SK
V mene Slovenskej republiky
Statutory Text (1 Articles)
172
NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 6/2018-92
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu pléna Ivana Fiačana (sudca
spravodajca) a sudcov Jany Baricovej, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Jany Laššákovej,
Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina
Vernarského o návrhu navrhovateľa ‒
predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky,
Hlavné námestie 8, Bratislava, na začatie konania podľa
čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky
o súlade
§ 3 ods. 2
druhej vety a § 6 ods. 12 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 185/2002 Z.
z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č.
152/2017 Z. z.
, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony, s Ústavou Slovenskej republiky, za účasti vlády Slovenskej republiky
ako vedľajšieho účastníka konania, takto
r o z h o d o l
1.
Konanie
v časti
o návrhu navrhovateľa na vyslovenie nesúladu
§ 3 ods. 2
druhej vety zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č.
152/2017 Z. z.
, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony,
zastavuje.
2.
Návrhu navrhovateľa na vyslovenie nesúladu § 6 ods. 12 zákona č. 185/2002 Z. z. o
Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 152/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony,
nevyhovuje.
O d ô v o d n e n i e
I.
Návrh navrhovateľa
1.
Ústavnému súdu bol 22. júna 2017 doručený návrh predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky
(ďalej len „navrhovateľ“) na začatie konania podľa
čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s
čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy
a
čl. 141a ods. 9 ústavy
na vyslovenie nesúladu dvoch noriem zo zákona č.
185/2002 Z. z.
o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 152/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „zákon č. 185/2002 Z. z.“ alebo
„zákon o súdnej rade“), a to
1.1.
nesúlad ustanovenia
§ 3 ods. 2
druhej vety zákona o súdnej rade
(„národná rada, prezident a vláda ustanovuje za člena súdnej rady spravidla osobu,
ktorá nie je sudcom“)
s
čl. 1 ods. 1
,
čl. 2 ods. 2
,
čl. 30 ods. 4
, čl. 141a ods. 1 písm. b), c) a d) [aktuálne, v čase rozhodovania
čl. 141a ods. 2 písm. c)
,
d)
a
e)
],
čl. 141a ods. 2
(aktuálne
čl. 141a ods. 3
) a čl. 141a ods. 11 (
aktuálne čl. 141a ods. 10
) ústavy, teda normy, ktorá usmerňuje národnú radu, prezidenta a vládu tak, aby ustanovovali
do súdnej rady v zásade nesudcov, resp. normy, ktorá stanovuje, aby sudca všeobecného
súdu mohol byť národnou radou, prezidentom a vládou nominovaný do súdnej rady skôr
výnimočne (na účel ďalšieho textu možno označiť národnú radu, prezidenta a vládu aj
ako „ne-súdne moci“, pozn.), a to z dôvodu, že takúto nomináciu ústavný text priamo
nezakazuje a že to znevýhodňuje sudcov v rovnom prístupe k verejnej funkcii a obmedzuje
národnú radu, prezidenta a vládu v možnosti výberu členov, a
1.2.
nesúlad ustanovenia
§ 6 ods. 12 zákona
o súdnej rade
(„člen súdnej rady má právo, aby sa jeho stanovisko vznesené počas zasadnutia súdnej
rady pripojilo k rozhodnutiu súdnej rady; toto stanovisko sa zverejňuje rovnako ako
uznesenie súdnej rady“)
s
čl. 1 ods. 1
,
čl. 2 ods. 2
, čl. 141a ods. 5 písm. b), c), d), e), f), g) a i) [aktuálne
čl. 141a ods. 6 písm. b)
,
c)
,
d)
,
e)
, a
h)
] a
čl. 141a ods. 6
(aktuálne
čl. 141a ods. 7
) ústavy, pretože rozhodnutia súdnej rady sa neodôvodňujú a stanovisko člena súdnej
rady odhaľuje hlasovanie v súdnej rade (ústavný súd bude z dôvodov zrozumiteľnosti
textu a odlíšenia od justičného disentu označovať stanovisko aj ako „vlastné stanovisko“,
pozn.), teda normu, ktorá umožňuje členom súdnej rady pripájať k jej uzneseniam vlastné
stanovisko.
2.
Uznesením č. k. PL. ÚS 6/2018-22 zo 4. apríla 2018 ústavný súd na neverejnom zasadnutí
prijal návrh navrhovateľa na ďalšie konanie v celom rozsahu a pozastavil účinnosť
§ 6 ods. 12 zákona
o súdnej rade (vlastné stanovisko člena súdnej rady) a nevyhovel návrhu na pozastavenie
účinnosti
§ 3 ods. 2 zákona
o súdnej rade (uznesenie uverejnené pod. č.
285/2018 Z. z.
). Podľa
čl. 130 ods. 1 písm. f)
, resp.
§ 141a ods. 9
ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh predseda Súdnej rady Slovenskej republiky
vo veciach súladu právnych predpisov podľa
čl. 125 ods. 1
týkajúcich sa výkonu súdnictva.
3.
Národná rada 9. decembra 2020 prijala ústavný zákon č.
422/2020 Z. z.
, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „novela ústavy“), ktorým bolo rekonštruované ústavné postavenie
súdnej rady. Novela ústavy zmenila tiež niektoré referenčné normy, vo vzťahu ku ktorým
sa má posúdiť súladnosť napadnutých ustanovení zákona o súdnej rade. Na novelu ústavy
nadviazal v rovnaký deň prijatý zákon č.
423/2020 Z. z.
o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva. Ústavný
súd pri rozhodovaní o predmetnej veci zohľadnil zmeny uskutočnené týmito právnymi
predpismi. V náleze sp. zn. PL. ÚS 1/01 ústavný súd uviedol, že ak sa referenčná norma
zmení len označením a nie obsahom, ústavný súd automaticky preskúma napadnutú normu
s novou referenčnou normou (právna veta
Ochranu ústavnosti poskytovanú Ústavným súdom Slovenskej republiky treba chápať materiálne.
To tiež znamená, že v prípade, ak ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky, s ktorým
mal byť napadnutý právny predpis, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie v nesúlade,
stratí platnosť počas konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky o súlade právnych
predpisov, avšak predmet jeho úpravy sa stane v dôsledku novelizácie Ústavy Slovenskej
republiky predmetom iného ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, nič nebráni tomu,
aby Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní pokračoval, pretože ústavný problém
možného nesúladu právnych predpisov stále trvá a záujem na ochrane ústavnosti vyžaduje
jeho vyriešenie.
). Ústavný súd tak preskúmal napadnuté normy podľa právneho stavu ústavy v čase rozhodovania.
II.
Ustanovovanie (ne)sudcov do súdnej rady národnou radou, prezidentom a vládou
(návrh na nesúlad ustanovenia
§ 3 ods. 2
druhej vety zákona o súdnej rade)
4.
Navrhovateľ je presvedčený, že právna norma, ktorá dáva prostredníctvom slova „spravidla“
na zváženie, aby národná rada, prezident a vláda nominovali do súdnej rady nesudcov,
je protiústavná, pretože ústavný text [
čl. 141a ods. 2 písm. c)
,
d)
,
e)
a
čl. 141a ods. 3
] upravujúci nominácie členov súdnej rady uvedenými autoritami nestanovuje, že by
ne-súdne moci mali menovať len nesudcov, pričom aj podľa rozhodnutia ústavného súdu
(sp. zn. PL. ÚS 2/2012) súdna rada v pomeroch Slovenskej republiky priamo v texte
ústavy nemá obmedzenia týkajúce sa vyváženosti členov súdnej rady z hľadiska pomeru
sudcov a zástupcov iných profesií. Napadnutá norma tým obmedzuje kompetenciu národnej
rady, prezidenta a vlády a právo sudcov na rovný prístup k verejnej funkcii členov
súdnej rady (
čl. 30 ods. 4 ústavy
). Napokon, na takúto normu nemal zákonodarca oporu v pôvodnom odseku 11 článku 141a
ústavy, ktorý ustanovuje, aké podrobnosti sa očakávajú na podrobnejšiu úpravu od zákonodarcu.
To všetko zároveň porušuje princíp legality (
čl. 2 ods. 2 ústavy
) a princíp právneho štátu (
čl. 1 ods. 1 ústavy
).
5.
Vláda vo svojom vyjadrení argumentovala, že účelom predmetného ustanovenia je snaha
o nepolitizáciu sudcov, pretože opak by bol pravdou, ak by sudcov do súdnej rady nominovali
„politické“ moci. Ústavný text v podstate predpokladá dve paritné kategórie osôb,
sudcov a nesudcov, ktoré sa môžu stať členmi súdnej rady. Vyplýva to aj z dôvodovej
správy k novele ústavy č.
90/2001 Z. z.
Slovo „spravidla“ nevylučuje kategoricky, aby boli sudcovia menovaní aj ne-súdnymi
mocami, nejde o zákaz, a preto nejde o nové, ústavou nepredpokladané kritérium na
kandidátov nominovaných ne-súdnymi mocami. Z tohto dôvodu nemôže ísť o prekročenie
splnomocnenia stanoveného v pôvodnom čl. 141a ods. 11 ústavy.
6.
