V mene Slovenskej republiky

341

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 18/2020-31

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov

Miroslava Duriša, Libora Duľu, Ladislava Duditša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara,

Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla (sudca spravodajca) a

Martina Vernarského o návrhu

Krajského súdu v Trnave

na začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy

Slovenskej republiky o súlade ustanovenia § 61 ods. 5 písm. b) zákona č. 300/2005

Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky

takto

r o z h o d o l

1.

Ustanovenie § 61 ods. 5 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení

neskorších predpisov

nie je v súlade

s

čl. 1 ods. 1

a

čl. 19 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky.

2.

Vo zvyšnej časti návrhu

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e

I.

Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov

1.

Ústavnému súdu bol 9. decembra 2019 doručený návrh Krajského súdu v Trnave (ďalej

len „krajský súd“) na začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 61 ods. 5 písm. b) zákona č.

300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)

s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 19 ods. 2

a

čl. 35 ods. 1 ústavy

.

2.

Podľa § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona

súd uloží trest zákazu činnosti na doživotie, ak odsudzuje páchateľa za trestný čin

usmrtenia podľa § 149 ods. 4 alebo 5 Trestného zákona, ktorého sa dopustil ako vodič

dopravného prostriedku

, pričom podľa

§ 149 ods. 4 Trestného zákona

odňatím slobody na štyri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ... ak ako vodič

dopravného prostriedku spôsobí v stave vylučujúcom spôsobilosť vykonávať takú činnosť,

ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, inému z nedbanlivosti smrť

, a podľa

§ 149 ods. 5 Trestného zákona

odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak takýmto činom

spôsobí z nedbanlivosti smrť dvoch alebo viacerých osôb

. Ustanovenie bolo prijaté zákonom č.

313/2011 Z. z.

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré

zákony, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 2011. Išlo o nepriamu novelu Trestného

zákona na základe pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu 20 poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 8/2009 Z. z.

o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, odôvodneného potrebou prísnejšieho potrestania

páchateľov trestných činov – vodičov dopravného prostriedku pod vplyvom alkoholu.

3.

V trestnom konaní vedenom na krajskom súde je páchateľka obžalovaná z trestného činu

podľa

§ 149 ods. 4 Trestného zákona

, ktorého sa mala dopustiť tak, že pod vplyvom alkoholu ako vodička motorového vozidla

spôsobila v júni 2017 dopravnú nehodu, pri ktorej bol usmrtený cyklista. Páchateľka

skôr nebola trestaná a v roku 2013 sa dopustila dvoch menej závažných priestupkov.

4.

Krajský súd uvádza, že zákon môže formulovať trestnú politiku, no nie absolútne,

keďže trest musí byť primeraný k povahe, okolnostiam a následkom trestného činu. Individualizácia

trestu slúži jeho primeranosti. Len primeraný trest je spravodlivý. Exemplárne trestanie

je neprípustné. Napadnuté ustanovenie je neprimerané, keďže všeobecný súd obligatórne

uloží trest zákazu činnosti na doživotie aj u páchateľov, u ktorých šlo o exces v

ich konaní. Neprimeranosť vyplýva aj z toho, že uložený trest zákazu činnosti nemožno

vykonať, zahladiť a ani od jeho výkonu nemožno podmienečne upustiť. Zákaz viesť motorové

vozidlo závažne obmedzuje život odsúdeného, a tak neprimerane zasahuje do jeho súkromného

a rodinného života.

5.

Krajský súd ďalej poukazuje na prejav neprimeranosti trestu v podobe nemožnosti jeho

vykonania ako základného predpokladu na jeho zahladenie, a teda na odstránenie nepriaznivých

dôsledkov odsúdenia. Krajský súd zdôrazňuje, že odsúdení sa po výkone trestu snažia

zaradiť do bežného života, aby si vytvorili dôstojné podmienky pre život. Bezúhonnosť

je vyžadovaná v mnohých povolaniach a funkciách a predstavuje aj jednu z podmienok

podnikania.

6.

