V mene Slovenskej republiky

261

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 1/2023-92

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana (sudca

spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava

Kaššáka, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla

a Martina Vernarského o návrhu

Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

na začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky

o súlade ustanovenia § 69b ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom

poistení v znení zákona č. 140/2015 Z. z., t. j. v znení účinnom od 1. januára 2016

do 31. decembra 2017, a v znení zákona č. 266/2017 Z. z., t. j. v znení účinnom od

1. januára 2018 do 31. decembra 2019, a

§ 293ej ods. 1

a

2 zákona č. 461/2003 Z. z.

o sociálnom poistení v znení zákona č. 105/2019 Z. z. účinnom od 1. januára 2020,

s

čl. 12 ods. 1

,

čl. 39 ods. 1

a

čl. 55 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky, za účasti vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka

konania, takto

r o z h o d o l

Návrhu

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e

I.

Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov

1.

Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 1/2023-17 z 11. januára 2023 prijal na ďalšie

konanie návrh Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

správny súd“ alebo „NSS“) ako nástupcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

[čl. 154g ods. 6 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s

§ 101e ods. 1

a

2 zákona č. 757/2004 Z. z.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov], ktorým

namieta, že podmienky nároku na vyrovnávací príplatok pre poberateľov starobných dôchodkov,

ktorí pred rokom 1993 pracovali pre zamestnávateľa so sídlom v Českej republike menej

ako 25 rokov, boli od roku 2016 do roku 2020 príliš prísne, čím podľa najvyššieho

správneho súdu dochádza k ústavnoprávnej nerovnosti (

čl. 12 ods. 1 ústavy

) pri poskytovaní primeraného hmotného zabezpečenia v starobe (

čl. 39 ods. 1 ústavy

) medzi osobami, ktoré podmienky splnili, a osobami, ktoré majú z objektívnych dôvodov

menej odpracovaných rokov pre takýchto zamestnávateľov. Najvyšší správny súd taktiež

namieta nesúlad s

čl. 55 ods. 1 ústavy

, ktorý ustanovuje, že hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch

sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.

2.

Najvyšší správny súd v konaní sp. zn. 9Sk/37/2020 koná o kasačnej sťažnosti žalobcu

proti rozsudku krajského súdu, ktorý ako správny súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal zrušenia rozhodnutia žalovanej Sociálnej poisťovne (jej generálneho riaditeľa),

ktorým žalovaná zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie žalovanej

poisťovne (ústredia) o zamietnutí žiadosti žalobcu o vyrovnávací príplatok z dôvodu,

že pred 1. januárom 1993 získal menej ako 25 rokov československého obdobia dôchodkového

poistenia. Žalobca je starobný dôchodca, ktorý poberá starobný dôchodok z Českej republiky,

pretože odpracoval 22,5 roka v Československu pre podnik registrovaný v Českej republike,

ako aj zo Slovenskej republiky. Žalobca tvrdí, že jeho dôchodok bol nižší, než by

bol teoretický dôchodok, ktorý by poberal za splnenia rovnakých podmienok len v Slovenskej

republike.

3.

Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že NSS namieta právnu úpravu účinnú

medzi rokmi 2016 ‒ 2020, a nie aktuálnu právnu úpravu, čomu zodpovedá aj takto špecifikovaný

návrh na rozhodnutie

„Ustanovenie § 69b ods. 1 písm. a/ a písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom

poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) v znení zákona č. 140/2015 Z. z.,

t. j. v znení účinnom od 1.1.2016 do 31.12.2017 a v znení zákona č. 266/2017 Z. z.,

t. j. v znení účinnom od 1.1.2018 do 31.12.2019 a § 293ej ods. 1 a 2 zákona o sociálnom

poistení v znení zákona č. 105/2019 Z. z., účinnom od 1.1.2020 nie je v súlade s článkom

12 ods. 1 a článkom 39 ods. 1 a článkom 55 ods. 1 ústavy.“

4.

NSS v návrhu na rozhodnutie namieta nesúlad ustanovenia o vyrovnávacom príplatku,

ktoré už nie je účinné, a to dokonca tak v skoršom znení, v ktorom sa vyrovnávací

príplatok neposkytoval poberateľom predčasného dôchodku, ako aj v neskoršom znení,

podľa ktorého mohol byť dorovnávaný aj predčasný dôchodok. NSS zároveň namieta neústavnosť

ešte účinnej normy (prechodného ustanovenia), ktorá ustanovuje, že v situácii, keď

sa o vyrovnávacom príspevku z obdobia rokov 2016 až 2020 rozhoduje po roku 2020, tak

sa aplikuje úprava spred roka 2020.

5.

Vzhľadom na osobitnú povahu prerokúvanej veci ústavný súd prispôsobil štruktúru tohto

nálezu skutočnosti, že návrhu samotnému a nálezu nie je možné porozumieť bez popísania

základných prvkov úpravy starobných dôchodkov so zahraničným prvkom a popísania zložitého

vývoja súvisiacej právnej úpravy, v ktorej sa prelínajú právo sociálneho zabezpečenia,

medzinárodné právo, európske právo a právo ústavné. Z tohto dôvodu ústavný súd najprv

predstaví štandardnú koncepciu dôchodkov poskytovaných z viacerých krajín a ďalej

vývoj federálnej, neskôr českej a slovenskej úpravy s dôrazom na vzájomné ovplyvňovanie

legislatívy a judikatúry (časť II). V kontexte tohto vývoja ústavný súd objasní v

časti konkrétna kontrola ústavnosti (časť III) detaily veci prerokúvanej NSS, jeho

návrh na nesúlad a vyjadrenia účastníkov (časť IV). V záverečnej časti (časť V) ústavný

súd návrh na nesúlad vecne prerokuje a podrobí testu ústavnosti.

II.

Vývoj právnej úpravy a judikatúry vo veci „federálnych“ dôchodkov

6.

