôvodnosť a včas

vo veci rozhodnúť. Nad rámec už uvedeného možno uviesť, že žaloba na obnovu konania

sa v podmienkach skráteného konania s obmedzenou možnosťou predkladania dôkazných

prostriedkov javí ako vhodný a častokrát aj jediný možný procesný prostriedok, ktorým

možno naplniť jeden z hlavných účelov civilného mimosporového konania, ktorým je zistenie

skutočného stavu veci, reagujúc tak na pôvodný informačný a dôkazný deficit, a tým

aj zohľadniť najlepší záujem dieťaťa.

VI.4 K možnosti zneužitia napadnutej právnej úpravy

96.

Navrhovatelia v podanom návrhu vychádzajú z obavy, že aplikáciou napadnutého ustanovenia

môže dochádzať k zneužívaniu žaloby na obnovu konania zo strany osoby, ktorá zapríčinila

protiprávny stav, a tým aj k oddialeniu návratu dieťaťa do krajiny jeho obvyklého

pobytu. Ústavný súd konštatuje, že argumentácia navrhovateľov nie je adekvátna, pretože

stojí na predpoklade zlyhania zákonodarcu a orgánov aplikácie práva pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám a v tomto zmysle prezumuje nefunkčnosť existujúcich

ústavných mechanizmov deľby moci, ako aj zákonných garancií, ktoré sú spojené so žalobou

na obnovu konania, a to bez náznaku pravdepodobnosti tohto stavu. Záruky proti možnému

zneužitiu žaloby na obnovu konania vyplývajú z povahy tohto inštitútu, ktorému procesné

právo nepriznáva ani suspenzívny, ani devolutívny účinok, a tým bezprostredne neovplyvňuje

právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia a obmedzených a jasne formulovaných

podmienok jeho prípustnosti. Špecifickosť konania o podanej žalobe na obnovu konania

spočíva okrem osobitných dôvodov, po splnení ktorých môže dôjsť k obnove konania,

predovšetkým v jej dvojfázovom priebehu a konštrukcii odkladu vykonateľnosti uznesenia

vydaného v návratovom konaní. V prvej fáze konania (iudicium rescindens) súd skúma,

či je obnova konania procesne prípustná; ak žalobu na obnovu konania v tejto fáze

pre jej neprípustnosť neodmietne, obnovu konania buď povolí, alebo žalobu na obnovu

konania zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové prerokovanie

a rozhodnutie vo veci, ktorá s pôvodným konaním tvorí jeden celok, pričom súd v obnovenom

konaní prihliadne na všetko, čo vyšlo najavo v pôvodnom, ako aj obnovenom konaní.

97.

Pokiaľ ide o nastavenie zákonných podmienok, za splnenia ktorých možno odložiť vykonateľnosť

uznesenia vydaného v návratovom konaní, je potrebné uviesť, že podľa

§ 412 ods. 1 CSP

je odklad vykonateľnosti viazaný na rozhodnutie súdu za predpokladu, že sú tu dôvody

hodné osobitného zreteľa. V prípade, ak súd návrhu na odklad vykonateľnosti nevyhovie,

k jej odkladu môže dôjsť až právoplatnosťou rozhodnutia o povolení obnovy konania

(

§ 415 ods. 1 CSP

). Z už uvedeného vyplýva, že k odkladu vykonateľnosti nedochádza ex lege podaním

žaloby na obnovu konania, ale vždy až na základe rozhodnutia súdu o odklade vykonateľnosti

podľa

§ 412 ods. 1 CSP

alebo právoplatnosťou rozsudku o povolení obnovy konania podľa

§ 415 ods. 1 CSP

.

98.

Zároveň ústavný súd upriamuje pozornosť, že podľa

§ 410 CSP

žalobu na obnovu konania prerokuje súd, ktorý o veci rozhodoval v prvej inštancii,

teda súd, ktorý je s návratovým konaním oboznámený a ktorý preto dokáže najlepšie

posúdiť, či existuje dôvod hodný osobitného zreteľa na odklad vykonateľnosti rozhodnutia

vydaného v návratovom konaní alebo niektorý z dôvodov na obnovu konania, či obnovenie

konania je dostatočne odôvodnené mimoriadnymi okolnosťami konkrétneho prípadu a či

prípadne žalobca tento inštitút nezneužíva v snahe oddialenia návratu dieťaťa do krajiny

jeho obvyklého pobytu. Bude preto vždy úlohou a zodpovednosťou súdu, ktorý vo veci

rozhodoval v pôvodnom konaní a ktorý je s vecou najlepšie oboznámený, aby bol v čo

najvyššej možnej miere naplnený účel žaloby na obnovu konania. Jeho úlohou je tiež

posúdiť, či sa tento procesný prostriedok nestal predmetom možného zneužívania zo

strany účastníka konania, v neprospech ktorého vyznelo rozhodnutie vydané v návratovom

konaní, a v okolnostiach veci zvoliť taký postup, aby bola zároveň naplnená z povahy

predmetu návratového konania vyplývajúca požiadavka na urýchlené rozhodnutie veci.

