V mene Slovenskej republiky

14

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 12/2022-244

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov

Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka,

Miloša Maďara, Petra Molnára (sudca spravodajca), Petra Straku, Ľuboša Szigetiho,

Roberta Šorla a Martina Vernarského o návrhu

skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

, zastúpenej KALLAN Legal s. r. o., Súmračná 25, Bratislava, na začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky

vo veci namietaného nesúladu

1. Článku

XIV bodu 2 zákona č. 423/2020 Z. z.

o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorým bol

zmenený zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý znie «V § 3 ods. 2 sa vypúšťa

slovo „spravidla“», s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

,

čl. 12 ods. 1

a

čl. 30 ods. 1

a

4 Ústavy Slovenskej republiky

;

2. Článku

XIV bodu 38 zákona č. 423/2020 Z. z.

o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorým bol

zmenený a doplnený zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti bodu 38 týkajúcej

sa § 27ha ods. 3 písm. d) a § 27ha ods. 6 v časti slov „a to za obdobie predchádzajúcich

60 mesiacov, najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu“, s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

,

čl. 20 ods. 5

v spojení s

čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

, čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, čl. 8 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

3. Článku

VIII zákona č. 423/2020 Z. z.

o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorým bol

zmenený a doplnený zákon č. 385/2000 Z. z. sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti bodu 45, ktorý znie „§ 78a

sa vrátane nadpisu vypúšťa“, a v časti bodu 49, ktorým bol doplnený § 93 tohto zákona

o nový odsek 3, ktorý znie „Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému

patrí sudcovi počas pracovnej neschopnosti, avšak najdlhšie po dobu 60 dní“, s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

v spojení s

čl. 141 ods. 1

a

čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

;

4. Článku

VIII bodu 79 zákona č. 423/2020 Z. z.

o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorým bol

zmenený a doplnený zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti týkajúcej sa § 151zf ods.

3, ktorý znie „Výberové konanie podľa odseku 2 pozostáva z verejného vypočutia v súdnej

rade a overenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti; výberové konanie vyhlasuje a

administratívne a organizačne zabezpečuje predseda súdnej rady“, a v časti týkajúcej

sa § 151zf ods. 4, ktorý znie „Verejné vypočutie podľa odseku 3 sa uskutočňuje podľa

pravidiel verejného vypočutia kandidátov na sudcu ústavného súdu; ustanovenia osobitného

predpisu o organizovaní a priebehu zasadnutí súdnej rady vrátane zverejňovania ich

výsledkov tým nie sú dotknuté“, s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

a

čl. 30 ods. 4

v spojení s

čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

;

5. Článku

XI zákona č. 423/2020 Z. z.

o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorým bol

zmenený a doplnený zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry

v znení neskorších predpisov v častiach bodu 3, ktorý znie „V § 80 sa vypúšťa odsek

3“, bodu 4, ktorý znie „V § 93 ods. 1 sa vypúšťa písmeno d)“, bodu 5, ktorý znie „V

§ 103 sa vypúšťa odsek 5“, bodu 6, ktorý znie „§ 115 sa vrátane nadpisu vypúšťa“,

a bodu 8, ktorý znie „(4) Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému patrí

prokurátorovi počas pracovnej neschopnosti, avšak najdlhšie po dobu 60 dní“, s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

,

čl. 12 ods. 1

a

čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky

,

za účasti vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania, takto

r o z h o d o l

1.

Článok

XIV zákona č. 423/2020 Z. z.

o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorým bol

zmenený a doplnený zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti bodu 38 týkajúcej

sa § 27ha ods. 3 písm. d) v časti slov „plnoletého dieťaťa, ako aj“

nie je v súlade

s

čl. 1 ods. 1

a

čl. 20 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky

, čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, čl. 8 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.

Článok

VIII zákona č. 423/2020 Z. z.

o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorým bol

zmenený a doplnený zákon č. 385/2000 Z. z. sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti bodu 49, ktorým bol doplnený

§ 93 tohto zákona o nový odsek 3,

nie je v súlade

s

čl. 1 ods. 1

v spojení s

čl. 141 ods. 1

a

čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

.

3.

Článok

XI zákona č. 423/2020 Z. z.

o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorým bol

zmenený a doplnený zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry

v znení neskorších predpisov v časti bodu 8, ktorým bol § 131 tohto zákona doplnený

o nový odsek 4,

nie je v súlade

s

čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

.

4.

Vo zvyšnej časti návrhu

n e v y h o v u j e

.

O d ô v o d n e n i e

I.

Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov

1.

Ústavnému súdu bol 26. februára 2021 doručený návrh skupiny 32 poslancov Národnej

rady Slovenskej republiky (ďalej aj „skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) na

začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej len „ústava“) o súlade v návrhu označených ustanovení ústavného zákona č.

422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „justičná novela ústavy“), a zákona č.

423/2020 Z. z.

o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva (ďalej aj

„zákon o reforme súdnictva“) s označenými ustanoveniami ústavy, Medzinárodného paktu

a občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt), Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

2.

Z obsahu návrhu na začatie konania a v ňom obsiahnutého petitu ústavný súd identifikoval,

že navrhovatelia namietajú nesúlad

-

príslušných častí ustanovení čl. I bodov 18, 21, 29 a 30 justičnej novely ústavy

s označenými ustanoveniami ústavy;

-

Čl. XIV bodu 2 zákona

o reforme súdnictva, ktorým bol novelizovaný zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o súdnej rade“) tak, že § 3 ods. 2 vypustil slovo „spravidla“, s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

,

čl. 12 ods. 1

a

čl. 30 ods. 1

a

4 ústavy

(ďalej aj „námietky proti zmene v kreovaní súdnej rady“);

-

Čl. XIV bodu 38 zákona

o reforme súdnictva, ktorým bol novelizovaný zákon o súdnej rade v časti týkajúcej

sa § 27ha ods. 3 písm. d) a § 27ha ods. 6 v časti slov „a to za obdobie predchádzajúcich

60 mesiacov, najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu“, s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

,

čl. 20 ods. 5

v spojení s

čl. 50 ods. 2 ústavy

, čl. 17 ods. 1 medzinárodného paktu, čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu

(ďalej aj „námietky proti zmene v preskúmavaní majetkových pomerov sudcov“);

-

Čl. VIII zákona

o reforme súdnictva, ktorým bol novelizovaný zákon č. 385/2000 Z. z. sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sudcoch“) v časti bodu 45, ktorý znie „§ 78a sa vrátane nadpisu vypúšťa“, a v časti

bodu 49, ktorým bol doplnený § 93 tohto zákona o nový odsek 3, ktorý znie „Príplatok

k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému patrí sudcovi počas pracovnej neschopnosti,

avšak najdlhšie po dobu 60 dní“, s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

v spojení s

čl. 141 ods. 1

a

čl. 144 ods. 1 ústavy

(ďalej aj „námietky proti zrušeniu nárokov sudcov na odmenu a proti reštrikčným úpravám

výplaty nemocenského sudcom“);

-

Čl. VIII bodu 79 zákona

o reforme súdnictva, ktorým bol novelizovaný zákon o sudcoch v časti týkajúcej sa

§ 151zf ods. 3, ktorý znie „Výberové konanie podľa odseku 2 pozostáva z verejného

vypočutia v súdnej rade a overenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti; výberové

konanie vyhlasuje a administratívne a organizačne zabezpečuje predseda súdnej rady“,

a v časti týkajúcej sa § 151zf ods. 4, ktorý znie „Verejné vypočutie podľa odseku

3 sa uskutočňuje podľa pravidiel verejného vypočutia kandidátov na sudcu ústavného

súdu; ustanovenia osobitného predpisu o organizovaní a priebehu zasadnutí súdnej rady

vrátane zverejňovania ich výsledkov tým nie sú dotknuté“, s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

a

čl. 30 ods. 4

v spojení s

čl. 12 ods. 1 ústavy

(ďalej aj „námietky k výberovému konaniu na miesta sudcov Najvyššieho správneho súdu“);

-

Čl. XI zákona

o reforme súdnictva, ktorým bol novelizovaný zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch

a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

prokurátoroch“) v častiach bodu 3, ktorý znie „V § 80 sa vypúšťa odsek 3“, bodu 4,

ktorý znie „V § 93 ods. 1 sa vypúšťa písmeno d)“, bodu 5, ktorý znie 2 „V § 103 sa

vypúšťa odsek 5“, bodu 6, ktorý znie „§ 115 sa vrátane nadpisu vypúšťa“, a bodu 8,

ktorý znie „(4) Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému patrí prokurátorovi

počas pracovnej neschopnosti, avšak najdlhšie po dobu 60 dní“, s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

,

čl. 12 ods. 1

a

čl. 149 ústavy

(ďalej aj „námietky proti zrušeniu nárokov prokurátorov na odmenu a proti reštrikčným

zásahom do výplaty nemocenského“).

3.

V odôvodnení návrhu na začatie konania navrhovatelia po vyjadrení všeobecne vymedzených

východísk formulovali výhrady k jednotlivým častiam nimi navrhovaného petitu. Vzhľadom

na skutočnosť, že ústavný súd pri predbežnom prerokovaní uznesením sp. zn. PL. ÚS

12/2022 z 12. októbra 2022 odmietol časti návrhu na začatie konania, ktorými navrhovatelia

namietali nesúlad príslušných častí ustanovení čl. I bodov 18, 21, 29 a 30 justičnej

novely ústavy s označenými ustanoveniami ústavy, nepovažuje za potrebné reprodukovať

v odôvodnení tohto nálezu argumentáciu skupiny poslancov, na základe ktorej sa domáhali

vyslovenia nesúladu týchto častí ich návrhu s označenými ustanoveniami ústavy.

I.1. K namietanému nesúladu

čl. XIV bodu 2 zákona

o reforme súdnictva, ktorým bol novelizovaný zákon o súdnej rade tak, že z § 3 ods.

2 sa vypustilo slovo „spravidla“, s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

,

čl. 12 ods. 1

a

čl. 30 ods. 1

a

4 ústavy

(námietky proti zmene v kreovaní Súdnej rady)

4.

Vypustením slova „spravidla“ z

§ 3 ods. 2 zákona

o súdnej rade reagoval zákonodarca na zmeny v

čl. 141a ods. 2

a

3 ústavy

uskutočnené justičnou novelou ústavy, z ktorých vyplýva, že Národná rada Slovenskej

republiky (ďalej aj „národná rada“), prezident Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“)

a vláda Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) môžu zvoliť, resp. vymenovať za členov

Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „súdna rada“) len nesudcov. Vychádzajúc

z organickej väzby medzi novým znením § 3 ods. 2 zákona o súdnej rady a zmenami v

dikcii

čl. 141 ods. 3 ústavy

, navrhovatelia pri odôvodnení tejto časti návrhu poukázali „

v celom rozsahu na argumenty pri uvádzanej zmene ústavy

“. Vo vzťahu k novému zneniu čl. 141a ods. 3 (text za bodkočiarkou) skupina poslancov

vo svojom návrhu predovšetkým namietala jeho nesúlad so základným právom na prístup

k verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa

čl. 30 ods. 4 ústavy

a porušenie zákazu diskriminácie, keďže „

Právne postavenie sudcov taktiež podlieha zásade zákazu diskriminácie a to preto,

lebo štát je povinný rešpektovať ústavnú zásadu rovnakého zaobchádzania aj mimo vzťahov,

ktorých predmetom sú základné práva a slobody (čl. 12 ods. 1 prvá veta ústavy).

“.

I.2. K namietanému nesúladu

čl. XIV bodu 38 zákona

o reforme súdnictva, ktorým bol novelizovaný zákon o súdnej rade v časti týkajúcej

sa § 27ha ods. 3 písm. d) a § 27ha ods. 6 v časti slov „a to za obdobie predchádzajúcich

60 mesiacov, najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu“, s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

,

čl. 20 ods. 5

v spojení s

čl. 50 ods. 2 ústavy

, čl. 17 ods. 1 medzinárodného paktu, čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu

(námietky proti zmene v preskúmavaní majetkových pomerov sudcov)

5.

Ustanovenia

§ 27ha zákona

o súdnej rade upravujú konanie vo veciach majetkových pomerov sudcov. Z napadnutej

časti § 27ha ods. 3 písm. d) tohto zákona vyplýva, že kontrolná komisia súdnej rady

je oprávnená vyzvať sudcu, aby objasnil nielen jeho majetkové pomery a pôvod zdrojov

majetku, ale aj „majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku svojho plnoletého dieťaťa,

ako aj neplnoletého dieťaťa a manžela, ktorý s ním žije v domácnosti, a to aj vtedy,

ak manželia uzavreli dohodu o zúžení alebo rozšírení zákonom určeného rozsahu bezpodielového

spoluvlastníctva manželov alebo o správe spoločného majetku, alebo ak bolo ich bezpodielové

spoluvlastníctvo zrušené súdom za trvania manželstva“. Navrhovatelia [aj s poukazom

na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)] vo veci Kvasnica

v. Slovenská republika z 9. 6. 2003, sťažnosť č. 72094/01) spochybňujú ústavnosť koncepcie

preverovania majetkových pomerov rodinných príslušníkov sudcu a zdôrazňujú, že úprava

majetkových prírastkov rodinných príslušníkov musí rešpektovať „

ústavnú úpravu ochrany súkromia tak, aby sa nezakotvili prvky zabezpečujúce metódy

policajného štátu, ktoré sú nezlučiteľné predovšetkým s právom na súkromie

“.

6.

V súvislosti s povinnosťou sudcu objasniť majetkové pomery a pôvod zdrojov ich rodinných

príslušníkov navrhovatelia ďalej argumentujú, že ide o právnu úpravu, ktorou sa prenáša

dôkazné bremeno na sudcu, pričom podľa ich názoru „

Prenesenie dôkazného bremena na sudcu o preukázaní, že iná osoba (vlastník) nenadobudla

majetok v súlade s právnym poriadkom, nekorešponduje (obchádza) ústavnú úpravu čl.

20 ods. 5 ústavy...

“. Podľa názoru skupiny poslancov na tom nič nemení skutočnosť, že ide o osoby v príbuzenskom

pomere so sudcom, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti, keďže „...

ide o výlučný majetok týchto plnoletých osôb (nie sudcu), takže presunutie dôkazného

bremena na sudcu (namiesto Štátu) o majetkových pomeroch uvedených osôb je jednoznačne

protiústavné

“.

7.

Napadnutá časť

§ 27ha ods. 6

zakladá právo kancelárie súdnej rady zisťovať informácie o bankových účtoch sudcu

a o pohyboch na týchto účtoch aj za obdobie predchádzajúcich 60 mesiacov. Toto ustanovenie

skupina poslancov namieta predovšetkým z dôvodu, že „

má všetky znaky pravej retroaktivity...

“. Zakotvenie oprávnenia súdnej rady (jej kancelárie) na zistenie pohybu na účtoch

sudcov v bankách, ku ktorým došlo v čase pred platnosťou napadnutého zákona, podľa

názoru navrhovateľov neprípustne zasahuje do uzavretého skutkového a právneho stavu,

lebo sa nedovolene posudzujú úkony sudcu o vkladoch a výberoch na účtoch v bankách,

ktoré vznikli (realizovali sa) pred účinnosťou navrhovanej zákonnej úpravy, a preto

„Dochádza k zásahu do ústavného princípu ochrany základných práv a slobôd občanov,

zákazu pravej retroaktivity, čo je súčasťou materiálneho jadra ústavy, a preto nedotknuteľné

ani ústavným zákonom.

“.

I.3. K namietanému nesúladu

čl. VIII zákona

o reforme súdnictva, ktorým bol novelizovaný zákon o sudcoch v časti bodu 45, ktorý

znie „§ 78a sa vrátane nadpisu vypúšťa“, a v časti bodu 49, ktorým bol doplnený §

93 tohto zákona o nový odsek 3, ktorý znie „Príplatok k náhrade príjmu a príplatok

k nemocenskému patrí sudcovi počas pracovnej neschopnosti, avšak najdlhšie po dobu

60 dní“, s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

v spojení s

čl. 141 ods. 1

a

čl. 144 ods. 1 ústavy

(námietky proti zrušeniu nárokov sudcov na odmenu a proti reštrikčným zásahom do

nároku sudcov na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému počas práceneschopnosti)

8.

Navrhovatelia namietajú aj neústavnosť ustanovení zákona o reforme súdnictva novelizujúcich

zákon o sudcoch, ktorými sa „

zrušujú (likvidujú) niektoré z materiálnych záruk nezávislosti sudcu (pôvodnú úpravu

výplaty nemocenského do výšky funkčného platu a podmienky a výplatu odmeny ako fakultatívnej

dávky), ktoré patria medzi tzv. osobné záruky nezávislosti sudcu (PL. ÚS 52/99)

“, a to predovšetkým z toho dôvodu, že „...

nerešpektujú kľúčové časti doterajšej judikatúry ústavného súdu, ktoré predstavujú

záväzné limity i pre budúcu zákonodarnú činnosť národnej rady...

“. V tejto súvislosti zdôrazňujú, že „

Ústavný princíp nezávislosti sudcov zaručených článkom 144 ods. 1 ústavy limituje

zásahy zákonodarcu do ich materiálneho zabezpečenia, ktorých zmyslom je garantovať

úpravu materiálnych (najmä platových) pomerov sudcov spôsobom eliminujúcim potencionálne

tlaky smerujúce všeobecne k ovplyvňovaniu ich chovania pri hľadaní práva (PL. ÚS 12/05,

PL. ÚS 17/08)

.“.

9.

Poukazujúc na rozhodnutia ústavného súdu vo veciach sp. zn. PL. ÚS 12/05 a sp. zn.

PL. ÚS 27/2015, skupina poslancov argumentuje, že súčasťou materiálneho zabezpečenia

sudcov sú platové pomery sudcov spolu (súčasne) so sociálnym zabezpečením, ktoré zo

širšieho pohľadu treba považovať za ďalšie podmienky na riadny a nerušený výkon funkcie

sudcu, ktoré majú vplyv na sudcovskú nezávislosť. Pod nezávislosťou sudcov v širšom

slova zmysle treba chápať aj ich materiálnu nezávislosť. Podľa navrhovateľov zásahy

zákonodarcu do materiálneho zabezpečenia sudcov, ktorého súčasťou je i sociálne zabezpečenie

sudcov, narúšajú právnu istotu sudcov garantovanú

čl. 1 ods. 1 ústavy

a z nej vyplývajúce legitímne očakávania sudcov. Zdôrazňujú, že k zásahu do ústavného

princípu nezávislosti sudcov dochádza vtedy, ak reštrikčný zásah do ich materiálneho

zabezpečenia „

... dosiahne určitý kvantitatívny rozmer a citeľným spôsobom ohrozí inak štandardnú

životnú úroveň sudcov primeranú ich ročnému príjmu (PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 27/15)

“, pričom podľa ich názoru k tomu v posudzovanej veci došlo.

10.

