Ústavného súdu Slovenskej republiky

302

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. k. PL. ÚS 10/2021-38 z 13. júla 2021

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov

Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka,

Jany Laššákovej, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku (sudca spravodajca), Ľuboša

Szigetiho, Roberta Šorla a Martina Vernarského o návrhu

skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

na začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky

o súlade vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 226/2021

V. v., ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia ku karanténnym

povinnostiam osôb po vstupe na územie Slovenskej republiky, uverejnenej 2. júla 2021,

s Ústavou Slovenskej republiky za účasti vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho

účastníka konania takto

r o z h o d o l

1.

Návrh

prijíma

na ďalšie konanie v celom rozsahu.

2.

Pozastavuje

účinnosť vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 226/2021

V. v., ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia ku karanténnym

povinnostiam osôb po vstupe na územie Slovenskej republiky, uverejnenej 2. júla 2021,

v znení vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 227/2021 V.

v., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky

č. 226/2021 V. v. SR, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia

ku karanténnym povinnostiam osôb po vstupe na územie Slovenskej republiky, uverejnenej

8. júla 2021.

3.

Obnovuje

platnosť a účinnosť vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č.

218/2021 V. v., ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia ku karanténnym

povinnostiam osôb po vstupe na územie Slovenskej republiky, uverejnenej 10. júna 2021.

Odôvodnenie

I.

Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov

1.

Ústavnému súdu bol 7. júla 2021 doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovatelia“) na začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej len „ústava“) o súlade vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky

(ďalej len „úrad verejného zdravotníctva“) č. 226/2021 V. v., ktorou sa nariaďujú

opatrenia pri ohrození verejného zdravia ku karanténnym povinnostiam osôb po vstupe

na územie Slovenskej republiky, uverejnenej 2. júla 2021 (ďalej len „napadnutý právny

predpis“) s

čl. 12 ods. 1

,

2

a

4

,

čl. 23 ods. 1

a

4

a

čl. 35 ods. 3 ústavy

.

2.

Navrhovatelia v podstatnom uvádzajú, že napadnutý právny predpis je nesúladný s

čl. 12 ods. 1

,

2

a

4 ústavy

z dôvodu porušenia princípu rovnosti a nediskriminácie v súvislosti s porušením

čl. 23 ods. 1

a

4 ústavy

, pretože napadnutý právny predpis diskriminuje nezaočkované osoby oproti osobám zaočkovaným

pri uplatňovaní ich ústavného práva na slobodu pohybu a pobytu, práva na slobodný

vstup na územie Slovenskej republiky, a tiež v súvislosti s

čl. 35 ods. 3 ústavy

, pretože napadnutý právny predpis nezaočkované osoby oproti zaočkovaným osobám, ktoré

sú občanmi Slovenskej republiky s trvalým alebo prechodným pobytom na území iného

členského štátu Európskej únie a ktoré sú zamestnané v Slovenskej republike alebo

sú zamestnané v inom členskom štáte Európskej únie (tzv. pendleri), diskriminuje pri

uplatňovaní ich základného práva na prácu.

3.

Navrhovatelia tvrdia, že napadnutý právny predpis nepriamo núti k očkovaniu pod hrozbou

úplnej straty práva na slobodu pohybu a pobytu a hrozbou obmedzenia práva na prácu,

a to bez možnosti využitia ekonomicky prijateľnejšieho antigénového testu.

4.

V nadväznosti na uvedené navrhovatelia považujú za podstatu ústavného prieskumu zodpovedanie

otázky, či

„... napadnutá vyhláška ÚVZ predstavuje diskriminačnú právnu úpravu pre osoby, ktoré

sa nepodrobia nepovinnej vakcinácii, ktorej dôsledkom je protiústavné obmedzenie ich

základných práv a slobôd (sloboda pohybu a pobytu, právo na prácu)“

.

5.

Samotné očkovanie nie je podľa navrhovateľov povinnosťou, ale právom, a preto nesmie

dochádzať k diskriminácii osôb, ktoré nie sú zaočkované. Považujú za legitímne v rámci

politiky prevencie pred ochorením COVID-19 nezaočkované osoby motivovať určitými „bonusmi“

pre osoby zaočkované. Takéto zvýhodňovanie však nesmie mať podobu znižovania štandardu

(obmedzenia) základných práv a slobôd nezaočkovaných osôb.