Preskúmavaná právna úprava bezprostredne súvisí so zánikom Českej a Slovenskej Federatívnej

Republiky (ČSFR). Systémy práva sociálneho zabezpečenia sú východiskovo vnútroštátne.

To znamená, že pre nárok na dávku boli rozhodné len také obdobia v profesijnom živote

jednotlivca (obdobia zamestnania, poistenia alebo náhradné obdobia), ktoré dosiahol

v danom štáte (porovnaj napr. § 11 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení

v znení neskorších predpisov). V dôsledku systému medzinárodných zmlúv – bilaterálnych

zmlúv o sociálnom zabezpečení však aj pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej

únie platilo, že ak sa jednotlivec zúčastňoval na dôchodkovom zabezpečení vo viacerých

krajinách, tak sa jednotlivcovi po splnení podmienok zohľadňovali takéto obdobia aj

vtedy, ak ich dosiahol v inom štáte. V rámci Európskej únie potom v takomto prípade

v dôsledku európskych koordinačných predpisov vznikol nárok na čiastkovú dôchodkovú

dávku (nariadenie č. 1408/71, resp. č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho

zabezpečenia; porovnaj Lacko, M. Princíp rovnosti pri uplatňovaní zmluvy o sociálnom

zabezpečení medzi Slovenskou republikou a Českou republikou, In: Studia Iuridica Cassoviensia,

1/2014, s. 44 a nasl.; Lacko, M. Koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia v Európskej

únii. Praha : Leges, 2021). Tá sa vypočíta na základe

teoretickej alebo fiktívnej výšky dôchodku

v danej krajine, a to takého dôchodku, aký by získal jednotlivec, ak by sa všetky

dôchodkové doby sčítali len podľa daného systému. Následne sa vypočíta pomerný dôchodok

podľa rokov odpracovaných v danom systéme. V systéme druhého štátu sa postupuje rovnako

a dôchodca má tak nárok na dva či viaceré čiastkové dôchodky.

7.

ČSFR mala jednotný systém dôchodkového zabezpečenia upravený zákonodarstvom federácie

[čl. 22 písm. d) ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii v znení

účinnom do 28. októbra 1992], čo znamená, že počas jej existencie nehralo rolu, v

ktorej časti federácie bol občan zamestnaný alebo kde mal sídlo jeho zamestnávateľ

(porovnaj § 8 zákona č. 100/1988 Zb., ktorý pri posudzovaní období zamestnania nerozlišuje

medzi občanmi podľa ich bydliska, sídla organizácie alebo miesta výkonu činnosti).

Z tohto pohľadu sa pri úprave v súvislosti so zánikom federácie

nemohlo

postupovať podľa klasického systému čiastkových dávok vo vzťahu k rokom získaným

počas federácie.

8.

V súvislosti so zánikom ČSFR teda bolo nutné upraviť viaceré súvislosti dôchodkového

zabezpečenia tak, aby (i) nebola narušená právna istota občanov a aby sa (ii) nastolila

vyvážená ekonomická záťaž na nové systémy, a to (iii) jasným a jednoduchým riešením.

Nástupnícke štáty preto uzatvorili Zmluvu medzi Slovenskou republikou a Českou republikou

o sociálnom zabezpečení (publikovaná pod č.

318/1994 Z. z.

, ďalej aj „zmluva“) a na jej vykonanie Správnu dohodu o vykonávaní Zmluvy medzi Slovenskou

republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení (publikovaná pod č.

175/1995 Z. z.

, ďalej aj „správna dohoda“).

9.

Zmluva v čl. 20 ods. 1 stanovila, že

„doby zabezpečenia získané pred dňom rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky

sa považujú za doby zabezpečenia toho zmluvného štátu, na ktorého území mal zamestnávateľ

občana sídlo ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo naposledy

pred týmto dňom“

. Podľa čl. 20 ods. 2 ďalej platilo, že ak občan nemal takého zamestnávateľa, považovali

sa doby zabezpečenia získané pred rozdelením ČSFR za doby toho štátu, na ktorého území

mal občan trvalý pobyt ku dňu rozdelenia ČSFR alebo naposledy pred týmto dňom. Túto

úpravu však dopĺňal čl. 15 správnej dohody, podľa ktorého

„sídlom zamestnávateľa sa rozumie adresa, ktorá je ako sídlo zapísaná v obchodnom

registri. Ak je zamestnávateľom fyzická osoba, sídlom je adresa, ktorá je v obchodnom

registri uvedená ako miesto podnikania; ak je zamestnávateľom odštepný závod alebo

iná organizačná zložka zapísaná v obchodnom registri, sídlom zamestnávateľa sa rozumie

adresa tohto odštepného závodu alebo organizačnej zložky.“

. Ak zamestnávateľ nemal takto zapísané sídlo (napríklad preto, že išlo o organizáciu

zriadenú priamo zákonom), podľa čl. 15 ods. 2 správnej dohody sa v takom prípade postupovalo

podľa čl. 20 ods. 2 zmluvy. Zmluva tak v podstate vytvára fikciu, ako by pred zánikom

federácie jednotlivec získaval

celú

dobu zabezpečenia len v

jednom

štáte určenom podľa uvedených kritérií.

10.

