VYHLÁŠKA 18/1960 Z. z. o náhradách výdavkov pri zahraničných pracovných cestách

§ 1

(1)

Táto vyhláška upravuje náhrady cestovných a iných výdavkov pri zahraničných pracovných

cestách a náhrady sťahovacích výdavkov, pokiaľ majú vzťah k zahraničiu,

a)

zamestnancov organizácií socialistického sektora a iných osôb poverených týmito organizáciami

plniť úlohy v zahraničí;

b)

rodinných príslušníkov osôb uvedených pod písm. a).

(2)

Táto vyhláška sa nevzťahuje na zahraničné pracovné cesty tých zamestnancov, ktorí

ich vykonávajú ako členovia posádok dopravných prostriedkov alebo ktorých zamestnanie

záleží v inej činnosti v dopravnom prostriedku, ako aj rodinných príslušníkov uvedených

osôb.

*)

(3)

O úprave náhrad výdavkov uvedených v odseku 1 verejných funkcionárov, príslušníkov

ozbrojených síl v činnej službe, žiakov škôl ozbrojených síl, ako aj rodinných príslušníkov

uvedených osôb platia osobitné predpisy.

§ 2

(1)

Zahraničnými pracovnými cestami sú pracovné cesty z tuzemska do zahraničia a zo zahraničia

do tuzemska a pracovné cesty v zahraničí.

(2)

Zahraničná pracovná cesta z tuzemska začína sa okamihom odchodu z obce sídla vysielajúcej

organizácie (

§ 4 ods. 1

) a zahraničná pracovná cesta do tuzemska končí sa okamihom príchodu do obce sídla

vysielajúcej organizácie. Ak to vyžaduje účelnosť, môže vysielajúca organizácia, ak

dodrží zásadu najvyššej hospodárnosti, určiť pre nástup alebo ukončenie cesty inú

obec.

Ustanovenie

§ 7 ods. 3

nie je dotknuté.

§ 3

Vysielajúca organizácia a financujúca organizácia (

§ 4

), ďalej zamestnanci a iné osoby, vysielané na zahraničné pracovné cesty, ako aj ich

rodinní príslušníci, sú povinní spravovať sa zásadou najvyššej hospodárnosti, najmä

voliť spojenie (smer cesty) a dopravné prostriedky devízovo najvýhodnejšie.

§ 4

(1)

Organizácia, ktorá ukladá svojmu zamestnancovi vysielanému do zahraničia alebo inej

osobe (ďalej len „zamestnanci“) splnenie úloh v zahraničí (vysielajúca organizácia),

je najmä povinná

a)

pred povolením cesty na základe plánu pracovných úloh preskúmať jej účelnosť a pred

nastúpením jej pripravenosť,

b)

určiť trvanie cesty na čas nevyhnutne potrebný a kontrolovať hospodárne plnenie úloh,

c)

spolupracovať v otázkach hospodárnosti s financujúcimi organizáciami,

d)

zabezpečiť riadne a včasné využitie výsledkov ciest.

(2)

Organizácia, ktorá zamestnancovi uvoľňuje na pracovnú cestu do zahraničia devízové

prostriedky (ďalej len „financujúca organizácia“), je najmä povinná

a)

spolupracovať s vysielajúcou organizáciou, aby sa uplatňovali hľadiská hospodárnosti,

b)

zabezpečiť obstaranie cestovných a leteckých lístkov,

c)

vybaviť zamestnanca pri nástupe zahraničnej pracovnej cestypotrebnými devízovými

prostriedkami, zariadiť ich ďalšie včasné zaslanie, ak bola cesta odôvodnene predĺžená,

prípadne zabezpečiť ich postupné zasielanie, ak ide o dlhodobú pracovnú cestu,

d)

upozorniť zamestnanca na ustanovenia tejto vyhlášky a vykonávacích predpisov aj pokynov

k nej vydaných a pomôcť mu, aby sa s nimi mohol oboznámiť,

e)

vyžiadať si od zamestnanca vyúčtovanie výdavkov v určenej lehote a vyúčtovanie včas

kontrolovať.

(3)

Ak je vysielajúca organizácia súčasne financujúcou organizáciou, prislúchajú jej

tiež povinnosti uvedené v odseku 2 písm. b) až e).