Vypustením § 78a zo zákona o sudcoch, ku ktorému došlo prostredníctvom jeho novelizácie

uskutočnenej zákonom o reforme súdnictva, boli zrušené nároky sudcov na odmenu. Navrhovatelia

spochybňujú ústavnosť zrušenia nároku sudcov na odmeny, aj keď akceptujú neprípustnosť

odmeny za rozhodovaciu činnosť sudcov, keďže „

sa musí vylúčiť možnosť faktického ovplyvňovania rozhodovacej činnosti sudcu fakultatívnou

dávkou, ktorá sa priznáva orgánmi správy súdnictva, ktoré podliehajú predstaviteľom

výkonnej moci

“. Zároveň však skupina poslancov poukazuje na skutočnosť, že právna úprava platná

pred schválením zákona o reforme súdnictva umožňovala výslovne priznanie odmeny za

také špecifické činnosti sudcov, ktoré sa nachádzajú jednoznačne mimo ich rozhodovacej

činnosti (napr. členstvo v revíznom oddelení, výberovej a skúšobnej komisii, v orgánoch

sudcovskej samosprávy, stáž, prednáškovú činnosť v rámci rezortu pre pracovníkov justície

a pod.). Podľa ich názoru je taktiež vylúčené ovplyvňovanie sudcu v jemu pridelených

veciach podľa rozvrhu práce v prípadoch, ak zastupuje neprítomného zákonného sudcu.

Rovnako nie je podľa ich názoru dosiahnutie (dožitie) veku 50 rokov „

v žiadnej príčinnej súvislosti s ovplyvňovaním rozhodovania sudcu

“.

11.

Doplnením

§ 93 zákona

o sudcoch o odsek 3 došlo k časovému obmedzeniu nároku sudcov na príplatok k náhrade

príjmu a príplatok k nemocenskému počas pracovnej neschopnosti, ktorá podľa napadnutej

úpravy môže trvať najdlhšie po dobu 60 dní. Navrhovatelia zastávajú názor, že zakotvenie

nároku sudcov počas práceneschopnosti na príplatok do výšky funkčného platu len za

obdobie 60 dní (2 mesiace), a nie celého roka (12 mesiacov), predstavuje „

nespochybniteľné citeľné ohrozenie štandardnej životnej úrovne sudcu, ktorá vyplýva

len z jeho celoročného príjmu.

..“.

I.4. K namietanému nesúladu

čl. VIII bodu 79 zákona

o reforme súdnictva, ktorým bol novelizovaný zákon o sudcoch v časti týkajúcej sa

§ 151zf ods. 3, ktorý znie „Výberové konanie podľa odseku 2 pozostáva z verejného

vypočutia v súdnej rade a overenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti; výberové

konanie vyhlasuje a administratívne a organizačne zabezpečuje predseda súdnej rady“,

a v časti týkajúcej sa § 151zf ods. 4, ktorý znie „Verejné vypočutie podľa odseku

3 sa uskutočňuje podľa pravidiel verejného vypočutia kandidátov na sudcu ústavného

súdu; ustanovenia osobitného predpisu o organizovaní a priebehu zasadnutí súdnej rady

vrátane zverejňovania ich výsledkov tým nie sú dotknuté“, s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

a

čl. 30 ods. 4

v spojení s

čl. 12 ods. 1 ústavy

(námietky proti výberovému konaniu na miesta sudcov Najvyššieho správneho súdu)

12.

Napadnutými ustanoveniami zákona o reforme súdnictva, ktorými bol novelizovaný zákon

o sudcoch, sa upravujú pravidlá výberového konania na voľné miesta sudcov Najvyššieho

správneho súdu (ďalej aj „najvyšší správny súd“) uskutočňovaného súdnou radou v období

do 31. júla 2021, a teda majú (mali) prechodný charakter. Navrhovatelia predovšetkým

namietajú, že napadnuté ustanovenia sú v nesúlade s čl. 30 ods. 4 ústavy, a zároveň

pozitívne diskriminujú uchádzačov o voľné miesta sudcov Najvyššieho správneho súdu

v porovnaní s uchádzačmi o voľné miesta sudcov všeobecných súdov, čo je v nesúlade

s

čl. 12 ods. 1 ústavy

. Podľa ich názoru je z ústavného hľadiska neakceptovateľný zvolený model vzniku funkcie

sudcu Najvyššieho správneho súdu regulovaný v

§ 151zf ods. 3

a

4 zákona

o sudcoch a prísediacich, ktorý „...

zakotvuje zhodný postup, ako je rozhodovanie o voľbe a vymenovaní sudcov ústavného

súdu, a zároveň odlišný od prístupu k funkcii sudcu všeobecného súdu

“.

13.

Vychádzajúc zo zásady rovného prístupu k sudcovským funkciám, navrhovatelia konštatujú,

že z napadnutých ustanovení zákona o sudcoch vyplýva, že „

Uchádzači na funkciu sudcu Najvyššieho správneho súdu sú nespochybniteľné zvýhodňovaní

(menší rozsah kritérií, výrazne uľahčený procesný postup) a ostatní kandidáti na ostatné

súdy všeobecného súdnictva (okresné, krajské a najvyšší súd) sú vzorovo diskriminovaní

(znevýhodňovaní) náročnejšími kritériami a náročnejším procesným postupom.

“. Podľa názoru skupiny poslancov aj čiastočne odlišné podmienky výberu sudcov Najvyššieho

správneho súdu a sudcov všeobecných súdov „

preukazujú neprípustné porušenie ústavného príkazu čl. 30 ods. 4 ústavy

“, pričom v danom prípade ide o „

Zásah do základného neodňateľného ústavou garantovaného práva občana spĺňa kritériá

zásahu do materiálneho jadra ústavy, čo nie je prípustné zmeniť ani ústavným zákonom

(PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 24/2014, PL. ÚS 21/2014).

“.

I.5. K namietanému nesúladu

čl. XI zákona

o reforme súdnictva, ktorým bol novelizovaný zákon o prokurátoroch v častiach bodu

3, ktorý znie „V § 80 sa vypúšťa odsek 3“, bodu 4, ktorý znie „V § 93 ods. 1 sa vypúšťa

písmeno d)“, bodu 5, ktorý znie „V § 103 sa vypúšťa odsek 5“, bodu 6, ktorý znie „§

115 sa vrátane nadpisu vypúšťa“, a bodu 8, ktorý znie „(4) Príplatok k náhrade príjmu

a príplatok k nemocenskému patrí prokurátorovi počas pracovnej neschopnosti, avšak

najdlhšie po dobu 60 dní“, s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

,

čl. 12 ods. 1

a

čl. 149 ústavy

(námietky proti zrušeniu nárokov prokurátorov na odmenu a proti reštrikčným zásahom

do výplaty ich nemocenského)

14.

Prostredníctvom napadnutých ustanovení zákona o prokurátoroch, ktoré sa stali jeho

súčasťou na základe novelizácie uskutočnenej zákonom o reforme súdnictva, došlo k

reštrikčným zásahom do materiálneho zabezpečenia prokurátorov spočívajúcim v

-

zrušení nároku na odmenu za lektorskú činnosť pre prokurátorov a zamestnancov prokuratúry

vykonávanú nad rámec služobných povinností (vypustenie odseku 3 z

§ 80 zákona

o prokurátoroch),

-

zrušení odmeny ako súčasti platu prokurátora podľa zrušeného § 93 ods. 1 písm. d)

zákona o prokurátoroch, pričom v tejto súvislosti došlo aj k zrušeniu § 103 ods. 5

upravujúceho spôsob vyplácania odmeny a § 115 upravujúceho pravidlá priznávania odmeny,

-

skrátení obdobia nároku na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému

počas práceneschopnosti, ktorý môže trvať najdlhšie 60 dní (doplnenie

§ 131 zákona

o prokurátoroch o nový odsek 4).

15.

Navrhovatelia v rámci tejto časti návrhu odkazujú na svoju argumentáciu vzťahujúcu

sa na namietanú neústavnosť reštrikčných zásahov do materiálneho zabezpečenia sudcov

(pozri časť I.3. tohto nálezu), poukazujúc na porovnateľné postavenie a úlohy sudcov

a prokurátorov v štruktúre organizácie verejnej moci.

16.

Na základe uvedenej argumentácie navrhovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich návrhu

(v častiach, ktoré uznesením sp. zn. PL. ÚS 12/2022 z 12. októbra 2022 prijal na ďalšie

konanie, pozn.) takto rozhodol

«... 7. Zákon č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti

s reformou súdnictva (o reforme súdnictva) týkajúci sa zákona č. 185/2002 Z. z. o

Súdnej rade SR čl. XIV. bod 2 v znení „v § 3 ods. 2 sa vypúšťa slovo „spravidla“ nie

je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 30 ods. 1, 4 Ústavy SR.

8. Zákon č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou

súdnictva (o reforme súdnictva) týkajúci sa zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade

SR čl. XIV. bod 38 v znení - § 27ha ods. 3 písm. d), § 27ha ods. 6 v znení „a to za

obdobie predchádzajúcich 60 mesiacov, najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu“

nie sú v súlade čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 5 v spojení čl. 50 ods. 2,

čl. 17 ods. 1 medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, čl. 8 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

č. 1 Dohovoru.

9. Zákon č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou

súdnictva (o reforme súdnictva) týkajúci sa zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich

čl. VIII. bod 45 v znení „§ 78a sa vrátane nadpisu vypúšťa“, bod 49 – § 93 ods. 3,

ktorý znie: Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému patrí sudcovi počas

pracovnej neschopnosti, avšak najdlhšie po dobu 60 dní“ nie je v súlade s čl. 1 ods.

1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 Ústavy SR.

10. Zákon č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou

súdnictva (o reforme súdnictva) týkajúci sa zákona č. 385/2000 Z. z. čl. VIII. bod

79 - § 151zf ods. 3, 4 nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4

v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR.

11. Zákon č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou

súdnictva (o reforme súdnictva) týkajúci sa zákona zák. č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch

a právnych čakateľoch prokuratúry čl. XI. bod 3 v znení „v § 80 sa vypúšťa ods. 3“,

bod 4 v znení „v § 93 ods. 1 sa vypúšťa písm. d)“, bod 5 v znení „v § 103 sa vypúšťa

ods. 5“, bod 6 v znení „§ 115 sa vrátane nadpisu vypúšťa“, bod 6 v znení „§ 131 sa

dopĺňa ods. 4, ktorý znie: „Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému

patrí prokurátorovi počas pracovnej neschopnosti, avšak najdlhšie po dobu 60 dní“

nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 149 Ústavy SR.»

II.

Predbežné prerokovanie návrhu na začatie konania

17.

Ústavný súd návrh skupiny poslancov predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. PL.

ÚS 12/2022 z 12. októbra 2022 odmietol časti návrhu na začatie konania, ktorými navrhovatelia

namietali nesúlad príslušných častí ustanovení čl. I bodov 18, 21, 29 a 30 justičnej

novely ústavy s označenými ustanoveniami ústavy (bod 1 výroku uznesenia). Vo zvyšnej

časti označeným uznesením prijal návrh skupiny poslancov na ďalšie konanie (bod 2

výroku uznesenia) a zároveň rozhodol, že návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých

ustanovení zákona o súdnej rade, zákona o sudcoch a zákona o prokurátoroch nevyhovuje

(bod 3 výroku uznesenia).

III.

Ďalší priebeh konania

18.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd podľa

§ 86 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z.

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyzval listami z 28. októbra

2022 predsedu Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej „predseda národnej rady“)

a ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“),

aby mu predložili v určenej lehote stanovisko národnej rady ako účastníka konania

a vlády ako vedľajšieho účastníka konania, zastúpeného Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky, k návrhu skupiny poslancov. Následne podľa

§ 86 ods. 2 zákona

o ústavnom súde listami zo 16. novembra 2022 vyzval k predloženiu stanoviska k návrhu

skupiny poslancov aj predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“), predsedu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“) a predsedu Súdnej rady Slovenskej

republiky.

III.1. Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

19.

Predseda národnej rady v reakcii na výzvu predložil ústavnému súdu stanovisko národnej

rady k návrhu skupiny poslancov vo svojom liste zo 16. februára 2023, v ktorom sa

uvádza, že „

Národná rada Slovenskej republiky sa s podaným návrhom nestotožňuje a navrhuje, aby

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze vyslovil, že sa návrhu navrhovateľov

nevyhovuje.

“. Zároveň ústavnému súdu oznámil, že národná rada súhlasí, aby sa v predmetnej veci

upustilo od ústneho pojednávania. K listu predsedu národnej rady bol pripojený aj

vládny návrh zákona o reforme súdnictva, ktorého súčasťou je aj dôvodová správa (ptč.

271) a záznam z rokovania 18. schôdze národnej rady o vládnom návrhu o reforme súdnictva.

19.1.

Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa kreovania súdnej rady sa v stanovisku národnej

rady uvádza, že napadnutá zákonná úprava predstavuje len zosúladenie zákona o súdnej

rade s novým znením

čl. 141a ods. 3 ústavy

, ktoré bolo návrhom skupiny poslancov napadnuté ako protiústavné, pričom ústavný

súd návrh v tejto časti odmietol z dôvodu nedostatku právomoci s odôvodnením, že „žiadne

ustanovenie ústavy týkajúce sa kreovania súdnej rady netvorí súčasť materiálneho jadra

ústavy“. Národná rada uzatvára svoju argumentáciu k tejto časti návrhu navrhovateľov

konštatovaním, že text obyčajného zákona v totožnom znení ako ústava nemôže byť považovaný

za nesúladný s ústavou.

19.2.

K porušeniu zákazu retroaktivity pri skúmaní majetkových pomerov sudcov národná rada

uvádza, že predpokladom uplatnenia napadnutých ustanovení zákona o sudcoch je zistenie,

že rozdiel medzi majetkom sudcu, resp. prírastkom jeho majetku podľa majetkového priznania

presahuje zákonom ustanovenú sumu. V stanovisku sa ďalej poukazuje na skutočnosť,

že hmotnoprávna úprava povinnosti preukazovať majetkové pomery manžela a neplnoletých

detí ustanovená v zákone o sudcoch platí v rovnakom znení už od 1. mája 2011, pričom

ustanovenia napadnuté navrhovateľmi predstavujú «

len nový, de facto „ultima ratio“ nástroj na overenie súladu majetkového priznania

sudcu s reálnym stavom jeho majetku

». Národná rada ďalej akcentuje, že v posudzovanej veci nedochádza k nežiaducim následkom

„

na základe skutkov uzavretých, resp. uskutočnených pred účinnosťou zákona (bankové

transfery), ale na základe zistení – majetkového priznania podaného po jeho účinnosti

“. Podľa jej názoru ide v posudzovanej veci o povolenú nepravú retroaktivitu, ktorá

je aj v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu zo závažných dôvodov všeobecného

záujmu z ústavného hľadiska akceptovateľná. Vo vzťahu k námietke, že napadnutá úprava

predstavuje zásah do práva na súkromie garantovaného prostredníctvom čl. 8 ods. 1

dohovoru, sa v stanovisku uvádza, že toto právo nie je absolútne a zásahy do neho

sú akceptovateľné zvlášť s ohľadom na skutočnosť, že miera jeho ochrany je u ústavných

činiteľov „

v porovnaní s bežnými ľuďmi

“ nižšia, a preto musia zniesť väčšiu mieru kontroly.

19.3.

Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa zrušenia nárokov na odmenu sudcov a reštrikčným

zásahom do výplaty nemocenského národná rada predovšetkým zdôrazňuje, že dosiaľ platné

znenie zákona o sudcoch vo vzťahu k sudcom «

možno považovať za „nadštandardné“ (napr. príplatok k nemocenskému oproti bežným poistencom),

ale zároveň ich nemožno považovať za nedotknuteľné, resp. nemenné, o to viac u tých

zložiek platu sudcu, ktoré nie sú nárokovateľné, ako napr. odmena, nakoľko už samotný

plat, na ktorý má sudca nárok, musí byť v takej „výške“, aby garantoval jeho nezávislosť

».

19.4.

K námietkam týkajúcim sa výberového konania na miesta sudcov najvyššieho správneho

súdu v stanovisku národná rada argumentuje predovšetkým tým, že išlo o prechodné ustanovenia

smerujúce k zabezpečeniu riadneho fungovania najvyššieho správneho súdu od začiatku,

pričom, navyše, v čase rozhodovania ústavného súdu o návrhu skupiny poslancov v konaní

vo veci samej sú už napadnuté ustanovenia zákona o sudcoch obsolétne.

19.5.

K námietkam zrušenia nárokov prokurátorov na odmenu a úpravám výplaty nemocenského

národná rada argumentuje v prvom rade poukazom na skutočnosť, že

čl. 151 ústavy

odkazuje „

úpravu postavenia, práv a povinností prokurátorov v celom rozsahu na zákon, a to vrátane

ich materiálneho zabezpečenia, pričom v ústave nie sú zakotvené žiadne zásady, ktoré

by zákonodarca mal v tomto smere rešpektovať

“. V stanovisku je zároveň vyslovený nesúhlas s argumentáciou navrhovateľov týkajúcou

sa porovnateľného postavenia a úloh prokurátorov a sudcov v štruktúre organizácie

verejnej moci s poukazom na skutočnosť, že «

nezávislosť sudcov, z ktorej môžeme vyvodzovať aj právo na ich „materiálnu nezávislosť“,

je výslovne zakotvená v texte ústavy, kým pri prokurátoroch konštatovanie ich nezávislosti

v texte ústavy absentuje, čím nemá odôvodnenie navrhovateľa o protiústavnosti napadnutých

ustanovení základnú oporu v texte ústavy

».

III.2. Stanovisko vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania

20.

Minister spravodlivosti doručil stanovisko vlády ako vedľajšieho účastníka konania

k návrhu skupiny poslancov ústavnému súdu listom z 21. decembra 2022. Navrhuje, aby

„

ústavný súd vo svojom náleze vyslovil, že sa návrhu skupiny poslancov nevyhovuje

“.

20.1.

Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa kreovania Súdnej rady vláda vo svojom stanovisku

podčiarkuje, že „

Súčasná úprava personálneho zloženia súdnej rady zodpovedá požiadavkám, ktoré boli

formulované Benátskou komisiou na 82. plenárnom zasadnutí v bode 32 Správy o nezávislosti

súdneho systému

“, a zdôrazňuje, že „

prípadné rozhodnutie ústavného súdu o nesúlade § 3 ods. 2 zákona č. 185/2002 Z. z.

o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov... s ústavou

by ad absurdum viedlo k situácii, kedy by na jednej strane ústavná norma ustanovovala

rovnaký pomer sudcov a nesudcov v súdnej rade, a na druhej strane by z osobitného

zákona takýto pomer nebol prípustný

“. Podľa vlády „

ustanovenia o nominovaní členov súdnej rady v rovnomernom pomere vládou, prezidentom

a národnou radou zodpovedajú zmyslu trojdelenia štátnej moci a systému protiváh a

vzájomných bŕzd

“.

20.2.

Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa preskúmavania majetkových pomerov vláda v prvom

rade uvádza, napadnutá zákonná úprava sleduje legitímny cieľ spočívajúci v efektívnom

napĺňaní „

naliehavého verejného záujmu, aby sudcovia nadobúdali majetok výlučne legálnym spôsobom

a odstrániť neefektívny právny stav, kedy súdna rada nemá oprávnenie kontrolovať samotný

pôvod majetku a jeho statočnosť

“. Vláda vo svojom Stanovisku pripomína, že povinnosť sudcov deklarovať vo svojom

majetkovom priznaní aj majetkové pomery svojich najbližších rodinných príslušníkov

tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky už vyše dvadsať rokov. V Stanovisku

sa uvádza, že oproti predchádzajúcej právnej úprave napadnutá zákonná úprava umožňuje

nielen preverovanie majetkových pomerov neplnoletých detí sudcov, ale aj majetkové

pomery ich plnoletých detí. Vláda túto skutočnosť vo svojom stanovisku len konštatuje

bez toho, aby sa vyjadrila k ústavnej akceptovateľnosti objasňovania majetkových pomerov

plnoletých detí sudcov.