99.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že právnu úpravu nemožno prijímať,

resp. jej prijatie odmietať iba na základe domnienky alebo predpokladu, že bude zneužívaná.

Na napadnuté zákonné ustanovenie je potrebné nazerať ako na normu, ktorá platí bez

ohľadu na to, kto zapríčinil protiprávny stav. V tejto súvislosti možno uviesť, že

žaloba na obnovu konania je, čo sa týka jej prípustnosti a podmienok odkladu vykonateľnosti,

výrazne limitovaná a v návratových veciach nie je procesne asymetrická v tom zmysle,

že nezvýhodňuje žiadneho z účastníkov návratového konania, pretože možnosť jej využitia

nie je výhradne k dispozícii tej strane, ktorá vyvolala protiprávny stav, ale ktorejkoľvek,

v neprospech ktorej bolo rozhodnutie v návratovom konaní vydané, čo môže nepochybne

byť aj strana, ktorá vyvolala protiprávny stav, ale rovnako aj tá strana, ktorá sa

domáha návratu maloletého dieťaťa.

100.

Všeobecne formulovaným tvrdením o možnom zneužití právnej úpravy by bolo možné odmietať

akúkoľvek právnu úpravu, pretože teoreticky je každá právna úprava zneužiteľná. To,

aby nedochádzalo k zneužívaniu právnej úpravy, by malo byť v demokratickom a právnom

štáte zabezpečované inými opatreniami než jej elimináciou z právneho poriadku.

VI.5 K povahe rozhodnutia vydaného v návratovom konaní

101.

Skupina poslancov argumentuje, že pripustením žaloby na obnovu konania aj v návratových

konaniach bola do právneho poriadku vnesená výnimka z koncepcie mimoriadnych opravných

prostriedkov v civilnom procese, keďže tento systém je vybudovaný na ich neprípustnosti

proti rozhodnutiam predbežnej povahy. Ani s touto argumentáciou skupiny poslancov

nemožno súhlasiť.

102.

Povahu meritórnych rozhodnutí na rozdiel od ich náprotivku, ktorým sú rozhodnutia

procesnej povahy, možno vyjadriť tým, že tieto rozhodnutia sú zamerané na riešenie

konfliktu v oblasti hmotnoprávnych vzťahov, ktorý je predmetom konania, a k vydaniu

ktorých celé konanie smeruje (WINTEROVÁ, A. a kol. Civilní právo procesní. Aktualizované

vydanie. Praha : Linde Praha, 2011. 263 s. ISBN 978-80-7201-842-0.). Meritórne rozhodnutie

preto nemožno stotožňovať s formou rozhodnutia (rozsudok alebo uznesenie) alebo v

prípade meritórnych uznesení s ich explicitným označením, že ide o uznesenie vo veci

samej. Rozhodujúcim diferenčným kritériom je bez ohľadu na formálne označenie rozhodnutia

obsah jeho výroku a v tomto smere posúdenie toho, či smeruje do sféry hmotnoprávnych

vzťahov.

103.

Podľa

§ 39 ods. 2 CMP

tento zákon ustanovuje, kedy súd rozhoduje vo veci samej uznesením. Z obsahu

§ 133 ods. 1 CMP

vyplýva, že v konaní o návrat maloletého do cudziny pri jeho neoprávnenom premiestnení

alebo zadržaní rozhoduje súd formou uznesenia.

107.

Zo znenia

§ 123 ods. 1 CMP

vyplýva, že uznesením vydaným v návratovom konaní sa určuje, či maloleté dieťa bolo

z miesta svojho obvyklého pobytu neoprávnene premiestnené, resp. premiestnené oprávnene,

avšak v cudzine neoprávnene zadržané, a či existuje nejaký dôvod na prípadné nenariadenie

jeho návratu. Z už uvedeného je zrejmé, že povaha prerokúvaných otázok, o ktorých

súd autoritatívne rozhoduje formou uznesenia, smeruje do oblasti riešenia konfliktu,

ktorý nastal v oblasti hmotnoprávnych vzťahov účastníkov návratového konania, a preto

nemožno mať pochybnosti o meritórnej povahe uznesenia vydaného podľa

§ 133 ods. 1 CMP

. Táto názorová línia je okrem iného podporená aj zámerom zákonodarcu explikovaným

v dôvodovej správe k

§ 133 ods. 1 CMP

. Navyše, je potrebné ďalej uviesť, že okruh spoločenských vzťahov, ktorý je predmetom

posudzovania súdu v návratovom konaní nemá žiadnu procesnú alebo hmotnoprávnu spojitosť

s okruhom tých otázok, ktoré sú predmetom konaní vo veciach starostlivosti súdu o

maloleté deti a v užšom zmysle konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností

k maloletým deťom. Inými slovami povedané, uznesenie vydané v návratovom konaní nie

je vo vzťahu k rozhodnutiam súdov vo veciach úpravy výkonu rodičovských práv a povinností

k maloletým deťom ani v postavení prejudiciality, teda, že by sa ním riešili niektoré

čiastkové otázky, ktoré sú predmetom konaní vo veciach úpravy výkonu rodičovských

práv a povinností k maloletým deťom.