Ústavný súd konštatuje, že národná rada novelou ústavy ‒ ústavným zákonom č.
422/2020 Z. z.
a zákonom č.
423/2020 Z. z.
o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva medzičasom
celistvejšie a detailnejšie upravila ústavnú a zákonnú konštrukciu súdnej rady. Súdna
rada je podľa novoprijatého ustanovenia charakterizovaná ako ústavný orgán sudcovskej
legitimity (č
l. 141a ods. 1 ústavy
).
7.
Článok
141a ods. 3
časť vety za bodkočiarkou ústavy s účinnosťou od 1. januára 2021 stanovuje, že za
člena súdnej rady podľa odseku 2 písm. c) až e) (nominovaného národnou radou, prezidentom
a vládou, pozn.) možno ustanoviť len osobu, ktorá nie je sudcom. Z napadnutého ustanovenia
§ 3 ods. 2 zákona o súdnej rade
bolo jeho novelou ‒ zákonom č.
423/2020 Z. z.
vypustené slovo „spravidla“. Podľa aktuálneho znenia
§ 3 ods. 2 zákona o súdnej rade
Národná rada, prezident a vláda ustanovia za člena súdnej rady osobu, ktorá nie je
sudcom.
8.
Podľa
§ 87 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) ústavný súd konanie zastaví,
ak preskúmavaný právny predpis stratí platnosť pred vyhlásením nálezu vo veci. Ak
sa konanie začalo na základe návrhu súdu podľa
čl. 125 ods. 1
a
čl. 144 ods. 2 ústavy
, rozhodne ústavný súd o zastavení konania podľa povahy veci.
9.
Zmyslom konania o súlade je na návrh oprávnených subjektov preskúmať, či je napadnutá
norma v súlade s ústavou. Ak ide o abstraktnú, nie konkrétnu kontrolu ústavnosti,
tak po strate platnosti normy stráca konanie svoj predmet a zákonnou procesnou reakciou
na tento stav je zastavenie konania. Predmetná vec je osobitná tým, že norma, ktorá
nahradila napadnutú normu, sa nachádza nielen na zákonnej, ale priamo aj na ústavnej
úrovni.
10.
Preskúmavaný predpis v kľúčovom slove
„spravidla“
stratil platnosť 1. januára 2021. Z tohto pohľadu je dôvod na zastavenie konania
formálne splnený. Možno upresniť, že ašpirácia napadnutej normy, a to skutočnosť,
aby ne-súdne moci zvážili nominovať do súdnej rady nesudcov, sa zmenou ústavy a zákona
o súdnej rade realizovala. Napadnutá norma však nesmerovala priamo k výsledku nominácie,
ale len k procesu nominácie. V prípade nominácie sudcu vytvárala pôvodná norma nanajvýš
očakávanie voči ne-súdnym mociam na neformalizované demokratické zdôvodnenie nominácie
sudcu. Nová norma prikazuje ne-súdnym mociam nominovať len a výlučne nesudcov. Aktuálna
norma je teda kvalitatívne odlišná a z uvedeného o to viac vyplýva povinnosť ústavného
súdu konanie v tejto časti zastaviť. Napokon možno upresniť, že skutočnosť, že ústava
v
čl. 154g ods. 1
(
Členovia Súdnej rady Slovenskej republiky zvolení sudcami, zvolení Národnou radou
Slovenskej republiky, vymenovaní prezidentom Slovenskej republiky a vymenovaní vládou
Slovenskej republiky podľa doterajších predpisov sa považujú za členov Súdnej rady
Slovenskej republiky podľa tohto ústavného zákona.
) výslovne potvrdzuje pokračovanie, resp. „dobeh“ pôsobenia sudcov, členov súdnej
rady, nominovaných ne-súdnymi mocami pred novelou, neznamená zachovanie doterajších
relevantných ustanovení ústavy aj po 31. decembri 2020. Na základe týchto skutočností
ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
III.
Vlastné stanovisko člena súdnej rady
(návrh na nesúlad ustanovenia
§ 6 ods. 12 zákona
o súdnej rade)
III.1. Argumentácia navrhovateľa
11.
Navrhovateľ určil ako východiskový bod argumentácie smerujúcej proti neústavnosti
stanoviska člena súdnej rady podľa
§ 6 ods. 12 zákona o súdnej rade
parafrázu viet z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 79/04
„výsledok hlasovania orgánov verejnej moci pri kreovaní verejných, resp. ústavných
činiteľov (t. j. uznesenie súdnej rady, národnej rady a vlády) je právnou skutočnosťou
verejného práva a nejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by bola obdobná
povahe správneho alebo súdneho aktu, kde sa výsledok tajného hlasovania neodôvodňuje
(III. ÚS 128/09, III. ÚS 79/04, III. ÚS 238/05,1. ÚS 162/09, I. ÚS 289/2015, III.
ÚS 61/2014).“
12.
Podobne navrhovateľ parafrázuje z jeho rôznych častí nález ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 29/2011
«Pri riešení objektívnosti a transparentnosti konania (rokovania) súdnej rady v konaní
II. ÚS 29/2011 ústavný súd dospel k záveru, že „... zákonom č. 495/2010 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení' niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (§ 6 ods. 10, 11 zákona)...
zákonodarca vlastne zviditeľnil implicitnú požiadavku objektívnosti rozhodovania súdnej
rady a že nemá dôvod spochybňovať zákonodarcom nastavenú rovnováhu medzi nezávislosťou
a autonómnosťou súdnej rady na jednej strane (čl. 141a ústavy) a jej zodpovednosťou,
transparentnosťou na strane druhej“ (obdobne III. ÚS 128/09).»
13.
Z uvedených rozhodnutí potom odvodzuje, že existuje jednoznačná neprípustnosť odôvodňovania
uznesenia súdnej rady, keďže nie je individuálnym právnym aktom, pričom zákonná úprava
procesu rokovania súdnej rady náležite zabezpečuje objektivitu a transparentnosť výkonu
kompetencie súdnej rady, v dôsledku čoho nedochádza k porušovaniu základného práva
absenciou odôvodňovania uznesenia. Rozhodovanie na základe čl. 141a ods. 7 ústavy
(
Na prijatie uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky je potrebný súhlas nadpolovičnej
väčšiny všetkých jej členov)
, ktorý upravuje všetky hlasovania v súdnej rade, vylučuje odôvodňovanie.
14.
Zákonné právo člena súdnej rady zverejňovať spolu s uznesením súdnej rady (ktoré
sa neodôvodňuje) svoje stanovisko, ktoré obsahuje jeho argumentáciu (dôvody), na základe
ktorých hlasoval (rozhodoval), vo svojich dôsledkoch znamená nerešpektovanie (porušenie)
ústavnej úpravy o rozhodovaní súdnej rady.
15.
Navrhovateľ dodáva, že doterajšia zákonná úprava nepochybne zabezpečovala, že zo
všetkých prístupných podkladov o priebehu rokovania súdnej rady je verejnosti zrejmé
väčšinové i menšinové stanovisko členov súdnej rady (t. j. existencia odlišných stanovísk
a argumentácia týchto stanovísk), čo zabezpečuje transparentnosť rokovania, rovnosť
členov rady pri rokovaní a rozhodovaní a náležité informovanie verejnosti o argumentoch
(dôvodoch) stanoviska každého člena súdnej rady, ktoré sa pretavilo do jeho hlasovania.
16.
Navrhovateľ sa dovoláva uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 588/2016, z ktorého
zmieňuje myšlienku o hlasovaní ako právnej skutočnosti verejného práva, ktoré sa neodôvodňuje
(porov. bod 10 citovaného uznesenia). Z obsahu uznesenia taktiež považuje za dôležité
úvahy, že voľba je procesom výberu, počas ktorého vstupujú do hry aj iné než rýdzo
právne hľadiská.
17.
Navrhovateľ napokon zdôrazňuje, že osobitné stanovisko člena súdnej rady je v napätí
so zákonom stanovenou tajnosťou hlasovania súdnej rady v personálnych otázkach. Navrhovateľ
tvrdí, že ústavná úprava pôsobnosti súdnej rady, ktorá sa týka oblasti jej personálnej
pôsobnosti, sa premietla do zákonného zakotvenia neverejného (tajného) hlasovania.
Ústava teda vyžaduje dodržiavanie ústavného princípu tajného hlasovania, čo vylučuje,
aby členovia súdnej rady zverejňovali vlastné rozhodnutia a hlasovania.
18.
Na podporu tohto právneho názoru uvádza nález sp. zn. I. ÚS 76/2011, kde ústavný
súd uviedol, že ústavný princíp tajného hlasovania v jeho fundamente prežaruje do
každých volieb vykonávaných tajným hlasovaním, a takto musí byť vnímaný aj príslušným
súdnym orgánom posudzujúcim ústavne konformný priebeh tajného hlasovania, teda aj
tajného hlasovania upraveného v podústavnej matérii. Požiadavka tajného hlasovania
je výsledkom spoločenských zmien z novembra 1989.
19.
Na základe uvedenej argumentácie navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jej návrhu
nálezom rozhodol tak, že
«Ustanovenie
§ 6 ods. 12 zákona č. 185/2002 Z. z.
o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č.