Vo vzťahu k námietke, že napadnutá právna úprava týkajúca sa možnosti súdnej rady

preskúmavať pohyb „

na účtoch sudcov v bankách za minulé obdobie minimálne 60 mesiacov má všetky znaky

pravej retroaktivity

“, vláda akceptuje, že pravá retroaktivita sa v zásade odmieta ako nezlučiteľná s

princípom právneho štátu. Zároveň však s poukazom na judikatúru ústavného súdu zdôrazňuje,

že v posudzovanom prípade „

nemôže ísť o pravú retroaktivitu. Prijatá právna úprava zverila právomoc, ktorej kancelária

súdnej rady doteraz nebola nositeľom. Ide teda o nové právo. ... Zisťovaním pohybu

na účtoch sudcov v bankách, ku ktorým došlo v čase pred platnosťou zákona o reforme

súdnictva, nezasahuje kancelária súdnej rady do uzavretého skutkového a právneho stavu,

ak posudzuje úkony sudcu o vkladoch a výberoch realizovaných pred účinnosťou daného

zákona...

“.

Vo vzťahu k preverovaniu majetkových pomerov rodinných príslušníkov sudcov vláda konštatuje,

že „

V súčasnosti existuje naliehavý verejný záujem, na tom, aby príslušné štátne orgány

boli spôsobilé preveriť pôvod a statočnosť majetku v prípade, že rodinní príslušníci

sudcu preukázateľne žijú nad svoje pomery a u ktorých je dôvodné podozrenie, že podstatná

časť ich majetkových prírastkov pochádza z nepoctivých zdrojov“, pričom „Objasňovanie

pôvodu majetkového prírastku a statočností majetku rodinných príslušníkov sudcom nespôsobuje

zásah do vlastníckeho práva. Objasnenie majetku, ako aj jeho statočnosti je v záujme

sudcu, pokiaľ sa chce stať, resp. zotrvať vo funkcii

.“.

20.3.

K námietke skupiny poslancov, podľa ktorej sa napadnutou právnou úpravou „

zrušujú (likvidujú) niektoré z materiálnych záruk nezávislosti sudcu (pôvodnú úpravu

výplaty nemocenského do výšky funkčného platu a podmienky a výplatu odmeny ako fakultatívnej

dávky), ktoré patria medzi tzv. osobné záruky nezávislosti sudcu (PL. ÚS 52/99)

“, vláda argumentuje, že ústavný súd pod pojmom „odmeňovanie“ rozumie platové pomery

sudcov, a nie fakultatívne odmeňovanie, ktoré závisí od rozhodnutia oprávneného subjektu.

Vo vzťahu k reštrikčným zásahom do výplaty nemocenského sudcov vláda polemizuje s

tvrdením navrhovateľov, že platové pomery sudcov spolu so sociálnym zabezpečením majú

vplyv na sudcovskú i súdnu nezávislosť a, poukazujúc na judikatúru ústavného súdu

(PL. ÚS 12/05), zdôrazňuje, že určité zásahy vrátane zásahov do platových pomerov

sudcov sa môžu dotknúť ústavného princípu nezávislosti sudcov „

až vtedy, keď dosiahnu určitý kvantitatívny rozmer... ak citeľne ohrozia inak štandardnú

životnú úroveň sudcov primeranú ich ročnému príjmu

“. V tejto súvislosti vláda podčiarkuje, že sa nevie stotožniť s názorom skupiny poslancov,

podľa ktorého „

poberanie príplatku sudcom počas jeho práceneschopnosti len za obdobie 60 dní je citeľné

ohrozenie štandardnej životnej úrovne sudcu

“. Podľa vlády príplatky k náhrade príjmu a poberanie príplatku k nemocenskému bez

časového obmedzenia, ktoré garantovala sudcom predchádzajúca právna úprava, „

predstavovali vysoký nadštandard sociálneho zabezpečenia, ktorý nesúvisí s platovým

ohodnotením funkcie sudcu a nemožno ho spájať s princípom nezávislosti súdnej moci

“, a aj preto „

Generálna zmena dĺžky časového poberania príplatku k náhrade príjmu a príplatku k

nemocenskej dávke všetkým sudcom nemôže byť posudzovaná ako snaha o zásah do sudcovskej

nezávislosti.

“.

Vo vzťahu k tej časti návrhu, v ktorej navrhovatelia spochybňujú ústavnosť zrušenia

nároku sudcov na odmenu, ku ktorému došlo na základe vypustenia § 78a zo zákona o

sudcoch, vláda, poukazujúc na historickú genézu zákonnej úpravy odmien sudcov, pripomína,

že „

zákonodarca už v minulosti odstránil odmeny pre sudcov z právneho poriadku

“. Podľa vlády odmena vždy predstavovala „

fakultatívnu zložku platu a mohla byť využívaná ako nástroj na vnútornú korupciu na

súdoch, čo je v priamom rozpore s koncepciou záruk sudcovskej či súdnej nezávislosti

“. Vláda zastáva názor, že „

Zrušenie odmien sudcov nemožno považovať za zásah do materiálneho zabezpečenia sudcov,

pretože nebol znížený plat sudcov. Tieto odmeny boli súčasťou platu sudcu za predpokladu,

že o tom rozhodla osoba, ktorá rozhodovala o udelení odmeny a vyplácali sa až v decembri

za predpokladu, že ich priznanie a vyplatenie neohrozí financovanie.

“.

20.4.

K námietkam skupiny poslancov týkajúcim sa výberového konania na miesta sudcov najvyššieho

správneho súdu vláda pripomína, že ku dňu účinnosti právnej normy, ktorou sa zriadil

najvyšší správny súd, nemal tento súd žiaden personálny substrát, keďže nemal sudcov

ani predsedu súdu, a preto nebolo možné aplikovať právnu úpravu, na základe ktorej

by predseda určoval voľné miesta sudcov na tomto súde. Nesúhlasí s tvrdeniami skupiny

poslancov o zvýhodnení kandidátov na funkciu sudcov najvyššieho správneho súdu a pripomína,

že „

Prvé voľné miesta sudcov najvyššieho správneho súdu sa obsadzovali výberovým konaním,

ktoré pozostávalo z verejného vypočutia kandidátov a preverenia ich sudcovskej spôsobilosti.

Výberové konanie uskutočňovala súdna rada. Na priebeh verejného vypočutia kandidátov

sa vzťahovali ustanovenia upravujúce verejné vypočutie kandidátov na funkciu sudcu

ústavného súdu. Navrhovatelia vo svojom návrhu znehodnocujú a spochybňujú verejný

pohovor, ktorým si uchádzači museli prejsť...

“.

20.5.

Vláda taktiež vyslovuje nesúhlas s argumentáciou navrhovateľov týkajúcou sa námietok

zrušenia nárokov na odmenu prokurátorov a reštrikčným zásahom do výplaty nemocenského

s poukazom na svoj postoj k námietkam skupiny poslancov týkajúcim sa úprav v materiálnom

zabezpečení sudcov, keďže „

ide o obdobné dôvody zrušenia odmien či úpravy príplatku k nemocenskému a príplatku

k náhrade príjmu počas práceneschopnosti prokurátora

“.

III.3. Stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

21.

Stanovisko predsedu najvyššieho súdu k návrhu skupiny poslancov bolo ústavnému súdu

doručené listom zo 14. decembra 2022. Predseda najvyššieho súdu, zdôrazňujúc materiálne

zabezpečenie sudcov ako jednu zo záruk sudcovskej nezávislosti, sa vo svojom stanovisku

vyjadruje len k námietkam skupiny poslancov týkajúcim sa zrušenia nároku sudcov na

odmenu sudcov a k reštrikčným zásahom do výplaty nemocenského sudcom. Poukazujúc na

konkrétne ustanovenia viacerých medzinárodných dokumentov, ktoré upravujú požiadavky

na zabezpečenie sudcovskej nezávislosti [Európsku chartu o postavení sudcov DAJ/DOC

(98) 23, odsek 6.1.; Stanovisko Poradnej rady Európskych sudcov č. 1(2001) o štandardoch

týkajúcich sa nezávislosti a nepreložiteľnosti sudcov, odsek 61; Odporúčanie Výboru

ministrov Rady Európy CM/Rec (2010)12 o sudcoch: nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť,

ods. 53; Magnu chartu sudcov (Základné princípy) Poradnej rady Európskych sudcov (2010)3,

odsek 4; Stanovisko Poradnej rady Európskych sudcov č. 18 /2015) o postavení súdnictva

a jeho vzťahu k ostatným mociam v štáte v modernej demokracii, ods. 35, a Univerzálnu

chartu sudcu prijatú Medzinárodnou asociáciou sudcov 17. novembra 1999 a aktualizovanú

14. novembra 2017, článok 8-1], zdôrazňuje, že „

Zásah do materiálneho zabezpečenia sudcov garantovaného zákonom nesmie byť výrazom

svojvôle, ale musí byť, vychádzajúc zo zásady proporcionality, odôvodnený výnimočnými

okolnosťami...

“, a svoje stanovisko ukončuje konštatovaním, že „

... trvalé časové obmedzenie nároku na príplatok k náhrade príjmu a k nemocenskému

najdlhšie po dobu 60 dní – vyššie uvedené limity podľa môjho názoru nespĺňajú

“.

III.4. Stanovisko Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

22.

Stanovisko najvyššieho správneho súdu k návrhu skupiny poslancov ústavnému súdu doručil

jeho predseda listom z 20. decembra 2022.

22.1.

Námietku skupiny poslancov smerujúcu ku kreovaniu súdnej rady predseda najvyššieho

správneho súdu považuje za bezpredmetnú „

vzhľadom na odmietnutie návrhu skupiny poslancov vo vzťahu k čl. I bodu 21 ústavného

zákona č. 422/2020 Z. z.

“.

22.2.

Veľká pozornosť je venovaná námietkam skupiny poslancov k novelizovaným ustanoveniam

zákona o súdnej rade, ktoré upravujú preskúmavanie majetkových pomerov sudcov a ich

najbližších rodinných príslušníkov, a to najmä s poukazom na kompetencie najvyššieho

správneho súdu v disciplinárnych konaniach proti sudcom. Podľa názoru najvyššieho

správneho súdu je legislatívna úprava § 27ha zákona o súdnej rade komplikovaná, neprehľadná

a nejednoznačná a formuluje k nej viacero konkrétnych výhrad.

22.2.1.

Vo vzťahu k povinnosti sudcu objasniť za zákonom ustanovených podmienok aj majetkové

pomery jeho plnoletých detí podľa § 27ha ods. 3 písm. d) 2 zákona o súdnej rade sa

v stanovisku poukazuje na vnútorný rozpor medzi § 32 ods. 3 zákona o sudcoch, ktorý

ustanovuje len povinnosť sudcu deklarovať v majetkovom priznaní aj majetkové pomery

jeho neplnoletého dieťaťa a manžela, ktorý s ním žije v spoločnej domácnosti, zatiaľ

čo podľa 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej rade komisia súdnej rady je oprávnená

vyzvať sudcu, aby objasnil majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku nielen jeho neplnoletého

dieťaťa a manžela, ktorý s ním žije v domácnosti, ale aj plnoletého dieťaťa, a to

bez ohľadu na to, či s ním žije v spoločnej domácnosti. Podľa najvyššieho správneho

súdu „

Je problematické hľadať logiku v tom, ak by u plnoletého dieťaťa musel objasňovať

jeho majetkové pomery sudca vždy, hoci u maloletého len v prípade spolužitia v jednej

domácnosti (nemožno vylúčiť, že maloleté dieťa sudcu žije mimo jeho domácnosti).

“.

22.2.2.

Najvyšší správny súd vo svojom stanovisku upozorňuje aj na možné ohrozenie vzťahov

vo vnútri rodiny vyvolané priebehom konania o majetkových pomeroch. Podľa jeho názoru

„

Mieru vzájomnej informovanosti o majetkových pomeroch medzi manželmi ale najmä medzi

rodičmi a plnoletými deťmi nie je možné hodnotiť len z hľadiska účelu sledovaného

ustanovením § 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej rade, lebo priebeh takého objasňovania

môže viesť aj k neželaným dôsledkom vo vzájomných vzťahoch členov rodiny. Z uvedených

dôvodov je dôvodné zvažovať aj hľadisko proporcionality zásahu do súkromnej sféry

sudcu a jeho rodinných príslušníkov priebehom konania podľa § 27ha.

“.

22.2.3.

Najvyšší správny súd formuluje aj výhrady k § 27ha ods. 6 zákona o sudcoch, poukazujúc

na skutočnosť, že „

zisťovanie pohybu na účtoch sa môže vzťahovať nielen na obdobie 60 mesiacov pred nadobudnutím

účinnosti zákona... ale aj na každých 60 mesiacov pred podaním každého ďalšieho majetkového

priznania, t. j. môže ísť trvalé a opakované posudzovanie časti už posúdených období.

Naviac, už posúdené majetkové priznanie za určitý rok bude podrobené novému posúdeniu,

možno inou komisiou... Majetkové pomery sudcov sú predmetom posudzovania v každom

kalendárnom roku už 20 rokov za postupného sprísňovania právnej úpravy. Otázka, čí

a v akej kvalite sa príslušné orgány (pôvodne predsedovia súdov, t. č. komisia súdnej

rady a súdna rada) majetkovými priznaniami doposiaľ zaoberali, nemôže byť dôvodom

na spätné a opakované skúmanie. Z uvedených dôvodov sa javia ako opodstatnené výhrady

k spätnej účinnosti predmetného ustanovenia zákona a možného opakovaného posudzovania

pohybu na účtoch.

“.

22.3.

Vo vzťahu k námietkam skupiny poslancov týkajúcim sa zrušenia nároku sudcov na odmenu

a reštrikčným zásahom do výplaty nemocenského sa najvyšší správny súd stotožňuje s

tvrdením navrhovateľov, že „

dôsledkom týchto zmien je výrazné zníženie garantovanej úrovne hmotného zabezpečenia

sudcov...

“. Poukazuje v tejto súvislosti na skutočnosť, že „

počas práceneschopnosti sudca ostáva zákonným sudcom v pridelených veciach a v senátnom

rozhodovaní na neho pripadajúce množstvo pridelených vecí musí rozhodnúť po ukončení

práceneschopností

“, a preto „

nie je predstaviteľné, aby sa sudca aj počas práceneschopnosti, resp. rekonvalescencie

v miere zodpovedajúcej charakteru ochorenia prestal kontinuálne pripravovať na pokračovanie

v bezprostrednej rozhodovacej činnosti a odbornej príprave...

“. K zrušeniu nároku sudcov na odmenu uvádza, že opakované reštrikčné zásahy do tohto

nároku, ku ktorým došlo v uplynulých 20 rokoch, predstavujú zásah zákonodarcu „

do právnej istoty sudcov aj tým, že sa stráca motivačný charakter pre činnosti, ktoré

riadne fungovanie súdnictva podporujú

“. Poukazuje tiež na potrebu rozlišovať medzi dôvodmi odmeny priznávanej v minulosti

z príležitosti životného jubilea a z dôvodov súvisiacich s rozsahom a obsahom povinností

sudcov, ktoré v ostatnom období boli priznávané len výlučne v spojení „

s činnosťami vykonávanými sudcom na základe poverenia v oblasti výkonu správy, vzdelávania,

evidencie judikatúry a pod. a výlučne na základe súčinností orgánov správy a samosprávy

súdov

“. Za diskriminačný zásah a porušenie princípu právnej istoty považuje «

nemožnosť priznania „jubilejnej“ odmeny, ktorá je v súčasnosti skôr samozrejmosťou

ako výnimkou vo verejnom sektore aj v hospodárskom priestore

».

22.4.

Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa výberového konania uchádzačov na miesta sudcov

Najvyššieho správneho súdu sa v stanovisku zdôrazňuje, že tak ako uchádzači na miesta

sudcov iných súdov sa aj uchádzači o miesta sudcov najvyššieho správneho súdu na základe

§ 151zf ods. 3 zákona

o sudcoch podrobili výberovému konaniu pozostávajúcemu z verejného vypočutia a overenia

predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Najvyšší správny súd v prospech ústavnej akceptovateľnosti

napadnutého

§ 151zf zákona

o sudcoch ďalej akcentuje, že „

sa výlučne týka výberu sudcov na Najvyšší správny súd a uskutočnilo sa výlučne v období

od účinnosti zákona do 30. 6. 2021, v ktorom mala súdna rada osobitnú právomoc výberové

konania uskutočniť. Zverenie výberu sudcov na najvyšší správny súd súdnej rade bolo

samozrejmým východiskom vzhľadom na skutočnosť, že uvedený súd mal začať svoju činnosť

až od 1. 8. 2021

“, pričom „

Vhodnosť a nevyhnutnosť mimoriadneho a časovo obmedzeného riešenia výberového konania

na novozriadený najvyšší správny súd bola zákonodarcom zdôvodnená a nebola spochybnená

ani v konaní o ústavnej sťažnosti, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením II. ÚS

450/2021-16.

“. Argumentuje tiež tým, že „

V oblasti správneho súdnictva je odôvodnené a žiaduce, aby funkciu sudcu mohli vykonávať

aj osoby s dlhoročnou praxou v oblasti verejnej správy a správnej vedy, pričom samotný

zákon o sudcoch počíta s výnimkou spočívajúcou v upustení od justičnej skúšky za určitých

okolností. Niet preto rozumného dôvodu vylúčiť možnosť osobitnej zákonnej úpravy výberu

sudcov na novozriaďovaný najvyšší správny súd tak, aby zodpovedal obsahovému zameraniu

jeho činnosti aj vzhľadom na odbornú erudíciu kandidátov na výkon funkcie.

“.

22.5.

Vo vzťahu k námietkam smerujúcim proti zrušeniu nárokov prokurátorov na odmeny a

reštrikčným zásahom do výplaty nemocenského sa v stanovisku uvádza, že k nim najvyšší

správny súd „

zaujíma... obdobné stanovisko ako k ustanoveniam zákona o sudcoch v otázke obmedzenia

príplatku počas práceneschopnosti a k otázke odmien

“.

III.5. Vyjadrenie predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky

23.

Ústavný súd požiadal o predloženie stanoviska k návrhu skupiny poslancov aj súdnu

radu. V reakcii na túto žiadosť predseda súdnej rady v liste z 18. januára 2023 ústavnému

súdu oznámil, že „

Súdna rada Slovenskej republiky dňa 17. januára 2023 na svojom I. zasadnutí neschválila

návrh stanoviska k návrhu navrhovateľov zo dňa 25. februára 2021 vedenom pod sp. zn.

PL. ÚS 12/2022

“.

III.6. Vyjadrenie generálneho prokurátora

24.

Predseda ústavného súdu listom zo 16. novembra 2022 požiadal o predloženie stanoviska

k návrhu skupiny poslancov aj generálneho prokurátora. Generálny prokurátor reagoval

na žiadosť predsedu ústavného súdu po urgencii listom zo 14. septembra 2023.

24.1.