6.

V ďalšej časti návrhu vyslovujú navrhovatelia právny záver, podľa ktorého napadnutý

právny predpis zakladá neprípustnú diskrimináciu osôb na základe „iného postavenia“

a neprechádza testom legality (zákonnosti), legitimity ani proporcionality.

7.

K pojmu „iné postavenie osôb“ navrhovatelia odkázali na rozhodnutie ústavného súdu

sp. zn. PL. ÚS 1/2012, v ktorom cit.

«Použitý pojem „iné postavenie“ totiž umožňuje zahrnúť do množiny zakázaných diskriminačných

dôvodov aj ďalšie, ústavou explicitne neformulované kritériá. Pritom nemusí nevyhnutne

ísť o dôvody spočívajúce vo vlastnostiach spätých s osobnostnými a inými nemennými

črtami človeka (ako sa to na prvý pohľad na znenie

čl. 12 ods. 2 ústavy

môže javiť). Aj ESĽP na margo slovného spojenia „iné postavenie“ použitého v čl.

14 dohovoru uviedol, že ochrana poskytovaná týmto ustanovením sa neobmedzuje na odlišné

zaobchádzanie založené na vlastnostiach, ktoré sú osobné v tom zmysle, že by boli

vrodené alebo nemenné (rozsudok z 13. júla 2010 o sťažnosti č. 7205/07 vo veci Clift

proti Spojenému kráľovstvu, § 59).

Môže ísť o dôvody spočívajúce na osobných voľbách odrážajúcich osobnostné rysy (traits

de la personnalité) každého z nás

(rozsudok zo 4. mája 2010 o sťažnosti č. 21990/08 vo veci Peterka proti Českej republike).»

.

8.

Iné postavenie navrhovatelia identifikujú v osobnej voľbe osôb

„

nepodrobiť sa nepovinnej vakcinácii“

, ktoré tak získajú postavenie nezaočkovanej osoby, čím strácajú možnosť v plnom rozsahu

realizovať svoje ústavné práva a slobody v porovnaní s osobami v postavení osôb zaočkovaných.

9.

Napadnutý právny predpis podľa navrhovateľov neprejde testom legality, pretože bol

prijatý ako podzákonná norma (vyhláška) napriek tomu, že ním dochádza k úprave základných

práv a slobôd, ktoré podľa čl. 13 ods. 2 ústavy je možné upraviť len zákonom.

10.

Pokiaľ ide o test legitimity a proporcionality, navrhovatelia uviedli, že vyčlenenie

nezaočkovaných osôb z plnohodnotného užívania ich základných práv a slobôd za súčasnej

(priaznivej) epidemiologickej situácie a pri dobrovoľnosti očkovania je neprimeraným

a neproporcionálnym zásahom. Nejde o nevyhnutné legislatívne opatrenie sledujúce legitímny

cieľ, a to minimalizáciu šírenia infekčných ochorení v záujme ochrany verejného zdravia,

ktorý by nebolo možné dosiahnuť menej invazívnym spôsobom. Napadnutým právnym predpisom

dochádza k najprísnejšej regulácii vstupu osôb na územie Slovenskej republiky v porovnaní

so skoršími vyhláškami úradu verejného zdravotníctva, ktoré z hľadiska legitimity

a proporcionality aspoň reflektovali aktuálnu pandemickú situáciu.

11.

V navrhovanom petite navrhovatelia požadujú vysloviť nesúlad napadnutého právneho

predpisu s

čl. 12 ods. 1

,

2

a

4 ústavy

. Z obsahu návrhu (rozsah a dôvody) a aj jeho vnútornej logickej štruktúry vyplýva,

že navrhovatelia namietajú nesúlad napadnutého právneho predpisu aj s

čl. 23 ods. 1

a

4

a

čl. 35 ods. 3 ústavy

. Ústavný súd preto ustálil predmet prieskumu tak, ako je uvedený v bode 1 tohto rozhodnutia.

12.

V návrhu na začatie konania navrhovatelia zároveň navrhujú, aby ústavný súd rozhodol

o pozastavení účinnosti nimi označeného napadnutého právneho predpisu.

