ZÁKON 150/1961 Z. z. o náhradách pri úrazoch a chorobách z povolania

§ 1

(1)

Ak došlo u pracovníka k poškodeniu na zdraví alebo k jeho smrti úrazom, ktorý sa

prihodil pri výkone jeho zamestnania alebo v priamej súvislosti s ním (ďalej len „pracovný

úraz“), zodpovedá za škodu tým vzniknutú podnik, v ktorom bol pracovník v čase úrazu

v pracovnom pomere.

(2)

Za škodu spôsobenú pracovníkovi chorobou z povolania zodpovedá podnik, v ktorom pracovník

pracoval naposledy v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania,

ktorou bol postihnutý. Chorobami z povolania sa rozumejú choroby uvedené v prílohe

k zákonu o sociálnom zabezpečení alebo v predpisoch podľa neho vydaných, ak vznikli

za podmienok tam uvedených.

(3)

Pracovným úrazom v zmysle odseku 1 nie je úraz, ktorý sa pracovníkovi prihodil na

ceste do zamestnania a späť.

(4)

Podnik je povinný nahradiť škodu i vtedy, ak boli z jeho strany dodržané povinnosti

vyplývajúce z predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, ak sa nezbaví zodpovednosti

podľa

§§ 2 alebo 3

.

§ 2

(1)

Podnik sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že postihnutý pracovník svojím

zavinením porušil predpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci alebo príkazy,

zákazy a iné pokyny pre zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci sa

s nimi riadne oboznámil a ich znalosť a dodržiavanie boli kontrolované a vyžadované,

a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody.

(2)

Ak sa podnik zbaví zodpovednosti sčasti, určí sa časť škody, ktorú nesie pracovník

sám, podľa miery jeho zavinenia. Ak bolo však ďalšou príčinou škody porušenie predpisov

o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci zo strany podniku alebo nedodržanie záväzných

pokynov daných podniku orgánmi štátneho odborného dozoru alebo orgánmi dozoru Revolučného

odborového hnutia nad bezpečnosťou a ochranou zdravia pri práci, musí byť časť škody,

ktorú je povinný nahradiť podnik, vždy vyššia ako časť škody, ktorú znáša pracovník

sám.

§ 3

Podnik sa zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že škoda bola spôsobená výhradne

tým, že postihnutý pracovník sám svojím zavinením porušil predpisy o bezpečnosti a

ochrane zdravia pri práci alebo príkazy, zákazy a iné pokyny pre zaistenie bezpečnosti

a ochrany zdravia pri práci, hoci sa s nimi riadne oboznámil a ich znalosť a dodržiavanie

boli kontrolované a vyžadované.

§ 4

Ak smerovalo konanie pracovníka k tomu, aby odvrátil od seba či od iných nebezpečenstvo

priamo hroziace životu alebo zdraviu alebo aby zabránil hospodárskej škode, nemôže

sa podnik zbaviť zodpovednosti, aj keď pracovník postupoval spôsobom uvedeným v

§ 2 ods. 1

alebo v

§ 3

, ak pracovník tento stav úmyselne nevyvolal.

§ 5

Pri poškodení na zdraví, ktoré vzniklo pracovným úrazom alebo chorobou z povolania,

je podnik povinný nahradiť poškodenému po čas jeho pracovnej neschopnosti ušlý zárobok,

ktorý nebol uhradený nemocenským, ako aj náklady liečenia, pokiaľ mu nebolo poskytnuté

bezplatne, a to v rozsahu, v ktorom za škodu zodpovedá.

§ 6

(1)

Podnik je povinný pracovníka, ktorý bol poškodený na zdraví pracovným úrazom alebo

chorobou z povolania, po skončení jeho pracovnej neschopnosti zamestnávať na jeho

pôvodnom pracovnom mieste alebo na takom pracovnom mieste, kde druh požadovanej práce

a pracovné podmienky sú pre neho vhodné vzhľadom na jeho schopnosti a jeho zdravotný

stav a kde pracovník, aj keď je jeho pracovná schopnosť zmenená, môže dosahovať zárobok,

ktorý mal pred pracovným úrazom alebo chorobou z povolania.