Generálny prokurátor sa vo svojom stanovisku primárne zaoberal časťou návrhu skupiny

poslancov týkajúcou sa zrušenia nároku prokurátorov na odmenu a reštrikčných zásahov

do výplaty ich nemocenského v spojení s obdobnými zásahmi do odmeňovania a sociálneho

zabezpečenia sudcov. V rozsiahlej analýze venovanej tejto časti návrhu na začatie

konania sa generálny prokurátor stotožňuje s argumentáciou skupiny poslancov, ktorú

dopĺňa o podrobnú historickú genézu právnej regulácie odmeňovania prokurátorov a sudcov

v právnom poriadku Slovenskej republiky, ktorú konfrontuje so zachovaním nároku na

odmenu pre iné skupiny verejných funkcionárov, resp. zamestnancov (napr. príslušníkov

Policajného zboru, Hasičského a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby, profesionálnych

vojakov, príslušníkov finančnej správy). Zvýšenú pozornosť venuje generálny prokurátor

vo svojom stanovisku tiež analýze tzv. funkčnej autonómie prokuratúry, ktorá podľa

jeho názoru tvorí základné východisko pre obdobný, resp. aspoň porovnateľný model

odmeňovania sudcov a prokurátorov. Túto časť svojej argumentácie generálny prokurátor

opiera aj o súhrn medzinárodných dokumentov týkajúcich sa právneho postavenia prokurátorov.

24.2.

Stanovisko generálneho prokurátora vyúsťuje do záveru, v ktorom sa uvádza, že čl.

VIII v časti bodov 45 až 49 a čl. XI v časti bodov 3 až 6 a 8 zákona o reforme súdnictva

„

... nespĺňa kritériá ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti zásahov zákonodarcu

do platových pomerov sudcov a ich sociálneho zabezpečenia a do odmeňovania prokurátorov

a ich sociálneho zabezpečenia, pretože ide o

a) zásah neprimeraný a neodôvodnený nepriaznivou ekonomickou situáciou štátu a ohrozujúci

štandardnú životnú úroveň sudcov,

b) zásah nemá dočasnú povahu a netrvá len nevyhnutnú dobu a

c) je prejavom svojvôle zákonodarcu“.

Z citovaných dôvodov generálny prokurátor navrhuje „

návrhu skupiny poslancov vo vyššie uvedenej časti vyhovieť

“.

III.7. Stanovisko Združenia sudcov Slovenska

25.

Ústavnému súdu bolo 30. marca 2023 k návrhu skupiny poslancov doručené aj stanovisko

Združenia sudcov Slovenska (ďalej aj „ZSS“), a to v rozsahu, v akom bol tento návrh

prijatý na ďalšie konanie. Združenie sudcov Slovenska predložilo svoje stanovisko

k návrhu skupiny poslancov na základe

§ 86 ods. 4 zákona

o ústavnom súde a zároveň, poukazujúc na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (PL.

ÚS 21/2014, PL. ÚS 6/2018), požiadalo, aby ústavný súd na neho pri svojom rozhodovaní

prihliadal. Ústavný súd, rešpektujúc požiadavku ZSS ako dobrovoľnej nepolitickej stavovskej

organizácie sudcov Slovenskej republiky, jeho stanovisko pri svojom rozhodovaní zohľadnil.

Združenie sudcov Slovenska uvádza, že „

sa stotožňuje s argumentáciou uvedenou v návrhu na začatie konania, a to v rozsahu,

v ktorom bol tento návrh prijatý na ďalšie konanie...

“, ale v jeho ďalšom texte sa obmedzilo na vyjadrenie svojho postoja k námietkam skupiny

poslancov smerujúcim v prvom rade proti zrušeniu nároku sudcov na odmenu a reštrikčným

zásahom do výplaty nemocenského sudcom a následne aj k námietkam týkajúcim sa zákonnej

úpravy preskúmavania majetkových pomerov sudcov.

25.1.

V úvodnej časti stanoviska k zrušeniu nárokov sudcov na odmenu a reštrikčným zásahom

do výplaty nemocenského ZSS sumarizuje relevantnú judikatúru ústavného súdu k problematike

zabezpečenia materiálnej nezávislosti sudcov a obdobne ako predseda najvyššieho súdu

poukazuje aj na relevantné ustanovenia viacerých medzinárodných dokumentov upravujúcich

požiadavky na zabezpečenie sudcovskej nezávislosti [Európsku chartu o postavení sudcov

DAJ/DOC (98) 23, odsek 6.1.; Stanovisko Poradnej rady Európskych sudcov č. 1(2001)

o štandardoch týkajúcich sa nezávislosti a nepreložiteľnosti sudcov, ods. 61 a 62;

Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy CM/Rec (2010)12 o sudcoch: nezávislosť, efektívnosť

a zodpovednosť, ods. 53; Magnu chartu sudcov (Základné princípy) Poradnej rady Európskych

sudcov (2010)3, ods. 4 a 7; Stanovisko Poradnej rady Európskych sudcov č. 18 /2015)

o postavení súdnictva a jeho vzťahu k ostatným mociam v štáte v modernej demokracii,

ods. 35 a Univerzálnu chartu sudcu prijatú Medzinárodnou asociáciou sudcov 17. novembra

1999 a aktualizovanú 14. novembra 2017, článok 8-1]. Na tomto informačnom základe

sa v stanovisku ZSS konštatuje, že «

z vyššie citovaných medzinárodných dokumentov možno vyvodiť záver, že zákaz svojvoľného

zásahu do materiálneho zabezpečenia sudcov predstavuje jednu zo záruk ich nezávislosti,

ktorej účelom je vylúčiť takéto zásahy ako eventuálnu formu „penalizácie“ sudcov zo

strany zákonodarnej a výkonnej moci, a tým aj formy nátlaku na ich rozhodovanie

». Zároveň ZSS na základe citovanej judikatúry ústavného súdu tvrdí, že „

reštriktívny zásah zákonodarcu do hmotného zabezpečenia sudcov je z ústavného hľadiska

akceptovateľný a udržateľný výhradne v prípade, ak sú kumulatívne splnené tri podmienky

(i) ide o zásah neohrozujúci štandardnú životnú úroveň sudcov, ktorý (ii) má dočasnú

povahu a trvá len nevyhnutnú dobu a (iii) nie je prejavom svojvôle zákonodarcu

“. Uvádza, že „

Trvalé časové obmedzenie príplatku k náhrade príjmu a k nemocenskému najdlhšie po

dobu 60 dní, vyššie uvedené ústavné limity zásahu do materiálneho zabezpečenia sudcu

ako osobnej záruky jeho nezávislosti podľa presvedčenia ZSS nespĺňa, keďže (i) ignoruje,

že aj príjem v prípade choroby je súčasťou hmotného zabezpečenia sudcov a spadá tak

do rámca ich ústavne garantovanej nezávislosti, (ii) nielen ohrozuje, ale fakticky

vo veľkom rozsahu kvantitatívne znižuje ústavou garantovanú štandardnú životnú úroveň

sudcu [pri výpočte nemocenského z maximálneho vymeriavacieho základu (za rok 2022)

sa mesačný hrubý príjem sudcu zníži v rozsahu 59 až 62 %], (iii) a to svojvoľne, t.

j. bez uvedenia akéhokoľvek vecného dôvodu, pokiaľ ide nielen o rozsah tohto zásahu

do hmotného zabezpečenia sudcov, ale aj o jeho trvalý charakter.

“.

25.2.

Vo vzťahu k zrušeniu nároku sudcov na odmenu sa v Stanovisku ZSS uvádza, že dovtedajšia

právna úprava v plnom rozsahu reflektovala závery vyplývajúce z rozhodnutia ústavného

súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 12/05, v zmysle ktorých sa nepripúšťa odmena

za rozhodovanie z dôvodu, že sa musí vylúčiť možnosť faktického ovplyvňovania rozhodovacej

činnosti sudcu fakultatívnou dávkou, ktorá sa priznáva orgánmi správy súdnictva, ktoré

podliehajú predstaviteľom výkonnej moci. Združenie sudcov Slovenska zároveň poukazuje

na skutočnosť, že dovtedajšia právna úprava nepripúšťala priznanie odmeny len na základe

samostatného rozhodovania orgánu správy súdov (predsedu súdu), ale zakotvovala aj

obligatórnu spoluúčasť orgánov sudcovskej samosprávy na tomto rozhodovaní. Zrušenie

možnosti priznať odmenu aj pri dosiahnutí veku 50 rokov je podľa jeho názoru v rozpore

so zákazom diskriminácie podľa

čl. 12 ods. 1 ústavy

, „

keďže dosiahnutie uvedeného veku je dôvodom na priznanie odmeny v prípade celého radu

zamestnancov/príslušníkov orgánov verejnej moci...

“ Podľa ZSS „

je zrušenie možnosti priznať sudcom odmien, nielen prejavom politického populizmu,

ale porušuje tiež ústavou garantované právo na právnu istotu, zahŕňajúce nielen ochranu

legálne nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní, ale i trvácnosť a stabilitu právnej

normy (napr. PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, I. ÚS 30/99, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04)...

“.

25.3.

Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa napadnutej zákonnej úpravy preskúmavania majetkových

pomerov sudcov sa ZSS vo svojom stanovisku zameriava predovšetkým na zákonom ustanovenú

povinnosť sudcu objasniť majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku svojho plnoletého

dieťaťa i manželky, „...

kde neplatí režim spoluvlastníctva

“. Zdôrazňujúc skutočnosť, že v tomto prípade dochádza k preneseniu dôkazného bremena

na sudcu, zastáva názor, že ide o právnu úpravu, ktorá je v rozpore s

čl. 20 ods. 5 ústavy

. V tejto súvislosti sa v stanovisku ZSS poukazuje na právne názory vyslovené v náleze

sp. zn. PL. ÚS 29/05 z 3. septembra 2008, ktorým ústavný súd rozhodol, že zákon č.

335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku nie je v celom rozsahu v súlade s čl.

1 ods. 1 prvou vetou v spojení s

čl. 20 ods. 4 ústavy

. Podľa ZSS totiž „

čl. 20 ods. 5 ústavy neumožňuje prenos dôkazného bremena na vlastníka a treba ho interpretovať

v spojení s ustanovením prvej vety čl. 1 ods. 1 ústavy o materiálnom právnom štáte,

v ktorej je implikovaná prezumpcia neviny a zaťaženie žalobcu dôkazným bremenom

“. V stanovisku sa ďalej uvádza, že „

Prijatím namietanej zákonnej úpravy zákonodarca zároveň nerešpektoval kľúčové časti

odôvodnenia nálezu ústavného súdu vo veci PL. ÚS 29/05, čím podľa ZSS súčasne porušil

ústavný princíp zákazu svojvôle garantovaný v čl. 1 ods. 1 ústavy.

“. Napadnuté ustanovenia zákona o sudcoch, ktoré umožňujú kancelárii súdnej rady na

žiadosť komisie súdnej rady zabezpečovať informácie o existencii bankových účtov a

o transakciách na týchto účtoch vedených na sudcu, ako aj informácie o majetku sudcu

z iných evidencií majetku, a to za obdobie predchádzajúcich 60 mesiacov, majú podľa

ZSS charakter pravej retroaktivity. Týmito zákonnými ustanoveniami sa totiž podľa

stanoviska vstupuje do skutkovo a právne uzavretých stavov, a to „

vo vzťahu k majetkovým priznaniam sudcov, ktoré boli vyhodnotené pred účinnosťou namietaného

zákonného ustanovenia v súlade s vtedy účinnou právnou úpravou (§ 32 a § 33 zákona

o sudcoch a prísediacich znení účinnom do 1. januára 2021) ako také, ktoré nevyvolávajú

pochybnosti o splnení preukaznej povinností sudcu ani o statočnosti majetkového prírastku

alebo o hodnoverností ním preukazovaných skutočností týkajúcich sa pôvodu majetkového

prírastku...

“. Podľa ZSS je takáto právna úprava „

v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, ako

aj s princípom primeranosti, resp. proporcionality (napr. PL. ÚS 29/05, PL. ÚS 3/00)..

.“.

III.8. Vyjadrenie skupiny poslancov k stanoviskám národnej rady, vlády, predsedu najvyššieho

súdu a predsedu najvyššieho správneho súdu

26.

Predseda ústavného súdu zaslal prijaté stanoviská k návrhu skupiny poslancov ich

právnemu zástupcovi a vyzval ho, aby sa k nim v určenej lehote vyjadril.

27.

Právny zástupca skupiny poslancov na výzvu predsedu ústavného súdu zareagoval v liste

z 15. augusta 2023, v ktorom uviedol: „

... trváme na právnej argumentácii vyjadrenej v predmetnom návrhu, a preto navrhujeme,

aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel návrhu navrhovateľov v rozsahu, ktorým

prijal návrh na ďalšie konanie

.“

III.9. Upustenie od ústneho pojednávania

28.

V zmysle § 58 ods. 3 môže ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov upustiť

od ústneho pojednávania, ak je zrejmé, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci a zároveň žiaden z účastníkov nepožiadal o konanie ústavného pojednávania najneskôr

vo svojom prvom podaní vo veci.

29.

Vzhľadom na spisovú dokumentáciu, ktorú má ústavný súd k dispozícii, a tiež skutočnosť,

že žiaden z účastníkov konania nepožiadal vo svojom prvom podaní vo veci o konanie

ústneho pojednávania, ústavný súd rozhodol, že v predmetnej veci upustí od ústneho

pojednávania.

IV.

Analýza a právne závery ústavného súdu k jednotlivým častiam návrhu skupiny poslancov

IV.1. K namietanému nesúladu zmeny v kreovaní súdnej rady

30.

Na základe

čl. XIV bodu 2 zákona

o reforme súdnictva bolo novelizované ustanovenie druhej vety § 3 ods. 2 zákona o

súdnej rade, ktoré pred touto novelizáciou znelo takto: „Národná rada, prezident a

vláda ustanovia za člena súdnej rady spravidla osobu, ktorá nie je sudcom.“ Prostredníctvom

tejto novelizácie sa z citovaného textu vypustilo slovo „spravidla“. Podľa navrhovateľov

je táto zmena v nesúlade s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

,

čl. 12 ods. 1

a

čl. 30 ods. 1

a

4 ústavy

.

30.1.

Podľa

čl. 1 ods. 1 ústavy

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú

ideológiu ani náboženstvo.

Podľa

čl. 2 ods. 2 ústavy

štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon.

Podľa

čl. 12 ods. 1 ústavy

ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú

neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa

čl. 30 ods. 1 ústavy

občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou

voľbou svojich zástupcov. Cudzinci s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky

majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávy vyšších

územných celkov.

Podľa

čl. 30 ods. 4 ústavy

občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

31.

Skupina poslancov odôvodňuje túto časť svojho návrhu tak, že v plnom rozsahu odkazuje

na svoju argumentáciu k namietanému čl. 1 bodu 21 justičnej novely ústavy, na základe

ktorého sa novelizoval text

čl. 141a ods. 2

a

3 ústavy.

Z označených ustanovení justičnej novely ústavy okrem iného vyplynulo pravidlo, podľa

ktorého môžu národná rada, prezident a vláda ustanoviť za členov súdnej rady len osoby,

ktoré nie sú sudcami.

32.

Ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 12/2022 z 12. októbra 2022 odmietol časť návrhu

skupiny poslancov, ktorou namietali nesúlad nového znenia

čl. 141a ods. 2 a 3 ústavy

s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

,

čl. 12 ods. 1

a

čl. 30 ods. 1

a

4 ústavy

primárne z dôvodu nedostatku právomoci posudzovať súlad ústavných zákonov, avšak

so záverom, podľa ktorého „žiadne ustanovenie ústavy týkajúce sa kreovania súdnej

rady netvorí súčasť materiálneho jadra ústavy“ (bod 23 citovaného uznesenia). Navyše,

ústavný súd zdôraznil, že účelom nového spôsobu kreovania súdnej rady „... bolo zabrániť

justičnému korporativizmu a izolácii sudcovskej moci“, a v nadnárodnom kontexte poukázal

aj na postoj Benátskej komisie k zloženiu súdnej rady, podľa ktorého „

by súdna rada mala mať pluralitné zloženie s tým, že jej podstatnú časť, ak nie väčšinu,

by tvorili sudcovia. S výnimkou pre ex offo členov by boli títo sudcovia volení alebo

vymenovaní ostatnými sudcami.

“ [bod 32 Správy o nezávislosti súdneho systému. Nezávislosť sudcov, prijatej na 82.

plenárnom zasadnutí (Benátky 12. – 13. marca 2010)].

33.

Účelom vypustenia slova „spravidla“ z

§ 3 ods. 2 zákona

o súdnej rade, ku ktorému došlo prostredníctvom zákona o reforme súdnictva, bolo

jeho zosúladenie s novým znením

čl. 141a ods. 2 a 3 ústavy

. Za okolností, keď ústavný súd v uznesení sp. zn. PL. ÚS 12/2022 z 12. októbra 2022

rozhodol o ústavnej akceptovateľnosti zmien v kreovaní súdnej rady obsiahnutých v

novom znení

čl. 141a ods. 2 a 3 ústavy

, možno považovať námietku skupiny poslancov týkajúcu sa zmeny v dikcii § 3 ods. 2

zákona o súdnej rade za bezpredmetnú a zároveň za zjavne neopodstatnenú. Z uvedeného

dôvodu tejto časti návrhu skupiny poslancov ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku tohto

nálezu).

IV.2. K namietanému nesúladu zmien v preskúmavaní majetkových pomerov sudcov

a) posúdenie súladu

§ 27ha ods. 3 písm. d) zákona

o súdnej rade s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

,

čl. 20 ods. 5

v spojení s

čl. 50 ods. 2 ústavy

, čl. 17 ods. 1 medzinárodného paktu, čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu

34.

Podľa

§ 27ha ods. 3 písm. d) zákona

o súdnej rade „Komisia súdnej rady je oprávnená na účely podľa odseku 2 vyzvať sudcu,

aby... d) objasnil majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku svojho plnoletého dieťaťa,

ako aj neplnoletého dieťaťa a manžela, ktorý s ním žije v domácnosti, a to aj vtedy,

ak manželia uzavreli dohodu o zúžení alebo rozšírení zákonom určeného rozsahu bezpodielového

spoluvlastníctva manželov alebo o správe spoločného majetku, alebo ak bolo ich bezpodielové

spoluvlastníctvo zrušené súdom za trvania manželstva.“.

35.

Skupina poslancov v rámci tejto časti svojho návrhu predovšetkým spochybňuje ústavnosť

preverovania majetkových pomerov plnoletých detí a v tejto súvislosti argumentuje,

že ide o právnu úpravu, ktorá neprípustným spôsobom zasahuje do ústavnej ochrany súkromia,

keďže sú v nej prítomné prvky charakteristické pre policajný štát. V súvislosti s

ustanovením povinnosti sudcu objasniť majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku jeho

plnoletého dieťaťa a manželky navrhovatelia poukazujú ďalej na to, že ide o právnu

úpravu, ktorá prenáša na sudcu dôkazné bremeno, aby objasnil, či osoba nadobudla majetok

v súlade s právnym predpisom. V dôsledku tejto konštrukcie napadnutá právna úprava

obchádza podľa ich názoru ústavnú úpravu obsiahnutú v čl. 20 ods. 5 a je zároveň v

rozpore s právnymi názormi vyslovenými ústavným súdom vo veci vedenej pod sp. zn.

PL. ÚS 29/05 (neústavnosť zákona o preukazovaní pôvodu majetku). Na neústavnosti tejto

právnej úpravy nemení nič ani skutočnosť, že ide o osoby v príbuzenskom pomere so

sudcom, ktoré s nim žijú v spoločnej domácnosti, pretože má ísť o objasnenie o majetku,

ktorý je vo výlučnom vlastníctve týchto plnoletých osôb.

36.