152/2017 Z. z.
, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony v znení „člen súdnej rady má právo, aby sa jeho stanovisko vznesené
počas zasadnutia súdnej rady pripojilo k rozhodnutiu súdnej rady; toto stanovisko
sa zverejňuje rovnako ako uznesenie súdnej rady“ nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl.
2 ods. 2, čl. 141a ods. 5 písm. b), c), d) e) f) g), i), čl. 141a ods. 6 ústavy.»
.
III.2. Vyjadrenie vlády
20.
Vláda obhajuje možnosť pripájania individuálneho stanoviska poukázaním na argumenty
z dôvodovej správy, podľa ktorej stanovisko
„môže výrazne prispieť k predvídateľnosti rozhodnutí súdnej rady a k vytvoreniu štandardov
posudzovania jednotlivých typov návrhov uznesení súdnej rady“
. Vláda považuje za cieľ ustanovenia verejný záujem na (a) predvídateľnosti rozhodnutí
súdnej rady, (b) transparentnosti a (c) právnej istote adresátov rozhodnutí v tej
súvislosti, že proti rozhodnutiu nie sú prípustné bežné opravné prostriedky iba ústavná
sťažnosť.
21.
Vláda pripomenula, že zákon o súdnej rade už upravoval podobný inštitút, a to odlišné
stanovisko zavedené do jeho § 6 ods. 8 zákonom č. 467/2011 Z. z. s účinnosťou od 1.
januára 2012
(„Hlasovanie súdnej rady je vždy verejné. Člen súdnej rady, ktorý nesúhlasí s uznesením
súdnej rady, má právo, aby sa jeho odlišné stanovisko pripojilo k rozhodnutiu súdnej
rady; toto stanovisko sa zverejňuje rovnako ako uznesenie súdnej rady.“)
. Zákonom č.
195/2014 Z. z.
bol s účinnosťou od 1. septembra 2014 tento inštitút zrušený.
22.
Vláda tvrdí, že z nálezu sp. zn. II. ÚS 29/2011 vyberá navrhovateľ len určité časti
a vláda rozsiahlo cituje z nálezu pasáže (body 7.2 ‒ 12) o tom, že zvukový záznam
diskusie je justifikáciou uznesení súdnej rady. Preto je podľa vlády tvrdenie o neprípustnosti
odôvodnenia súdnej rady prehnané.
23.
Vláda vysvetľuje, že podľa jej názoru nie je stanovisko člena súdnej rady podľa
§ 6 ods. 12 zákona
o súdnej rade odôvodnením, resp. nemá povahu odôvodnenia rozhodnutia súdnej rady.
Ide
o formalizáciu či zhmotnenie názorov
člena súdnej rady, ktoré prezentoval počas zasadnutia súdnej rady. Z každého zasadnutia
súdnej rady sa vyhotovuje zvukový záznam, z ktorého musí byť zrejmý priebeh rokovania
súdnej rady, a teda aj názory, ktoré odznejú v rámci tohto zasadnutia. Tento zvukový
záznam je verejne dostupný. Rovnako je verejne prístupné samotné zasadnutie súdnej
rady, a teda každý môže byť prítomný na zasadnutí súdnej rady a oboznámiť sa s názormi
či preferenciami členov súdnej rady na prerokúvané otázky. Za danej situácie otvorenosti
rokovaní súdnej rady a ich podriadeniu verejnej kontrole niet racionálneho argumentu,
ktorý by mal brániť členovi súdnej rady zhrnúť svoju argumentáciu do stanoviska podľa
§ 6 ods. 12 zákona
o súdnej rade a toto stanovisko zverejniť spolu s rozhodnutím súdnej rady. Právna
úprava zákona o súdnej rade tak môže byť svojou ústretovosťou k slobodnému prejavovaniu
názorov členov kolektívneho orgánu vzorom pre právne úpravy rozhodovania akéhokoľvek
kolektívneho (ústavného) orgánu, keďže umožňuje každému členovi súdnej rady slobodne
formulovať svoje názory a postoje týkajúce sa rozhodovania súdnej rady zákonom predpísaným
spôsobom. Je nepochybné, že aj bez právnej úpravy v
§ 6 ods. 12 zákona
o súdnej rade môže ktorýkoľvek člen súdnej rady slobodne prejavovať svoje názory
týkajúce sa rozhodovania súdnej rady. Ustanovenie
§ 6 ods. 12
v tomto kontexte predstavuje „len“ mechanizmus, akým sa názory člena súdnej rady
materializujú do podoby stanoviska, pričom sa zároveň ustanovuje spôsob zverejnenia
tohto stanoviska. Stanovisko člena súdnej rady nemá nijaký vplyv na prijaté rozhodnutie
súdnej rady, neovplyvňuje jeho záväznosť a slúži len na vyjadrenie iného právneho
názoru jedného z členov kolektívneho orgánu.
24.
K argumentu navrhovateľa o tom, že člen súdnej rady môže pripojiť stanovisko k
„uzneseniu bez odôvodnenia“
, vláda uvádza, že člen súdnej rady má právo, a nie povinnosť, aby sa jeho stanovisko
zverejnilo, pričom z normatívneho textu
§ 6 ods. 12 zákona
o súdnej rade jednoznačne vyplýva, že sa zverejňuje ako stanovisko
„súhlasné“
, tak aj
„nesúhlasné“
. Vláda opätovne argumentuje, že uznesenie je podporené zvukovým záznamom.
25.
Napokon argument nálezom sp. zn. I. ÚS 76/2011 považuje vláda za irelevantný, pretože
o tajné hlasovanie s ústavným rozmerom ide len v prípade
čl. 30 ods. 3
,
čl. 69 ods. 2
,
3
,
5
a
6
,
čl. 74 ods. 1
,
čl. 89 ods. 1
,
čl. 90 ods. 1
,
čl. 92 ods. 1
a
čl. 101 ods. 2 ústavy
. To znamená, že ide len o tie hlasovania, kde ústava priamo a výslovne upravuje tajné
hlasovanie, pričom v náleze sp. zn. I. ÚS 76/2011 išlo o zákonné tajné hlasovanie.
V prípade výkonu kompetencií súdnej rady ústava pri ich vypočítavaní nepredpokladá
tajné hlasovanie ‒ tajnosť hlasovania má tak v prípade hlasovania súdnej rady „len“
zákonný rozmer. Preto argumentáciu navrhovateľa opierajúcu sa o narúšanie ústavného
princípu tajného hlasovania vláda odmieta ako neopodstatnenú.
26.
Tajnosť hlasovania podľa vlády
akcentuje slobodu hlasujúceho a verejnosť hlasovania akcentuje zodpovednosť hlasujúceho.
Zákonodarca v prípade niektorých personálnych otázok, ktoré sú v pôsobnosti súdnej
rady, zvolil tajnosť hlasovania (aj v tomto prípade platí, že historicky právna úprava
v zákone o súdnej rade do roku 2014 neumožňovala tajné hlasovanie a výslovne vyžadovala
verejné hlasovanie), a teda preferuje slobodu hlasujúceho pred jeho zodpovednosťou,
teda verejným prejavom hlasovania. Tajné hlasovanie je výsadou, resp. právom člena
súdnej rady. Skutočnosť, že člen súdnej rady v predpísaných prípadoch hlasuje tajne,
neznamená, že po hlasovaní nemôže verejne prezentovať to, ako hlasoval, t. j. či hlasoval
za návrh, proti návrhu alebo sa zdržal hlasovania. Zákaz následného verejného prezentovania
spôsobu hlasovania člena súdnej rady nevyplýva ani z ústavnej úpravy, ani z judikatúry
ústavného súdu a nie je ani predmetom zákonnej úpravy. Napokon vláda súhlasila s upustením
od ústneho pojednávania.
III.3. Stanovisko zástupcu odbornej verejnosti
27.
Zákon o ústavnom súde výslovne umožňuje v konaní o súlade vziať do úvahy stanovisko
amici curiae (
§ 86 ods. 4 zákona
o ústavnom súde
K návrhu na začatie konania môžu aj bez vyžiadania predkladať stanoviská zástupcovia
odbornej verejnosti; ústavný súd však nie je povinný na ne prihliadať.)
. Ústavný súd bude za takéto stanovisko považovať aj vyjadrenie občianskeho združenia
„Združenie sudcov Slovenska“ (ďalej aj „združenie sudcov“). Združenie sudcov sa pripojilo
k návrhu navrhovateľa v celom rozsahu.
28.
K vlastnému stanovisku člena súdnej rady združenie sudcov uviedlo, že pri zákonnej
úprave neverejného (tajného) hlasovania súdnej rady v personálnej oblasti (§ 6 ods.
8) sa musí bezpodmienečne rešpektovať judikatúra ústavného súdu, ktorá riešila otázku
princípu tajnosti volieb a slobody volieb (I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 22/2011, PL. ÚS 100/07).