Zvolené kritériá tak mohli viesť k tomu, že ak občan, ktorý celý život trvalo býval

v Slovenskej republike a tu aj pracoval v prevádzkarni zamestnávateľa, ktorý podľa

obchodného registra mal sídlo v Českej republike, tak celé zamestnanie tohto občana

sa považovalo za českú dobu zabezpečenia, hoci reálne Slovensko nikdy v tomto zmysle

neopustil. Na druhej strane však tiež mohlo platiť, že občanovi, ktorý síce trvalo

býval na Slovensku, no reálne pracoval v Českej republike pre zamestnávateľa, ktorý

nebol zapísaný v obchodnom registri (napr. išlo o zákonom zriadený podnik alebo organizáciu),

jeho zamestnanie sa považovalo za slovenskú dobu zabezpečenia, hoci na území Slovenska

reálne nepracoval. Prirodzene, to isté platilo aj u občana trvale bývajúceho v Českej

republike, len z opačného pohľadu. Vzhľadom na nesúmerný vývoj obidvoch tranzitívnych

ekonomík v nástupníckych štátoch a zmeny v koncepciách ich dôchodkového zabezpečenia

dochádzalo k situáciám, že jednotlivec, ktorý celý svoj profesijný život žil v jednej

krajine a mal jej štátne občianstvo, pričom v tejto krajine získal nárok na starobný

dôchodok, tak z druhej krajiny nárok buď nezískal, alebo získal nárok v nižšej výške,

než ktorú by dosiahol, ak by sa celé jeho zamestnanie považovalo za dobu zabezpečenia

len v štáte, ktorého bol občanom a v ktorom žil len v jednom systéme alebo len v druhom

systéme (porovnaj tiež bod 16 Návrhov generálneho advokáta Pedro Cruz Villalóna prednesené

3. 3. 2011 vo veci C-399/09 Marie Landtová proti České správě sociálního zabezpečení).

11.

Táto spoločenská a právna situácia vyvolala komplikovaný, emotívny a vzájomne previazaný

právny vývoj v Českej republike aj v Slovenskej republike, a to nielen v oblasti práva

sociálneho zabezpečenia, ale aj v oblasti ústavného a európskeho práva.

12.

V Českej republike sa starobní dôchodcovia, ktorým sa z čias federácie započítali

doby v režime slovenského sociálneho zabezpečenia, začali v deväťdesiatych rokoch

domáhať súdnou cestou dorovnania ich dôchodku, a to do výšky, akoby mali tieto doby

započítané v Českej republike. Tamojší Vrchní soud v roku 1996 (3 Cao 12/96, východisko

v judikáte Cpj 232/73) a potom ústavný súd v roku 2003 (II. ÚS 405/02) rozhodli, že

Česká správa sociálního zabezpečení je povinná sťažovateľom starobný dôchodok dorovnať

(porovnaj Voříšek, V. České občanství jako „tichá podmínka“ pro zvláštní výhody v

důchodovém pojištění?, In: Právní rozhledy 15/2009, s. 541). Ústavný súd dôvodil porušením

princípu rovnosti vo vzťahu ku ostatným českým dôchodcom. Neskôr zriadený Nejvyšší

správní soud s týmto výkladom nesúhlasil a v čase po vstupe do Európskej únie (1.

máj 2004) bol presvedčený, že výklad ústavného súdu nie je v súlade s právom Európskej

únie.

13.

Právo Európskej únie v záujme voľného pohybu koordinuje dôchodkové systémy, a to

tak, aby v situácii, keď jednotlivci odvádzali odvody vo viacerých krajinách, nedochádzalo

k nezapočítaniu doby z niektorej krajiny alebo aby nedochádzalo, naopak, k

dvojitému započítaniu

. Nejvyšší správní soud predložil Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej aj „SDEÚ“) predbežnú

otázku, či

„koordinačné nariadenie (Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71) bráni dvojitému započítaniu

vyplývajúcemu z judikatúry ÚS, resp. ak nebráni, tak či nie je diskriminačné z hľadiska

kritéria štátnej príslušnosti, resp. trvalého pobytu“

.

14.

Súdny dvor Európskej únie (vec Marie Landtová proti České správě sociálního zabezpečení)

rozsudkom C-399/09 rozhodol, že vyrovnávací príspevok možno priznať, ale nielen českým

občanom, ale akýmkoľvek občanom Európskej únie vrátane občanov slovenských. V reakcii

na rozsudok SDEÚ prijal český parlament novelu (zákon č. 428/2011 Sb.) zákona č. 155/1995

Sb. o důchodovém pojištění, ktorým bol vyrovnávací príspevok zakázaný (§ 106a) a konania

o ňom zastavené. Sťažovateľ, pán Holubec, podal ústavnú sťažnosť voči následným rozhodnutiam

o nepriznaní vyrovnania. O ústavnej sťažnosti rozhodovalo na základe atrakcie plénum

ústavného súdu. Ústavný súd plenárnym nálezom sp. zn. Pl. ÚS 5/12 konštatoval, že

pri vyrovnaní dôchodkov ide o špecifickú situáciu nerovnosti medzi českými občanmi

vyplývajúcu z rozdelenia federácie, ktorá nie je porovnateľná so situáciou zápočtu

dôb získaných v rôznych štátoch. Na vec tak nemohlo byť podľa ústavného súdu aplikovateľné

európske právo a SDEÚ rozhodol

ultra vires

(Bobek M. Landtová, Holubec, and the Problem of an Uncooperative Court: Implications

for the Preliminary Rulings Procedure. European Constitutional Law Review. 2014;10(1):54

‒ 89. doi:10.1017/S1574019614001047).

Obiter dictum

ústavný súd uviedol, že novela zakazujúca vyrovnávanie je neaplikovateľná a prednosť

má ústavný princíp rovnosti. Nálezom teda ústavný súd sťažovateľovi vyhovel.

15.

Český zákonodarca reagoval novým znením § 106a zákona o důchodovém pojištění. Zákon

prvýkrát výslovne vytvoril samostatnú dávku ‒

dorovnávací přídavek

, na ktorý má nárok poistenec, ktorý má 25 rokov doby poistenia, za ktorú mu bol priznaný

starobný dôchodok zo slovenského dôchodkového poistenia, a aspoň jeden rok poistenia

v Českej republike. Ideou tohto riešenia je zachovanie dávky, ktorú žiada ústavný

súd, avšak bez podmienky občianstva, teda požiadavky SDEÚ. Nárok spĺňajú len osoby,

ktorých pracovná aktivita bola výrazne previazaná s dobou federácie, ale následne

aspoň jedným rokom aj s Českou republikou. V Českej republike bola doba 26 rokov práve

minimálnou dobou na získanie nároku na starobný dôchodok. Takto sa v Českej republike

ustálila právna úprava a aj rozhodovacia činnosť ústavného súdu (porovnaj detailne

Pospíšil, I. Ohlédnutí za československými důchody: rovina vnitrostátní, aneb nakonec

jen mnoho povyku pro nic? In Bobek, M., Bříza, P., Hubková, P. Dvacet let vnitrostátní

aplikace práva EU. Praha : C. H. Beck, v tlači).