Nesúhlas s argumentáciou skupiny poslancov k časti ich návrhu týkajúcej sa preverovania

majetkových pomerov rodinných príslušníkov sudcu vyjadrujú vo svojich stanoviskách

národná rada aj vláda, pričom svoj postoj odôvodňujú predovšetkým poukazom na existenciu

naliehavého verejného záujmu spočívajúceho v potrebe vytvoriť funkčný mechanizmus,

prostredníctvom ktorého by súdna rada ako príslušný ústavný orgán bola spôsobilá preveriť

pôvod a statočnosť nadobudnutia majetku rodinných príslušníkov sudcu v prípade, ak

preukázateľne žijú nad svoje pomery a existuje podozrenie, že ich majetkové prírastky

pochádzajú z nepoctivých zdrojov. Národná rada a tiež vláda argumentujú aj skutočnosťou,

že povinnosť preukazovať majetkové pomery rodinných príslušníkov sudcu tvorí súčasť

právneho poriadku Slovenskej republiky už viac ako 20 rokov a nebola dosiaľ z ústavného

hľadiska spochybňovaná.

37.

Naopak, s argumentáciou skupiny poslancov o protiústavnosti napadnutého ustanovenia

sa stotožňujú vo svojich stanoviskách predseda najvyššieho správneho súdu a ZSS. Predseda

najvyššieho správneho súdu spochybňuje najmä potrebu objasňovať majetkové pomery plnoletých

detí sudcu, ktoré s nim nežijú v spoločnej domácnosti, a upozorňuje tiež na potenciálne

negatívne dôsledky objasňovania majetkových pomerov manželky a plnoletých detí sudcu

zo strany sudcu na vzájomné vzťahy členov rodiny sudcu. Rovnako ZSS vo svojom stanovisku

vyjadruje výhrady predovšetkým vo vzťahu k povinnosti sudcu objasňovať majetkové pomery

a pôvod zdrojov majetku jeho plnoletého dieťaťa, ako i manželky v prípadoch, ak „...

neplatí režim spoluvlastníctva

“, a poukazuje na zásadný rozpor napadnutej právnej úpravy založenej na prenose dôkazného

bremena na sudcu s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v náleze sp. zn. PL.

ÚS 29/05 z 3. septembra 2008. Predseda najvyššieho súdu a generálny prokurátor sa

vo svojich stanoviskách k tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyjadrili.

38.

Ústavný súd v súvislosti s preskúmavaním ústavnej akceptovateľnosti napadnutého ustanovenia

pripomína, že tvorí súčasť

§ 27ha zákona

o súdnej rade označeného nadpisom „Konanie vo veciach majetkových pomerov sudcov“,

ktorým bola súdnej rade, aj v nadväznosti na právne názory ústavného súdu vyslovené

v náleze sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. januára 2019, zverená právomoc preskúmavať úplnosť

majetkových priznaní sudcov a zároveň bol ustanovený mechanizmus tohto preverovania,

ktorý patrí do pôsobnosti trojčlenných kontrolných komisií súdnej rady (

§ 27ha ods. 1 zákona

o súdnej rade).

39.

Z

§ 27ha ods. 2 zákona

o súdnej rade vyplýva, že ak komisia súdnej rady na základe vyhodnotenia majetkového

priznania zistí u sudcu majetkový prírastok prevyšujúci jeho príjmy v súčte aspoň

o 5 000 eur, alebo nadobudne dôvodné pochybnosti o statočnosti pôvodu samotného majetku,

vyzve sudcu, aby preukázal ich pôvod. Na tomto základe môže komisia súdnej rady v

zmysle napadnutého ustanovenia vyzvať dotknutého sudcu aj na objasnenie majetkových

pomerov a pôvod zdrojov majetku jeho plnoletého dieťaťa, ako aj neplnoletého dieťaťa

a manžela, ktorý s ním žije v domácnosti.

40.

Aj v nadväznosti na argumentáciu národnej rady a vlády ústavný súd konštatuje, že

už novelizáciou zákona o sudcoch uskutočnenou zákonom č.

33/2011 Z. z.

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú

niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 33/2011 Z. z.“), sa s účinnosťou od 1. mája 2011

ustanovila povinnosť sudcu „... deklarovať v majetkovom priznaní aj majetkové pomery

svojho neplnoletého dieťaťa a manžela, ktorý s ním žije v domácnosti, a to aj vtedy,

ak manželia uzavreli dohodu o zúžení alebo rozšírení zákonom určeného rozsahu bezpodielového

spoluvlastníctva alebo o správe spoločného majetku. Ak manželia uzavreli dohodu o

zúžení alebo rozšírení zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva alebo

o správe spoločného majetku, sudca deklaruje majetkové pomery svojho manžela v majetkovom

priznaní oddelene od svojich majetkových pomerov.“. Táto povinnosť je aj v súčasnosti

súčasťou zákona o sudcoch (§ 32 ods. 3 tohto zákona).

41.

Z porovnania

§ 32 ods. 3 zákona

o sudcoch s napadnutým

§ 27ha ods. 3 písm. d) zákona

o súdnej rade (neberúc v tejto súvislosti ohľad na nie bezvýznamný rozdiel medzi

slovami „deklarovať“ a objasniť“, pozn.) vyplýva, že oproti predchádzajúcej a naďalej

platnej úprave obsiahnutej v zákone o sudcoch boli v zákone o súdnej rade povinnosti

sudcu rozšírené o povinnosť objasniť majetkové pomery plnoletého dieťaťa sudcu, a

to bez ohľadu na skutočnosť, či žije so sudcom v spoločnej domácnosti, alebo nie.

Vo všeobecnej ani v osobitnej časti dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona o reforme

súdnictva nie je ustanovenie tejto novej, resp. rozšírenej povinnosti sudcu nijakým

spôsobom odôvodnené. Navyše, národná rada ani vláda sa vo svojich stanoviskách k návrhu

skupiny poslancov nepokúsili odôvodniť zavedenie povinnosti sudcu objasniť aj majetkové

pomery jeho plnoletého dieťaťa.

42.

Ústavný súd v tejto súvislosti v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že ide o ustanovenie

povinnosti, ktorú sudca objektívne nie je spôsobilý, resp. nemusí byť spôsobilý splniť

v prípade, ak mu jeho plnoleté dieťa odmietne poskytnúť informácie o svojich majetkových

pomeroch, resp. pôvode zdrojov jeho majetku. Je pritom potrebné brať na zreteľ, že

plnoleté dieťa sudcu je osobou vo vzťahu k sudcovi právne nezávislou a samostatnou,

pričom táto nezávislosť a samostatnosť sa vzťahuje aj na oblasť nadobúdania a správy

vlastného majetku. Informácie o majetkových pomeroch plnoletého dieťaťa sudcu podliehajú

ústavnej ochrane práva na súkromie, ktorú v porovnaní s ochranou informácií o majetkových

pomeroch a ochranou súkromia iných plnoletých fyzických osôb nemožno ústavne akceptovateľným

spôsobom znižovať len s odôvodnením, že ide o plnoleté dieťa sudcu.

43.

Ústavný súd nespochybňuje účel sledovaný

§ 27ha ods. 3 zákona

o súdnej rade vrátane jeho písm. d) napadnutého návrhom skupiny poslancov, ktorý

treba vidieť v úsilí zákonodarcu vytvoriť efektívny mechanizmus na kontrolu majetkových

pomerov sudcov a hodnoverné preukazovanie zdrojov ich majetku, resp. jeho prírastkov,

ktorý by garantoval a navonok preukazoval, že nezávislé súdnictvo vykonávajú len sudcovia

spôsobilí objasniť, že svoj majetok nadobudli z poctivých a objektívne preukázateľných

zdrojov. Existencia takéhoto mechanizmu je aj v záujme posilňovania nezávislosti súdnictva

a zvyšovania jeho dôveryhodnosti v očiach verejnosti. Tento kontrolný mechanizmus

by nebol dôveryhodný a efektívny, ak by umožňoval „skryť“ sudcovi časť jeho majetku

získaného z nepoctivých, resp. nelegálnych zdrojov jeho prevodom do vlastníctva jeho

najbližších príbuzných, a tým jednoducho zabrániť jeho kontrole. Sudca je verejný

činiteľ, ktorý je vzhľadom na svoju ústavnú funkciu povinný znášať vyššiu mieru kontroly

svojich majetkových pomerov a ďalších vecí tvoriacich jeho súkromie než iné fyzické

osoby, ktoré nevykonávajú verejnú funkciu.

44.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné, že

sudcovi je zákonom uložená povinnosť deklarovať podľa

§ 32 ods. 3 zákona

o sudcoch a v prípade vzniku dôvodných pochybností podľa napadnutého ustanovenia

zákona o súdnej rade aj objasniť majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku jeho neplnoletých

detí a manžela, ak žijú so sudcom v spoločnej domácnosti, keďže tvoria spolu integrálne

späté spoločenstvo ľudí chránené navyše explicitne aj ústavou (

čl. 41 ods. 1 ústavy

), ktoré sú v intenzívnom osobnom kontakte a zdieľajú spoločne ich každodenný život.

K tomu významne prispieva skutočnosť, že neplnoleté deti sudcu nie sú oprávnené vykonávať

právne úkony súvisiace so svojím majetkom bez ingerencie ich zákonných zástupcov (pozri

k tomu aj

§ 31

a

§ 32 zákona č. 36/2005 Z. z.

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

45.

Určité pochybnosti o ústavnej akceptovateľnosti povinnosti sudcu objasniť majetkové

pomery jeho manžela (manželky) by mohli vyvolávať prípady, keď sudca a jeho manžel

(manželka) využili inštitút dohody o zúžení alebo rozšírení zákonom určeného rozsahu

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, dohodu o vyhradení vzniku BSM ku dňu zániku

manželstva, príp. možnosť jeho zrušenia súdom za trvania manželstva. Podľa názoru

ústavného súdu je táto povinnosť ústavne akceptovateľná predovšetkým z dôvodu, že

sudca a jeho manžel (manželka) naďalej sú v manželskom zväzku a navyše žijú v spoločnej

domácnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti bral na zreteľ tiež skutočnosť, že ak by

sudca nemal povinnosť objasňovať majetkové pomery manžela v prípade, ak by došlo k

zúženiu či zrušeniu ich BSM zákonom ustanovenými právnymi úkonmi, tak by sa týmto

spôsobom vytvoril značný priestor na účelové obchádzanie právnej úpravy obsiahnutej

v

§ 27ha zákona

o súdnej rade. Aj keď s určitou mierou hyperboly, možno akceptovanie zásahu do súkromia

manžela verejne činnej osoby ilustrovať na rozsudku ESĽP vo veci Samoylova proti Rusku

(sťažnosť č. 49108/11), v ktorom za situácie, keď bola v televízii zverejnená výška

príjmu manželky trestne stíhaného (vtedy už penzionovaného) prokurátora, nebolo vyhovené

sťažnosti pre porušenie práva manželky na súkromie.

46.

Ústavný súd však nenachádza relevantné dôvody, ktoré by zakladali dostatok argumentov

k záveru o ústavnej akceptovateľnosti povinnosti sudcu objasňovať majetkové pomery

svojich plnoletých detí, a to bez ohľadu na skutočnosť, že táto povinnosť môže byť

sudcovi uložená komisiou súdnej rady len vtedy, ak sú splnené podmienky ustanovené

v

§ 27ha ods. 2 zákona

súdnej rade.

47.

K záveru o ústavnej neakceptovateľnosti tejto časti napadnutého

§ 27ha ods. 3 písm. d) zákona

o súdnej rade vedie ústavný súd nielen už uvedený argument o tom, že plnoleté dieťa

sudcu je plne samostatnou fyzickou osobou, ktorá nezávisle od sudcu nadobúda majetok

a samostatne rozhoduje o jeho správe, pričom informácie o jeho majetkových pomeroch

podliehajú ochrane na základe jeho ústavou garantovaného práva na súkromie. Z týchto

skutočností totiž zároveň vyplýva, že plnoletému dieťaťu sudcu nemožno ústavne konformným

spôsobom uložiť, aby poskytol sudcovi, ktorý je jeho rodičom, informácie o vlastných

majetkových pomeroch. Ústavný súd, navyše, nenašiel priamu príčinnú súvislosť medzi

majetkovými pomermi plnoletého dieťaťa sudcu a preukazovaním poctivosti zdrojov majetku

sudcu. Uvedené závery zakladajú podľa jeho názoru dostatok dôvodov na to, aby v tejto

časti návrhu skupiny poslancov vyhovel.

48.

V kontexte s uvedeným čiastkovým záverom ústavný súd poznamenáva, že si je vedomý

toho, že v reálnej praxi sa môžu vyskytnúť prípady, že sudca prevedie časť svojho

majetku pochádzajúceho z nelegálnych zdrojov na svoje plnoleté dieťa. K objasňovaniu

okolností takéhoto účelového prevodu majetku, ktoré môže vyústiť aj do prípadného

trestnoprávneho postihu účastníkov tohto právneho úkonu, však existujú v právnom poriadku

Slovenskej republiky iné právne mechanizmy, ktorých uskutočňovanie je zverené primárne

orgánom činným v trestnom konaní, a preto nie je primerané spájať ich s právnou úpravou

konania o majetkových pomeroch sudcov.

49.

Sumarizujúc dosiaľ vyslovené právne názory a východiská, ústavný súd dospel k záveru,

že zakladajú dostatok dôvodov na to, aby rozhodol, že napadnutý novelizačný bod zákona

o reforme súdnictva, ktorým bol do zákona o súdnej rade doplnený (okrem iného)

§ 27ha ods. 3 písm. d) zákona

o súdnej rade, nie je v časti týkajúcej sa plnoletého dieťaťa sudcu v súlade s

-

čl. 1 ods. 1 ústavy

, keďže vytvára bez legitímneho dôvodu priestor na zásahy do ústavou chránenej sféry

plnoletého dieťaťa sudcu, ktoré sú nielen neodôvodnené, ale vzhľadom na svoju potenciálnu

intenzitu aj neprimerané, a preto nezlučiteľné s ústavným princípom zákazu svojvôle,

ktorého obsah ústavný súd vymedzil v celom rade svojich rozhodnutí a považuje ho za

integrálnu súčasť generálneho princípu právneho štátu (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03,

PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 102/2011, PL. ÚS 4/2012, PL. ÚS 27/2015, PL. ÚS

7/2017m alebo PL. ÚS 1/2022), a zároveň ide o zásahy nezlučiteľné s ústavným princípom

proporcionality, ktorý taktiež tvorí súčasť ústavných princípov vyvoditeľných z čl.

1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 3/04, PL. ÚS 29/05, PL. ÚS 67/07,

PL. ÚS 106/2011), pričom ich nemožno považovať za kompatibilné ani s princípom právnej

istoty (PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS

17/2014, PL. ÚS 7/2017, PL. ÚS 1/2022), ktorý je taktiež garantovaný prostredníctvom

čl. 1 ods. 1 ústavy

;

- s

čl. 20 ods. 5 ústavy

a čl. 1 dodatkového protokolu, keďže zakladá neodôvodnený priestor na spochybňovanie

legálne nadobudnutého majetku plnoletého dieťaťa sudcu tým, že bezdôvodne prezumuje,

že ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov, a zasahuje

tým do pokojného užívania jeho majetku;

- s čl. 17 ods. 1 medzinárodného paktu a čl. 8 ods. 1 dohovoru, keďže bez legitímneho

dôvodu, a teda svojvoľne, vytvára neprimeraný priestor na zasahovanie do súkromného

života plnoletého dieťaťa sudcu.

50.

Naopak, ústavný súd nenašiel dôvody na to, aby vyslovil nesúlad príslušnej časti

napadnutého novelizačného bodu s

čl. 50 ods. 2 ústavy

, keďže toto ustanovenie ústavy garantuje prezumpciu neviny osobám, proti ktorým sa

vedie trestné konanie, a netýka sa konania vo veciach majetkových pomerov sudcov.

Rovnako nenašiel dôvody na to, aby vyhovel návrhu skupiny poslancov v časti, ktorou

sa domáhali vyslovenia nesúladu napadnutého novelizačného bodu s

čl. 2 ods. 2 ústavy

. Vo vzťahu k tejto časti skupinou poslancov navrhovaného petitu aj s poukazom na

svoju doterajšiu judikatúru (pozri najmä nález sp. zn. PL. ÚS 27/2015 z 25. novembra

2015, m. m. tiež nález sp. zn. PL. ÚS 99/2011 z 11. decembra 2013, bod 92) konštatuje,

že považuje za prekonané judikatúrne prístupy, ktoré uplatňoval predovšetkým v prvých

rokoch svojho fungovania, keď samotný záver o nesúlade napadnutého zákona s niektorými

ustanoveniami ústavy „mechanicky“ vnímal aj ako jeho nesúlad s

čl. 2 ods. 2 ústavy

(pozri napr. PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 25/00). Takýto prístup možno označiť

za tautologický. Vyslovenie nesúladu napadnutej právnej úpravy s

čl. 2 ods. 2 ústavy

totiž prichádza do úvahy len v prípade, ak by došlo k extrémnemu vybočeniu z právomoci

zákonodarcu, pričom v posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu k extrémnemu vybočeniu

z ústavných limitov zákonodarnej právomoci národnej rady nedošlo.

51.

Ústavný súd teda o tejto časti návrhu skupiny poslancov rozhodol tak, že bod 38 čl.

XIV zákona o reforme súdnictva v časti slov „plnoletého dieťaťa, ako aj“ nie je v

súlade s

čl. 1 ods. 1

a

čl. 20 ods. 5 ústavy

, čl. 17 medzinárodného paktu, čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu

(bod 1 výroku tohto nálezu) a vo zvyšnej časti tejto časti návrhu skupiny poslancov

nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

b) posúdenie súladu

§ 27ha ods. 6 zákona

o súdnej rade v časti slov „a to za obdobie predchádzajúcich 60 mesiacov, najviac

však za obdobie výkonu funkcie sudcu“ s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

,

čl. 20 ods. 5

v spojení s

čl. 50 ods. 2 ústavy

, čl. 17 ods. 1 medzinárodného paktu, čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu

52.

Podľa

§ 27ha ods. 6 zákona

o súdnej rade «Ak je to nevyhnutné pre úplné objasnenie veci a na odstránenie pochybností

o neprijímaní neoprávnených platieb alebo o majetkových pomeroch sudcu, môže komisia

súdnej rady po ústnom vypočutí sudcu požiadať kanceláriu súdnej rady o zabezpečenie

informácií o existencii bankových účtov a o transakciách na týchto účtoch vedených

na sudcu, ako aj informácií o majetku sudcu z iných evidencií majetku. Kancelária

súdnej rady zriaďuje na tento účel v rámci svojej organizačnej štruktúry organizačný

útvar, ktorého zamestnanci musia disponovať platným osvedčením o bezpečnostnej previerke

IV. stupňa pre stupeň utajenia „Prísne tajné“. Kancelária súdnej rady požiada o poskytnutie

uvedených informácií postupom podľa osobitného predpisu. Kancelária súdnej rady po

zaobstaraní informácií poskytne komisii súdnej rady zoznam bankových účtov podľa prvej

vety a informácie o transakciách na týchto účtoch prevyšujúcich jednotlivo sumu 266

eur, ako aj informácie získané z iných evidencií majetku, a to za obdobie predchádzajúcich

60 mesiacov, najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu.».

53.

Neústavnosť tejto časti novelizačného bodu 38 čl. XIV zákona o reforme súdnictve

skupina poslancov odôvodňuje predovšetkým tým, že predmetná časť

§ 27ha ods. 6 zákona

o súdnej rade „

má všetky znaky pravej retroaktivity...