(2)

Ak podnik nemôže poskytnúť pracovníkovi také pracovné miesto, je povinný v spolupráci

s okresným národným výborom obstarať pracovníkovi také pracovné miesto v inom podniku.

§ 7

(1)

Ak podnik neplní povinnosti uložené mu v

§ 6

, prípadne ak obstará poškodenému len také pracovné miesto, na ktorom pracovník nemôže

dosiahnuť zárobok, ktorý mal pred pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, je

povinný nahradiť poškodenému ušlý zárobok; ak poškodený poberá čiastočný invalidný

dôchodok pri pracovnom úraze, patrí mu náhrada ušlého zárobku, pokiaľ nie je uhradený

týmto dôchodkom. Náhrada ušlého zárobku sa poskytuje v rozsahu, v ktorom podnik za

škodu zodpovedá.

(2)

Náhrada ušlého zárobku spolu so zárobkom poškodeného a prípadným čiastočným invalidným

dôchodkom pri pracovnom úraze nesmie robiť viac, ako by bol invalidný dôchodok vymeraný

podľa

§ 8

.

(3)

Ak čistý zárobok poškodeného po pracovnom úraze alebo chorobe z povolania spolu s

prípadným čiastočným invalidným dôchodkom pri pracovnom úraze presahuje 1200 Kčs mesačne,

poskytne sa mu náhrada ušlého zárobku len v prípade, ak je aspoň 50 Kčs mesačne.

(4)

Náhrada ušlého zárobku podľa predchádzajúcich odsekov nepatrí pracovníkovi, ktorý

bezdôvodne odmietne nastúpiť miesto, ktoré mu bolo obstarané.

§ 8

(1)

Ak sa pracovník následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania, za ktoré celkom

zodpovedá podnik, stane invalidným, patrí mu invalidný dôchodok v najvyššej miere

podľa predpisov o sociálnom zabezpečení (zaopatrení). Ak však podnik za škodu zodpovedá

len sčasti, zníži sa invalidný dôchodok podľa prvej vety o pomernú časť rozdielu medzi

týmto invalidným dôchodkom a invalidným dôchodkom pri pracovnom úraze, ktorý by pracovníkovi

inak patril podľa predpisov o sociálnom zabezpečení (zaopatrení), a to podľa miery

spoluzodpovednosti pracovníka.

(2)

Po čas, keď sa pracovníkovi priznáva invalidný dôchodok podľa odseku 1, nepatria

mu voči podniku nároky podľa

§§ 6 a 7

.

(3)

Pre trvanie nároku na invalidný dôchodok vymeraný podľa odseku 1 platia predpisy

o sociálnom zabezpečení (zaopatrení).

§ 9

Podnik je povinný v rozsahu, v ktorom zodpovedá za poškodenie na zdraví spôsobené

pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, poskytnúť pracovníkovi primerané jednorazové

úrazové odškodnenie, a to za sťaženie jeho spoločenského uplatnenia a za bolesť, ktorá

mu tým vznikla.

§ 10

(1)

Ak pracovník následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania zomrel, je podnik

povinný nahradiť náklady liečenia, pokiaľ nebolo poskytnuté bezplatne, a primerané

náklady spojené s pohrebom, ktoré neboli uhradené pohrebným podľa predpisov o nemocenskom

poistení, a to v obidvoch prípadoch tomu, kto tieto náklady vynaložil.

(2)

Dôchodky pozostalých sa vymerajú z invalidného dôchodku pri pracovnom úraze, ktorý

by patril zomretému podľa

§ 8

.

(3)

Pozostalým, pokiaľ majú nárok na dôchodky pozostalých, je podnik povinný poskytnúť

ďalej jednorazové odškodnenie, a to vdove (vdovcovi) vo výške 3000 Kčs a každému dieťaťu

vo výške 5000 Kčs.

(4)

Podnik je povinný osobám, ktoré boli výživou odkázané na zárobok zomretého a nemajú

nárok na dôchodky pozostalých a ich výživu nemožno inak dostatočne zabezpečiť, poskytovať,

čo im ušlo; náhrada nesmie byť celkom viac ako 1 600 Kčs mesačne.

