Vládne nariadenie 172/1949 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia rozpočtového zákona na rok 1949.

§ 1.

Výška prostriedkov určených štátnym rozpočtom (ďalej len „úvery“) na úhradu výdavkov

určitého druhu (§ 2, veta prvá rozpočtového zákona), je, pokiaľ z rozpočtového zákona

neplynie inak, hranicou na uhradzovanie výdavkov. Úvery môžu však byť plne vyčerpávané

len, pokiaľ je to nevyhnutne treba.

§ 2.

(1)

Za nevyhnutné potreby podľa § 2, druhej vety rozpočtového zákona možno považovať

len také potreby, ktorých neodkladné uspokojenie vyžaduje plnenie zákonných záväzkov

alebo iných nevyhnutných úloh štátu, najmä zabezpečenie nerušeného chodu štátnej správy.

Nevyhnutnosť potreby sa predovšetkým posudzuje s hľadiska záujmu celého štátu, nielen

s hľadiska dotknutej jeho oblasti alebo dotknutého odboru verejnej správy.

(2)

Úvery povolené na určitý účel sa smú použiť, i keď sú splnené podmienky určené v

§ 2 rozpočtového zákona, len vo výške nevyhnutne potrebnej na dosiahnutie tohto účelu.

To platí tiež o uvoľňovaní zúčtovateľných preddavkov, ktoré môžu byť povoľované len

v medziach príslušných predpisov a vo výške potrebnej na príslušný účel a ktoré možno

použiť len do 31. decembra 1949, po prípade, ak ide o výdavky uvedené v § 10, druhej

vete rozpočtového zákona, do 28. februára 1950.

§ 3.

Návrh ústredných orgánov na zadováženie dodatočného súhlasu Národného shromaždenia

podľa ustanovenia § 3 rozpočtového zákona na výdavky, ktoré nemôžu byť uhradené niektorým

zo spôsobov uvedených v §§ 4 až 7 rozpočtového zákona, treba dodať Ministerstvu financií

najneskoršie do konca apríla 1950.

§ 4.

(1)

Opatreniami, ktoré časove presahujú schválený rozpočet a svojimi dôsledkami zaťažujú

rozpočty budúcich rokov, a na ktoré treba vyžiadať si predom súhlas ministra financií

(§ 9 rozpočtového zákona), sa považujú, pokiaľ nejde o opatrenie podľa zákonných predpisov,

najmä zriaďovanie fondov, zriaďovanie nových honorovaných docentúr a lektorátov na

vysokých školách, rozširovanie úradov a orgánov verejnej správy, zriaďovanie, po prípade

rozširovanie iných zariadení, uzavieranie nových nájomných smlúv a vydávanie nových

periodických tlačív, pokiaľ by takými opatreniami bol spôsobený nový alebo zvýšený

náklad pre štátnu pokladnicu.

(2)

Výpočet výdavkov podľa § 9, ods. 3 rozpočtového zákona musí byť pripojený nielen

k návrhom zákonov a nariadení tam uvedených, ale i k návrhom všetkých administratívnych

opatrení, ktorých uskutočnenie by spôsobilo výdavky pre štátnu pokladnicu. V tomto

výpočte výdavkov treba uviesť nielen podrobný výpočet očakávateľného výdavku v bežnom

roku, ale i presné údaje o očakávateľnom výdavku, ktorý navrhnuté opatrenie bude mať

alebo by mohlo mať v rokoch neskorších. Návrh nového zdroja príjmov podľa § 9, ods.3,

druhej vety rozpočtového zákona treba obdobne opatriť podrobným číselným výpočtom

výnosu tohto zdroja príjmu.

§ 5.

(1)

Za použitie povolených úverov podľa § 10, prvej vety rozpočtového zákona sa pokladá

poukázanie peňazí, vykonané platobným poukazom vydaným do 31. decembra 1949 a dodaným

príslušnej učtárni na predpis preukázateľne najďalej do 5. januára 1950, ak vykonáva

výdavok pokladnica, tejto pokladnici do 10. januára 1950 a na zastupiteľských úradoch

najneskoršie do 31. januára 1950. Ak ide o použitie úverov podľa § 10, druhej vety

rozpočtového zákona, predlžujú sa vyššie uvedené lehoty vždy o 2 mesiace.

(2)

Platobné poukazy vydané v roku 1949, po prípade do 28. februára 1950, dodané však

do učtárne alebo pokladnice po uplynutí príslušnej lehoty uvedenej v odseku 1, treba

vrátiť ako neplatné.

(3)

Sumy potrebné na platenie záväzkov splatných v roku 1949 treba poukazovať, pokiaľ

rozpočtový zákon neurčuje inak (§ 10, veta druhá), ešte v tomto roku. Úhrada výdavkov,

ktoré majú zaťažovať úver štátneho rozpočtu na rok 1949, nesmie byť odsunutá na ťarchu

úverov budúcich rokov.

(4)

Poukazovať peniaze na úhradu záväzkov, ktoré vzniknú po 31. decembri 1949, alebo

tvoriť akýmkoľvek iným spôsobom rezervy z úspor na úveroch nie je prípustné.

§ 6.

(1)

Poukazujúci orgán je zodpovedný podľa príslušných predpisov za zachovávanie ustanovení

rozpočtového zákona a tohto nariadenia.

(2)

Návrhy na výdavky podľa voľnej úvahy musia byť predložené rozpočtovému referentovi,

aby posúdil ich účelnosť a primeranosť.

(3)

Orgán obstarávajúci účtovnú službu (ďalej len „učtáreň“), preskúša správnosť údajov

vo všetkých spisoch, ktorými sa uskutočňujú štátne výdavky alebo príjmy. Ak sú údaje

správne a ak zodpovedá poukaz zákonu a tomuto nariadeniu, vykoná sa výplata (zaúčtuje

sa príjem).

(4)

Ak má učtáreň námietky proti platobnému poukazu (príkazu na zúčtovanie príjmu), uvedie

jej prednosta v spise, prečo ho nemožno vykonať a vráti spis bez vykonania poukazujúcemu

orgánu.

(5)

Ak nesúhlasí poukazujúci orgán s názorom prednostu učtárne, predloží vec na rozhodnutie

prednostovi úradu - na Ministerstve ministrovi, na krajskom alebo okresnom národnom

výbore potom jeho predsedovi prostredníctvom príslušného referenta. Písomné rozhodnutie

prednostu úradu (predsedu národného výboru) je konečné. Ak toto rozhodnutie nariadi

vykonanie poukazu, s ktorým prednosta učtárne nesúhlasil, zariadi učtáreň výplatu

(príjem) a poznačí na príslušnom účtovnom zápise a v účtovnej závierke stručné odôvodnenie

s uvedením čísla spisu, ktorým bol poukaz proti jej námietkam znovu nariadený. Poukazovací

úrad (národný výbor) oznámi však takéto prípady Ministerstvu financií, Najvyššiemu

účtovnému kontrolnému úradu a - pokiaľ nejde o ústredné úrady - tiež rezortnému ministerstvu.

§ 7.

Toto nariadenie nadobúda účinnosť dňom 1. januára 1949; vykoná ho minister financií

po dohode so zúčastnenými členmi vlády.