16.

V Slovenskej republike bol dôchodkový systém zásadne reformovaný zákonom č.

461/2003 Z. z.

o sociálnom poistení (ďalej aj „zákon o sociálnom poistení“). V nasledujúcich rokoch

taktiež mohlo dôjsť k situáciám, že dôchodca zo Slovenskej republiky, ktorý mal nárok

na dôchodok aj z Českej republiky za federálne doby zabezpečenia, získal v súčte nižší

dôchodok v porovnaní s

teoretickým dôchodkom

, na ktorý by mal nárok, ak by sa federálne doby zabezpečenia považovali za slovenské

doby zabezpečenia.

17.

Takíto dôchodcovia sa obrátili na správne súdy. Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 9 So 200/2011 z 30. januára 2013 rozhodol

o povinnosti Sociálnej poisťovne doplatiť vyrovnávací rozdiel, a to na základe priamej

aplikácie

čl. 39 ods. 1 ústavy

v spojení s

čl. 12 ods. 1 ústavy

, a to napriek jasnej dikcii

čl. 51 ústavy

(porovnaj tiež zhodné rozsudky sp. zn. 9So/203/2011 z 30. 1. 2013, sp. zn. 9So/124/2013

z 25. 2. 2015, sp. zn. 1So/66/2013 z 19. 1. 2016). Zákonodarca zákonom č.

140/2015 Z. z.

zaviedol s účinnosťou od 1. januára 2016

vyrovnávací príplatok

(§ 69b ‒ § 69d zákona o sociálnom poistení).

18.

Novela mala prakticky zhodnú podobu s českým pendantom

(dorovnávací přídavek),

a to vrátane podmienky 26 rokov doby poistenia – 25 federálnych, teda získaných pred

1. januárom 1993, a jeden český, resp. slovenský rok. Zákonodarca novelou síce reagoval

na impulz z rozhodnutí súdov, ale prijal v porovnaní s požiadavkami z citovaného rozsudku

sp. zn. 9 So 200/2011 prísnejšiu podobu vyrovnávacieho príplatku, čo je, samozrejme,

ústavnoprávne možné [

čl. 86 písm. a) ústavy

]. Práve úprava vyrovnávacieho príplatku z rokov 2016 ‒ 2020 je predmetom konania

o súlade.

19.

Dôchodca, ktorý nespĺňal zákonom ustanovenú dobu, sa obrátil na správne súdy. Najvyšší

súd rozsudkom sp. zn. 7Sk/41/2019 rozhodol o povinnosti Sociálnej poisťovne doplatiť

vyrovnávací rozdiel, a to na základe priamej aplikácie

čl. 39 ods. 1 ústavy

v spojení s

čl. 12 ods. 1 ústavy

. Zákonodarca zákonom č.

105/2019 Z. z.

zaviedol s účinnosťou od 1. januára 2020 nový

vyrovnávací príplatok

, ktorým sa bez ohľadu na odpracovanú federálnu dobu dorovnáva český dôchodok na úroveň

dôchodku slovenského (

§ 293ej ods. 3 zákona

o sociálnom poistení).

20.

Napadnuté ustanovenie § 69b ods. 1 písm. a) a b) zákona o sociálnom poistení znelo

(1) Poistenec, ktorému bol priznaný starobný dôchodok alebo predčasný starobný dôchodok,

má nárok na vyrovnávací príplatok, ak a) získal pred 1. januárom 1993 najmenej 25

rokov československého obdobia dôchodkového poistenia, za ktoré mu bol po 31. decembri

1992 priznaný starobný dôchodok podľa predpisov Českej republiky, b) získal od 1.

januára 1993 do 31. decembra 2003 najmenej 1 rok doby zamestnania alebo náhradnej

doby podľa zákona účinného do 31. decembra 2003.

Napadnuté ustanovenie

§ 293ej ods. 1

a

2 zákona

o sociálnom poistení znie

(1) Ak nárok na vyrovnávací príplatok vznikol pred 1. januárom 2020, podmienky nároku

na vyrovnávací príplatok a na jeho výplatu sa posudzujú podľa tohto zákona v znení

účinnom do 31. decembra 2019.

(2) Ak poistencovi uvedenému v § 66a ods. 1, § 68a a § 73a ods. 1 vznikol nárok na

starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok pred 1. januárom

2020, Sociálna poisťovňa určí sumu dôchodku podľa tohto zákona v znení účinnom od

1. januára 2020 na jeho žiadosť len raz ku dňu prvého nároku na výplatu dôchodku po

31. decembri 2019.

21.

Aktuálna právna úprava vyrovnávacieho príplatku podľa

§ 293ej ods. 3 zákona

o sociálnom poistení znie

„Suma starobného dôchodku alebo predčasného starobného dôchodku určená podľa tohto

zákona v znení účinnom od 1. januára 2020 nesmie byť nižšia ako úhrn sumy starobného

dôchodku podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2019 alebo podľa predpisov

účinných pred 1. januárom 2004, ak starobný dôchodok bol priznaný podľa predpisov

účinných pred 1. januárom 2004, alebo sumy predčasného starobného dôchodku podľa tohto

zákona v znení účinnom do 31. decembra 2019 a sumy vyrovnávacieho príplatku.“

22.