(5)

Náhrada a jednorazové odškodnenie podľa predchádzajúcich odsekov sa poskytujú v rozsahu,

v ktorom podnik za škodu zodpovedá.

§ 11

(1)

Členom jednotných roľníckych družstiev a osobám, na ktoré sa vzťahuje sociálne zabezpečenie

družstevných roľníkov (ďalej len „členovia jednotného roľníckeho družstva“), zodpovedá

za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania ich družstvo.

(2)

Pre náhradu škody za pracovný úraz alebo chorobu z povolania členov jednotných roľníckych

družstiev platia ustanovenia tohto oddielu s odchýlkami uvedenými v nasledujúcich

odsekoch.

(3)

Náhrada ušlého zárobku poskytovaná podľa

§ 7

nesmie byť spolu so zárobkom poškodeného a prípadným čiastočným invalidným dôchodkom

viac ako 1 600 Kčs mesačne.

(4)

Ak sa člen jednotného roľníckeho družstva stane následkom pracovného úrazu alebo

choroby z povolania invalidným, je jednotné roľnícke družstvo povinné v rozsahu, v

ktorom za škodu zodpovedá, nahradiť mu ušlý zárobok, pokiaľ sa mu neuhradí invalidným

dôchodkom. Náhrada ušlého zárobku nesmie s pripočítaním invalidného dôchodku byť viac

ako 1 600 Kčs mesačne.

(5)

Ak člen jednotného roľníckeho družstva následkom pracovného úrazu alebo choroby z

povolania zomrel, je jednotné roľnícke družstvo povinné v rozsahu, v ktorom za škodu

zodpovedá, poskytnúť osobám odkázaným svojou výživou na zomretého popri náhradách

uvedených v

§ 10 ods. 1

a

3

, čo im ušlo, pokiaľ sa to neuhradilo dávkami dôchodkového zabezpečenia. Náhrada spolu

s dôchodkami pozostalých nesmie byť celkom viac ako 1 600 Kčs mesačne.

§ 12

(1)

Nároky na náhradu škody podľa ustanovení tohto oddielu patria aj pri pracovných úrazoch

a chorobách z povolania učňov, členov výrobných družstiev, príslušníkov ozbrojených

síl a príslušníkov bezpečnostných sborov Ministerstva vnútra, študentov vysokých škôl

a vedeckých (umeleckých) ašpirantov, žiakov základných deväťročných škôl a stredných

škôl, ako aj osôb, ktoré sú činné pre socialistické organizácie v pomere obdobnom

pracovnému pomeru, a iných pracovníkov, o ktorých to určí Ústredná rada odborov.

(2)

Osobám uvedeným v odseku 1 zodpovedá podnik, pre ktorý boli tieto osoby činné.

(3)

U osôb povolaných do služby v ozbrojených silách, ktorých pracovný pomer voči podniku

po čas tejto služby trvá, plní povinnosti podľa

§ 6

tento podnik. Ministerstvo národnej obrany a Ministerstvo vnútra sú však povinné

spolupracovať pri umiesťovaní týchto osôb podľa

§ 6 ods. 2

a poskytovať náhradu ušlého zárobku podľa

§ 7

.

§ 13

Nárok na náhradu škody podľa tohto oddielu zákona sa premlčí v troch rokoch odo dňa,

keď došlo k pracovnému úrazu alebo keď sa zistila choroba z povolania. Premlčacia

doba sa však neskončí, dokiaľ neuplynie šesť mesiacov odo dňa, keď sa poškodený dozvedel,

akú má škodu.

§ 14

Akékoľvek dohovory medzi pracovníkom a podnikom alebo vyhlásenia pracovníka, ktorými

sa vopred vzdáva svojich práv upravených týmto zákonom, sú neprípustné a neplatné.

§ 15

(1)

Nárok na náhradu škody sa uplatňuje v podniku. Podnik je povinný náhradu škody prerokovať

so závodným výborom základnej organizácie Revolučného odborového hnutia, a to najneskôr

do 15 dní odo dňa, keď poškodený nárok v podniku uplatnil. Ak nedošlo k tomuto prerokovaniu

v určenej lehote, nie je táto skutočnosť na prekážku tomu, aby sa spor o tomto nároku

prejednal a aby sa o ňom rozhodlo.