Pri uložení doživotného trestu zákazu činnosti však zahladenie odsúdenia nebude nikdy

možné, keďže trest sa vykoná až smrťou odsúdeného. Neprimeranosť ustanovenia spočíva

aj v nemožnosti žiadať o podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti.

Preto nie je priestor pre súdny prieskum toho, či trest zákazu činnosti splnil svoj

účel a došlo k náprave páchateľa. To sa pri osobe, ktorá pred spáchaním trestného

činu viedla bezúhonný život, dá predpokladať. Preto je nežiaduce, aby v právnom poriadku

neexistoval mechanizmus, prostredníctvom ktorého dôjde k preskúmaniu toho, či u odsúdeného

na trest zákazu činnosti na doživotie nenastali zmeny, ktoré eliminujú jeho nebezpečnosť.

II.

Stanoviská Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky

7.

Národná rada uviedla, že každý zásah do ústavných práv musí vychádzať z princípu

proporcionality a právna norma môže obmedzovať základné práva a slobody len nevyhnutne

na dosiahnutie sledovaného cieľa. Podľa národnej rady bezpečnosť na cestách, zamedzenie

vedenia vozidiel pod vplyvom alkoholu a s tým spojená snaha chrániť život je sférou,

v ktorej je potrebné akceptovať prísnejší postup. Právna úprava sa môže javiť ako

príliš prísna, má však zabrániť recidíve páchateľov závažných trestných činov. Podľa

národnej rady je právna úprava proporcionálna. Ďalej však pripúšťa, že povinnosť uložiť

výlučne trest zákazu činnosti na doživotie neumožňuje individualizáciu trestu a núti

súd mechanicky uložiť doživotný trest. V závere národná rada uvádza, že princíp jedenkrát

a dosť, nemožnosť podmienečného upustenia od výkonu zvyšku trestu a zahladenia odsúdenia

je najproblematickejším prvkom úpravy. Preto možno predpokladať, že ústavný súd rozhodne,

že napadnuté ustanovenie nie je v súlade s ústavou. Vláda Slovenskej republiky, zastúpená

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, sa napriek výzvam k návrhu nevyjadrila.

III.

Posúdenie dôvodnosti návrhu

III.1. K použiteľnosti

čl. 1 ods. 1

,

čl. 19 ods. 2

a

čl. 35 ods. 1 ústavy

8.

Z

čl. 49 ústavy

vyplýva, že ústavné právo plne ponecháva reguláciu trestných noriem na zákon. Trestný

zákon ustanovuje, aké konanie je trestným činom a aký trest sa má za takéto protiprávne

konanie uložiť. Zákonodarca prostredníctvom noriem trestného práva disponuje najciteľnejšími

a najprísnejšími prostriedkami štátneho donútenia, ktoré, prirodzene, zasahujú do

základných práv a slobôd. Preto zákonodarca musí voliť také prostriedky, ktoré budú

v súlade so základnými právami a slobodami. V právnom štáte v zmysle

čl. 1 ods. 1

v spojení s

čl. 13 ods. 4 ústavy

je potrebné pri obmedzovaní základných práv a slobôd dbať na ich podstatu a zmysel,

pričom obmedzenia musia byť použité na stanovený cieľ. Princípom demokratického právneho

štátu (

čl. 1 ods. 1 ústavy

) je suverenita ľudu. Rovnako však z

čl. 1 ods. 1 ústavy

vyplýva princíp úcty k základným právam a slobodám. Právny štát musí uznávať základné

práva a slobody, ochraňovať ich a vytvárať právne normy v súlade so základnými právami

a slobodami. Výkon zákonodarnej moci je v právnom štáte podriadený princípu primeranosti

(

čl. 13 ods. 4 ústavy

). Zákonom vytvorené skutkové podstaty trestných činov a tresty musia byť primerané.

Nie každé protiprávne konanie musí byť trestným činom a každý trest musí byť primeraný.

9.