II.

Predbežné prerokovanie návrhu na začatie konania

13.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o súlade

nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných

ústredných orgánov štátnej správy s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými

zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len

„národná rada“) a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,

a so zákonmi [

čl. 124

a

čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy

], pristúpil na neverejnom zasadnutí pléna k predbežnému prerokovaniu návrhu na začatie

konania, a to v súlade s

čl. 131 ods. 1 ústavy

, ako aj s

§ 7 ods. 1 písm. a)

a

§ 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z.

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Účelom predbežného prerokovania

návrhu je zistenie, či a v akom rozsahu možno návrh prijať na ďalšie konanie (

§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde

).

14.

Podľa

čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy

ústavný súd rozhoduje o súlade všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev

a ostatných ústredných orgánov štátnej správy a dôsledkom výslovného znenia

čl. 122 ústavy

je, že každý orgán štátnej správy sa musí považovať buď za ústredný alebo za miestny.

Ak jeho postavenie nie je možné

prima facie

určiť, treba postupovať podľa materiálnych kritérií, keďže samotné nezaradenie orgánu

štátnej správy ani do jednej kategórie nemôže mať za následok vylúčenie jeho normotvorby

z prieskumu ústavným súdom. V súvislosti s tzv. pandemickou normotvorbou na úseku

verejného zdravotníctva ústavný súd uvádza, že pôsobnosťou úradu verejného zdravotníctva

(na rozdiel od regionálnych úradov verejného zdravotníctva) je celé územie Slovenskej

republiky, a teda je potrebné ho na účely

čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy

považovať za ústredný orgán štátnej správy, a to aj napriek tomu, že nepatrí medzi

ústredné orgány štátnej správy vymenované v zákone č.

575/2001 Z. z.

o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon č.

575/2001 Z. z.

“).

15.

Už uvedeným záverom napovedá aj doterajšia rozhodovacia prax ústavného súdu. V náleze

sp. zn. PL. ÚS 17/2014 ústavný súd podrobil prieskumu vyhlášku Úradu pre reguláciu

sieťových odvetví, ktorý rovnako nemožno formálne považovať za ostatný ústredný orgán

štátnej správy v zmysle zákona č. 575/2001 Z. z. Ústavný súd v uvedenom náleze konštatoval,

že by bolo v rozpore s úmyslom ústavodarcu zveriť ústavnému súdu právomoci negatívneho

zákonodarcu vo vzťahu k normatívnym právnym aktom prijímaným orgánmi verejnej moci

od zákonodarného zboru až po miestne orgány štátnej správy a orgány územnej samosprávy,

ak by iba pre zákonné neoznačenie určitého orgánu štátnej správy ako ústredného orgánu

štátnej správy alebo miestneho orgánu štátnej správy (navyše, ak na základe zákonného

vymedzenia jeho postavenia, pôsobnosti a právomoci materiálne plní tento úlohy ústredného

orgánu pre konkrétnu oblasť štátnej správy) boli všeobecne záväzné právne predpisy

prijímané týmto „neoznačeným“ orgánom štátnej správy vyňaté z preskúmavacej právomoci

ústavného súdu v zmysle

čl. 125 ústavy

. Navyše je potrebné v tejto súvislosti a pri vysporiadavaní sa s nastolenou otázkou

prihliadať aj na

čl. 124 ústavy

, podľa ktorého je ústavný súd súdny orgán ochrany ústavnosti (rovnako IV. ÚS 270/2021).

16.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zistil, že navrhovatelia

podali návrh ako subjekt procesne legitimovaný podľa

čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy

[pozri tiež

§ 74 písm. a)

zákona o ústavnom súde]. Z prílohy 1 k návrhu, v zmysle ktorej navrhovatelia podpísali

samotný návrh, vyplýva, že návrh na začatie konania podalo 31 poslancov národnej rady.

Podmienka podľa

čl. 130 ods. 1 ústavy

, aby návrh podala najmenej pätina poslancov národnej rady, bola nepochybne splnená.

Zároveň je skupina poslancov riadne zastúpená právnym zástupcom.

17.

Z obsahu návrhu na začatie konania vyplýva, že sú splnené všetky požiadavky ustanovené

v

§ 39

v spojení s

§ 75 zákona o ústavnom súde.