“, pričom zákaz pravej retroaktivity tvorí súčasť materiálneho jadra ústavy, ktoré

je nedotknuteľné.

54.

Podľa národnej rady a vlády v posudzovanej veci ide o nepravú retroaktivitu, ktorá

je aj podľa judikatúry ústavného súdu zo závažných dôvodov všeobecného záujmu z ústavného

hľadiska akceptovateľná. S argumentáciou navrhovateľov sa stotožňuje vo svojom stanovisku

predseda najvyššieho správneho súdu a nad rámec ich argumentácie upozorňuje na skutočnosť,

že napadnutý mechanizmus zisťovania pohybu na účtoch bude mať trvalý charakter, keďže

sa bude vždy vzťahovať na každých 60 mesiacov pred podaním každého ďalšieho majetkového

priznania, t. j. pôjde o „...

opakované posudzovanie časti už posúdených období

“. Názor o pravej retroaktivite napadnutého ustanovenia podporilo aj ZSS.

55.

Ustanovenie

§ 27ha ods. 6 zákona

o súdnej rade treba považovať za jeden z právnych nástrojov, ktorý poskytuje právna

úprava komisii súdnej rady k tomu, aby v súvislosti s preverovaním úplnosti majetkových

priznaní sudcov odstránila „

dôvodné pochybnosti o tom, či sudca nenadobudol svoj majetok z legálnych a poctivých

zdrojov

“. K odstráneniu týchto pochybností by mali napomôcť informácie „..

. o existencii bankových účtov a o transakciách na týchto účtoch vedených na sudcu,

ako aj informácií o majetku sudcu z iných evidencií majetku

“. Z textu

§ 27ha ods. 6 zákona

o súdnej rade vyplýva, že komisia súdnej rady môže tento právny nástroj použiť len

vtedy, ak „... je to nevyhnutné pre úplné objasnenie veci a na odstránenie pochybností

o neprijímaní neoprávnených platieb alebo o majetkových pomeroch sudcu“ a až „po ústnom

vypočutí sudcu“.

56.

Ústavný súd považuje petit navrhnutý skupinou poslancov smerujúci k vysloveniu neústavnosti

napadnutého novelizačného bodu len v citovanej časti

§ 27ha ods. 6 zákona

o súdnej rade za rozporuplný vo vzťahu k jeho odôvodneniu. Z argumentácie skupiny

poslancov totiž vyplýva, že považuje napadnutú právnu úpravu za protiústavnú primárne

z dôvodu, že „

má všetky znaky pravej retroaktivity...

“. Z tejto argumentácie logicky vyplýva, že za porušujúce zákaz retroaktivity skupina

poslancov považuje všetky informácie o bankových účtoch sudcu, transakciách na nich,

ako aj informácie získané z iných evidencií majetku, ktoré pochádzajú z obdobia predchádzajúceho

nadobudnutiu účinnosti novelizácie zákona o súdnej rade uskutočnenej zákonom o reforme

súdnictva. Atakovaná časť

§ 27ha ods. 6 zákona

o súdnej rade však umožňuje poskytnúť komisii súdnej rady len informácie, ktorých

pôvod je časovo limitovaný obdobím 60 mesiacov, ktoré predchádzajú nadobudnutiu účinnosti

príslušnej novelizácie zákona o súdnej rade (resp. obdobím 60 mesiacov predchádzajúcich

mesiacu, v ktorom súdna rada využije toto svoje oprávnenie v neskoršom období), najviac

však obdobím výkonu funkcie sudcu. Napadnutá dikcia zákona umožňuje skúmať „ukončené

deje“ (obdobia, ohľadom ktorých sudca podal majetkové priznanie už v minulosti). Avšak,

ak by ústavný súd návrhu vyhovel a napadnutý časový limit by prestal byť súčasťou

§ 27ha ods. 6 zákona

o súdnej rade, zo zvyšného textu štvrtej vety

§ 27ha ods. 6 zákona

o súdnej rade by bolo možné vyvodiť, že kancelária súdnej rady môže poskytnúť komisii

súdnej rady všetky informácie o bankových účtoch sudcu, transakciách na nich a informácie

získané z iných evidencií majetku, ktoré majú pôvod v minulosti, a to bez časového

obmedzenia. Inými slovami, ak by ústavný súd vyhovel tejto časti petitu navrhnutého

skupinou poslancov, viedlo by to k opačnému výsledku než k tomu, akého sa navrhovatelia

svojou argumentáciou domáhajú.

57.

Z

§ 45 zákona

o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd je aj v konaní o súlade právnych predpisov

viazaný rozsahom návrhu na začatie konania, ktorý navrhovatelia vymedzujú prostredníctvom

navrhnutého petitu. Výnimka zo zásady viazanosti ústavného súdu petitom navrhnutým

navrhovateľom je ustanovená v

§ 89 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého „ak ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov

zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily, jeho časti alebo

niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou

zmluvou, a pritom zistí nesúlad aj ďalšieho právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého

jeho ustanovenia s tým istým právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s tou istou

medzinárodnou zmluvou, ktoré sú uvedené v návrhu na začatie konania o súlade právnych

predpisov, vydá nález o zistenom nesúlade aj tohto ďalšieho právneho predpisu, jeho

časti alebo niektorého jeho ustanovenia“. Podľa názoru ústavného súdu citovaná výnimka

nie je aplikovateľná na petit navrhnutý skupinou poslancov vo vzťahu k tejto časti

ich návrhu. Za týchto okolností nemohol riešiť vnútorný rozpor medzi účelom sledovaným

argumentáciou navrhovateľov a nimi navrhnutým petitom inak než tak, že tejto časti

ich návrhu nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.3. K namietanému nesúladu zrušenia nárokov sudcov na odmenu a reštrikčných zásahov

do výplaty nemocenského

a) posúdenie súladu

bodu 45 čl. VIII zákona

o reforme súdnictva s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

v spojení s

čl. 141 ods. 1

a

čl. 144 ods. 1 ústavy

58.

Skupina poslancov zdôrazňuje, že napadnutým ustanovením zrušená možnosť odmeňovania

sudcov vylučovala akúkoľvek možnosť faktického ovplyvňovania sudcu pri výkone súdnictva,

a pripomína, že „

Ústavný súd výslovne uviedol, že zásahy zákonodarcu do materiálneho zabezpečenia sudcov,

za ktoré možno považovať aj odopieranie zákonom ustanovenej zložky platu, narúšajú

právnu istotu, pričom z čl. 144 ods. 1 ústavy vyvodil záver o ústavnej (nie zákonnej)

garancii nezávislosti sudcov v priamej súvislosti s ich platovými pomermi (napr. PL.

ÚS 27/2015, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 99/2011).

“.

59.

Vláda ako predkladateľka návrhu zákona o reforme súdnictva odôvodnila tento legislatívny

zásah v osobitnej časti dôvodovej správy (K čl. VII, bod 42, ptč. 271) tým, že zohľadnila

„

ústavnú požiadavku, podľa ktorej plat sudcu by mal byť stabilnou a nemanipulovateľnou

veličinou a nemal by byť pohyblivým faktorom, s ktorým môže kalkulovať vládne zoskupenie...

“. Nadväzuje na túto argumentáciu aj vo svojom stanovisku k návrhu skupiny poslancov

zdôrazňujúc, že „

Odmeny sa dajú ľahko zneužívať, spôsobom ktorý spochybňuje ich legitimitu. Ponechanie

právnej úpravy odmien by mohlo zanechať vo verejnosti pocit vnútornej korupcie a elitárstva.

“. Vo svojom stanovisku argumentuje aj historickou genézou zákonnej úpravy odmien

sudcov, z ktorej vyplýva, že v období od novelizácie zákona o sudcoch uskutočnenej

zákonom č.

33/2011 Z. z.

do nadobudnutia účinnosti zákona č.

401/2015 Z. z.

, ktorým sa mení zákon č.

153/2001 Z. z.

o prokuratúre v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

nebol inštitút sudcovských odmien súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky,

a podčiarkuje, že odmena „

predstavovala nadštandard sociálneho zabezpečenia

“, pričom „

zrušenie zložky funkčného platu (odmeny) s charakterom fakultatívnej dávky nemožno

spájať so zásahom do materiálneho zabezpečenia sudcov

“ (pozri aj bod 20.3. tohto nálezu). Obdobne obhajuje zrušenie nárokov sudcov na odmenu

vo svojom stanovisku aj národná rada (pozri bod 19.3. tohto nálezu).

60.

Naopak, predseda najvyššieho správneho súdu, generálny prokurátor, ZSS a nepriamo

aj predseda najvyššieho súdu v zhode s argumentáciou skupiny poslancov zastávajú názor,

že zrušenie nároku sudcov na odmenu nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné, predstavuje

zásah „

do právnej istoty sudcov

“ a stráca sa motivácia sudcov pre činnosti, ktoré riadne fungovanie súdnictva podporujú.

Za diskriminačný zásah do právneho postavenia sudcov a porušenie princípu právnej

istoty (zahŕňajúci nielen ochranu legálne nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní,

ale i trvácnosť a stabilitu právnej normy) považujú zvlášť nemožnosť priznania „jubilejnej“

odmeny, „

ktorá je v súčasnosti skôr samozrejmosťou ako výnimkou vo verejnom sektore aj v hospodárskom

priestore

“. Dovtedajšia právna úprava v plnom rozsahu reflektovala závery vyplývajúce z rozhodnutia

ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 12/05, v zmysle ktorých sa nepripúšťa

odmena za rozhodovanie z dôvodu, že sa musí vylúčiť možnosť faktického ovplyvňovania

rozhodovacej činnosti sudcu fakultatívnou dávkou, pričom, navyše, pri priznávaní odmeny

zakotvovala obligatórnu spoluúčasť orgánov sudcovskej samosprávy na rozhodovaní predsedu

príslušného súdu.

61.

Z doterajšej pomerne bohatej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. PL. ÚS 14/94,

PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 99/2011, PL. ÚS 27/05, PL. ÚS 10/05, PL. ÚS 102/2011)

možno vyvodiť, že potreba zvýšenej ochrany materiálneho zabezpečenia sudcov ako dôležitej

garancie sudcovskej nezávislosti sa týka platu sudcu ako nárokovateľnej odplaty za

rozhodovaciu činnosť. Keďže nevyhnutná požiadavka nezávislosti sudcov dopadá na ich

rozhodovaciu činnosť, odmena ako nenárokovateľná, fakultatívna zložka príjmu sudcu

túto zvýšenú ochranu nepožíva.

62.

Zásadný postoj k otázke odmeny sudcov ako takej a k otázke (ne)možnosti normatívneho

zrušenia tohto inštitútu ústavný súd zaujal v náleze sp. zn. PL. ÚS 102/2011 zo 7.

mája 2014 (s. 154), kde uviedol: «Ústavný súd konštatuje, že odmena je vo svojej podstate

nenárokovateľná. Zákonodarca jej zrušením sledoval legitímny cieľ. Inštitút odmeny

je v návrhu navrhovateľa fakticky spojený s otázkou: Má byť inštitút odmeny právne

zakotvený? Odpoveď na takúto otázku je skôr úvahou „čo je dobré“, než „čo je s ústavou

kompatibilné“, a preto ústavný súd nebude posudzovať jeho zrušenie cez test proporcionality.

V danom prípade vlastne ani nevystupuje právo, ktoré by konkurovalo cieľu zákonodarcu,

a tak pravý test proporcionality nemožno vykonať. Materiálne zabezpečenie sudcu ním

nemôže byť, keďže ide o nenárokovateľnú zložku, rovnako ním nemôže byť ústavný zákaz

nútenej práce, keďže sudcovia i prokurátori za výkon svojej funkcie, ktorá sa v zmysle

relevantných statusových zákonov neobmedzuje len na rozhodovaciu činnosť, dostávajú

funkčný plat. Tvrdenie, že výkon funkcie mimo rozhodovacej činnosti, výkon funkcie

na nadpriemernej úrovni alebo nad rámec explicitných povinností obsahovo naznačuje

nútenú prácu, sa falzifikuje už len poukázaním na existenciu tzv. čestných funkcií.

Ak sudca alebo prokurátor vykonáva svoje zákonné povinnosti, je za takúto činnosť

odmenený funkčným platom, ak vykonáva prácu nad rámec povinností, koná tak dobrovoľne.

Ústavný súd sa preto aj s odkazom na východiská obmedzí na prieskum racionality a

legitimity už vymedzeného cieľa zákonodarcu. Ústavný súd konštatuje, že bez potreby

bližšieho objasňovania je zrejmé, že zákonodarcom vymedzený cieľ nie je neracionálny

a nelegitímny.» Návrhu na vyslovenie nesúladu zrušenia odmien sudcov nebolo vyhovené.

63.

Aj keď právna úprava odmien, ktorej ústavnosť zrušenia bola preskúmavaná v konaní

sp. zn. PL. ÚS 102/2011, bola výrazne odlišná (znenie § 79 zákona o sudcoch neobsahovalo

dostatočné záruky proti zneužívaniu inštitútu odmien orgánmi správy súdov), niet legitímneho

dôvodu na to, aby už citované názory ústavného súdu k podstate inštitútu odmeny sudcov

neboli aplikované aj na teraz posudzovanú vec. Skutočnosť, že možnosť sudcu byť odmenený

nebola v „aktuálnom“ prípade zaťažená uvedeným neakceptovateľným negatívom, totiž

charakter odmeny – ako nenárokovateľného (potenciálneho) plnenia, ktorého (ne)existeniu

nemožno spájať (a už vôbec nie stotožňovať) s garanciami nezávislosti sudcu – nemení.

64.

Na tomto základe ústavný súd návrhu na vyslovenie nesúladu bodu 45

čl. VIII zákona

o reforme súdnictva s referenčnými normami nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

b) posúdenie súladu bodu 49 čl. VIII zákona o reforme súdnictva s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

v spojení s

čl. 141 ods. 1

a

čl. 144 ods. 1 ústavy

65.

Podľa

§ 93 zákona

o sudcoch v platnom znení

„Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému

(1)

Ak je sudca uznaný pre chorobu alebo úraz za dočasne neschopného na výkon funkcie

a vznikol mu nárok na náhradu príjmu alebo nárok na nemocenské podľa osobitného predpisu,

patrí mu príplatok k náhrade príjmu alebo príplatok k nemocenskému vo výške rozdielu

medzi funkčným platom po odpočítaní preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti,

poistného na zdravotné poistenie, poistného na nemocenské poistenie, poistného na

starobné poistenie, poistného na invalidné poistenie a poskytnutou náhradou príjmu

alebo poskytnutým nemocenským.

(2)

Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému sudcovi nepatrí, ak dočasná

neschopnosť sudcu na výkon jeho funkcie vznikla pre úraz pri výkone funkcie alebo

pre chorobu z povolania.

(3)

Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému patrí sudcovi počas pracovnej

neschopnosti, avšak najdlhšie po dobu 60 dní.“.

Skupina poslancov nesúlad napadnutého ustanovenia odôvodňuje predovšetkým poukazom

na doterajšiu judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa materiálneho zabezpečenia sudcov,

ktoré tvorí integrálnu súčasť sudcovskej nezávislosti. Navrhovatelia, odkazujúc na

rozhodnutia ústavného súdu vo veciach sp. zn. PL. ÚS 12/05 a PL. ÚS 27/2015, argumentujú,

že materiálne zabezpečenie sudcov pozostáva nielen z platových pomerov sudcov, ale

aj z ich sociálneho zabezpečenia, za ktorého súčasť považujú aj pred schválením zákona

o reforme súdnictva v neobmedzenom časovom rozsahu poskytovaný príplatok k náhrade

príjmu a príplatok k nemocenskému. Podľa názoru skupiny poslancov išlo o benefit,

ktorého zrušenie „... citeľným spôsobom ohrozí inak štandardnú životnú úroveň sudcov

primeranú ich ročnému príjmu“.

66.

V dôvodovej správe k vládnemu návrhu napadnutého novelizačného bodu zákona o reforme

súdnictva, ktorým bol do textu zákona o sudcoch doplnený § 93 ods. 3, bol reštrikčný

zásah do výplaty nemocenského sudcom odôvodnený v zásade len tým, že išlo „...

o vysoký nadštandard sociálneho zabezpečenia, ktorý nijak nesúvisí s platovým ohodnotením

funkcie sudcu a nemožno ho spájať s princípom nezávislosti súdnej moci

“.

67.

Národná rada nesúhlasne argumentuje tým, že dosiaľ platné znenie zákona o sudcoch

vo vzťahu k sudcom «

možno považovať za „nadštandardné“ (napr. príplatok k nemocenskému oproti bežným poistencom),

ale zároveň ich nemožno považovať za nedotknuteľné, resp. nemenné.

..». Vláda tvrdí, že poskytovanie príplatku k náhrade príjmu a príplatku k nemocenskému

sudcom bez časového obmedzenia bolo vysoko nadštandardné, a zároveň zdôrazňuje, že

o zásahu do ústavného princípu nezávislosti sudcov možno uvažovať len vtedy, ak reštrikčné

zásahy dosiahnu taký kvantitatívny rozmer, ktorý citeľne ohrozí štandardnú životnú

úroveň sudcov, k čomu podľa vlády doplnením

§ 93 zákona

o sudcoch o odsek 3 nedošlo.

68.

S argumentáciou skupiny poslancov k tejto časti ich návrhu sa vo svojich stanoviskách

stotožňujú predseda najvyššieho súdu, predseda najvyššieho správneho súdu, generálny

prokurátor, ako aj ZSS. Podľa predsedu najvyššieho súdu reštrikčný zásah do poskytovania

príplatku k náhrade príjmu a príplatku k nemocenskému je v rozpore s medzinárodnými

dokumentmi citovanými v jeho stanovisku (pozri bod 21 tohto nálezu). Rovnako odkazom

na medzinárodné dokumenty argumentuje vo svojom stanovisku aj ZSS a konštatuje, že

napadnutý § 93 ods. 3 zákona o sudcoch ústavné limity reštrikčných zásahov do materiálneho

zabezpečenia sudcov vyvoditeľné z týchto medzinárodných dokumentov, ako aj doterajšej

judikatúry ústavného súdu nespĺňajú, keďže „...

(i) ignoruje, že aj príjem v prípade choroby je súčasťou hmotného zabezpečenia sudcov

a... (ii) nielen ohrozuje, ale fakticky vo veľkom rozsahu kvantitatívne znižuje ústavou

garantovanú štandardnú životnú úroveň sudcu [pri výpočte nemocenského z maximálneho

vymeriavacieho základu (za rok 2022) sa mesačný hrubý príjem sudcu zníži v rozsahu

59 až 62 %], (iii) a to svojvoľne, t. j. bez uvedenia akéhokoľvek vecného dôvodu,

pokiaľ ide nielen o rozsah tohto zásahu do hmotného zabezpečenia sudcov, ale aj o

jeho trvalý charakter

“ (pozri bod 25.1. tohto nálezu). Obdobne predseda najvyššieho správneho súdu vyčísluje

vo svojom stanovisku dopad napadnutého reštrikčného zásahu do nároku sudcu na príplatok

k náhrade mzdy a príplatok k nemocenskému (podľa predloženého výpočtu môže predstavovať

u jednotlivého sudcu takmer 21 000 eur ročne) a na tomto základe konštatuje, že „

dôsledkom týchto zmien je výrazné zníženie garantovanej úrovne hmotného zabezpečenia

sudcov...