(2)

Spory o náhradu škody rozhodujú rozhodcovské orgány, pokiaľ sú na to príslušné podľa

osobitných predpisov o rozhodovaní pracovných sporov,

*)

prípadne súdy.

(3)

Žalobu podľa tohto oddielu zákona môže poškodený podať nielen na súde príslušnom

podľa občianskeho súdneho poriadku, ale aj na súde, v obvode ktorého bola škoda spôsobená.

§ 16

(1)

Ustanoveniami tohto oddielu zákona nevylučuje sa zodpovednosť podľa iných právnych

predpisov.

(2)

I v tých prípadoch, keď sa uplatňujú podľa iných predpisov nároky na náhradu škody

vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania proti podniku, platia však

ustanovenia

§§ 5 až 15

a v prípadoch, keď sa uplatňujú také nároky proti inej osobe ako podniku, platia

obdobne ustanovenia

§§ 5 až 14

a

§ 15 ods. 3

.

§ 17

(1)

Ak sa v podniku nedodržali povinnosti vyplývajúce z predpisov o bezpečnosti a ochrane

zdravia pri práci alebo záväzné pokyny dané podniku orgánmi štátneho odborného dozoru

alebo orgánmi dozoru Revolučného odborového hnutia nad bezpečnosťou a ochranou zdravia

pri práci a niekomu sa tak spôsobilo poškodenie na zdraví alebo smrť, je tento podnik,

aj keď v ňom poškodený nebol v pracovnom pomere, povinný nahradiť štátu náklady liečebnej

starostlivosti, ako aj dávky nemocenského poistenia (služobné príjmy v chorobe a dávky

nemocenskej starostlivosti v ozbrojených silách) a dôchodkového zabezpečenia (zaopatrenia)

poskytnuté z tohto dôvodu; túto povinnosť podnik nemá, ak si poškodený spôsobil poškodenie

na zdraví alebo smrť výhradne sám porušením predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia

pri práci.

(2)

Ak poškodenie na zdraví alebo smrť boli spôsobené chybou stroja alebo iného prevádzkového

zariadenia, postihuje povinnosť určená v odseku 1 aj podnik, ktorý dodal chybný stroj

alebo iné prevádzkové zariadenie alebo ich chybne opravil.

(3)

Okolnosti rozhodné pre to, že povinnosť podniku na náhradu nevznikla, musí preukázať

podnik.

§ 18

Ak nejde o prípad uvedený v

§ 17

, avšak podnik zodpovedá podľa tohto zákona poškodenému za škodu vzniknutú pracovným

úrazom alebo chorobou z povolania, je povinný nahradiť štátu rozdiel medzi invalidným

dôchodkom vymeraným podľa

§ 8

a invalidným dôchodkom pri pracovnom úraze, ktorý by pracovníkovi patril podľa predpisov

o sociálnom zabezpečení (zaopatrení); pri dôchodkoch pozostalých rozdiel, o ktorý

boli tieto dôchodky zvýšené preto, že ich bolo treba vymerať z invalidného dôchodku

podľa

§ 8

.

§ 19

(1)

Kto podľa občianskeho zákonníka zodpovedá za škodu, pretože niekoho úmyselne alebo

z nedbalosti poškodil na zdraví alebo tak spôsobil jeho smrť, alebo kto podľa predpisov

o zodpovednosti za škody spôsobené dopravnými prostriedkami zodpovedá za škodu vzniknutú

poškodením na zdraví alebo smrťou, je povinný nahradiť štátu náklady liečebnej starostlivosti,

ako aj dávky nemocenského poistenia (služobné príjmy v chorobe a dávky nemocenskej

starostlivosti v ozbrojených silách) a dávky dôchodkového zabezpečenia (zaopatrenia)

poskytnuté z tohto dôvodu, a to v rozsahu zodpovedajúcom miere jeho zodpovednosti

voči poškodenému.

(2)

Ak za škodu zodpovedá občan podľa občianskeho zákonníka a ak nejde pritom o poškodenie

na zdraví alebo smrť, ktoré spôsobil úmyselne alebo v opilosti, nesmie výška náhrady

nákladov a dávok presahovať sumu určenú v predpisoch vydaných podľa

§ 23 ods. 1

.