Navrhovatelia v návrhu presne označili právny predpis, ktorého nesúlad namietali,

a uviedli dôvody, ktoré ich viedli k pochybnostiam o jeho súlade s konkrétnymi článkami

ústavy.

18.

Ústavný súd poukazuje na konanie vedené pod sp. zn. PL. ÚS 8/2021, v ktorom bol okrem

iného na ďalšie konanie a realizáciu meritórneho prieskumu prijatý návrh generálneho

prokurátora aj v relevantných častiach

§ 59b zákona č. 355/2007 Z. z.

o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“). Práve toto ustanovenie

tvorí legálnu bázu na vydávanie vyhlášok úradom verejného zdravotníctva, čo potvrdzuje

aj samotná preambula napadnutého právneho predpisu. V súvislosti so spomínaným konaním

ústavný súd uvádza, že tentoraz je predmetom ústavného prieskumu konkrétne riešenie

prijaté odporcom formou podzákonného právneho predpisu. Nejde teda o prieskum normy

zákonnej a úlohou ústavného súdu v ďalšom konaní bude najmä zabezpečiť čo najväčšie

množstvo odborných a iných relevantných dokumentov, z ktorých odporca pri vydávaní

napádanej vyhlášky vychádzal, a následne meritórne posúdiť súlad napadnutého predpisu

s namietanými referenčnými normami.

19.

Keďže ústavný súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné návrh pri predbežnom

prerokovaní čo i len v časti odmietnuť (

§ 56 ods. 2

v spojení s

§ 55

zákona o ústavnom súde), návrh v súlade s

§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde

prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

III.

Návrh na pozastavenie účinnosti napadnutého právneho predpisu

20.

Podľa

čl. 125 ods. 2 ústavy

ak ústavný súd prijme návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov na ďalšie

konanie, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne

niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva

a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo ak hrozí iný vážny nenapraviteľný

následok (rovnako § 78 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd tak môže v zmysle

§ 78 zákona o ústavnom súd

e urobiť aj bez návrhu.

21.

Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že pozastavenie účinnosti zákona je vážnym

zásahom do právomoci legislatívneho orgánu, preto k nemu pristupuje výnimočne, ak

je ohrozenie základných práv a slobôd, resp. hrozba hospodárskej škody alebo iného

nenapraviteľného následku dostatočne konkretizovaná, pričom z okolností prípadu zjavne

vyplýva, že tieto následky možno považovať za preukázané, a teda opodstatnené, a

to najmä povahou právneho predpisu alebo jeho časti či jednotlivého ustanovenia, ktorý

bol napadnutý v konaní o súlade právnych predpisov (m. m. PL. ÚS 10/2014). Ústavný

súd k tomu dodáva, že uvedené ohrozenie, resp. hrozba by mali byť bezprostredné.

22.

Ohrozenie základných práv a slobôd znamená, že ďalším uplatňovaním napadnutého právneho

predpisu, jeho časti alebo jeho ustanovenia bude zúžený chránený rozsah jednotlivých

základných práv a slobôd alebo bude výkon týchto práv a slobôd obmedzovaný (sťažovaný)

neprimeranými podmienkami či prekážkami.

23.

Ústavný súd musí pri úvahách o ohrození základných práv a slobôd vziať taktiež do

úvahy (a) štandard práv (právnu pozíciu) jednotlivcov pred napadnutou právnou úpravou,

(b) rozsah, v akom bol daný štandard zmenený novou právnou úpravou, a (c) k čomu smeruje

návrh na pozastavenie a návrh meritórneho rozhodnutia. Ďalej je dôležité prihliadať

na (d) reverzibilnosť právnej pozície jednotlivcov [(ne)napraviteľnosť záťaží

spôsobených napadnutou právnou úpravou] a, prirodzene, aj na (e) charakter základného

práva, o ohrozenie ktorého ide (porovnaj uznesenie o prijatí PL. ÚS 24/2019).

24.