§ 5

(1)

Zamestnanec vyslaný do zahraničia je najmä povinný

a)

oboznámiť sa s touto vyhláškou a s vykonávacími predpismi a pokynmi k nim vydanými,

b)

spravovať sa príkazmi vysielajúcej a financujúcej organizácie,

c)

dbať na zásadu najvyššej hospodárnosti (

§ 3

), najmä pri voľbe ubytovania,

d)

obmedzovať trvanie zahraničnej pracovnej cesty na čas nevyhnutne potrebný,

e)

podať vysielajúcej organizácii zprávu o výsledku cesty, prípadne zasielať jej predpísané

výkazy (napr. montážne výkazy),

f)

vyúčtovať financujúcej organizácii devízové prostriedky a cestovné lístky (letenky).

(2)

Zamestnanec predkladá vyúčtovanie cesty financujúcej organizácii priamo, prostredníctvom

vysielajúcej organizácie len vtedy, ak mu to táto organizácia uloží.

§ 6

Pri zahraničnej pracovnej ceste prislúcha zamestnancovi

a)

diéta,

b)

náhrada výdavkov za ubytovanie,

c)

náhrada výdavkov za použitie hromadných dopravných prostriedkov, prípadne za nutné

použitie iných dopravných prostriedkov v medzištátnej a medzimestskej doprave,

d)

náhrada mimoriadnych výdavkov, ak boli pre splnenie uložených úloh nevyhnutne potrebné.

§ 7

(1)

Výšku diéty určujú vykonávacie predpisy (

§ 12

), a to odstupňovane, najmä podľa miery nutných výdavkov na stravu a ubytovanie a

podľa povahy úlohy zamestnanca.

(2)

Z diét je zamestnanec povinný si uhradzovať najmä

a)

výdavky na stravu,

b)

výdavky za nutné použitie dopravných prostriedkov v obci miesta rokovania alebo výkonu,

c)

bežné osobné a spoločenské výdavky.

(3)

Diéta prislúcha zamestnancovi od okamihu odletu z tuzemska do okamihu príletu do

tuzemska. Ak použije zamestnanec iný dopravný prostriedok, prislúcha mu diéta pri

odchode do zahraničia od okamihu prechodu československých štátnych hraníc a pri návrate

zo zahraničia do okamihu ich prechodu.

§ 8

Náhrada výdavkov zamestnanca pri sťahovaní

Pri sťahovaní prislúcha zamestnancovi okrem náhrady výdavkov podľa

§ 6

náhrada preukázaných výdavkov za prepravu jeho zvrškov a za ich poistenie proti strate

a poškodeniu počas dopravy, pokiaľ sťahovanie sa vykonalo podľa pokynov financujúcej

organizácie.

§ 9

Rodinní príslušníci

Vykonávacie predpisy ustanovujú, ktoré náhrady a v akej výške prislúchajú rodinným

príslušníkom zamestnanca a ktoré z povinností uvedených v

§ 5

sa vzťahujú aj na rodinných príslušníkov zamestnanca, ak sa s ním zúčastnia na pracovnej

ceste; osobitné predpisy ustanovujú, v ktorých prípadoch môžu sa rodinní príslušníci

zúčastniť takýchto ciest.

§ 10

Táto vyhláška sa vzťahuje na všetky zahraničné pracovné cesty nastúpené v čase jej

účinnosti. Pri zahraničných pracovných cestách nastúpených pred začiatkom účinnosti

tejto vyhlášky a skončených v čase jej účinnosti, avšak pred 1. júlom 1960, použijú

sa doteraz platné predpisy; pri cestách takto nastúpených, avšak ešte neskončených

pred 1. júlom 1960, použijú sa na ich časť konanú pred 1. júlom 1960 doterajšie predpisy

a na ich časť konanú po 30. júni 1960 ustanovenia tejto vyhlášky.

§ 11

Ministerstvo financií v dohode s ministerstvami zahraničných vecí a zahraničného obchodu

a s Ústrednou radou odborov môže povoliť výnimky a odchýlky z tejto vyhlášky.

§ 12

Ministerstvo financií v dohode s ministerstvami zahraničných vecí, zahraničného obchodu

a s Ústrednou radou odborov vydá na vykonanie tejto vyhlášky smernice, najmä o výške

náhrad a spôsobe ich vyúčtovania.

§ 13

Zrušuje sa vyhláška Ministerstva financií č. 94/1955 Ú. l. (Ú. v.) o náhradách cestovných,

sťahovacích a iných výdavkov vo vzťahu k zahraničiu a predpisy podľa nej vydané.

§ 14

Táto vyhláška nadobúda účinnosť 1. aprílom 1960.