§ 20

Náhrada dávok dôchodkového zabezpečenia (zaopatrenia) podľa

§§ 17 až 19

musí sa zaplatiť v kapitálovej hodnote vypočítanej podľa poistnomatematických zásad,

ak to orgán sociálneho zabezpečenia (zaopatrenia) žiada.

§ 21

(1)

Nároky na náhradu nákladov a dávok podľa

§§ 17 až 19

sa premlčujú v troch rokoch; premlčacia doba sa začína,

a)

ak ide o náklady liečebnej starostlivosti, odo dňa skončenia liečenia,

b)

ak ide o dávky nemocenského poistenia, odo dňa poslednej výplaty týchto dávok, a

c)

ak ide o dávky dôchodkového zabezpečenia (zaopatrenia), odo dňa, keď orgán sociálneho

zabezpečenia (zaopatrenia) poskytol dávku po prvý raz.

(2)

Pri spoločnom uplatnení nárokov na náhradu nákladov a dávok podľa

§§ 17 až 19

z tej istej udalosti nepovažuje sa žiaden z uplatnených nárokov za premlčaný, pokiaľ

beží premlčacia doba aspoň pre jeden z nich.

§ 22

O nárokoch na náhradu nákladov a dávok podľa

§§ 17 až 19

rozhodujú okresné národné výbory.

§ 23

(1)

Ministerstvo zdravotníctva, Štátny úrad sociálneho zabezpečenia a Ústredná rada odborov

v dohode s Ministerstvom financií a zúčastnenými ústrednými úradmi môžu určiť podrobnosti

k

§§ 17 až 19

, najmä určiť sadzby náhrad nákladov liečebnej starostlivosti, spôsob spoločného uplatňovania

náhrad nákladov liečebnej starostlivosti a dávok nemocenského poistenia a dôchodkového

zabezpečenia a za akých podmienok sa môže od uplatňovania týchto náhrad a nákladov

celkom alebo sčasti upustiť, ako aj upraviť spôsob konania v týchto veciach.

(2)

Štátne orgány, orgány Revolučného odborového hnutia, ako aj všetky podniky sú povinné

v medziach svojej pôsobnosti podávať na požiadanie oznámenia potrebné pre uplatnenie

a vymáhanie nákladov a dávok podľa

§§ 17 až 19

.

§ 24

Ak boli poškodenému nesprávne alebo omylom vyplatené sumy na náhradu škody podľa

I. oddielu

, možno ich požadovať späť, len ak poškodený vedel alebo ak musel z okolností predpokladať,

že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené.

§ 25

Podnik zodpovedný za škodu vzniknutú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania,

ktorý poškodenému nahradil škodu alebo nahradil štátu rozdiel medzi invalidnými dôchodkami

uvedený v

§ 18

, má nárok na náhradu voči tomu, kto poškodenému za takúto škodu podľa iných predpisov

zodpovedá, a to v rozsahu zodpovedajúcom miere tejto zodpovednosti voči poškodenému.

§ 26

(1)

Za zavinenie podniku sa považuje nielen zavinenie jeho orgánov, ale aj zavinenie

pracovníkov (členov) pri plnení povinností vyplývajúcich z úloh podniku. Nárok na

náhradu škody alebo nárok na náhradu nákladov a dávok podľa

§§ 17 až 19

môže sa v takomto prípade uplatniť len proti podniku a nie voči pracovníkovi (členovi).

(2)

Pracovníci (členovia), ktorých zavinenie sa pričíta podniku, zodpovedajú len tomuto

podniku, a to v rozsahu a za podmienok určených osobitnými predpismi.