Ústava v čl. 125 ods. 2 ukladá ústavnému súdu povinnosť vyvažovať medzi na jednej

strane nutnosťou chrániť spoločnosť pred negatívnymi dôsledkami účinnosti právneho

predpisu, ktorého ústavnosť je sporná, a na strane druhej hodnotou právnej istoty

vyplývajúcej zo záväznosti platného práva, ktorého nesúlad sa namieta, resp. princípom

demokracie v čl. 1 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už pri preskúmavaní zákona o elektronických

komunikáciách v súvislosti s epidémiou uviedol (PL. ÚS 13/2020, bod 42), že

„

vníma zložitosť a dramatickosť aktuálnej, neustále sa vyvíjajúcej situácie v oblasti

verejného zdravia a s tým spojený tlak na mocenské autority, resp. očakávania na ich

konanie. Ústavný súd preto pri rozhodovaní o návrhu na pozastavenie účinnosti ustanovení

zákona o elektronických komunikáciách starostlivo zvažoval potrebu ochrany základných

práv a slobôd osôb dotknutých napadnutou právnou úpravou, ale aj potrebu chrániť životy

a verejné zdravie.“

25.

Táto pozícia ústavného súdu je stále platná a rovnaký prístup pri otázke pozastavenia

účinnosti právneho predpisu bude aplikovať aj v posudzovanej veci. Neprehliadnuteľné

v tomto smere je aj nové nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2021/953 zo

14. júna 2021

o rámci pre vydávanie a uznávanie interoperabilných potvrdení o očkovaní proti ochoreniu

COVID-19, o vykonaní testu a prekonaní tohto ochorenia (digitálny COVID preukaz EÚ)

s cieľom uľahčiť voľný pohyb počas pandémie ochorenia COVID-19

(ďalej len

„

nariadenie EP a Rady 2021/953“

), podľa ktorého

(i. a.)

(bod 36)

„

Je potrebné zabrániť priamej alebo nepriamej diskriminácii osôb, ktoré nie sú zaočkované,

napríklad zo zdravotných dôvodov, z dôvodu, že nie sú súčasťou cieľovej skupiny, ktorej

sa vakcína proti ochoreniu COVID-19 v súčasnosti podáva alebo pre ktorú je povolená,

ako sú napríklad deti, alebo z dôvodu, že ešte nemali možnosť dať sa zaočkovať alebo

sa rozhodli nenechať sa zaočkovať. Držba potvrdenia o očkovaní alebo držba potvrdenia

o očkovaní, v ktorom sa uvádza vakcína proti ochoreniu COVID-19, by preto nemali byť

podmienkou výkonu práva na voľný pohyb alebo využívania služieb cezhraničnej osobnej

dopravy, ako sú letecké linky, vlaky, autokary alebo trajekty alebo akékoľvek iné

spôsoby dopravy. Toto nariadenie sa okrem toho nemôže vykladať tak, že stanovuje právo

na očkovanie alebo povinnosť zaočkovať sa.“

26.

Navrhovatelia navrhujú, aby ústavný súd vyhlásil napadnutý právny predpis za nesúladný

s ústavou a pozastavenie účinnosti napadnutého právneho predpisu v jeho celku, pretože

jednotlivé diskriminačné ustanovenia nemožno vytrhnúť z kontextu celého znenia napadnutého

právneho predpisu.

27.

Návrh na pozastavenie účinnosti napadnutého právneho predpisu navrhovatelia podopreli

týmito dôvodmi

27.1

uplatňovaním napadnutého právneho predpisu môžu byť ohrozené základné práva a slobody

(uvedené v bode 1 tohto rozhodnutia), k čomu môže dôjsť odo dňa nadobudnutia jeho

účinnosti, teda od 9. júla 2021,

27.2

uplatňovaním napadnutého právneho predpisu dôjde k diskriminácii osôb na základe

„iného postavenia“ obmedzením ich základných práv a slobôd podľa

čl. 23 ods. 1

a

4 ústavy

a

čl. 35 ods. 3 ústavy

, pričom následky uplatňovania napadnutého právneho predpisu v prípade obmedzenia

slobody pohybu a pobytu sú spätne nenapraviteľné. Nereparovateľnosť sa vzťahuje aj

na obmedzenie práva na prácu s prihliadnutím na eventuálny následok straty zamestnania

(práce) aj len na krátke časové obdobie,

27.3

pozastavením účinnosti napadnutého právneho predpisu nedôjde k ohrozeniu verejného

zdravia absenciou regulácie pandemickej situácie. Navrhovatelia uviedli, že protiepidemiologické

opatrenia, ktoré upravuje vyhláška úradu verejného zdravotníctva č. 218/2021 (v čase

podania návrhu, pozn.), plnohodnotne postačuje potrebám zodpovedajúcim súčasnému stavu

pandémie.