VI.6 K námietke skupiny poslancov o možnej zmene právomoci súdu podľa Haagskeho dohovoru

a nariadenia Brusel IIa

109.

Pokiaľ ide o namietaný nesúlad napadnutého zákonného ustanovenia, ktorým sa na vnútroštátnej

úrovni zavádza možnosť podať žalobu na obnovu konania v návratových veciach, s označenými

článkami Haagskeho dohovoru a nariadenia Brusel IIa, skupina poslancov zastáva názor,

že napadnutá právna úprava „zásadne ovplyvňuje posudzovanie súdnej právomoci v opatrovníckych

veciach, pretože v zmysle Haagskeho dohovoru aj Nariadenia Brusel IIa má právomoc

konať súd v krajine, v ktorej malo dieťa obvyklý pobyt pred únosom, až kým dieťa nezačne

žiť prevažne v inej krajine.“.

112.

Pokiaľ ide o navrhovateľmi namietanú možnosť prostredníctvom žaloby na obnovu konania

docieliť zmenu v parametroch posudzovania súdnej právomoci, je potrebné uviesť, že

takéto konzekvencie nevyplývajú ani z Haagskeho dohovoru, ani z nariadenia Brusel

IIa. Z ustanovení Haagskeho dohovoru nevyplýva a navrhovatelia v tomto smere ani neoznačili

žiadne ustanovenie, ktoré by s plynutím času spájalo možnosť zmeny v predpokladoch

určovania právomoci súdu v už začatom návratovom konaní. S mierne odlišnou koncepciou

pracuje nariadenie Brusel IIa, avšak ani analýzou jeho obsahu nemožno dospieť k záveru,

že by plynutím času v spojitosti so zmenou obvyklého pobytu dieťaťa mohlo zároveň

dôjsť k zmene podmienok pre účely určenia právomoci súdu členského štátu. Z čl. 10

nariadenia Brusel IIa vyplýva, že k navrhovateľmi uvádzanej zmene môže dôjsť v dôsledku

nadobudnutia obvyklého pobytu dieťaťa v inom členskom štáte len vtedy, ak

a)

každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, sa zmierili

s premiestnením alebo zadržaním

alebo

b)

dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa

osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedeli alebo

mohli dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená

najmenej jedna z týchto podmienok

i)

do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol

dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné

orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané;

ii)

nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej

v bode i) sa nepodala nová žiadosť;

iii)

konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne

pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods.

7;

iv)

súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným

premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva

povinnosť návratu dieťaťa.

113.

Z už uvedeného možno urobiť čiastkový záver, že zmena obvyklého pobytu maloletého

dieťaťa alebo situácia, keď sa maloleté dieťa zžije s novým prostredím, nie sú samostatnými,

a tým aj dostatočnými dôvodmi, ktoré by ovplyvňovali právomoc súdu členského štátu,

v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením

alebo zadržaním. Uvedená skutočnosť preto následne vylučuje z okruhu relevantných

úvah argumentáciu skupiny poslancov, v rámci ktorej poukazujú na to, že žaloba na

obnovu konania môže byť prostriedkom možnej zmeny právomoci súdu členského alebo zmluvného

štátu.

VI.7 Analýza obdobných inštitútov aplikovaných v návratových konaniach v iných európskych

štátoch

114.

Pri hľadaní základných východísk pre rozhodovanie o ústavnosti napadnutého ustanovenia,

ktorým sa zavádza žaloba na obnovu konania v návratových konaniach, považuje ústavný

súd za potrebné poukázať aj na existenciu obdobných inštitútov v rámci niektorých

európskych štátov, a to aspoň v základných rámcoch ich recentnej legislatívnej úpravy.

124.

Vzhľadom na uvedený komparatívny prehľad možno konštatovať, že aplikácia mimoriadnych

opravných prostriedkov vrátane obnovy konania v prípadoch medzinárodných únosov detí

nie je neštandardným právnym riešením. Vo výnimočných situáciách, keď sa objavia nové

skutočnosti alebo dôkazy, ktoré nebolo možné zohľadniť v pôvodnom konaní, môže prispieť

k zabezpečeniu práv účastníkov konania, a tým presadiť aj najlepší záujem dieťaťa.

V niektorých prípadoch môže byť jedinou možnosťou, ako implementovať rozhodnutia Európskeho

súdu pre ľudské práva, ktoré vyžadujú zmenu právoplatného rozhodnutia súdu (napr.

ak sa vyžaduje návrat do pôvodného stavu).

VII.

Záver

125.

Sumarizujúc už uvedené konklúzie ústavného súdu formulované v čl. VI tohto nálezu,

ústavný súd konštatuje, že procesný inštitút v podobe žaloby na obnovu konania konštruovaný

aj pre oblasť návratových konaní je z ústavného hľadiska akceptovateľný. Návrhu skupiny

poslancov na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia s označenými článkami ústavy,

charty, dohovoru, nariadenia Brusel IIa, Haagskeho dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa

preto nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2020

Ivan Fiačan v. r.

predseda Ústavného súdu

Slovenskej republiky