Z

čl. 1 ods. 1 ústav

y vyplýva požiadavka uprednostňovania materiálneho chápania právneho štátu pred formálnym

právnym štátom. Zákonné normy musia byť proporcionálne a primerané ich účelu a dôsledkom

z nich vyplývajúcich pre adresátov (PL. ÚS 17/99, PL. ÚS 44/99, PL. US 3/00). Sankcie

vyplývajúce z noriem trestného práva musia byť pre páchateľov trestných činov proporcionálne

a primerané dôsledkom z nich vyplývajúcim. Koncepcia materiálneho chápania právneho

štátu kladie dôraz na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej normy, ktorá má zaistiť

primeranosť prostriedkov (PL. ÚS 22/06). Trest ako druh sankcie má byť úmerný stupňu

závažnosti trestného činu pre spoločnosť, má byť individualizovaný a diferencovaný

vzhľadom na charakter spáchaného činu a osobu páchateľa. Pri ukladaní trestu je potrebné

hodnotiť jeho účelnosť a primeranosť. Ústavný súd pri posudzovaní súladu asperačnej

zásady s

čl. 1 ústavy

zdôraznil, že sudcovská individualizácia trestu zohráva významnú úlohu v rámci požiadavky

primeranosti trestu (PL. ÚS 106/2011). Nielen pri treste odňatia slobody, ale aj pri

treste zákazu činnosti je nevyhnutná primeranosť a individualizácia trestu. Z toho

vyplýva nevyhnutnosť posúdenia namietaného ustanovenia z pohľadu

čl. 1 ods. 1 ústavy

.

10.

Právo na súkromný život podľa

čl. 19 ods. 2 ústavy

zahŕňa nielen intímnu sféru jednotlivca, ale aj jeho právo nadväzovať a rozvíjať

vzťahy s vonkajším svetom prostredníctvom bežných ľudských činností. Ochrana súkromia

jednotlivca zahŕňa sociálne, kultúrne a iné spoločenské vzťahy (I. ÚS 13/2000). Rozsah

pôsobnosti ústavou bližšie nedefinovaného základného práva na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného života možno určiť len v porovnaní s ostatnými hodnotami,

ktoré v

čl. 14

až

čl. 25 ústavy

chránia základné práva a slobody. Vedenie motorového vozidla je ľudská činnosť súkromnej

povahy, ktorá je, prirodzene, regulovaná podústavným právom. Ide o primárne súkromnú

činnosť a nemateriálnu hodnotu, ktorej každodenný výkon v súčasných podmienkach určuje

kvalitu života jednotlivca. Hoci zákaz viesť motorové vozidlo nikoho nezbavuje života,

zdravia, osobnej slobody alebo majetku, ide o opatrenie, ktoré priamo určuje kvalitu

súkromného života jednotlivca. Zákaz vykonávať bežnú ľudskú činnosť je zásahom do

súkromia jednotlivca. Z toho vyplýva nevyhnutnosť posúdenia namietaného ustanovenia

z pohľadu

čl. 19 ods. 2 ústavy

.

11.

To nemožno konštatovať vo vzťahu k posúdeniu súladu namietaného ustanovenia s

čl. 35 ods. 1 ústavy

, ktorý obsahuje dve odlišné základné práva: slobodnú voľbu povolania a prípravu naň

a právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Ide o ustanovenie, ktoré je

súčasťou hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, pričom aplikácia namietaného

ustanovenia Trestného zákona priamo nevedie k zásahu do týchto základných práv. Každý

má právo slobodne sa rozhodnúť, aké bude jeho povolanie a či ho bude vykonávať tak,

že bude podnikať. Práva uvedené v

čl. 35 ods. 1 ústavy

sú typické hospodárske práva, ktoré nemajú presah do všeobecnej slobody konania,

ktorá vyplýva z

čl. 2 ods. 3 ústavy

a ktorá bezprostredne súvisí so základným právom podľa

čl. 19 ods. 2 ústavy

. Preto nebol dôvod posúdiť súlad namietaného ustanovenia s

čl. 35 ods. 1 ústavy

a v tejto časti návrhu nebolo vyhovené.