28.

Pokiaľ ide o pozastavenie účinnosti napadnutého právneho predpisu, dôvod na také

rozhodnutie pre ohrozenie základných práv a slobôd je už

prima facie

daný znením ustanovenia § 2 ods. 3 písm. a) v kontexte ustanovenia § 1 ods. 4 písm.

d) napadnutého právneho predpisu, a to z hľadiska kľúčového momentu dotknutej právnej

úpravy, ktorým je izolácia osôb v domácom prostredí alebo v ubytovacom karanténnom

zariadení.

29.

Ak by totiž obmedzenie navrhovateľmi označených základných práv a slobôd (sloboda

pohybu podľa čl. 23 ods. 1 a 4 ústavy a právo na prácu podľa

čl. 35 ústavy

) malo byť nediskriminačné z hľadiska uplatnených referenčných ustanovení (čl. 12

ods. 1, 2 a 4 ústavy), muselo by také obmedzenie [podložené ustanovením

§ 12 ods. 2

a

§ 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z.

a nariadené prostredníctvom vyhlášky podľa § 59 b) tohto zákona] byť nevyhnutné na

ochranu zdravia dotknutých (obmedzovaných) alebo iných osôb (čl. 23 ods. 3 ústavy),

resp. zodpovedať kritériám takého obmedzenia podľa čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy, keď

ako legitímny ustanovený cieľ prichádza do úvahy práve a len ochrana života a zdravia.

30.

Tak tomu však nemôže byť, pokiaľ sú osoby podľa § 1 ods. 4 písm. d) napadnutého právneho

predpisu určené podľa kritéria nezodpovedajúceho reálnym parametrom plne zaočkovanej

osoby podľa § 1 ods. 4 písm. a) až c) napadnutého právneho predpisu. Podľa súčasných,

i keď ďalej sa vyvíjajúcich, vedeckých poznatkov [ktoré sú premietnuté práve do obsahu

ustanovení § 1 ods. 4 písm. a) až c) napadnutého právneho predpisu] je nesporné, že

osoba bezprostredne po aplikácii prvej dávky očkovacej látky proti ochoreniu COVID-19

[teda osoba uvedená v § 1 ods. 4 písm. d) napadnutého právneho predpisu] nemá ešte

vytvorené protilátky v množstve spôsobilom na vlastnú ochranu pred dotknutým ochorením,

a tým ani vytvorený potenciál znížiť riziko nákazy iných osôb. Taká osoba však po

dobu jedného mesiaca po nadobudnutí účinnosti napadnutého právneho predpisu (v zmysle

jeho § 8 ods. 1) nie je podrobená po vstupe na územie Slovenskej republiky nariadeniu

izolácie v domácom prostredí alebo ubytovacom karanténnom zariadení podľa § 2 ods.

1 napadnutého právneho predpisu ani inému obmedzeniu, vyvolávajúc sprostredkovane

rovnaký účinok aj u osôb podľa § 2 ods. 2 a 3 písm. b) napadnutého právneho predpisu.

31.

Zjednodušene povedané, preskúmavaná právna úprava umožňuje (aj keď na obmedzenú dobu,

avšak okamžite) voľný cezhraničný pohyb osobám, ktoré prakticky zaočkované nie sú,

a to bez ich následnej izolácie a karantény, a túto možnosť podmieňuje len ich prvotnou

a dosiaľ fakticky neúčinnou vakcináciou. Táto skutočnosť z hľadiska ochrany života

a zdravia pôsobí kontroverzne. Oproti tomu na osobu, ktorá nie je zaočkovaná, sa vzťahujú

izolačné, resp. karanténne obmedzenia (za takých okolností s otáznym účelom).

32.