Sociálna poisťovňa na svojej internetovej stránke (https://www.socpoist.sk/doby-poistenia-ziskane-pred-rozdelenim-ceskej-slovenskej-federativnej-republiky)

predstavuje vývoj vyrovnávacieho príspevku takto

„Za účelom kompenzácie negatívnych dôsledkov rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej

Republiky v sumách dôchodkov spôsobených rozdielnym vývojom právnej úpravy dôchodkového

poistenia v oboch nástupníckych štátoch poistencov, ktorí získali československé obdobie

dôchodkového poistenia pred 1. januárom 1993, Slovenská republika. Od 1. januára 2016

zaviedla Slovenská republika dôchodkovú dávku - vyrovnávací príplatok. Od 1. januára

2020 vypustila právnu úpravu vyrovnávacieho príplatku a nahradila ju novou právnou

úpravou osobitného určovania sumy starobného, predčasného starobného a invalidného

dôchodku. Poistencovi, ktorému bol priznaný starobný alebo invalidný dôchodok podľa

predpisov Českej republiky, sa československé obdobie dôchodkového poistenia získané

do 31. decembra 1992 v spoločnom štáte vždy započíta na nárok na dôchodok a určenie

jeho sumy. Suma dôchodku vypočítaná podľa slovenských predpisov sa dorovná na sumu

dôchodku, na ktorú by mal poistenec nárok, ak(o) by k rozdeleniu Českej a Slovenskej

Federatívnej Republike nedošlo.“

, a ďalej pokračuje tak, že

«Od 1. januára 2023 poistencovi, ktorý ku dňu priznania starobného, predčasného starobného

alebo invalidného dôchodku nesplnil podmienky nároku na starobný alebo invalidný dôchodok

podľa predpisov Českej republiky, sa na nárok na dôchodok a určenie jeho sumy započíta

aj československé obdobie dôchodkového poistenia získané do 31. decembra 1992 v spoločnom

štáte tak, ako by bolo získané podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Suma

dôchodku určená so započítaním československého obdobia dôchodkového poistenia patrí

na tzv. „prechodné obdobie“, a to dovtedy, kým poistencovi vznikne nárok na starobný

alebo invalidný dôchodok podľa predpisov Českej republiky.».

III.

Konkrétna kontrola ústavnosti

23.

Žalobca požiadal 25. mája 2016 Sociálnu poisťovňu podľa § 69b zákona o sociálnom

poistení o

vyrovnávací príplatok

k 1. januáru 2016 (ako rozdiel fiktívnej sumy starobného dôchodku a úhrnu sumy vyplácaného

starobného dôchodku podľa tohto zákona, sumy vyplácaného starobného dôchodku podľa

predpisov Českej republiky). Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. 23Sa/131/2016 zo 6. februára 2017 zamietol správnu žalobu žalobcu proti Sociálnej

poisťovni, ktorá rozhodnutím jej ústredia (č. 531 129 263 0 zo 17. októbra 2016) zamietla

jeho žiadosť s tým, že poberatelia ešte len

predčasného dôchodku

nemajú na príspevok nárok. Na odvolanie žalobcu najvyšší súd rozhodnutie krajského

súdu rozsudkom sp. zn. 1Sk/3/2017 z 10. decembra 2018 zmenil a zrušil rozhodnutie

Sociálnej poisťovne, pretože medzičasom sa žalobca stal starobným dôchodcom, a navyše

ju zaviazal aplikovať „pilotný“ rozsudok sp. zn. 9 So 200/2011 (porovnaj bod 17).

24.

Sociálna poisťovňa po zrušení napadnutého rozhodnutia najvyšším súdom vydala rozhodnutie

č. 531 129 2630 0 zo 16. júla 2019, ktorým rozhodla, že žalobca nezískal požadovanú

dobu poistenia 25 rokov do roku 1993. Novú, resp. opätovnú správnu žalobu krajský

súd rozsudkom sp. zn. 23Sa/88/2019 z 15. júna 2020 zamietol s tým, že žalobca nezískal

požadovanú dobu poistenia 25 rokov. V konaní o kasačnej sťažnosti najvyšší súd konanie

prerušil a podal návrh na ústavný súd.

25.

Najvyšší súd namietaný dôvod nerovnosti v návrhu detailnejšie rozvinul. Argumentoval,

že

podmienka 25 rokov

doby poistenia by mala byť uznaná aj po 1. januári 1993. Teda ak je daná doba „fázovo“

posunutá do neskorších rokov, mala by byť tiež akceptovaná. Vyžadovanie podmienky

získania doby 25 rokov zamestnania, a navyše iba v dobe pred 1. januárom 1993, je

vzhľadom na postupné vzďaľovanie a zmeny úpravy nároku a výšky dôchodkov v Českej

republike a Slovenskej republike diskriminačné vo vzťahu k občanom, ktorí z objektívnych

dôvodov nemohli túto podmienku splniť, už len z dôvodu, že obdobne ako žalobca sa

narodili neskôr a ako obdobie dôchodkového poistenia im mohla byť hodnotená doba po

skončení povinnej školskej dochádzky najskôr od 1. septembra 1969 (resp. už od 1.

septembra 1967), takže k 31. decembru 1992 nemohli za žiadnych okolností danú podmienku

splniť. V takom prípade im však podľa § 69b zákona o sociálnom poistení za nižší počet

rokov československých dôb poistenia nevznikol nárok na žiadny, ani pomerný vyrovnávací

príplatok, čo podľa názoru najvyššieho súdu je diskriminujúce v porovnaní s občanmi,

ktorým nárok na „vyrovnanie“ vznikne, a súčasne vedie k tomu, že v dôsledku hodnotenia

určitej doby podľa českých právnych predpisov v súčte starobných dávok z Českej republiky

a Slovenskej republiky za obdobie do 31. decembra 1992 je zabezpečenie občana Slovenskej

republiky v starobe neprimerané celkovej dobe zamestnania v spoločnom štáte.

26.

Pokiaľ ide o kritérium

najmenej jedného roka

doby zamestnania alebo náhradnej doby podľa zákona č.

100/1988 Zb.

o sociálnom zabezpečení (ďalej aj „zákon č.

100/1988 Zb.