Z uvedenej judikatúry podľa združenia sudcov vyplýva, že princíp tajnosti volieb má
ústavný rozmer, aj keď je upravený v zákone, a nie v ústave, resp. aj v podzákonných
normách, a je nevyhnutnou zárukou pocitu istoty voliča, že bude môcť byť slobodným
pri voľbách aj po voľbách, a má zabezpečiť voličovi, že ho nikto nijakým spôsobom
nebude pri volebnom akte ovplyvňovať, nikto nebude zisťovať, ako volil, lebo sloboda
voľby by bola vylúčená, ak by mal volič potencionálny strach z následkov svojho volebného
rozhodnutia. Keďže terminológia zákona o súdnej rade v § 6 ods. 8 nepoužíva pojem
„rozhodovanie“, ale pojmy „voľba“ alebo „vymenovanie a odvolanie“, vzťahuje sa v celom
rozsahu na schvaľovanie uznesenia súdnej rady v prípadoch taxatívne upravených v uvedenom
ustanovení analogická aplikácia rozhodnutia ústavného súdu z konania sp. zn. III.
ÚS 588/2016, v ktorom konštatoval, že
«... terminológia zákona nepoužíva pojem „rozhodovanie“, ale pojem „voľba“, čo je
však procesom výberu, počas ktorého vstupujú do hry iné, než rýdzo právne hľadiská,
takže pri tajnom hlasovaní potom odôvodňovanie výsledku voľby len ťažko možno očakávať».
III.4. Vyjadrenie národnej rady
29.
Národná rada sa k návrhu navrhovateľa bližšie nevyjadrila. Taktiež súhlasila s upustením
od ústneho pojednávania.
III.5. Vyjadrenie (replika) navrhovateľa
30.
Navrhovateľ sa k argumentom vlády a Združenia sudcov Slovenska nevyjadril.
III.6. Relevantné právne normy
31.
Podľa
čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy
ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou.
32.
Podľa
čl. 1 ods. 1 ústavy
Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
33.
Podľa
čl. 2 ods. 2 ústavy
štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon.
34.
Podľa
čl. 30 ods. 4 ústavy
občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.
35.
Ustanovenie
čl. 141a ústavy
(rubrika Súdna rada Slovenskej republiky) s vyznačením (kurzívou) referenčných ustanovení
v znení účinnom do 31. decembra 2020 podľa návrhu navrhovateľa
(1) Predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky volí a odvoláva Súdna rada Slovenskej
republiky zo svojich členov. Členmi Súdnej rady Slovenskej republiky sú
a) deviati sudcovia, ktorých volia a odvolávajú sudcovia Slovenskej republiky,
b) traja členovia, ktorých volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky,
c) traja členovia, ktorých vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky,
d) traja členovia, ktorých vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky.
(2)
Za predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky a
za člena Súdnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 1 písm. b) až d) možno ustanoviť
osobu, ktorá je bezúhonná, má vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov
odbornej praxe.
(3)
Výkon funkcie predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky je nezlučiteľný s funkciou
v inom orgáne verejnej moci, so štátnozamestnaneckým pomerom, s pracovným pomerom,
s obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou, s členstvom v riadiacom
alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť, ani
s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného majetku a vedeckej,
pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti.
(4)
Funkčné obdobie členov Súdnej rady Slovenskej republiky je päť rokov. Tú istú osobu
možno zvoliť za predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, zvoliť alebo vymenovať
za člena Súdnej rady Slovenskej republiky najviac v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach.
(5)
Do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí
a) zabezpečovať plnenie úloh verejnej kontroly súdnictva,
b)
prijímať stanovisko, či kandidát na vymenovanie za sudcu spĺňa predpoklady sudcovskej
spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne,
c) predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie sudcov
a návrhy na odvolanie sudcov,
d) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov,
e) predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na vymenovanie predsedu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a návrhy
na ich odvolanie,
f) predkladať vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov na sudcov, ktorí by mali
pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch,
g) voliť a odvolávať členov disciplinárnych senátov a voliť a odvolávať predsedov
disciplinárnych senátov,
h) vyjadrovať sa o návrhu rozpočtu súdov Slovenskej republiky pri zostavovaní návrhu
štátneho rozpočtu a predkladať Národnej rade Slovenskej republiky stanovisko k návrhu
rozpočtu súdov,
i) dohliadať, či sudca spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku,
že funkciu sudcu bude vykonávať riadne po celý čas trvania funkcie sudcu,
j) vydávať zásady sudcovskej etiky v spolupráci s orgánmi sudcovskej samosprávy,
k) ďalšia pôsobnosť, ak tak ustanoví zákon.
(6)
Na prijatie uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky je potrebný súhlas nadpolovičnej
väčšiny všetkých jej členov.
(7)
Činnosť Súdnej rady Slovenskej republiky riadi a organizuje jej predseda.
(8)
Predseda Súdnej rady Slovenskej republiky môže predložiť ústavnému súdu návrh na
začatie konania vo veciach súladu právnych predpisov podľa
čl. 125 ods. 1
týkajúcich sa výkonu súdnictva.
(9)
Súdna rada Slovenskej republiky prijíma stanovisko podľa odseku 5 písm. b) na základe
podkladov od štátneho orgánu a vyjadrenia kandidáta na vymenovanie za sudcu; podrobnosti
ustanoví zákon.
(10)
O strate predpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu
bude vykonávať riadne, počas výkonu funkcie sudcu rozhoduje disciplinárny senát; ustanovenia
čl. 154d ods. 1 až 3 tým nie sú dotknuté.
(11)
Podrobnosti o voľbe a odvolávaní predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, o spôsobe
ustanovenia členov Súdnej rady Slovenskej republiky, o jej pôsobnosti, o zastupovaní
predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, o organizácii a o vzťahoch k orgánom správy
súdnictva a k orgánom sudcovskej samosprávy, ako aj o spôsobe dohliadania, či sudca
spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude
vykonávať riadne po celý čas výkonu funkcie, ustanoví zákon.
36.
Ustanovenie
čl. 141a ústavy
(rubrika Súdna rada Slovenskej republiky) s vyznačením (kurzívou) referenčných ustanovení
v znení účinnom od 1. januára 2021
(1)
Súdna rada Slovenskej republiky je ústavným orgánom sudcovskej legitimity.
(2)
Predsedu a podpredsedu Súdnej rady Slovenskej republiky volí a odvoláva Súdna rada
Slovenskej republiky zo svojich členov. Členmi Súdnej rady Slovenskej republiky sú
a) jeden sudca volený a odvolávaný sudcami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
sudcami Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zo sudcov týchto súdov,
b) ôsmi sudcovia, ktorých volia a odvolávajú sudcovia ostatných súdov vo viacerých
volebných obvodoch, ktoré sa vytvárajú tak, aby na zvolenie alebo odvolanie bol potrebný
porovnateľný počet hlasov sudcov,
c) traja členovia, ktorých volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky,
d) traja členovia, ktorých vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky,
e) traja členovia, ktorých vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky.
(3)
Za predsedu, podpredsedu a za člena Súdnej rady Slovenskej republiky podľa odseku
2 písm. c) až e) možno ustanoviť osobu, ktorá je bezúhonná, má vysokoškolské právnické
vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej praxe; za člena Súdnej rady Slovenskej republiky
podľa odseku 2 písm. c) až e) možno ďalej ustanoviť len osobu, ktorá nie je sudcom.
(4)
Výkon funkcie predsedu a podpredsedu Súdnej rady Slovenskej republiky je nezlučiteľný
s funkciou v inom orgáne verejnej moci, so štátnozamestnaneckým pomerom, s pracovným
pomerom, s obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou, s členstvom v riadiacom
alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť, ani
s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného majetku a vedeckej,
pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti.
(5)
Funkčné obdobie členov Súdnej rady Slovenskej republiky je päť rokov. Tú istú osobu
možno zvoliť za predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, zvoliť alebo vymenovať
za člena Súdnej rady Slovenskej republiky najviac v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach.
Predsedu, podpredsedu a člena Súdnej rady Slovenskej republiky možno pred uplynutím
ich funkčného obdobia kedykoľvek odvolať.
(6)
Do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí
a) zabezpečovať plnenie úloh verejnej kontroly súdnictva,
b) prijímať stanovisko, či kandidát na vymenovanie za sudcu spĺňa predpoklady sudcovskej
spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne,
c) predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie sudcov
a návrhy na odvolanie sudcov,
d) rozhodovať o pridelení a preložení sudcov,
e) predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na vymenovanie predsedu a podpredsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky a návrhy na ich odvolanie,
f) predkladať vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov na sudcov, ktorí by mali
pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch,
g) vyjadrovať sa o návrhu rozpočtu súdov Slovenskej republiky pri zostavovaní návrhu
štátneho rozpočtu a predkladať Národnej rade Slovenskej republiky stanovisko k návrhu
rozpočtu súdov,
h) dohliadať, či sudca spĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku,
že funkciu sudcu bude vykonávať riadne po celý čas trvania funkcie sudcu,
i) vykonávať dohľad a konať vo veciach majetkových pomerov sudcu,
j) vydávať zásady sudcovskej etiky v spolupráci s orgánmi sudcovskej samosprávy,
k) ďalšia pôsobnosť, ak tak ustanoví zákon.