III.2. Posúdenie súladu § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona s

čl. 1 ods. 1

a

čl. 19 ods. 2 ústavy

12.

Posúdenie primeranosti trestania prešlo vývojom, ktorý bol ovplyvnený spoločenskými

zmenami a chápaním účelu trestu, a to bez vzťahu k ústavou vyjadreným hodnotám. K

trestaniu v teórii trestného práva sa pristupovalo a stále pristupuje rôzne. Najstarší

prístup vychádza z retributívnych teórií založených na myšlienke trestá sa, pretože

bolo spáchané zlo. Trest sa ukladá, pretože si ho páchateľ zaslúži. Účelom trestu

je podľa týchto teórií odplata. Ak spáchaním trestného činu vzniklo zlo, ktoré narušilo

spoločenský poriadok, je nevyhnutné uložiť trest, ktorý toto narušenie vyrovná, a

tým dôjde k navráteniu spoločenského poriadku do pôvodného stavu. Trest je tak odplatou

spoločnosti za spáchané zlo a slúži na uzmierenie páchateľa so spoločnosťou.

13.

Ako reakcia na negatívne dôsledky, ktoré pri trestaní spôsobovala teória odplaty,

sa vytvorili utilitárne teórie trestania. Sú založené na myšlienke, podľa ktorej sa

trestá preto, aby nebolo páchané zlo. Tieto teórie považujú za nemorálne, aby bolo

zlo oplácané zlom. Trest má slúžiť dosiahnutiu spoločenského cieľa. Zamedziť väčšiemu

zlu, ktoré by inak vzniklo, ak by trest nebol uložený. Tieto teórie zdôrazňujú potrebu

odstrašenia páchateľa a potencionálnych páchateľov (individuálna a generálna prevencia),

elimináciu páchateľa tým, že sa mu odoberú prostriedky na spáchanie trestného činu,

nápravu (rehabilitáciu) páchateľa a nápravu vzťahu medzi páchateľom a poškodeným odčinením

ujmy poškodenému (restorácia). Vyústením je zlúčenie retributívnych a utilitárnych

teórií, ktoré sú spojené s moderným právnym štátom. Spájajú sa pozitívne a odstraňujú

negatívne následky oboch teórií s tým, že účelom trestania má byť odplata, prevencia

a náprava páchateľa.

14.

Teórie trestania však neobsahujú priame prepojenie na ústavnoprávne posúdenie. K

tomu treba uviesť, že trestné právo obsahuje dva druhy podústavných noriem. Na strane

jednej ide o normy správania. Každá trestná norma reguluje konanie, a preto, prirodzene,

zasahuje do základného práva a slobody. Na strane druhej normu, ktorá stanovuje trest

za porušenie normy správania. Podstatou trestu je zasiahnuť do základného práva a

slobody páchateľa. Každé obmedzenie základného práva a slobody však musí dbať na podstatu

a zmysel základných práv a môže sa použiť len na ustanovený cieľ. Osobitne vo vzťahu

k trestnému právu si treba uvedomiť jeho účel, ktorý spočíva v ochrane základných

práv a slobôd a v ochrane štátu. Trestné právo chráni ústavné hodnoty reguláciou správania,

pričom na posilnenie vynútiteľnosti týchto noriem ustanovuje sankcie. Z toho možno

vyvodiť, že každá trestná norma, či ide o normu správania, alebo o sankčnú normu,

môže byť predmetom posúdenia jej proporcionality. Posúdenie sankčnej normy z pohľadu

testu proporcionality však nevyhnutne musí vychádzať z toho, čo je účelom trestu.

15.