Uvedená okolnosť v konečnom dôsledku významne spochybňuje ochranu života a zdravia

ako skutočný účel napadnutého právneho predpisu minimálne z hľadiska sporného ustanovenia

§ 1 ods. 4 písm. d), keďže nezaočkované osoby podrobuje obmedzeniu, ktoré nie je zásadne

nevyhnutné na dosiahnutie legitímneho účelu. K tomuto ustanoveniu totiž nebolo dobre

možné pristupovať izolovane bez toho, aby nevznikli interpretačné problémy vo vzťahu

k právnemu predpisu ako celku.

33.

Z týchto dôvodov ústavný súd pozastavil účinnosť celého napadnutého právneho predpisu

(bod 2 výroku tohto rozhodnutia). Ústavný súd dospel k popísaným záverom bez potreby

priamej väzby na argumentáciu navrhovateľov v podanom návrhu, pretože podľa

§ 78 zákona o ústavnom súde

môže pozastaviť účinnosť napadnutého právneho predpisu aj bez návrhu. Ústavný súd

v závere uvádza, že uvedené dôvody pozastavenia účinnosti napadnutého právneho predpisu

vecne nelimitujú komplexný meritórny prieskum návrhu.

34.

Z napadnutého právneho predpisu, ktorý inak nemusí obsahovať odôvodnenie, nevyplýva,

čo bolo dôvodom zavedenia odlišného prístupu k jednotlivým skupinám osôb. To je dôsledok

toho, že vyhláška úradu verejného zdravotníctva, ako netypický všeobecne záväzný právny

predpis, reaguje na konkrétnu a stále sa meniacu pandemickú situáciu a stav poznania

vplyvu očkovania na šírenie vírusu. Úradu verejného zdravotníctva nič nebráni, aby

aj naďalej vyhláškami reagoval na zmeny pandemickej situácie v závislosti na stav

poznania okolností, ktoré aj potenciálne vplývajú na šírenie vírusu. K týmto zásahom

však musí pristupovať tak, aby bol zrejmý nielen ich obsah, ale aj účel. V tejto súvislosti

ústavný súd dáva do pozornosti nariadenie EP a Rady 2021/953 (bod 25 uznesenia).

35.

Pozornosti ústavného súdu neuniklo, že napadnutá vyhláška už bola medzitým zmenená

vyhláškou úradu regionálneho zdravotníctva č. 227/2021 V. v., ktorou sa mení a dopĺňa

vyhláška Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 226/2021 V. v. SR,

ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia ku karanténnym povinnostiam

osôb po vstupe na územie Slovenskej republiky. Z hľadísk posudzovania veci pre účely

prijatia návrhu na ďalšie konanie a pozastavenia účinnosti však uvedená novela vyhlášky

situáciu v žiadnom smere nemení. Vzhľadom na skutočnosť, že novelizácia napadnutého

právneho predpisu má len technický charakter (ide len o minimálne zmeny), uvedené

nemôže spôsobiť dôsledok zastavenia konania podľa

čl. 125 ústavy

. Ak by sme pripustili opak, normotvorcovi by postačovali pri potencionálnom napadnutom

nesúlade na ústavnom súde len kozmetické zmeny predpisu a následne by sa vyhol meritórnemu

prieskumu súladu normy s ústavou, ako aj eventuálnemu pozastaveniu účinnosti takéhoto

právneho predpisu. Z uvedeného dôvodu teda nie je možné ani napriek novelizácii konanie

zastaviť. Ústavný súd posudzoval vyhlášku v znení jej novely.

36.

Ústavný súd zároveň obnovil platnosť a účinnosť predchádzajúcej (skôr účinnej) právnej

úpravy (vyhlášky č. 218/2021 V. v., zrušenej napadnutým právnym predpisom) v záujme

predídenia právnemu vákuu v pandemickej legislatíve (bod 3 výroku tohto rozhodnutia).

P o u č e n i e

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

Podľa

čl. 125 ods. 6 ústavy

sa rozhodnutie ústavného súdu o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov,

ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie

zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa

§ 83 zákona o ústavnom súde

uznesenie ústavného súdu o pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho

časti alebo niektorého jeho ustanovenia a uznesenie o zrušení pozastavenia účinnosti

napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia je právoplatné

a všeobecne záväzné odo dňa jeho vyhlásenia v zbierke zákonov.

V Košiciach 13. júla 2021

Ivan Fiačan v. r.

predseda Ústavného súdu

Slovenskej republiky