(7)
Na prijatie uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky je potrebný súhlas nadpolovičnej
väčšiny všetkých jej členov.
(8)
Činnosť Súdnej rady Slovenskej republiky riadi a organizuje jej predseda.
(9)
Predseda Súdnej rady Slovenskej republiky môže predložiť ústavnému súdu návrh na
začatie konania vo veciach súladu právnych predpisov podľa
čl. 125 ods. 1
týkajúcich sa výkonu súdnictva.
(10)
Podrobnosti o voľbe a odvolávaní predsedu a podpredsedu Súdnej rady Slovenskej republiky,
o spôsobe ustanovenia a odvolania členov Súdnej rady Slovenskej republiky, o jej pôsobnosti,
o zastupovaní predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, o organizácii a o vzťahoch
k orgánom správy súdnictva a k orgánom sudcovskej samosprávy, ako aj o výkone pôsobnosti
podľa
čl. 141b
, ustanoví zákon. Zákon tiež ustanoví volebné obvody pre voľbu a odvolávanie členov
Súdnej rady Slovenskej republiky podľa odseku 2 písm. b).
III.7. Východiská a závery ústavného súdu
III.7.1. Všeobecné východiská
37.
Predmetom konania je ústavnoprávne posúdenie, či právo člena súdnej rady pripojiť
k rozhodnutiu (uzneseniu) súdnej rady svoje (vlastné) stanovisko nie je v rozpore
s referenčnými normami, ktoré ustanovujú (a) spôsob hlasovania nadpolovičnou väčšinou
všetkých členov [
čl. 141a ods. 7 ústavy
] a (b) vypočítavajú personálne kompetencie súdnej rady [
čl. 141a ods. 6 písm. b)
,
c)
,
d)
e)
f)
a
h) ústavy
]. Tým navrhovateľ vyjadruje, že kolektívne hlasovanie o personálnych otázkach je
takým typom rozhodovania, ktoré sa vylučuje s podávaním vlastných stanovísk.
38.
Pre prieskum napadnutého ustanovenia na základe argumentov navrhovateľa je účelné
priblížiť miesto justície a súdnej rady v ústavnom systéme.
III.7.2. Súdnictvo a súdna rada
39.
Sudcovia všeobecných súdov dostávajú na základe ústavy a zákonov významnú moc, aby
mohli na základe viazanosti zákonom nezávisle, nestranne a profesionálne rozhodovať
najmä spory o súkromné právo, rozhodovať o zákonnosti aktov verejnej správy a rozhodovať
o vine a treste obžalovaných (
čl. 142 ods. 1 ústavy
).
40.
Ústavodarca si je vedomý významu právomocí všeobecných súdov a v snahe pomôcť vývoju
súdnictva v súvislosti s očakávaným vstupom do Európskej únie v roku 2004 zriadil
už v roku 2001 samostatný ústavný orgán, ktorého základnou rolou je zaoberať sa personálnymi
a koncepčnými otázkami všeobecnej justície (porov. PL. ÚS 2/2012). Súdna rada je tak
jediným samostatným ústavným telesom, ktorého zásadnou úlohou je (spolu)účasť na personálnom
a inom utváraní inej ústavnej sústavy, celej jednej moci, ktorou je všeobecné súdnictvo,
teda je ústavným orgánom sudcovskej legitimity (
čl. 141a ods. 1 ústavy
). Na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky sudcov vymenúva a odvoláva prezident
Slovenskej republiky
[čl. 102 písm. t)
a
čl. 145 ods. 1 ústavy
].
41.
Spory o súkromné právo, žaloby na zákonnosť aktov verejnej správy a trestné obžaloby
(
čl. 142 ods. 1 ústavy
) nerozhoduje byrokracia či administratíva z toho dôvodu, že by to teoreticky a technicky
nebolo možné (porov. Kelsen, Hans. Ryzí nauka právní: metoda a základní pojmy. Brno
: Orbis, 1933. 55 s. Sbírka spisů právnických a národohospodářských; sv. 67, s. 36
‒ 37), ale z toho dôvodu, že súdy a len súdy sú viazané výlučne právom a žiadnymi
mimoprávnymi kritériami a príkazmi – a práve v tomto zmysle sú nezávislé a nestranné.
S viazanosťou právom je previazaný princíp limitácie moci (
čl. 2 ods. 2 ústavy
), teda princíp, podľa ktorého moc môže ísť len tak ďaleko do pozície jednotlivcov,
kde to zákon dovolí s tým, že všetko ostatné je sféra slobody (
čl. 2 ods. 3 ústavy
). Súdy preto (v spojení s nachádzaním práva), takpovediac, bránia (z pohľadu ústavných
slobôd) v správnom a trestnom konaní jednotlivcov pred mocou exekutívy, resp. pred
verejnou obžalobou (kde sú obzvlášť nestrannými garantami trestnej a procedurálnej
spravodlivosti), a v súkromnoprávnych sporoch o právo musia medzi stranami rozhodovať
tak, aby dodržali hmotné a procesné právo, a zároveň tak, aby týmto konaním a rozhodovaním
neboli zdrojom porušenia ústavných práv účastníkov (inými slovami porov. II. ÚS 111/08).
Ústavný systém tak predpokladá funkčné súdnictvo obsadené vzdelanými a zodpovednými
osobami (porov. II. ÚS 16/2011, bod 14). To sú z hľadiska justície východiskové body
úvah o pozícii súdnej rady.
42.
Vzhľadom na uvedenú úlohu súdov a sudcov v demokratickom štáte (PL. ÚS 102/2011 –
reforma súdov II
) je právomocou súdnej rady predovšetkým navrhovanie kandidátov na sudcov a rozhodovanie
o príslušnosti sudcov k jednotlivým súdom ich prideľovaním, prekladaním a dočasným
prideľovaním spôsobom nielen úradníckym, ale aj spôsobom, ktorý zohľadňuje víziu,
koncepciu súdnictva a ústavné hodnoty s tým spojené. [Súdnej rade sú predkladané návrhy
na kandidátov z výberových konaní ‒
§ 5 ods. 1 písm. h)
,
§ 7
,
§ 11 ods. 1
,
§ 14 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich, alebo vyberá kandidátov priamo, a to predsedu a podpredsedu
najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu (
čl. 141a ods. 6 písm. e) ústavy
), sudcov Najvyššieho správneho súdu podľa
§ 151zf ods. 1
a
2 zákona č. 385/2000 Z. z.
a sudcov do medzinárodných súdnych orgánov (
§ 27g zákona č. 185/2002 Z. z.
, I. ÚS 298/2015 s. 32 posledný odsek)]. Preto má súdna rada priamo ústavné postavenie,
demokratickú legitimitu danú výberom členov súdnej rady ‒ osobností prostredníctvom
národnej rady, prezidenta a vlády, profesijnú legitimitu danú sudcami a expertnosť
danú požiadavkou na vzdelanie všetkých členov (porov. bod 53 rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie C-272/19 z 9. júla 2020 VQ proti Land Hessen). Súdna rada vytvára prepojenie
medzi „nemechanickou“ expertnosťou a demokraciou. Ide o ústavné teleso z významných
právnických autorít, ktoré nielen v dialógu sudcovia ‒ nesudcovia, ale skôr v diskurze
rešpektovaných osobností, ktorým bez ohľadu na ich aktuálnu profesijnú príslušnosť
záleží na justícii, naprieč súdnou radou tvoria podobu justície a justíciu verejne
kontrolujú [
čl. 141a ods. 6 písm. a) ústavy
].
III.7.3. (Vlastné ) stanovisko člena súdnej rady
43.
Namietané ustanovenie § 6 ods. 12 zákona o súdnej rade znie
„Člen súdnej rady má právo, aby sa jeho stanovisko vznesené počas zasadnutia súdnej
rady pripojilo k rozhodnutiu súdnej rady; toto stanovisko sa zverejňuje rovnako ako
uznesenie súdnej rady.“ Dôvodová správa k ustanoveniu uvádza: „Navrhovanou právnou
úpravou sa zavádza právo člena súdnej rady na pripojenie jeho stanoviska vzneseného
počas zasadnutia súdnej rady k rozhodnutiu súdnej rady. Hoci zverejnenie stanoviska
člena súdnej rady s prijatým uznesením nemá žiadny bezprostredný právny následok -
nezakladajú, nerušia alebo nemenia sa ním žiadne práva a povinnosti, vo svojich dôsledkoch
môže výrazne prispieť k predvídateľnosti rozhodnutí súdnej rady a k vytvoreniu štandardov
posudzovania jednotlivých typov návrhov uznesení súdnej rady. Predmetné stanovisko
je súčasťou rozhodnutia súdnej rady a bude sa aj rovnakým spôsobom zverejňovať.“
44.
Navrhovateľ zo staršej judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 79/04), podľa ktorej
čl. 30 ods. 4 ústavy
nevyžaduje žiadne odôvodnenie odmietnutia kandidáta na sudcu súdnou radou, odvodzuje,
že ústava ako taká nevyžaduje, resp. zakazuje odôvodňovanie súdnou radou, a to sprostredkovane
znamená ústavný zákaz disentu člena súdnej rady, pretože k neodôvodneným rozhodnutiam
sa disent podávať nemôže. Združenie argumentuje nutnosťou zachovania tajnosti hlasovania
(v čase podania návrhu bolo podľa zákona hlasovanie súdnej rady tajné) a obavami z
následkov odhalenia, ako člen súdnej rady hlasoval.