Trestná sankcia musí byť úmerná a rozumná, teda len v miere nevyhnutnej pre splnenie

účelu trestu. To sa vo všeobecnej rovine odráža aj v podústavnom práve. Ako vyplýva

z

§ 34 ods. 1 Trestného zákona

, trestné právo vychádza najmä z utilitárnych (relatívnych) teórií trestania. Účelom

trestu je ochrana spoločnosti, izolácia páchateľa (eliminačná teória), náprava páchateľa

(nápravná teória), generálna prevencia (odstrašujúca teória) a individuálna prevencia,

trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z

§ 34 ods. 1 Trestného zákona

priamo nevyplýva odvetný účel trestu, je však z povahy veci integrálnou súčasťou

spôsobu ochrany spoločnosti pred páchateľom trestného činu, a to zabránením mu v ďalšom

páchaní trestnej činnosti, ako aj súčasťou individuálnej a generálnej prevencie s

nevyhnutným momentom represívneho odstrašenia. V takej súvislosti je zároveň relevantné

rozlíšenie trestnoprávnych sankcií na tresty a ochranné opatrenia (

§ 31 Trestného zákona

), aj keď prvok ujmy na osobnej slobode alebo majetku je prítomný aj pri ochrannom

opatrení. Zmyslom aplikácie noriem trestného práva je aj dosiahnutie účelu trestu.

Individuálna a generálna prevencia vyjadrujú prostriedky na dosiahnutie účelu. Individuálnou

prevenciou sa sleduje to, aby uloženie trestu odradilo páchateľa od opakovania trestnej

činnosti. Generálna prevencia spočíva vo výchovnom pôsobení trestu na ostatných. Disproporcie

vo vzájomnom vzťahu medzi generálnou a individuálnou prevenciou môžu viesť k nesprávnemu

výchovnému pôsobeniu trestu vtedy, keď uložený trest nepovažuje za správny (spravodlivý)

ani spoločnosť, ani páchateľ, a to najmä vtedy, ak je trest neprimerane mierny alebo,

naopak, neprimerane prísny. Ak trestanie nie je účinné, stráca svoj zmysel a stáva

sa len prostriedkom bezúčelnej represie, ktorá na mieru kriminality – protiprávneho

konania zasahujúceho do základných práv a slobôd ‒ nemá žiadny vplyv.

16.

Preto treba pomerať, či návrhom namietaná, nepochybne z pohľadu

čl. 13 ods. 2 ústavy

legálne uložená sankcia je vhodná a racionálne prepojená, nevyhnutná a primeraná

na to, aby ňou bola vynútená norma správania, ktorá zakazuje vodičovi dopravného prostriedku

inému z nedbanlivosti spôsobiť smrť v stave vylučujúcom spôsobilosť viesť motorové

vozidlo, aj keď si ho vodič privodil vplyvom návykovej látky, v čom je, aj keď nie

vo vzťahu k finálnemu následku, subjektívne prítomný prvok úmyslu. Sankcia trestu

zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na doživotie sa z pohľadu individuálnej a generálnej

prevencie opätovného spáchania obdobného trestného činu javí vhodne a racionálne prepojená

s normou správania, ktorej dodržiavanie si má vynútiť. Či už voči páchateľovi trestného

činu, alebo v rámci generálnej prevencie páchania tohto konania, ktorého následkom

je nezvrátiteľný zásah do práva na život. Otázkou však je, či takýto trest je nevyhnutný

a primeraný na dosiahnutie sledovaného cieľa. To platí osobitne z dôvodu, že trest

zákazu činnosti je vedľajším trestom popri treste odňatia slobody, ktorý je v tomto

prípade v rozsahu štyroch, resp. siedmich až desiatich, resp. až dvanástich rokov

odňatia slobody. Otázkou je, či je doživotný trest zákazu viesť motorové vozidlo nevyhnutný

a primeraný.

17.

Podľa miery určitosti sa tresty rozlišujú na (i) absolútne určité, keď zákon presne

vymedzuje druh aj výmeru trestu [takým je trest podľa § 61 ods. 5 písm. b) Trestného

zákona], (ii) relatívne určité, keď zákon stanovuje druh trestu s tým, že výmera sa

určuje v rozpätí trestnej sadzby, a (iii) absolútne neurčité, pre ktoré je charakteristické,