“, ktoré je nezlučiteľné s označenými ustanoveniami ústavy.

69.

Ústavný súd na úvod svojej argumentácie považuje za potrebné poukázať na kľúčové

východiská svojej doterajšej judikatúry k hmotnému zabezpečeniu sudcov, z ktorého

sa odvíjajú materiálne garancie sudcovskej nezávislosti, keďže sa touto témou zaoberal

viackrát (išlo o konania vedené pod sp. zn. PL. ÚS 14/94, PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 12/05,

PL. ÚS 99/2011 a PL. ÚS 27/2015), a to v súvislosti s reštrikčnými zásahmi zákonodarcu

do platových pomerov sudcov. Judikatúra ústavného súdu sa v tejto oblasti dynamicky

vyvíjala, pričom v rámci tohto vývoja viackrát došlo aj k prelamovaniu už vyslovených

právnych názorov, na čo ústavný súd poukázal predovšetkým v náleze sp. zn. PL. ÚS

27/2015 z 25. novembra 2015. Aj preto, že účastníci konaní pred ústavným súdom vo

veciach týkajúcich sa hmotného zabezpečenia sudcov v spojení s ústavnými princípmi

súdnej a sudcovskej nezávislosti nezriedka účelovo skresľujú právne názory ústavného

súdu a argumentujú aj judikatúrou, ktorú už ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 27/2015

označil za prekonanú, ústavný súd považuje za potrebné zhrnúť jej základné východiská

a na tomto základe ich aplikovať na teraz posudzovanú vec.

69.1.

Už v náleze sp. zn. PL. ÚS 12/05 z 28. novembra 2007 ústavný súd vyslovil, že „Pod

nezávislosťou sudcov v širšom slova zmysle je... treba chápať aj ich materiálnu nezávislosť“

a v nadväznosti na to zdôraznil, že „určité zásahy vrátane zásahov do platových pomerov

sudcov sa môžu dotknúť ústavného princípu nezávislosti sudcov, ale až vtedy, keď dosiahnu

určitý kvantitatívny rozmer, v danom prípade až vtedy, ak citeľným spôsobom ohrozia

inak štandardnú životnú úroveň sudcov primeranú ich ročnému príjmu“. V judikatúre

ústavného súdu sa dlho viedla polemika o tom, či právo sudcov na dôstojné a primerané

hmotné zabezpečenie zodpovedajúce ich právnemu postaveniu je v slovenskom právnom

poriadku garantované len na zákonnej, alebo aj ústavnej úrovni. Túto polemiku zrozumiteľným

spôsobom uzavrel ústavný súd v náleze vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS

27/2015, v ktorom explicitne uviedol: «Skutočnosť, že Ústava Slovenskej republiky

(na rozdiel od ústav niektorých iných štátov) neobsahuje ustanovenie, ktoré výslovne

upravuje (garantuje) platové pomery sudcov, resp. zásadu neznížiteľnosti ich platov,

vonkoncom neznamená, že v jej obsahu ústavné limity pre úpravu platov sudcov nie sú

(implicitne) „prítomné“. Možno ich totiž celkom zjavne vyvodiť z ústavných princípov

a iných ústavou chránených hodnôt [napr. princíp deľby moci, ktorého integrálnou súčasťou

je aj princíp rovnováhy mocí, už spomínaná zásada (princíp) nezávislosti sudcov a

súdov, princíp proporcionality zásahov do platových pomerov sudcov a iných ústavných

činiteľov atď.].»

69.2.

V kontexte s právnym názorom o ústavnej úrovni garancií materiálnej zložky sudcovskej,

ale i súdnej nezávislosti sa žiada podčiarknuť, že tento predstavuje základné východisko

pre posudzovanie ústavnej akceptácie reštrikčných zásahov do materiálneho zabezpečenia

sudcov. Na tomto základe ústavný súd vymedzil v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS

27/2015 ústavné limity reštrikčných zásahov do platových pomerov sudcov, ktoré sú

akceptovateľné a udržateľné len vtedy, „... ak sú kumulatívne splnené tieto podmienky,

ktoré sa viažu k posudzovanému reštrikčnému zásahu

a)

ide o zásah, ktorý je primerane (dostatočne) odôvodnený nepriaznivou ekonomickou

situáciou štátu, primeraný tejto ekonomickej situácii a zároveň neohrozujúci štandardnú

životnú úroveň sudcov,

b)

ide o zásah, ktorý má dočasnú povahu a trvá len nevyhnutnú dobu,

c)

ide o zásah, ktorý nie je prejavom svojvôle zákonodarcu.“

Citovaný záver je nepochybne aplikovateľný aj na posudzovanú vec, aj keď treba pripomenúť,

že doterajšia judikatúra ústavného súdu týkajúca sa materiálneho zabezpečenia sudcov

sa dosiaľ dotýkala reštrikčných zásahov do platových pomerov sudcov a nie aj reštrikčných

zásahov do ich sociálneho zabezpečenia, ako je to v tomto konaní. Ústavný súd v načrtnutom

kontexte zdôrazňuje, že otázku materiálneho zabezpečenia sudcov ako materiálnej zložky

sudcovskej nezávislosti treba posudzovať komplexne, t. j. nielen z pohľadu platových

pomerov sudcov, vrátane nárokov na odmenu z ústavne nespochybniteľných dôvodov, ale

aj z pohľadu benefitov vyplývajúcich z ich sociálneho zabezpečenia, ku ktorým nepochybne

patria aj nároky na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému poisteniu

posudzované v tomto konaní.

69.3.

Na podporu uvedeného právneho záveru možno poukázať na viacero medzinárodných dokumentov

týkajúcich sa materiálneho zabezpečenia sudcov (ktorými argumentovali nielen navrhovatelia,

ale vo svojich stanoviskách tiež predseda najvyššieho súdu, predseda najvyššieho správneho

súdu, generálny prokurátor, ako aj ZSS). Ústavný súd v záujme hospodárnosti svojej

argumentácie považuje za dostačujúce poukázať na odporúčanie Výboru ministrov Rady

Európy členským štátom CM/Rec (2010) o sudcoch: nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť,

konkrétne jeho bod 53 a najmä bod 54, podľa ktorých

„53.

Základné pravidlá systému odmeňovania profesionálnych sudcov musia byť stanovené

zákonom.

54.

Odmeny sudcov musia byť úmerné ich povolaniu a zodpovednosti, a musia byť zároveň

dostatočné, aby ich chránili pred úplatkami, zameranými na ovplyvňovanie ich rozhodnutí.

Musia existovať záruky pre zachovanie primeranej odmeny v prípade choroby, materskej

alebo otcovskej dovolenky, rovnako ako aj pre vyplácanie starobného dôchodku, ktorý

musí byť v rozumnom pomere k výške ich platu. Ochrana pred znižovaním platov sudcov

musí byť predmetom špeciálnej právnej úpravy.“.

Z citovaného explicitne vyplýva, že Výbor Rady ministrov Rady Európy v citovanom dokumente

za súčasť odmeňovania sudcov označil aj právnu reguláciu hmotných nárokov sudcov v

prípade ich dočasnej práceneschopnosti. V súvislosti s prípadnou polemikou o záväznosti

medzinárodných dokumentov, na ktoré poukazuje vo svojom návrhu skupina poslancov,

ústavný súd poukazuje na svoj právny názor vyslovený vo veci vedenej pod sp. zn. PL.

ÚS 27/2015, podľa ktorého «týmto medzinárodným dokumentom „odporúčacieho“ charakteru,

ktorých je Slovenská republika signatárom, nemožno s odkazom na

čl. 1 ods. 2 ústavy

, podľa ktorého „Slovenská republika uznáva a dodržiava... svoje ďalšie medzinárodné

záväzky“, popierať ani primeranú mieru (a pritom vonkoncom nie zanedbateľnú) právnej

relevancie».

70.

Posudzovaný benefit sudcov aj ústavný súd považuje za súčasť materiálnej zložky sudcovskej

nezávislosti, a zachovanie výšky príjmu v prípade práceneschopnosti bez časového obmedzenia

je legitímnym očakávaním sudcu, u ktorého sa (až na niekoľko zákonných výnimiek) uplatňuje

veľmi široká miera zákazu výkonu inej činnosti (inkompatibilita). Zásah do náhrady

platu preto vníma rovnako citlivo ako zásah do samotného platu sudcu, a teda ako zásah

do materiálnej zložky sudcovskej nezávislosti. Na druhej strane však kriticky uvádza,

že pokiaľ by časovo neobmedzené poberanie príplatku k náhrade príjmu a príplatku k

nemocenskému malo byť v jednotlivom prípade zneužívané, zákonodarca môže uvažovať

o zavedení inštitútu preskúmania opodstatnenosti práceneschopnosti sudcu (paralela

existovala v minulej právnej úprave, keď podľa

§ 93 ods. 1 poslednej vety zákona

o sudcoch v znení od 1. januára 2009 do 30. apríla 2011 bolo možné za splnenia zákonných

predpokladov vyplácanie uvedených príplatkov sudcovi zastaviť).

71.

Na východiskách vymedzených v predchádzajúcich bodoch tohto nálezu ústavný súd posudzoval

ústavnú akceptovateľnosť reštrikčných zásahov zákonodarcu do nárokov sudcov na príplatok

k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému počas ich dočasnej práceneschopnosti.

Inšpirujúc sa prístupom uplatneným v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 27/2015, posudzoval,

či pre reštrikčný zásah zákonodarcu obsiahnutý v napadnutom § 93 ods. 3 zákona o sudcoch

boli kumulatívne splnené podmienky jeho ústavnej akceptovateľnosti, podľa ktorých

išlo o zásah, ktorý

a)

je primerane (dostatočne) odôvodnený nepriaznivou ekonomickou situáciou štátu, primeraný

tejto ekonomickej situácii a zároveň neohrozujúci štandardnú životnú úroveň sudcov,

b)

má dočasnú povahu a trvá len nevyhnutnú dobu,

c)

nie je prejavom svojvôle zákonodarcu.

71.1.

Ad a) Vo vzťahu k prvej podmienke ústavný súd konštatuje, že išlo o reštrikčný zásah

do nárokov sudcov, ktorý nebol počas prípravy vládneho návrhu zákona o reforme súdnictva,

v dôvodovej správe a ani stanoviskách národnej rady a vlády odôvodňovaný zlou ekonomickou

situáciou, ale len vysokou nadštandardnosťou tohto benefitu, teda argumentom, ktorý

je už z hľadiska jeho všeobecnej povahy diskutabilný a vo svojej podstate signalizuje

zlovôľu vo vzťahu k dosiaľ zákonodarcom ustanoveným hmotným benefitom sudcov. Z kvantitatívneho

vyčíslenia dopadov aplikácie napadnutého § 93 ods. 3 zákona o sudcoch na konkrétneho

sudcu, tvoriaceho súčasť stanovísk predsedu najvyššieho správneho súdu a ZSS, ktoré

ústavný súd považuje za objektívne, a teda použiteľné na posudzovanú vec, vyplýva,

že v konkrétnom prípade môže ísť o reštrikčný zásah, ktorý sa citeľne môže dotknúť

štandardnej životnej úrovne sudcu, ktorý je v dôsledku choroby aj dlhšiu dobu práceneschopný,

a teda odkázaný na nároky z nemocenského poistenia.

71.2.

Ad b) Z právnej konštrukcie napadnutého § 93 ods. 3 zákona o sudcoch vyplýva, že

je v ňom zakomponovaná trvalosť reštrikčného zásahu do nárokov sudcov vyplývajúcich

z ich nemocenského poistenia.

71.3.

Ad c) Zákonodarca v posudzovanej veci svoj reštrikčný zásah do hmotného zabezpečenia

sudcov nijako neodôvodnil, pričom zjavne nerešpektoval doterajšie východiská relevantnej

judikatúry ústavného súdu (najmä podmienenosť reštrikčných zásahov do hmotného zabezpečenia

sudcov nepriaznivou ekonomickou situáciou štátu, ako aj ich dočasnosť), a preto sú

v ňom podľa názoru ústavného súdu prítomné aj prvky svojvôle, čo zakladá dostatok

dôvodov na to, aby ústavný súd vyslovil, že napadnuté ustanovenie nie je z ústavného

hľadiska akceptovateľné, a to z dôvodu jeho nezlučiteľnosti s princípmi vyvoditeľnými

z

čl. 1 ods. 1 ústavy

, ako aj s princípmi súdnej a sudcovskej nezávislosti, ktoré sú deklarované v

čl. 141 ods. 1

a

čl. 144 ods. 1 ústavy

.

72.

Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd rozhodol, že bod 49 čl. VIII zákona o reforme

súdnictva, ktorým bol do

§ 93 zákona

o sudcoch vložený odsek 3, nie je v súlade s

čl. 1 ods. 1

v spojení s

čl. 141 ods. 1

a

čl. 144 ods. 1 ústavy

(bod 2 výroku tohto nálezu). V časti namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 návrhu skupiny

poslancov nevyhovel, poukazujúc na dôvody už uvedené v bode 50 tohto nálezu (bod 4

výroku tohto nálezu).

IV.4. K namietanému nesúladu

bodu 79 čl. VIII zákona

o reforme súdnictva v časti odsekov 3 a 4 doplneného

§ 151zf zákona

o sudcoch

(výberové konanie na miesta sudcov najvyššieho správneho súdu)

73.

Podľa

§ 151zf ods. 3 zákona

o sudcoch „Výberové konanie podľa odseku 2 pozostáva z verejného vypočutia v súdnej

rade a overenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti; výberové konanie vyhlasuje a

administratívne a organizačne zabezpečuje predseda súdnej rady.“. Podľa

§ 151zf ods. 4 zákona

o sudcoch „Verejné vypočutie podľa odseku 3 sa uskutočňuje podľa pravidiel verejného

vypočutia kandidátov na sudcu ústavného súdu; ustanovenia osobitného predpisu o organizovaní

a priebehu zasadnutí súdnej rady vrátane zverejňovania ich výsledkov tým nie sú dotknuté.“.

74.

V osobitnej časti dôvodovej správy (odôvodnenie k čl. VII bodu 74) k vládnemu návrhu

zákona o reforme súdnictva sa vo vzťahu k namietaným ustanoveniam zdôrazňuje, že ide

o prechodné ustanovenia, ktorých cieľom je upraviť obsadzovanie voľných miest sudcov

novozriaďovaného najvyššieho správneho súdu, pričom vláda ako predkladateľ tohto návrhu

zákona „

nepovažuje za vhodné, aby voľné miesta sudcov Najvyššieho správneho súdu boli obsadzované

automatickým presunom sudcov správneho kolégia najvyššieho súdu

“. Z dôvodovej správy vyplýva, že osobitný spôsob ustanovovania sudcov novozriaďovaného

najvyššieho správneho súdu súvisí aj s potrebou čo najskôr zabezpečiť jeho sfunkčnenie.

Najvyšší správny súd ku dňu nadobudnutia účinnosti namietanej právnej úpravy nemal

žiaden personálny substrát, keďže nemal sudcov ani predsedu súdu, a preto nebolo možné

aplikovať všeobecnú právnu úpravu uplatňovanú pri obsadzovaní voľných miest sudcov

na všeobecných súdoch.

75.

Vláda vyslovuje nesúhlas s tvrdením skupiny poslancov, podľa ktorého boli uchádzači

o funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu oproti uchádzačom o voľné miesta sudcov

na všeobecných súdoch pozitívne diskriminovaní, keďže „

z platných a účinných právnych noriem nevyplýva... povinnosť zhodných kritérií pri

uchádzaní sa o funkciu sudcu okresného, krajského, najvyššieho, špecializovaného trestného,

najvyššieho správneho alebo ústavného sudcu

“ (k argumentácii vlády pozri aj bod 20.4. tohto nálezu). Namietané ustanovenia obhajuje

vo svojom stanovisku aj národná rada, argumentujúc predovšetkým ich prechodným charakterom,

ako aj ich obsolétnosťou v čase rozhodovania ústavného súdu (pozri bod 19.4. tohto

nálezu). Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší správny súd mal začať vykonávať činnosť

už od 1. augusta 2021, obhajuje zvolený model výberového konania aj predseda najvyššieho

správneho súdu.

76.

Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že napadnutým novelizačným bodom vložené ustanovenia

§ 151zf ods. 3 a 4 zákona

o sudcoch tvoria súčasť siedmej časti tohto zákona označenej nadpisom „Spoločné,

prechodné a záverečné ustanovenia“, pričom samotný

§ 151zf zákona

o sudcoch je označený nadpisom „Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára

2021“. Na tomto základe možno konštatovať, že napadnuté ustanovenia § 151zf ods. 3

a 4 majú charakter prechodných ustanovení a mali časovo obmedzenú aplikovateľnosť

do 31. júla 2021, čo vyplýva z dikcie

§ 151zf ods. 2 zákona

, podľa ktorého „Voľné miesta sudcov podľa odseku 1 sa obsadzujú na základe výsledkov

výberového konania, ktoré do 31. júla 2021 uskutočňuje súdna rada.“. V čase rozhodovania

ústavného súdu nie sú napadnuté ustanovenia zákona o sudcoch už aplikovateľné, a teda

sú obsolentné.

77.

Ústavný súd sa v zásade vie stotožniť s argumentáciou skupiny poslancov, podľa ktorej

by sa dalo uvažovať o pozitívnej diskriminácii uchádzačov o voľné miesta sudcov novozriaďovaného

najvyššieho správneho súdu v porovnaní s uchádzačmi o voľné miesta sudcov všeobecných

súdov (vrátane najvyššieho súdu) v prípade, ak by sa nemuseli podrobiť výberovému

konaniu. Nemôže však

a priori

súhlasiť s tvrdením navrhovateľov, že má ísť o výberové konanie uskutočnené „

za rovnakých podmienok

“, a už vonkoncom nie s argumentáciou, podľa ktorej „.

.. aj čiastočne odlišný postup výberu i čiastočne odlišné zákonné kritériá preukazujú

neprípustné porušenie ústavného príkazu čl. 30 ods. 4 ústavy

“.

78.

Ústavný súd nepovažuje za ústavne neakceptovateľné, ak sú vzhľadom na rozdielnu pôsobnosť

a rozdielne úlohy okresných súdov, krajských súdov, špecializovaného trestného súdu,

najvyššieho súdu, správnych súdov a najvyššieho správneho súdu ustanovené rozdielne

podmienky na výberové konanie na voľné miesta sudcov na jednotlivé súdy tvoriace súčasť

sústavy všeobecných a správnych súdov v Slovenskej republike. Z napadnutého ustanovenia

vyplýva, že v prechodnom období (do 31. júla 2021) sa obsadzovali prvé voľné miesta

sudcov na novozriadenom najvyššom správnom súde „

na základe výsledkov výberového konania

“, ktoré pozostávalo z verejného vypočutia uchádzačov v súdnej rade a overenia predpokladov

sudcovskej spôsobilosti. Zohľadňujúc skutočnosť, že išlo o obsadenie prvých voľných

miest sudcov na novozriadenom najvyššom správnom súde uplatniteľné len do začiatku

činnosti tohto súdu (1. augusta 2021), ktoré bolo potrebné uskutočniť v zrýchlenom

režime a, predovšetkým, zohľadňujúc a zdôrazňujúc ústavné postavenie súdnej rady ako

ústavného orgánu sudcovskej legitimity (

čl. 141a ods. 1 ústavy

), pred ktorým boli uchádzači o prvé voľné miesta sudcov najvyššieho správneho súdu

verejne vypočutí, ústavný súd považuje z ústavného hľadiska

§ 151zf ods. 3 zákona

o sudcoch za akceptovateľný a konštatuje, že z týchto dôvodov nemohol zakladať porušenie

základného práva podľa

čl. 30 ods. 4 ústavy

ani pozitívnu diskrimináciu uchádzačov na voľné miesta novozriadeného najvyššieho

správneho súdu v porovnaní s uchádzačmi o voľné miesta sudcov na iných súdoch.