45.
Ústavný súd už v úvode tejto časti konštatuje, že rozhodovanie v súdnej rade o personálnych
a iných otázkach s možnosťou, aby člen súdnej rady pripojil k jej rozhodnutiu vlastné
stanovisko, vznesené počas zasadnutia súdnej rady, je v súlade s označenými článkami
ústavy. Podľa
čl. 141a ods. 10 ústavy
podrobnosti o organizácii súdnej rady a jej pôsobnosti ustanoví zákon. Za súčasť
pôsobností a organizácie súdnej rady ústavný súd považuje zákonom ustanovenú možnosť
člena súdnej rady pripojiť vlastné stanovisko. Zo samotnej kombinácie prítomnosti
personálnych právomocí súdnej rady a hlasovania v širšom, 18-člennom zbore, nevyplýva
zákaz vyjadrovania vlastného stanoviska. Ústava nestanovuje tajnosť hlasovania, čo
by teoreticky mohlo viesť k úvahám o vhodnosti takéhoto stanoviska. Napokon, ústavnú
súladnosť vlastného stanoviska podčiarkuje samotná funkcia súdnej rady (porov. body
39 ‒ 42 nálezu), jej zloženie, štandard justifikácie jej uznesení stanovený zákonom
o súdnej rade a judikatúrou, a napokon tradícia odlišných stanovísk v našom právnom
poriadku. Ústavný súd jednotlivé argumenty rozvinie podrobne v ďalšej časti odôvodnenia
nálezu.
46.
Ústava nestanovuje, či hlasovanie súdnej rady je tajné alebo verejné. Podľa aktuálnej
právnej úpravy je hlasovanie v súdnej rade verejné
(Hlasovanie súdnej rady je verejné ‒ § 6 ods. 8 zákona o súdnej rade)
. Argument o tajnosti hlasovania v súdnej rade a obáv z jeho odhalenia odpadá (porov.
PL. ÚS 95/2011 –
zmena tajnosti volieb generálneho prokurátora
). Vzťah prípadnej tajnosti hlasovania a vlastného stanoviska by sa podľa textu noriem
interpretoval na úrovni zákona, na úrovni koordinačných noriem rovnakej právnej sily.
V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že vlastné stanovisko člena súdnej rady
je rozvinutím jeho pozície, ktorú už vyjadril na zasadnutí súdnej rady (z ktorého
sa vyhotovuje zvukový záznam a ktorý je rovnako verejne dostupný – bod 50 tohto odôvodnenia),
a odhaľuje v prvom rade jeho myšlienky.
47.
Od zriadenia súdnej rady sa spolu s hľadaním jej presnej pozície v ústavnom a justičnom
systéme hľadá aj odpoveď na spôsob jej skladania účtov (accountability) tak vo vzťahu
k justícii samotnej, verejnosti, ako aj vo vzťahu k jednotlivcom, o ktorých rozhoduje.
48.
Ústava, (i) vychádzajúc z princípov demokracie, priamo v úprave súdnej rady predpokladá,
že členovia súdnej rady sa budú navzájom vyjadrovať a upresňovať svoje pozície a až
na základe výmeny myšlienok hlasovať. (ii) Vyplýva to zo spôsobu konštituovania súdnej
rady od štyroch rôznych telies (
čl. 141a ods. 2
), vyplýva to z nárokov ústavy na vzdelanie a prax členov súdnej rady
[čl. 141a ods. 3
,
čl. 141a ods. 2 písm. a)
a
b)
], vyplýva to zo vzťahu kvóra a väčšiny (
čl. 141a ods. 7
) a vyplýva to z typu právomocí, ktorým súdna rada disponuje (
čl. 141a ods. 6
– napr. prijíma stanovisko). Napokon, vyplýva to z účelu súdnej rady, ktorou je verejná
kontrola [čl. 141a ods. 5, psím. a)] a formovanie a legitimizácia všeobecného súdnictva
(
čl. 141a ods. 1
). Ústava teda predpokladá, že členovia súdnej rady budú expertne (ústava predpokladá
u všetkých právnické vzdelanie) a koncepčne prerokúvať, zvlášť pre účely zabezpečovania
verejnej kontroly súdnictva, všetky ústavou predpokladané otázky stanovené v
čl. 141a ods. 6
. (iii) V konečnom dôsledku
čl. 26 ods. 5 ústavy
stanovuje, že orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať
informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku (podmienky a spôsob vykonania ustanoví
zákon). Zverejňovanie rozhodnutí súdnej rady vrátane vlastných stanovísk možno považovať
za jeden zo spôsobov realizácie uvedeného ústavného príkazu. Možno doplniť, že v predchádzajúcej
koncepcii rozhodoval o súdnictve a jeho personálnych otázkach minister ako (ústavne
zodpovedná) autorita a v niektorých krajinách Európskej únie je tento systém stále
funkčný a spoľahlivý z hľadiska štandardov právneho štátu (porov. PL. ÚS 102/2011
s odlišnými stanoviskami). Ústavodarca zveril súdnej rade jej právomoci nielen preto,
aby rozhodovala kolektívne, ale aby rozhodovala diskurzívne, pričom vlastné stanovisko
je jedným zo spôsobom vyjadrenia diskurzívnosti.
49.
Ako bolo uvedené, z ústavnej inštitucionálnej úpravy súdnej rady vyplýva predpoklad,
že členovia súdnej rady majú k jednotlivým otázkam svoju pozíciu a túto vyjadrujú
v diskusii. Je prínosné poznať, akými úvahami sa spravuje voľná úvaha členov súdnej
rady, pretože voľná úvaha neznamená absenciu úvah pre určité hlasovanie (to je svojvôľa),
ale dovoľuje mať každému členovi svoje vlastné dôvody. U členov súdnej rady sa teda
predpokladá, že budú mať určité predstavy o koncepcii justície, pričom sa vyžaduje
prienik predstáv aspoň 10 členov na to, aby došlo k rozhodnutiu. Ústavodarca nepredpisuje
jeden model výberu sudcov a jeden model uvažovania o sudcovskom povolaní, ale deleguje
to na demokraticko-expertný orgán. Na webstránke súdnej rady sú k dispozícii všetky
doterajšie
Vlastné stanoviská
. Zo zverejnených vlastných stanovísk vyplýva, že sa obvykle týkajú širších súvislostí
konkrétnej právnej situácie. Ak sa stanovisko týka kandidáta na sudcu alebo preloženia
sudcu, tak sa nezužuje izolovane na charakteristiku daného kandidáta, ale aj na širšie,
všeobecnejšie otázky. Napríklad, či je vhodné preloženie z okresného súdu rovno na
najvyšší súd alebo či je vhodné, aby bol kandidát na sudcu menovaný rovno na súd krajský.
Ide tu o podporný praktický argument voči námietke, že ide o personálne hlasovania.
Vlastné stanoviská sú dosiaľ prevažne orientované
ad rem,
a nie
ad personam
.
50.
Ústavný súd objasňuje, že zo zákona o súdnej rade a z doterajšej judikatúry ústavného
súdu založenej na interpretácii
čl. 30 ods. 4 ústavy
vyplýva,
že prijaté uznesenia súdnej rady spolu so zápisnicami z hlasovania, zápisnicami zo
zasadnutia súdnej rady a zvukovými záznamami zo zasadnutí súdnej rady pokrývajú ústavné
štandardy nearbitrárnosti
, z čoho však nemožno odvodiť, že sú vylúčené iné formy spoznávania rozhodnutí súdnej
rady. Súdna rada má ústavnú zodpovednosť riadne prerokovať každý navrhnutý bod a vecou
sa zaoberať. Vyplýva to z jej inštitucionálnych povinností stanovených v ústave a
sprostredkovane zo základného práva na rovný prístup k verejným funkciám osôb, o ktorých
súdna rada rozhoduje. Zákonodarca túto ústavnú zodpovednosť konkretizuje v napadnutom
ustanovení
§ 6 ods. 12 zákona
o súdnej rade tým, že každý člen má možnosť v osobitnej forme formulovať pozíciu,
ktorá už v podstate odznela na rokovaní súdnej rady. Zákonodarca tým povzbudzuje už
spomínanú deliberáciu v súdnej rade. Na tomto mieste je dôležité uviesť, že nový zákon
o ústavnom súde upravuje konanie o sťažnosti proti uzneseniu súdnej rady. Podľa
§ 204 ods. 1 zákona
o ústavnom súde
pred rozhodnutím vo veci samej si predseda ústavného súdu vyžiada stanovisko súdnej
rady, ku ktorému je súdna rada povinná pripojiť podklad Národného bezpečnostného úradu,
napadnuté uznesenie súdnej rady, zápisnicu z hlasovania súdnej rady, zápisnicu zo
zasadnutia súdnej rady a zvukový záznam zo zasadnutia súdnej rady
(je potrebné poznamenať, že ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 21/2014 vyhlásil obdobný
§ 74db ods. 1 v predchádzajúcom zákone o ústavnom súde za nesúladný, ale nie pre nesúladnosť
zvukového záznamu ako takého). Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca potvrdil závery
nálezu sp. zn. II. ÚS 29/2011 v tom smere, že rozhodnutia súdnej rady sú justifikované
zápisnicou z hlasovania súdnej rady, zápisnicou zo zasadnutia súdnej rady a zvukovým
záznamom zo zasadnutia súdnej rady,
a na základe týchto materiálov môže ústavný súd v danom konaní posúdiť ústavnosť
uznesenia súdnej rady. Vo vzťahu k argumentu navrhovateľa v bode 12 možno upresniť,
že v náleze sp. zn. II. ÚS 29/2011 sa táto justifikácia viaže aj na ustanovenie o
odlišnom (vlastnom) stanovisku (porov. bod 10.2 i.f. nálezu II. ÚS 29/2011).