), najvyšší správny súd považuje za protiústavnú požiadavku, aby poistenec získal

najmenej 1 rok zamestnania alebo náhradnej doby práve a

iba v období od 1. januára 1993 do 31. decembra 2003

, teda v období od zániku československej federácie do nadobudnutia účinnosti zákona

o sociálnom poistení.

27.

Zákonodarca navyše opomenul skutočnosť, že v Českej republike podmienkou vzniku nároku

na starobný dôchodok bolo a je minimálne 25 rokov zamestnania, kým v Slovenskej republike

je právna úprava odlišná, keď od 1. januára 2004 sa pre vznik nároku na starobný dôchodok

vyžadovalo len 10 rokov dôchodkového poistenia, resp. od 1. januára 2008 len 15 rokov

dôchodkového poistenia.

28.

Vyrovnávací príplatok v rokoch 2016 ‒ 2020 vyžadoval splnenie viacerých podmienok

(i) aspoň 25 federálnych rokov poistenia, (ii) aspoň jeden „slovenský“ rok poistenia

v období 1993 ‒ 2003, (iii) poberanie českého dôchodku, pričom súčet českého a slovenského

je nižší, než by bol rýdzo slovenský dôchodok. NSS navrhol vysloviť za nesúladnú jednak

(i) už zrušenú úpravu vyrovnávacieho príspevku účinného v rokoch 2016 ‒ 2020, ako

aj (ii) úpravu umožňujúcu dovtedajším dôchodcom po roku 2020 žiadať nový vyrovnávací

príplatok, avšak len na obdobie od roku 2020, teda normu zakazujúcu výplatu nového

vyrovnávajúceho príplatku za obdobie 2016 ‒ 2020.

IV.

Vyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky

29.

Národná rada súhlasila s upustením od verejného pojednávania. Vláda a Ministerstvo

práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky sa zhodne vyjadrili, že väčší

vplyv na výšku dôchodkov než skutočnosť, že jednotlivec spadá pod režim Zmluvy medzi

Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení, má koncepcia dôchodkového

systému, ktorá sa na Slovensku zmenila od roku 2004 smerom k vyššiemu zohľadneniu

zásluhovosti. S prihliadnutím na dlhodobosť dôchodkového poistenia a s ňou súvisiacu

dynamiku jeho vývoja nemožno nikomu, kto ešte nezískal dôchodkové práva, všeobecne

a spoľahlivo zaručiť, akou mierou a podľa akých predpisov bude naplnené jeho ústavné

právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.

V.

Posúdenie dôvodnosti návrhu

30.

Podľa

čl. 12 ods. 2 ústavy

základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu

na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie,

národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok,

rod alebo

iné postavenie

. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

31.

Podľa

čl. 39 ods. 1 ústavy

občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe.

32.

Z ústavy, resp. z jej interpretácie ústavným súdom vyplýva, že zákonodarca má značný

priestor na úpravu sociálnych práv vrátane starobných dôchodkov. Ústavný súd vo svojej

rozhodovacej činnosti opakovane uvádza, že hospodárske, sociálne a kultúrne práva

a slobody sú práva, ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí od ekonomických

a hospodárskych možností štátu (PL. ÚS 19/08, PL. ÚS 8/2014, PL. ÚS 9/2018) a je pre

ne podstatné, že sa ich podľa

čl. 51 ods. 1 ústavy

možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

33.

Ústavný súd však musí dodať, že na základe

čl. 20

a

čl. 39 ods. 2 ústavy

je navyše osobitne, resp. zvýšene chránený systém starobného dôchodkového

sporenia

(II. pilier).

34.

NSS namieta, že v rokoch 2016 ‒ 2020 právna úprava požadujúca federálnych 25 rokov

zamestnania plus jeden rok zo Slovenskej republiky ako podmienku nároku na vyrovnávací

príplatok spôsobuje ústavne nesúladnú nerovnosť pri poskytovaní starobného dôchodku

voči tým, ktorí danú podmienku splnili. NSS zdôrazňuje, že niektorí občania vzhľadom

na svoj vek nemohli túto podmienku splniť v tom zmysle, že síce majú dostatok odpracovaných,

resp. započítaných rokov, ale z týchto rokov nespadá ich dostatočné množstvo do federálneho

obdobia.

35.

Ústavný súd aplikuje na posúdenie

diskriminácie

tradičný ústavnoprávny test (PL. ÚS 10/04 ‒ zmena odpredaja štátnych bytov, PL. ÚS

13/09 ‒ zákon o sociálnych službách; k metodike porovnaj tiež návrhy generálneho advokáta

Michala Bobeka prednesené 23. 3. 2017, vec C‑143/16 Abercrombie & Fitch Italia Srl

proti Antoninovi Bordonarovi) vyplývajúci z ústavného textu, teda nachádza odpovede

na túto množinu otázok

(1) došlo k vyčleneniu porovnateľnej skupiny, a teda k zásahu do pozície jej členov,

hlavne vo väzbe alebo v spojitosti so základnými právami a slobodami,

(2) a to na základe kvalifikovaného kritéria alebo podobného neospravedlniteľného

dôvodu,

(3) pričom vyčlenenie je na príťaž jednotlivcovi alebo skupine,

(4) a uvedené vyčlenenie nemožno ospravedlniť, pretože buď absentuje dôvod ospravedlnenia

(verejný, legitímny záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálny zásah, prípadne

neracionálny zásah?

36.

Pretože ide o nerovnosť vo vzťahu k

čl. 39

, ústavný súd musí vychádzať zo svojej judikatúry k týmto referenčným normám. V náleze

sp. zn. PL. ÚS 16/06 ústavný súd rozhodol, že dočasná suspenzácia valorizácie najvyšších

dôchodkov z ekonomických dôvodov bola v nesúlade s citovanými referenčnými normami.