že zákon neurčito formuluje druh aj výmeru trestu. Európsky súd pre ľudské práva v

súvislosti s trestom odňatia slobody na doživotie uviedol, že samotný trest odňatia

slobody na doživotie je v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), ak je daná možnosť jeho skrátenia. Dohovor síce nezakotvuje

právo na skrátenie doživotného trestu, avšak dôležitá je možnosť trest preskúmať a

skrátiť (Kafkaris proti Cypru, sťažnosť č. 21906/04, body 97 a 98). Aj keby bol trest

odňatia slobody na doživotie vhodný v čase jeho uloženia, s plynutím času sa z neho

stáva len chabá záruka spravodlivého a primeraného trestu. Odsúdený na doživotný trest

odňatia slobody musí už od začatia výkonu trestu vedieť, čo má urobiť pre prepustenie

a za akých podmienok a kedy sa jeho trest prehodnotí. Pokiaľ tieto požiadavky nie

sú splnené, je trest už v momente svojho uloženia v nesúlade s čl. 3 dohovoru (Vinter

a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 66069/09, 130/10 a č. 3896/10). Nedostatkom

akéhokoľvek obligatórne uloženého trestu je skutočnosť, že znemožňuje obžalovanému

navrhnúť, aby súd pri uložení trestu vzal do úvahy poľahčujúce okolnosti a osobitosti

konkrétnej veci (Harkins a Edwards proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 9146/07

a č. 32650/07). V rozpore s ochranou ľudskej dôstojnosti je, ak odsúdený nemá možnosť

opätovne po určitom čase získať slobodu (Bundesverfassungsgericht, BVerfGE 187, 45).

Aj keď je, samozrejme, rozdiel v obmedzení osobnej slobody uväznením a púhou nemožnosťou

legálne viesť motorové vozidlo, možno konštatovať určité prvky obsahového prekrytia

oboch súvisiacich sankčných problematík.

18.

Otázku nevyhnutnosti a primeranosti trestu zákazu činnosti ako podmienky jeho súladu

s

čl. 1 ods. 1

a

čl. 19 ods. 2 ústavy

je nevyhnuté posúdiť s ohľadom na čl. 13 ods. 4, ktorý pri obmedzení základných práv

zdôrazňuje ich podstatu a zmysel, a

čl. 50 ods. 1 ústavy

, podľa ktorého len súd rozhoduje o treste za trestný čin. Je tomu tak z dôvodu, že

namietané ustanovenie bez možnosti individualizácie prikazuje všeobecnému súdu povinnosť

bez možnosti akéhokoľvek uváženia uložiť trest zákazu činnosti akémukoľvek páchateľovi

tohto trestného činu na celý zvyšok jeho života bez možnosti upustenia a zahladenia

potrestania. Ide o absolútny určitý trest, ktorého následkom je to, že páchateľ počas

svojho života nikdy nebude môcť viesť motorové vozidlo za to, že neúmyselne, no pod

vplyvom návykovej látky pri vedení motorového vozidla usmrtil iného. Následok takéhoto

trestného činu nie je možné odčiniť navrátením do pôvodného stavu, keďže smrť je nezvratná.

Z pohľadu obete ide o nenapraviteľný následok zásahu do základného práva na život.

19.

V tejto súvislosti je nevyhnutné posúdiť, aké iné druhy trestov umožňuje podústavné

právo všeobecnému súdu uložiť páchateľovi popri uložení trestu zákazu činnosti na

doživotie. Posúdenie primeranosti trestu nemôže spočívať len na izolovanom vyhodnotení

následkov trestu zákazu činnosti, keď podústavné právo súdu ukladá uložiť trest odňatia

slobody ako základný trestnoprávny postih. Popri obligatórnom uložení trestu zákazu

činnosti musí byť páchateľovi podľa

§ 149 ods. 4

a

5 Trestného zákona

uložený trest odňatia slobody. Z hľadiska povahy zásahu do základných práv a slobôd

vyplývajúcich z uloženia trestu odňatia slobody v kvalitatívnom porovnaní s inými

druhmi trestov ide o najvýraznejší zásah postihujúci osobnú slobodu. Z hľadiska individuálnej

prevencie ako prostriedku na dosiahnutie účelu trestu smerom k páchateľovi trestného