51.
Ústavný súd sa domnieva, že jedným z dôvodov brojenia za úplnú absenciu „odôvodnenia“
aktov súdnej rady je skutočnosť, že zástancovia tohto názoru predpokladajú, že by
malo ísť o odôvodnenie, ktoré sa nelíši od tradičného odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Ústavný súd, berúc do úvahy aktuálny trend až nadužívania požiadavky na odôvodňovanie
aj ne-justičných aktov, považuje za užitočné dať do súvisu štandardy nearbitrárnosti
medzi (a) tradičným súdnym odôvodnením a (b) postupom súdnej rady rozhodujúcej o personálnych
a iných otázkach. Tradičné súdne odôvodnenie je vysoko formalizované a viaže sa na
zaužívanú prax súdu rozdelenú do dvoch tematických okruhov: dokazovanie skutkového
stavu a právne posúdenie. Oproti tomu požiadavky na nearbitrárnosť rozhodnutí súdnej
rady nie sú formalizované, neexistujú žiadne povinné tematické okruhy, s ktorými sa
súdna rada musí vysporiadať. Súdna rada neodôvodňuje tradičným spôsobom, ale zo súboru
zdrojov je rámcovo poznateľné, akými úvahami sa spravuje.
52.
Hlavná úvaha navrhovateľa je naviazaná na nález sp. zn. III. ÚS 79/04. V tomto náleze
je uvedené, že
„uznesenie súdnej rady ako výsledok hlasovania orgánu verejnej moci je právnou skutočnosťou
verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného prezidentovi. Nejde o individuálny
právny akt (ako výsledok činnosti príslušného orgánu, ktorým sa zakladajú, menia alebo
rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov), ale o osobitný
druh právneho konania. Výsledok hlasovania týkajúci sa kreovania verejných, resp.
ústavných činiteľov (nielen rozhodnutie súdnej rady o predložení návrhu kandidáta
na sudcu prezidentovi) sa neodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho
na zodpovednosť. Ústavná a zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani
možnosť odvolania proti rozhodnutiu.“
(k rozhodnutiu sp. zn. III. ÚS 79/04 porovnaj Dobrík, Ľ. K povahe rozhodnutí Súdnej
rady Slovenskej republiky. Justičná revue, 61, 2009, č. 12, s. 1350 – 1354.). Podľa
daných právnych úvah nie je rozdiel medzi rozhodovaním, resp. hlasovaním vo vláde
či v parlamente na jednej strane a hlasovaním v súdnej rade na strane druhej. Súdna
rada nerozhoduje v rámci správneho či obdobného konania. Okrem toho jestvuje zásadný
rozdiel medzi právnou skutočnosťou – hlasovaním na jednej strane a individuálnym právnym
aktom – rozhodnutím na strane druhej. Z uvedených poznatkov možno odvodiť, že v danom
čase bolo vnímané hlasovanie súdnej rady ako akt úplne politický, resp. vôľový. Hlasovanie
a rozhodnutie tu splývajú. Medzičasom sa však na základe novely zákona o súdnej rade
a rozhodovacej činnosti ústavného súdu (II. ÚS 29/2011; porov. odlišné stanovisko
členov súdnej rady Čima a Čirča k uzneseniu Súdnej rady Slovenskej republiky č. 165
z 24. septembra 2013) modifikovalo jej vnímanie smerom k procedurálnej a expertnej
voľnej úvahe. Preto sa už aktuálne nemožno vracať k poňatiu vyjadrenému v náleze sp.
zn. III. ÚS 79/04. Vo všeobecnosti možno uviesť, že je dôležité vnímať, o čom a v
akom telese sa rozhoduje, aká je viazanosť mocenského telesa právom či právnym názorom
inej autority. Hlasovanie takto býva aj v súdnej rade prostriedkom k formulácii rozhodnutia.
53.
Ústavný súd ďalej upresňuje, že vlastné stanovisko nie je v právnej úprave súdnej
rady úplnou novinkou. V pôvodnej podobe bolo zavedené zákonom č.
476/2011 Z. z.
s účinnosťou od 1. januára 2012, a to v tomto znení § 6 ods. 8
„Člen súdnej rady, ktorý nesúhlasí s uznesením súdnej rady, má právo, aby sa jeho
odlišné stanovisko pripojilo k rozhodnutiu súdnej rady; toto stanovisko sa zverejňuje
rovnako ako uznesenie súdnej rady.“
Členovia súdnej rady uvedené právo využívali a ich odlišné stanoviská k uzneseniam
sú k dispozícii na webstránke súdnej rady. Odlišné stanovisko bolo s účinnosťou od
1. septembra 2014 zrušené zákonom č. 195/2014 Z. z. (prelomené veto prezidenta). Zákonom
č.
152/2017 Z. z.
bola s účinnosťou od 1. júla 2017 úprava stanoviska pozmenená a aktuálne sa nachádza
v novom, v tomto konaní skúmanom, § 6 ods. 12
„Člen súdnej rady má právo, aby sa jeho stanovisko vznesené počas zasadnutia súdnej
rady pripojilo k rozhodnutiu súdnej rady; toto stanovisko sa zverejňuje rovnako ako
uznesenie súdnej rady.“
Ako vyplýva z nového znenia, v zásade nemá ísť o neskoršie, dodatočne vyjadrené stanovisko,
ale o nadviazanie na myšlienky, ktoré už boli na súdnej rade vyslovené, a ich rozvinutie,
pričom zákon očakáva, že sú vyslovené. Zákon tu umožňuje, aby každý člen súdnej rady
mohol vďaka písomnej forme
(Verba volant, scripta manent)
presne a štruktúrovane vyjadriť názory vyslovené v diskusii na súdnej rade. Zákon
už nehovorí len o nesúhlase s uznesením ako v pôvodnej právnej úprave.
54.
Odlišné stanovisko na ústavnom súde samotnom sa stalo jednou z čŕt konštitucionalizmu
od 90. rokov [porov. Kelemen, K. (2013). Dissenting Opinions in Constitutional Courts.
German Law Journal, 14(8), 1345-1371; Kelemen, K. The Road from Common Law to East-Central
Europe: The Case of the Dissenting Opinion (October 2010).; Sunstein, Cass R. Why
Societies Need Dissent. Harvard Univ. Press, 2005]. Rozhodovanie ústavného súdu sa
líši od rozhodovania ostatných súdov tým, že sa pri ňom aplikujú široké klauzuly ústavného
textu a musia sa vyvažovať ľudské práva a verejný záujem. Práve pre tieto rozhodnutia
so zásadným spoločenským významom majú sudcovia ústavných súdov legitimitu parlamentnú,
resp. prezidentskú. Pre pluralitnú spoločnosť je úľavou, ak jej časť vie, že niektorý
ústavný sudca zdieľa jej názor, aj keď je v danom čase menšinový. Rozhodujúci sudca
sa môže rozhodovať autentickejšie, ak vie, že môže zdieľať so spoločnosťou či právnickým
publikom svoj menšinový názor. Disent hovorí k budúcnosti, čo je dôležité pre vývoj
myslenia (porov. Uber. R.: Ruth Bader Ginsburg at the Supreme Court: Oral Arguments,
Majority Opinions and Dissents, Mammoth Publishing, 2019; Nakladateľstvo Brill vydalo
disenty viacerým sudcom z ICJ alebo ESĽP ‒ https://brill.com/view/serial/JUDG). Disent
dodáva veciam naratívnosť, príbeh, humanizuje často neosobné vyznenie rozhodovacej
činnosti, čím posilňuje demokraciu. A taktiež ústavný súd pozná sám seba lepšie, ak
pozná disenty svojich sudcov. Disent nie je prítomný v tých právnych kultúrach, v
ktorých je významná jednota rozhodovania, ako je to pri Súdnom dvore Európskej únie
alebo v tých právnych kultúrach, ktoré akcentujú objektívnosť objektívneho práva,
napr. Francúzsko. Sudca Najvyššieho súdu USA Antonin Scalia z pohľadu jednotnosti
k disentu uviedol
«I am something of a contrarian, I suppose. I feel less comfortable when everybody
agrees with me. I say, 'I better reexamine my position!' I probably believe that the
worst opinions in my court have been unanimous. Because there's nobody on the other
side pointing out all the flaws“ – „Myslím, že som čosi ako „večný nespokojenec“.