Neskorší nález sp. zn. PL. ÚS 11/08 sa týkal zrušenia povinnej účasti poberateľov

invalidných dôchodkov na starobnom dôchodkovom sporení. Zákonodarca ponechal bez akéhokoľvek

normatívneho „povšimnutia“ nadobudnuté nároky zo starobného dôchodkového sporenia

týchto osôb, čím porušil

čl. 39

v spojení s

čl. 12 ústavy

. Napokon ústavný súd považoval za ústavne nesúladný rozdielny prístup k minimálnemu

dôchodku medzi sporiteľmi z II. a sporiteľmi z I. piliera (PL. ÚS 9/18). Z uvedených

rozhodnutí možno odvodiť, že ústavný súd nepovažoval za príčinu nesúladnosti výlučne

samotnú výšku dôchodku, ale koncepčnejšie (PL. ÚS 16/06, PL. ÚS 9/18), resp. legislatívne

otázky ich úpravy (PL. ÚS 11/08).

37.

Test princípu rovnosti (jeho bod 1) vyžaduje porovnateľnosť – overenie a vymedzenie

porovnateľnosti

(tertium comparationis)

, teda aby sa porovnávalo porovnateľné. V preskúmavanej veci je rozumným spoločným

menovateľom

práca, resp. dlhodobá práca vo federálnej ČSFR pre zamestnávateľa so sídlom v ČR k

31. 12. 1992.

38.

Dôchodcovia z obidvoch skupín boli v období 2016 ‒ 2020 poberateľmi starobného dôchodku

z Českej republiky, pričom (i) len skupina s 25 rokmi získanými v ČSFR a jedným rokom

v Slovenskej republike má titul na vyrovnávací príspevok, zatiaľ čo (ii) skupina s

nižším počtom takýchto rokov získaných vo federácii už takýto titul nemá. Ústavný

súd tak konštatuje, že k

zásahu

, teda k vyčleneniu a príťaži v spojitosti s právom na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe došlo (bod 1 a 3 testu).

39.

Základné podozrivé kritériá odlišovania v

čl. 12 ods. 2 ústavy

sú charakteristikami, ktoré sú v podstate pre danú skupinu osôb dané a ktoré jednotlivec

nevie ovplyvniť, prípadne sú súčasťou ľudskej identity danej skupiny.

Doby poistenia (zabezpečenia) takýmto typickým kritériom nie sú. Iné postavenie

(

čl. 12 ods. 2 ústavy

in fine) spočívajúce

v dobe poistenia

je teda bez ďalšieho slabým rozlišovacím kritériom

(low scrutiny)

a je ľahko justifikovateľné. Naopak, doba poistenia je rozumným a štandardným kritériom

pre vznik nároku na dôchodok a rozumným dôvodom rozlišovania (to nevylučuje, že výrazne

asymetrické nastavenie by teoreticky mohlo vzbudzovať ústavnoprávne pochybnosti).

40.

Ústavný súd k bodu 2 a 4 testu princípu rovnosti uvádza, že právna konštrukcia 25

„federálnych“ rokov plus jeden rok „post-federálny“ je rozumná, racionálna. Jej idea

vychádza zo vzťahu medzi dobou zabezpečenia a vekom odchodu do dôchodku. Osoby, ktoré

získali potrebnú

dobu zabezpečenia (poistenia)

, sú v tzv. čakateľstve s tým, že na získanie plného nároku na starobný dôchodok už

im stačí len dosiahnutie

dôchodkového veku.

Podľa § 21 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení účinného k 31.

decembru 1992 (v čase zániku ČSFR) bolo totiž základnou podmienkou pre vznik nároku

na starobný dôchodok získanie aspoň 25 rokov zamestnania (doba zabezpečenia, resp.

poistenia). Len táto skupina osôb mohla nadobudnúť silnejšie očakávanie, že vzhľadom

na získanie tejto doby už za federácie môže mať (po dovŕšení príslušného dôchodkového

veku podľa uvedeného ustanovenia) nárok na starobný dôchodok tak, akoby stále pokračovala

federácia (v podstate týmto spôsobom bola vyhodnotená v medzirezortnom pripomienkovom

konaní pripomienka, že podmienka 25 rokov by mala byť vypustená a mal by sa nasledovať

v bode 17 citovaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9So/203/2011 z 30. januára 2013

– porovnaj materiál UV-8344/2015 na rokovanie vlády – www.rokovania.sk; k podmienke

25 rokov porovnaj tiež Sněmovní tisk 905/0 Poslanecká sněmovna, 6. volební období,

2010 ‒ 2013).

41.

Podmienka nadobudnutia aspoň jedného roka zabezpečenia už v Slovenskej republike

vyjadruje príslušnosť k jednej z nástupníckych krajín. K jednoročnej dobe možno podporne

uviesť, že už v minulosti podobné ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. dovoľovalo

zohľadňovať náhradné doby až potom, keď poistenec získal

aspoň jeden rok zamestnania

, teda aspoň jednoročným zamestnaním prejavil svoju participáciu na československom,

resp. slovenskom systéme dôchodkového zabezpečenia. Obdobný štandard je stanovený

aj v úniovej koordinačnej úprave, kde sa nemusia zohľadňovať pri výpočte pomerného

dôchodku obdobia kratšie ako jeden rok [porovnaj čl. 57 nariadenia (ES) Európskeho

parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho

zabezpečenia]. Uvedenú ročnú podmienku (porovnaj bod 26) tak možno hodnotiť ako racionálnu

pre ustálenie skutočnosti, že poistenec po zániku ČSFR pokračoval v poistení na Slovensku.

Zároveň stanovenie lehoty na dosiahnutie doby poistenia jedného roka (od roku 1993)

do konca roku 2003, teda do roku reformy dôchodkového systému, vytváralo dostatočný

časový priestor pre „federálnych“ dôchodcov na jej získanie a rozumne podčiarkovalo

skutočnosť, že ide o dôchodcov, ktorých čakateľstvo (teda 25 rokov zamestnania) bolo

získané podľa zákona č.

100/1988 Zb.

účinného práve do konca roka 2003.

42.