činu usmrtenia pod vplyvom návykovej látky uloženie trestu odňatia slobody predstavuje

rozhodujúcu ujmu s nepochybným odstrašujúcim vplyvom nielen na páchateľa, ale aj na

ostatných, ktorí by sa podobného protiprávneho konania mohli dopustiť. Každý, prirodzene,

citlivo vníma trest odňatia slobody ako najvýraznejší možný zásah trestnej sankcie

do základných práv. Práve trest odňatia slobody spĺňa funkciu sankčnej časti trestnoprávnej

normy, ktorá má viesť k upevneniu dodržiavania trestnoprávnej časti normy zakazujúcej

nedbanlivostné usmrtenie iného pri vedení motorového vozidla pod vplyvom návykovej

látky. Obligatórne uložená doživotná sankcia zákazu činnosti zohľadňuje len represívnu

funkciu trestu, a pritom, ako už bolo vysvetlené, kumulovanú.

20.

Otázkou je, akú úlohu plní trest zákazu činnosti na doživotie. Účelom trestu zákazu

činnosti je páchateľovi priamo zabrániť v ďalšom páchaní trestnej činnosti tak, že

mu doživotne nebude umožnené vykonávanie bežnej činnosti vedenia motorového vozidla.

Takýto trest na doživotie však neprimerane favorizuje izolačnú funkciu trestu. Páchateľovi

je síce potrebné sťažiť podmienky pre spáchanie trestného činu, avšak bez možnosti

individualizácie trestu s ohľadom na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie,

osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy izolačná funkcia úplne popiera nápravnú

funkciu trestu. Od doživotného trestu nemožno očakávať ani splnenie jeho výchovnej

funkcie.

21.

Je potrebné zohľadniť aj neumožnenie podmienečného upustenia od výkonu zvyšku trestu

zákazu činnosti, ktoré vylučuje možnosť posúdenia toho, či trest splnil svoj účel

spočívajúci v náprave páchateľa. Miera represie sa takto výrazne zvyšuje, aj keď obdobný

inštitút je pre trestné právo charakteristický, a to práve pri treste odňatia slobody

(vrátane takého doživotného trestu), v podobe možnosti podmienečného prepustenia z

jeho výkonu.

22.

Ustanovenia

§ 61 ods. 7

a

§ 92 Trestného zákona

neumožňujú trest doživotného zákazu činnosti zahladiť. Účelom zahladenia odsúdenia

je odstrániť všetky nepriaznivé dôsledky jeho uloženia. Ak sa odsúdený páchateľ napravil,

bola naplnená nápravná funkcia trestu a na odsúdeného sa hľadí, akoby nebol odsúdený.

To má rozmer v spoločenskom živote odsúdeného a v možnostiach jeho uplatnenia v povolaní

a podnikaní. V množstve pracovných pozícií sa vyžaduje bezúhonnosť, ktorej predpokladom

je zahladenie odsúdenia. Vzhľadom na to, že trest zákazu činnosti na doživotie zahladiť

nemožno, na osobu, ktorej bol uložený tento trest, sa do konca života hľadí ako na

odsúdeného. Pre kohokoľvek bude mať doživotný trest zákazu činnosti doživotný následok

v tom, že sa na neho bude hľadieť ako na odsúdeného. Nemožnosťou zahladenia odsúdenia

sa bez splnenia podmienky nevyhnutnosti zvýrazňuje odvetná funkcia trestu. To platí

osobitne s ohľadom na to, že aj pri podstatne závažnejších trestných činoch možno

odsúdenie zahladiť. V dôsledku doživotného trestu to však pri trestnom čine usmrtenia

pod vplyvom návykovej látky nie je možné. Nemožno však dospieť k tomu, že by takýto

zásah bol nevyhnutný.

23.