*)

§ 27

(1)

Predpismi o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci sú predpisy na ochranu života

a zdravia pracovníkov, predpisy hygienické a protiepidemické, technické normy o bezpečnosti

a ochrane zdravia pri práci, dopravné predpisy, predpisy o ochrane proti požiarom

a predpisy o zachádzaní s horľavinami, výbušninami, zbraňami, jedmi a látkami škodlivými

zdraviu a látkami rádioaktívnymi, pokiaľ upravujú otázky týkajúce sa ochrany života

a zdravia. Za predpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci sa považujú i pravidlá

bezpečnej a zdravotne nezávadnej práce a technické pravidlá o bezpečnosti a ochrane

zdravia pri práci, ktoré boli vydané ústredným orgánom alebo so súhlasom závodného

výboru základnej organizácie Revolučného odborového hnutia podnikom; pri pravidlách

vydaných podnikom sa ďalej vyžaduje, aby boli uznané za predpis o bezpečnosti a ochrane

zdravia pri práci vyšším orgánom Revolučného odborového hnutia.

(2)

Pri posudzovaní, či pracovník, ktorý utrpel pracovný úraz alebo chorobu z povolania,

porušil predpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, nemožno sa dovolávať len

všeobecných ustanovení, podľa ktorých si má každý počínať tak, aby neohrozoval zdravie

svoje i zdravie iných.

(3)

Príkazmi, zákazmi a inými pokynmi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri

práci sú konkrétne pokyny dané pracovníkovi orgánom podniku na to príslušným.

§ 28

Povinnosti a práva podniku podľa tohto zákona majú aj ostatné socialistické organizácie

a ďalej každý, u koho pracujú osoby v pracovnom pomere.

§ 29

Pokiaľ tento zákon neurčuje inak, platia o náhrade škôd, na ktoré sa vzťahuje, všeobecné

predpisy.

§ 30

(1)

Ústredná rada odborov vydá v dohode s Ministerstvom zdravotníctva, Štátnym úradom

sociálneho zabezpečenia a ďalšími zúčastnenými ústrednými úradmi a orgánmi predpisy

potrebné na vykonanie tohto zákona, v ktorých môže určiť aj výšku, do ktorej možno

poskytnúť jednorazové úrazové odškodnenie (

§ 9

), rozsah náhrady škody a spôsob jej poskytovania u učňov, študentov vysokých škôl

a žiakov základných deväťročných škôl a stredných škôl, ako aj u pracovníkov, ktorých

zárobok pred pracovným úrazom alebo chorobou z povolania bol podstatne vyšší ako priemerný

ročný zárobok rozhodný pre vymeranie ich invalidného dôchodku.

(2)

Ministerstvo zdravotníctva a Štátny úrad sociálneho zabezpečenia upravia v dohode

s Ústrednou radou odborov a s ostatnými zúčastnenými ústrednými úradmi a orgánmi určovanie

výšky jednorazového úrazového odškodnenia v jednotlivých prípadoch.

(3)

Ministerstvo národnej obrany a Ministerstvo vnútra vydajú v dohode s Ústrednou radou

odborov predpisy na vykonanie tohto zákona v svojej pôsobnosti; v týchto predpisoch

môžu určiť aj potrebné odchýlky.

§ 31

(1)

Ustanovenia tohto zákona platia aj o nárokoch na náhradu škody a nárokoch na náhradu

nákladov a dávok podľa

§§ 17 až 19

vzniknutých v čase od 1. januára 1957 do 31. januára 1962, pokiaľ pred 1. februárom

1962 nebolo o nich právoplatne rozhodnuté súdom alebo rozhodcovským orgánom alebo

nedošlo k dohode; právomoc okresných národných výborov podľa

§ 22

sa nevzťahuje na konanie začaté na súde pred 1. februárom 1962.

(2)

Dávky na úhradu v budúcnosti uchádzajúceho zárobku, ktoré boli pracovníkovi právoplatne

priznané súdom alebo rozhodcovským orgánom alebo určené dohodou podľa zákona

č. 58/1956 Zb.

o náhrade škody za pracovné úrazy a o náhrade nákladov liečebnej starostlivosti a

dávok nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia a ktoré sú splatné po 31.

januári 1962, nesmú byť spolu so zárobkom pracovníka po pracovnom úraze alebo chorobe

z povolania a prípadnými dávkami dôchodkového zabezpečenia viac ako 2 200 Kčs mesačne.

§ 33

Zrušuje sa zákon

č. 58/1956 Zb.

o náhrade škody za pracovné úrazy a o náhrade nákladov liečebnej starostlivosti a

dávok nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia.

§ 34

Tento zákon nadobúda účinnosť 1. februárom 1962.