Navyše, právny poriadok jednoducho musí určovať určité presné časové, resp. číselné

hranice nárokov, a medzi hranicami môžu z toho dôvodu vznikať subjektívne vnímateľné

nespravodlivosti. Na tomto mieste možno spomenúť, že pojem diskriminácie vo všeobecnosti

má pôvodne lingvisticky neutrálny, nie negatívny význam rozlišovania. Celý právny

poriadok je v istom zmysle veľmi komplexným a neustálym odlišovaním. Stanovením akéhokoľvek

pojmu, akejkoľvek osobnej príslušnosti sa tvoria skupiny subjektov s odlišnými právami

a povinnosťami (Župančič, B. The Owlets of Minerva. Eleven international publishing,

2012, s. 353).

43.

Ústavný súd k bodom 2 a 4 testu dodáva, že vývoj, podstata a nastavenie predmetnej

vyrovnacej dávky sú veľmi špecifické a v tomto zmysle ťažko s obdobným inštitútom

porovnateľné. Vyrovnávacia dávka typu 25 plus jeden rok, ako bolo uvedené, bola reakciou

českej legislatívy na zložitý vzťah medzi rozhodnutím českého ústavného súdu a SDEÚ,

a teda išlo pôvodne o otázku špecificky českú (porovnaj bod 15). Slovenský zákonodarca

sa touto dávkou v rámci vlastného vývoja dôchodkového zabezpečenia inšpiroval, čím

sa dosiahla istá symetria týchto právnych úprav medzi nástupníckymi štátmi. V tomto

zmysle je podmienka 25 rokov plus jedného roka obhájiteľná, a nie je vypäto svojvoľná.

Okolnosť, že podľa

§ 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.

účinného v tu spornom období (2016 až 2020) bolo podmienkou vzniku nároku na starobný

dôchodok získanie 15 rokov (resp. do 31. decembra 2007 10 rokov) dôchodkového poistenia,

nie je podstatná. Podstatou veci je tu totiž otázka vyrovnávania rozdielov, ktoré

vznikli občanom v dôsledku udalosti nastalej k 31. decembru 1992, nie otázka priznania

starobného dôchodku podľa zákona č.

461/2003 Z. z.

(porovnaj bod 27).

44.

Skutočnosť, že národná rada neskôr nárok rozšírila, je vecou diskrécie zákonodarcu,

vecou politiky sociálneho zabezpečenia, a teda nie vecou ústavnoprávnej povinnosti.

Možno konštatovať, že zásah ‒ rozlíšenie je z hľadiska (i)

cieľa

právnej úpravy – vytvoriť symetrickú úpravu s Českou republikou, a (ii) nekvalifikovaného,

resp. racionálneho dôvodu rozlišovania plne proporcionálne.

45.

Z týchto špecifických dôvodov vec nemožno posudzovať vo svetle citovanej judikatúry

(bod 36), kde ústavný súd konštatoval nesúlad s

čl. 39 ods. 1

v spojení s

čl. 12 ods. 2 ústavy

.

46.

Ďalej je potrebné uviesť, že z ústavy nevyplýva všeobecné pravidlo, z ktorého vzišla

idea vyrovnávacieho príspevku, a to skutočnosť, že rozdelenie federácie nemôže byť

nikomu na ujmu. Zmena štruktúry štátov, vznik nových štátov, nevyhnutne ovplyvňuje

aj pozície obyvateľov nástupníckych štátov.

47.

Ústavný súd z predmetných predpisov nezistil, že by samotný starobný dôchodok federálnych

dôchodcov ako taký, teda dôchodok bez priameho porovnania s inými federálnymi dôchodcami,

bol v danom období taký nízky, že by to signalizovalo extrémnu disproporcionalitu,

resp. zásah do samotného jadra práva na primerané zabezpečenie v starobe (porovnaj

Antoš, M. Judikatura Ústavního soudu k sociálním právům: Nikoliv nutně nejlepší, nejvhodnější,

nejúčinnější či nejmoudřejší. In: Jurisprudence 6/2014, s. 3 a nasl.).

48.

Ústavný súd citlivo vníma, že výška dôchodku významne ovplyvňuje životný štýl dôchodcov,

o čom svedčí jeho judikatúra. Na druhej strane treba uviesť, že dôchodkové scenáre

jednotlivých osôb sú natoľko rozmanité, že je v zásade nemožné prostredníctvom kritéria

(ne)rovnosti výšky dôchodkov porovnávať rôzne kategórie dôchodcov. V tomto ústavný

súd súhlasí s argumentáciou vlády (bod 29).

49.

V predmetnej veci je veľmi dôležitým podporným argumentom skutočnosť, že predmetom

konania je len obdobie 2016 ‒ 2020, pretože odvtedy má nárok na vyrovnací prostriedok

ktokoľvek, kto pracoval pre českú entitu počas federácie. Slovenská úprava je v tomto,

takpovediac, veľkorysá, a to izolovane aj v porovnaní s českou úpravou.

50.

Možno uzavrieť, že vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnej veci nejde o rozlišovanie

na základe kvalifikovaného kritéria a že ide o osobitnú dávku so špecifickým právnym

vývojom, s podporným argumentom, že sa právna úprava týka len obdobia rokov 2016 ‒

2020, ústavný súd konštatuje, že zásah je ústavne akceptovateľný a napadnutá úprava

nie je v rozpore s

čl. 39 ods. 1 ústavy

a

čl. 12 ústavy

. Spôsob nastavenia vyrovnávacej dávky je vecou demokraticky zvoleného zákonodarcu.

Napokon ústavný súd konštatuje, že nevyhovenie návrhu vo vzťahu k

čl. 39 ods. 1 ústavy

a

čl. 12 ústavy

v sebe zahŕňa aj nevyhovenie vo vzťahu k

čl. 55 ods. 1 ústavy

. Z týchto dôvodov návrhu nevyhovel, tak ako to je uvedené vo výroku nálezu.

P o u č e n i e

: Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2024

Ivan Fiačan

predseda Ústavného súdu

Slovenskej republiky