Cítim sa menej komfortne, ak som mnou všetci súhlasia. Poviem si – mal by som lepšie
premyslieť môj názor. Mám tušenie, že najhoršie rozhodnutia môjho súdu boli jednomyseľné,
pretože nie je nikto, kto by upozornil na všetky chyby.»
Disent síce odkrýva „nejednotnosť“, resp. potláča pocit jedinej správnej právnej
odpovede – nachádzania jediného objektívneho práva, ale zároveň posilňuje vedomie,
že rozhodnutie vznikalo výlučne na základe úprimnej výmeny a súťaže argumentov. Tieto
úvahy o disente na ústavnom súde sú v podstate platné aj pre súdnu radu.
55.
Ústavný súd musí ešte zasadiť inštitút vlastného stanoviska člena súdnej rady do
rámca odlišných stanovísk v celom právnom poriadku Slovenskej republiky.
55.1.
V predmetnej veci je potrebné najskôr uviesť, že podľa
§ 52 ods. 5 zákona č. 350/1996 Z. z.
o rokovacom poriadku Národnej rady
ak najmenej tretina prítomných členov výboru nevyslovila s uznesením výboru súhlas,
v uznesení výboru sa uvedie ich stanovisko, ak o to požiada ktorýkoľvek z prítomných
členov výboru.
Parlamentný, politický orgán má umožnené, aby bol zdôraznený názor skupiny členov,
pričom väčšinové stanovisko sa neodôvodňuje.
55.2.
V našom právnom poriadku bolo pred dvadsiatimi rokmi zákonom č.
226/2000 Z. z.
od 1. augusta 2000 zavedené odlišné stanovisko v konaní pred ústavným súdom (porov.
prvé uplatnenia v PL. ÚS 22/00 a III. ÚS 76/02). Prvé „odlišné stanovisko“ ústavného
súdu (I. ÚS 48/99) bolo vyjadrené ešte bez explicitného právneho základu. Ústavný
súd odlišné stanovisko z hľadiska ústavnej súladnosti nepriamo odobril v náleze sp.
zn. PL. ÚS 1/01
(ústavnosť disentu z hľadiska publikovania nálezov v zbierke zákonov a ústavnosť zjednocovania
názorov senátov).
55.3.
Na všeobecných súdoch mohli najskôr od 1. septembra 2003 (novela Občianskeho súdneho
poriadku, zákon č.
353/2003 Z. z.
) pripájať odlišné stanovisko civilní dovolací sudcovia najvyššieho súdu. Počnúc 1.
májom 2011 môžu sudcovia všeobecných súdov v senátnych formáciách pripájať odlišné
stanovisko (
§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.
–
„Člen senátu, ktorý nesúhlasí s rozhodnutím senátu alebo s jeho odôvodnením, má právo,
aby sa jeho odlišné stanovisko pripojilo k rozhodnutiu. Odlišné stanovisko sudcu sa
doručuje a uverejňuje rovnako ako ostatné časti rozhodnutia. V každom rozhodnutí senátu
musí byť uvedený výsledok hlasovania, a to uvedením pomeru hlasov.“
Ustanovenie
§ 170 ods. 6 Trestného poriadku
účinného od 1. januára 2021 –
„Ak rozsudok senátu nebol vo výroku o vine, vo výroku o treste alebo vo výroku o ochrannom
opatrení prijatý jednomyseľne, sudca alebo prísediaci, ktorý nesúhlasí s väčšinovým
rozhodnutím senátu alebo s jeho odôvodnením, má právo, aby sa jeho odlišné stanovisko
pripojilo k rozsudku a doručilo a zverejnilo spolu s rozsudkom, ak je vyhotovené v
lehote podľa § 172 ods. 3“)
.
55.4.
Vyjadriť odlišné stanovisko môžu od 1. novembra 2003 tiež sudcovia disciplinárnych
senátov podľa
§ 129 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z.
(Ak rozhodnutie disciplinárneho senátu nebolo prijaté jednomyseľne, rozhodnutie obsahuje
aj názor odlišný od názoru väčšiny aj s jeho stručným odôvodnením. Pri zverejňovaní
rozhodnutí disciplinárneho senátu sa postupuje podľa osobitného predpisu.
‒ formulácia je pozoruhodná v tom, že ukladá povinnosť odlišné stanovisko uviesť
už v odôvodnení, pozn.).
55.5.
Odlišné stanovisko sa môže od 1. decembra 2014 aplikovať aj v disciplinárnych senátoch
prokurátorov (zákon č.
322/2014 Z. z.
) a v Etickej komisii prokuratúry od jej vzniku 1. januára 2016 (zákon č.
401/2015 Z. z.
).
55.6.
Pre civilné a správne súdnictvo je úprava odlišného stanoviska navyše opätovne upravená
v
§ 394 ods. 1 Civilného sporového poriadku
,
§ 139 ods. 4
a §
465 Správneho súdneho poriadku
. Z tohto prehľadu vyplýva, že náš právny poriadok je otvorený odlišným stanoviskám.
S tým súvisí, že na základe
§ 82a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.
sa zverejňuje väčšina súdnych rozhodnutí (porov. tiež The 2020 EU Justice Scoreboard,
s. 26). Možno teda ako podporný argument konštatovať, že
vlastné stanovisko
člena súdnej rady je konzistentné s koncepciou odlišných stanovísk vo všeobecnom
a ústavnom súdnictve a dokonca v parlamentarizme.
56.
Ústavný súd taktiež zasadí inštitút
vlastného stanoviska
člena súdnej rady do rámca odlišných stanovísk v zahraničných právnych úpravách u
iných orgánov, než sú ústavné a všeobecné súdy. Odlišné stanoviská obvykle spájame
s justičnými autoritami. Zahraničné právne úpravy však poznajú disent tak pri expertných
telesách – typicky pre bankové rady centrálnych bánk [Jansen, David-Jan and Moessner,
Richhild, Communicating Dissent on Monetary Policy: Evidence from Central Bank Minutes
(May 17, 2016). De Nederlandsche Bank Working Paper No. 512.], ako aj pri vyslovene
demokratických – vôľových telesách, akými sú výbory parlamentu, napríklad minority
report v parlamente Spojeného kráľovstva [porov. časť 6, kapitola 38 In: May, Thomas
Erskine & Natzler, David, (editor.) & Hutton, Mark, (Clerk of the Journals, House
of Commons), (editor.) (2019). Erskine May's treatise on the law, privileges, proceedings
and usage of Parliament (Twenty-fifth edition). LexisNexis, London].
57.
Ústavný súd uzatvára, že ústava označenými referenčnými normami nevylučuje, aby člen
súdnej rady publikoval svoje
vlastné stanovisko
vznesené na súdnej rade. Ústava je neutrálna vo vzťahu k takémuto stanovisku.
Vlastné stanovisko
je však kompatibilné s konfiguráciou, spôsobom rozhodovania a účelom súdnej rady
a s princípom demokracie (
čl. 1 ods. 1 ústavy
). Preto ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.
III.7.4. Zánik platnosti uznesenia o pozastavení účinnosti
58.
Pozastavenie účinnosti zákona (porov. bod 2 odôvodnenia nálezu) sa stalo všeobecne
záväzné (
čl. 125 ods. 6 ústavy
) publikovaním v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (pod č.
285/2018 Z. z.
), a preto je nutné vysporiadať sa s pozastavením účinnosti opäť na všeobecne záväznej
platforme Zbierky zákonov Slovenskej republiky (porov. uznesenia ústavného súdu publikované
pod č.
124/2020 Z. z.
a č.
125/2020 Z. z.
; tiež body 34 a 35 uznesenia o prijatí PL. ÚS 24/2019). Články
125 ods. 5 a 6 ústavy
znejú: „Platnosť rozhodnutia o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov,
ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení zaniká
vyhlásením rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej,
ak rozhodnutie o pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu ústavný súd
už predtým nezrušil, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bolo prijaté. Rozhodnutie
ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na
vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.“
Obdobne podľa
§ 81 zákona
o ústavnom súde
pozastavenie účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého
jeho ustanovenia ústavný súd zruší aj bez návrhu, ak pominuli dôvody na pozastavenie
účinnosti. Inak platnosť rozhodnutia ústavného súdu o pozastavení účinnosti napadnutého
právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia zaniká právoplatnosťou
rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej alebo rozhodnutia o zastavení konania.
Z dôvodu, že v rámci predmetnej veci bola pozastavená účinnosť predmetného preskúmavaného
ustanovenia (
§ 6 ods. 12 zákona o súdnej rade
), je nutné publikovať v Zbierke zákonov Slovenskej republiky nález vo veci samej,
aby uznesenie o pozastavení účinnosti malo v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
svoj ústavne predpokladaný „náprotivok“. Na základe publikácie nálezu, jeho vyhlásením
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, bude pre adresátov práva zreteľné, že
§ 6 ods. 12 zákona
o súdnej rade je opäť účinný.
P o u č e n i e
Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2021
Ivan Fiačan v. r.
predseda pléna Ústavného súdu
Slovenskej republiky