Ústavnej zásade primeranosti trestu ako zásahu do základných práv a slobôd slúži

jeho individualizácia. Jej naplnenie nie je len úlohou zákona, ale aj súdov, ktoré

podľa

čl. 50 ods. 1 ústavy

rozhodujú o vine a treste, aj keď podľa zákona (

čl. 49 ústavy

) a pri viazanosti sudcu zákonom (

čl. 144 ods. 1 ústavy

). Primeranosť a s tým spojená potreba individualizácie trestu v právnom štáte od

zákona vyžaduje takú mieru trestu, ktorá súdu umožní uložiť primeraný a individualizovaný

trest, a to práve v situácii nevyhnutnej kumulácie s obligatórnym uložením trestu

odňatia slobody (

§ 34 ods. 6 Trestného zákona

, bližšie PL. ÚS 1/2021, bod 76). Obligatórny doživotný trest zákazu činnosti pri

akomkoľvek páchateľovi trestného činu usmrtenia podľa

§ 149 ods. 4

a

5 Trestného zákona

túto požiadavku nespĺňa, keďže konštrukcia zákona súdu ako zložke štátnej moci priamo

zasahujúcej do základných práv rozhodovaním o vine a treste upiera možnosť individualizovať

trest, a to v rámci sankčného súbehu s najprísnejším trestom, ktorým je trest odňatia

slobody. Podľa zákona obligatórne ukladaný doživotný trest tak nad primeranú mieru

zasahuje do základného práva podľa

čl. 19 ods. 2 ústavy

. To vedie k rozporu nielen so základným právom podľa

čl. 19 ods. 2 ústavy

, ale aj k rozporu s

čl. 1 ods. 1 ústavy

. Z pohľadu potreby trestania ako prostriedku ochrany základných práv a slobôd iných

možno cieľ doživotného trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá dosiahnuť aj

šetrnejšími prostriedkami. Preto obligatórny doživotný trest zákazu činnosti popri

treste odňatia slobody nie je nielen primeraným, ale ani nevyhnutným zásahom do základného

práva podľa

čl. 19 ods. 2 ústavy

.

24.

Vo všeobecnosti možno aj na základe nálezu ústavného súdu označeného v predchádzajúcom

bode zhrnúť, že ak je za trestný čin Trestným zákonom ustanovený obligatórny trest

odňatia slobody (

§ 34 ods. 6 Trestného zákona

, materiálne bez určujúceho vplyvu výnimky v závere tohto ustanovenia), ďalší trest

v sankčnom súbehu nemá byť, pre ústavný súlad s

čl. 1 ods. 1 ústavy

v spojení so zásahom do konkrétneho základného práva alebo slobody podľa ústavy,

ustanovený ako obligatórny, ak je zároveň absolútny a zároveň od jeho výkonu, čo je

pre posudzovaný prípad, nie je možné upustiť.

25.

Aj po vyslovení rozporu namietaného ustanovenia s ústavou možno uložiť páchateľovi

podľa

§ 61 ods. 2 Trestného zákona

trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo na jeden až desať rokov. Vzhľadom na

principiálny záver vyslovený v predchádzajúcom bode ústavný súd nerozoberá problematiku

mimoriadneho zníženia trestu v kontexte osobných pomerov páchateľa a prísnosti trestnej

sadzby ustanovenej Trestným zákonom. V tejto, a je na úvahe zákonodarcu, či možno

aj vo vyššej trestnej sadzbe vedľajšieho trestu zákazu činnosti môže byť popri uložení

trestu odňatia slobody splnená funkcia trestu, ktorý však musí byť proporcionálny

a individualizovaný. Takýto prístup trestného zákonodarstva umožní to, že tomu či

onému páchateľovi za tých či oných podmienok spáchania trestného činu bude uložený

primeraný trest. Obligatórny doživotný trest zákazu činnosti ako kumulovaný trest

takým trestom nie je.

26.

Podľa

§ 67 zákona

o ústavnom súde pripája sudca Miloš Maďar k tomuto rozhodnutiu odlišné stanovisko,

ktoré sa týka výroku, ako aj odôvodnenia rozhodnutia a sudca Peter Straka, ktoré sa

týka odôvodnenia rozhodnutia.

Poučenie

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2024

Ivan Fiačan

predseda Ústavného súdu

Slovenskej republiky