79.

Rovnako ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľnú dikciu

§ 151zf ods. 4 zákona

o sudcoch, v zmysle ktorej prebiehalo verejné vypočutie uchádzačov o prvé voľné miesta

sudcov na novozriadenom najvyššom správnom súde podľa pravidiel verejného vypočutia

kandidátov na sudcu ústavného súdu, ktoré vychádzajú z príslušných ustanovení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č.

350/1996 Z. z.

o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

Skutočnosť, že uchádzači boli podrobení verejnému vypočutiu, možno považovať za sprísnenie

výberového konania.

80.

Z uvedených dôvodov ústavný súd časti návrhu skupiny poslancov, ktorou namietali

nesúlad novelizačného bodu 79 čl. VIII zákona o reforme súdnictva vkladajúceho do

zákona o sudcoch

§ 151zf ods. 3 a 4

s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

a

čl. 30 ods. 4

v spojení s

čl. 12 ods. 1 ústavy

, nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.5. K namietanému nesúladu zrušenia nárokov prokurátorov na odmenu a reštrikčných

zásahov do výplaty nemocenského

81.

Rovnako ako námietky smerujúce proti zrušeniu nárokov sudcov na odmenu a reštrikčným

zásahom do výplaty ich nemocenského (časť IV.3. odôvodnenia tohto nálezu) aj táto

časť návrhu skupiny poslancov pozostáva z dvoch relatívne samostatných častí.

a) posúdenie súladu

bodov 3, 4, 5 a 6 čl. XI zákona

o reforme súdnictva s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

,

č. 12 ods. 1

a

čl. 149 ústavy

82.

Skupina poslancov v odôvodnení časti svojho návrhu, ktorou namieta neústavnosť zrušenia

nároku prokurátorov na odmenu, poukazuje na svoju podrobnú argumentáciu k námietkam

týkajúcim sa zrušenia nároku sudcov na odmenu a uvádza dôvody, prečo možno argumentáciu

týkajúcu sa materiálneho zabezpečenia sudcov analogicky vzťahovať aj na prokurátorov.

V tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na stanovisko Benátskej komisie [vyjadrené

v Správe o európskych štandardoch týkajúcich sa nezávislosti justičného systému –

Časť II. – Prokuratúra, schválené 17. – 18. decembra 2010, ako aj odporúčanie Rec

(2000) 19 Výboru ministrov Rady Európy o postavení prokuratúry v systéme trestného

súdnictva], z ktorého vyplýva, že orgány prokuratúry tvoria v širšom ponímaní súčasť

súdnictva (výkonu spravodlivosti). Argumentujúc aj ústavnou úpravou prokuratúry v

Slovenskej republike, skupina poslancov zdôrazňuje, že „

ústava garantuje inštitucionálne autonómne postavenie prokuratúry (nie nezávislé postavenie),

ako aj mocenské a funkčné oddelenie od ostatných mocí v štáte. Garancia autonómneho

postavenia od ostatných orgánov štátnej moci, výlučné ústavné zakotvenie o ochrane

práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb a štátu, čo preukazuje

(aj podľa ústavného súdu), že miesto prokuratúry v kontrolnom systéme právneho štátu

je nezastupiteľné..

.“, čo „...

odôvodňuje obsahovo zhodnú (analogickú) úpravu v oblasti materiálneho zabezpečenia

autonómnej činnosti prokurátorov, ako sa vyžaduje pri materiálnom zabezpečení nezávislosti

sudcov

“.

83.

Výhrady k argumentácii skupiny poslancov v časti týkajúcej sa zrušenia nárokov prokurátorov

na odmeny sú vyjadrené predovšetkým v stanovisku národnej rady, v ktorom sa uvádza

«

Ústava v čl. 151 odkazuje úpravu postavenia, práv a povinností prokurátorov v celom

rozsahu na zákon, a to vrátane ich materiálneho zabezpečenia, pričom v ústave nie

sú zakotvené žiadne zásady, ktoré by zákonodarca mal v tomto smere rešpektovať. Ak

by sme si osvojili argumentáciu navrhovateľa, ohľadne porovnateľného postavenia a

úloh prokurátorov a sudcov v štruktúre organizácie verejnej moci, len pripomíname,

že nezávislosť sudcov, z ktorej môžeme vyvodzovať aj právo na ich „materiálnu nezávislosť“,

je výslovne zakotvená v texte ústavy, kým pri prokurátoroch konštatovanie ich nezávislosti

v texte ústavy absentuje, čím nemá odôvodnenie navrhovateľa o protiústavnosti napadnutých

ustanovení základnú oporu v texte ústavy. Aj z uvedeného dôvodu je možné plne uplatniť

argumentáciu v bode 3 tohto vyjadrenia ohľadne materiálneho zabezpečenia sudcov.

» Vláda sa s tvrdením skupiny poslancov o neústavnosti zrušenia nárokov prokurátorov

na odmeny tiež nestotožňuje, ale svoje výhrady obmedzuje len poukazom na svoju argumentáciu

k časti návrhu navrhovateľov týkajúcej sa zrušenia nároku sudcov na odmenu.

84.

Predseda najvyššieho správneho súdu vo svojom stanovisku k tejto časti návrhu skupiny

poslancov len stručne poznamenáva, že k nemu zaujíma obdobné stanovisko ako k námietkam

týkajúcim sa zrušenia nároku sudcov na odmenu a reštrikčných zásahov do výplaty ich

nemocenského, t. j. vo svojej podstate sa stotožňuje s argumentáciou skupiny poslancov

o neústavnosti napadnutých ustanovení zákona o prokurátoroch. Predseda najvyššieho

súdu a ZSS sa vo svojich stanoviskách k tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyjadrujú.

Generálny prokurátor vo svojom stanovisku k zrušeniu nároku prokurátorov na odmenu

okrem iného zdôrazňuje, že v zákonom o reforme súdnictva zrušenej časti zákona o prokurátoroch

boli „

jasne a novým spôsobom vymedzené dôvody a mechanizmy rozhodovania o odmenách ako zložke

platu prokurátorov... O priznaní odmeny síce rozhodoval generálny prokurátor Slovenskej

republiky alebo vedúci služobného úradu (krajský prokurátor), avšak len po predchádzajúcom

vyjadrení príslušnej prokurátorskej rady, čím sa zabraňovalo svojvoľnému a subjektívnemu

priznávaniu odmien prokurátorom.

“.

85.

Ústavný súd akceptuje právne postavenie orgánov prokuratúry a prokurátorov v právnom

poriadku Slovenskej republiky, prostredníctvom ktorého je im zvlášť v trestnej oblasti

zverená pôsobnosť a úlohy, ktoré sú porovnateľné s ústavou garantovaným postavením

súdov a sudcov. Obdobne ako navrhovatelia, a berúc na zreteľ najmä argumentáciu v

stanovisku generálneho prokurátora, na podporu tohto právneho záveru ústavný súd poukazuje

na postoj Benátskej komisie k tejto otázke vyjadrený v Správe o európskych štandardoch

týkajúcich sa nezávislosti justičného systému – Časť II. – Prokuratúra, schválenej

17. – 18. decembra 2010, a tiež na odporúčanie Rec (2000) 19 Výboru ministrov Rady

Európy o postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva.

86.

K výhrade národnej rady, podľa ktorej nemožno porovnávať postavenie prokurátorov

s postavením sudcov vzhľadom na skutočnosť, že princíp nezávislosti súdnictva je vyjadrený

priamo v ústave, zatiaľ čo „

pri prokurátoroch konštatovanie ich nezávislosti v texte ústavy absentuje...

“, ústavný súd zdôrazňuje, že význam postavenia prokuratúry v štruktúre orgánov verejnej

moci v Slovenskej republike zvýraznil samotný ústavodarca tým, že (na rozdiel od celého

radu iných štátov) sústavu orgánov prokuratúry konštitucionalizoval, t. j. upravil

priamo v ústave, a priznal im postavenie osobitného ústavného orgánu právnej ochrany,

obdobne ako verejnému ochrancovi práv (ôsma hlava ústavy), pričom aspoň rámcovo vymedzil

v

čl. 149 ústavy

jej pôsobnosť, ktorá sa neobmedzuje výlučne na ochranu záujmov štátu, ale, naopak,

primárne na ochranu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Z uvedených východísk vyplýva relatívne samostatné postavenie prokuratúry v ústavnom

systéme Slovenskej republiky, ktoré predurčuje aj potrebu zabezpečiť osobitné postavenie

prokurátorov ako kľúčovej personálnej zložky orgánov prokuratúry. V zhode s argumentáciou

obsiahnutou v stanovisku generálneho prokurátora k tzv. funkčnej autonómii prokuratúry

ústavný súd konštatuje, že z už spomínaných medzinárodných dokumentov vyplýva, že

„

prokuratúra sa svojím významom a postavením približuje k súdnictvu. Európske inštitúcie

prijímajú rôzne právne nástroje, ktorých cieľom je v demokratických právnych štátoch

vytvárať záruky aj pre nezávislosť a nestrannosť prokuratúry a prokurátorov.

“.

87.

Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zaoberal právnym postavením

prokuratúry. Išlo najmä o konania vedené pod sp. zn. PL. ÚS 17/08 a sp. zn. PL. ÚS

105/2011 a v ostatnom období najmä konanie vedené pod sp. zn. PL. ÚS 25/2020 a tiež

pod sp. zn. PL. ÚS 1/2022. V posudzovanej veci nepovažuje za potrebné bližšie analyzovať

právne názory vyslovené v týchto konaniach, len na ne odkázať a podčiarknuť, že „

Prokuratúra ako orgán presadzujúci ochranu práv a zákonom chránených záujmov má svoje

miesto v systéme štátnych orgánov a svoju nezastupiteľnú funkciu. Túto funkciu s kompetenciami,

ktoré jej dáva zákon, môže plniť bez toho, aby sa jej pridával prívlastok nezávislosť...

“ (bod 73 nálezu sp. zn. PL. ÚS 25/2020 z 29. septembra 2020).

88.

Nad rámec tejto argumentácie ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na štandardne

uplatňovaný prístup zákonodarcu k zákonnej úprave odmeňovania a v širšom kontexte

aj hmotného zabezpečovania prokurátorov, ktoré bolo a je dlhodobo a konštantne založené

na obdobných zásadách a ak už nie na zhodnej, tak porovnateľnej právnej úprave odmeňovania

sudcov a ich sociálneho zabezpečenia [porovnaj najmä siedmu a ôsmu hlavu zákona o

sudcoch (§ 65 až § 102) s ôsmou a deviatou hlavou zákona o prokurátoroch (§ 92 až

§ 146)].

89.

Vychádzajúc z už uvedených (komparatívnych) úvah o postavení sudcov a prokurátorov,

ústavný súd konštatuje, že závery k otázke ústavnej udržateľnosti zrušenia odmien

sudcov, ktoré uviedol v bodoch 61 až 63 tohto nálezu, uplatňuje aj vo vzťahu k odmenám

prokurátorov. Podobne ako u sudcu ani u prokurátora odmena nepredstavuje obligatórny

inštrument, ktorý by plnil úlohu záruky riadneho výkonu jeho funkcie. Ústavný súd

preto v tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

b) posúdenie súladu bodu 8 čl. XI zákona o reforme súdnictva s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

,

čl. 12 ods. 1

a

čl. 149 ústavy

90.

Druhá časť návrhu skupiny poslancov smerujúca proti zákonu o prokurátoroch v znení

po novelizácii uskutočnenej zákonom o reforme súdnictva sa týka reštrikčných zásahov

do výplaty nemocenského, ku ktorým došlo doplnením odseku 4 do pôvodného textu

§ 131 zákona

o prokurátoroch. Po napadnutej novelizácii patrí príplatok k náhrade príjmu a príplatok

k nemocenskému prokurátorovi počas pracovnej neschopnosti najdlhšie po dobu 60 dní.

Skupina poslancov aj túto časť svojho návrhu odôvodňuje odkazom na svoju argumentáciu

k reštrikčnému zásahu do nárokov sudcov na príplatok k náhrade príjmu a príplatok

k nemocenskému v čase dočasnej práceneschopnosti, ktorú dopĺňa argumentáciou týkajúcou

sa ústavného postavenia prokuratúry, ktoré jej garantuje autonómne postavenie v štruktúre

ústavných orgánov a predurčuje hmotné zabezpečenie prokurátorov porovnateľné s hmotným

zabezpečením sudcov.

91.

Nesúhlas s argumentáciou skupiny poslancov o neústavnosti reštrikčného zásahu do

nároku prokurátorov na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému vyjadrujú

vo svojich stanoviskách národná rada i vláda, pričom v tejto súvislosti v zásade len

odkazujú na svoju argumentáciu, v ktorej formulujú svoje výhrady k tvrdeniu skupiny

poslancov o neústavnosti reštrikčného zásahu do nárokov sudcov súvisiacich s výplatou

ich nemocenského. Naopak, predseda najvyššieho správneho súdu sa s argumentáciou skupiny

poslancov týkajúcou sa tejto časti ich návrhu stotožňuje, poukazujúc na svoj negatívny

postoj k reštrikčným zásahom do nárokov sudcov na výplatu ich nemocenského. Generálny

prokurátor vo svojom stanovisku zdôrazňuje, že na limitovanie príplatku prokurátorov

k náhrade príjmu a príplatku k nemocenskému neexistuje „

legitímny a racionálny dôvod a neobstojí ani v ústavnom teste princípu proporcionality,

a to so zreteľom, že je vyjadrením osobitnej úrovne sociálneho zabezpečenia danej

náročnosťou plnenia povinností a úloh prokurátorov...

“. Predseda najvyššieho súdu a ZSS sa vo svojich stanoviskách k tejto časti návrhu

skupiny poslancov nevyjadrujú.

92.

Vychádzajúc z právnych názorov týkajúcich sa ústavného postavenia prokuratúry, ktoré

predurčuje aj právne postavenie prokurátorov vrátane ich hmotného zabezpečenia (pozri

predovšetkým body 86 až 89 tohto nálezu) a skutočnosti, že napadnutý reštrikčný zásah

je rovnaký ako napadnutý reštrikčný zásah do obdobného nároku sudcu, ústavný súd považoval

za potrebné preskúmať ústavnú akceptovateľnosť § 131 ods. 4 zákona o prokurátoroch

na základe rovnakých kritérií ako reštrikčný zásah do sociálneho zabezpečenia sudcov,

t. j. či boli pre tento reštrikčný zásah kumulatívne splnené nasledujúce podmienky

a)

išlo o zásah, ktorý je primerane (dostatočne) odôvodnený nepriaznivou ekonomickou

situáciou štátu, primeraný tejto ekonomickej situácii a zároveň neohrozujúci štandardnú

životnú úroveň sudcov,

b)

išlo o zásah, ktorý má dočasnú povahu a trvá len nevyhnutnú dobu,

c)

išlo o zásah, ktorý nie je prejavom svojvôle zákonodarcu.

92.1.

Ad a) Vo vzťahu k prvej podmienke ústavný súd konštatuje, že napadnutý reštrikčný

zásah do nárokov sudcov nebol počas prípravy vládneho návrhu zákona o reforme súdnictva

odôvodňovaný zlou ekonomickou situáciou štátu. V dôvodovej správe k vládnemu návrhu

zákona o reforme súdnictva je odôvodnený len poukazom na odôvodnenie tej časti vládneho

návrhu zákona o reforme súdnictva, ktorou došlo k rovnakému reštrikčnému zásahu do

sociálneho zabezpečenia sudcov. Ústavný súd zároveň konštatuje, že kvantitatívne dopady

reštrikčného zásahu do sociálneho zabezpečenia prokurátorov (obdobne ako u sudcov)

sa môžu citeľne dotknúť štandardnej životnej úrovne konkrétneho prokurátora, ktorý

je v dôsledku choroby aj dlhšiu dobu práceneschopný, a teda odkázaný na nároky z nemocenského

poistenia.

92.2.

Ad b) Z právnej konštrukcie napadnutého § 131 ods. 4 zákona o prokurátoroch vyplýva,

že je v ňom zakomponovaná trvalosť reštrikčného zásahu do nárokov prokurátorov vyplývajúcich

z ich nemocenského poistenia.

92.3.

Ad c) Z už uvedeného vyplýva, že zákonodarca v posudzovanej veci svoj reštrikčný

zásah do hmotného zabezpečenia prokurátorov v zásade nijako neodôvodnil a nevzal na

zreteľ ani autonómne ústavné postavenie a úlohy prokuratúry (

čl. 149 ústavy

), ktoré významne predurčuje postavenie prokurátorov vrátane ich hmotného zabezpečenia.

Z uvedených dôvodov sú podľa názoru ústavného súdu v tomto reštrikčnom zásahu zákonodarcu

obsiahnuté prvky svojvôle, čo v spojení so zásahom do princípu právnej istoty a legitímnych

očakávaní prokurátorov, že ich nárok na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému

bude zachovaný v pôvodnom rozsahu, zakladá dostatok dôvodov na to, aby ústavný súd

vyslovil, že napadnutý novelizačný bod zákona o reforme súdnictva, ktorým bol do

§ 131 zákona

o prokurátoroch doplnený odsek 4, nie je v súlade s princípmi vyvoditeľnými s

čl. 1 ods. 1 ústavy

.

93.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že bod 8 čl. XI zákona o reforme súdnictva

nie je v súlade s

čl. 1 ods. 1 ústavy

(

bod 3 výroku tohto nálezu

). Naopak, nenašiel dostatok dôvodov na to, aby rozhodol, že napadnutým reštrikčným

zásahom do sociálneho zabezpečenia prokurátorov dochádza aj k ich diskriminácii, a

preto vo vzťahu k jeho namietanému nesúladu s čl. 12 ods. 1 ústavy návrhu skupiny

poslancov nevyhovel. Takisto v napadnutom ustanovení nevzhliadol nesúlad s navrhovateľmi

uvedenou referenčnou normou

čl. 149 ústavy

, keďže uvedená norma vymedzuje základnú úlohu prokuratúry, nie však jej postavenie

(bod 4 výroku tohto nálezu).

V.

Zhrnutie právnych záverov ústavného súdu k vyhovujúcim výrokom nálezu

94.

Ústavný súd sa v tomto náleze zaoberal návrhom skupiny poslancov v rozsahu tých jeho

častí, ktoré boli uznesením sp. zn. PL. ÚS 2/2012 z 12. októbra 2022 prijaté na ďalšie

konanie. Prijal návrh na ďalšie konanie v rozsahu bodov 7 až 11 petitu navrhnutého

skupinou poslancov, ktoré sa týkali novelizácií označených ustanovení zákona o súdnej

rade, zákona o sudcoch a zákona o prokurátoroch uskutočnených zákonom o reforme súdnictva.

95.

Ústavný súd návrhu skupiny poslancov týmto nálezom vyhovel len čiastočne.

96.

Pokiaľ ide o napadnutý

§ 27ha ods. 3 písm. d) zákona

o súdnej rade, ktorý zakladal sudcovi povinnosť objasniť „... majetkové pomery a

pôvod zdrojov majetku svojho plnoletého dieťaťa, ako aj neplnoletého dieťaťa a manžela,

ktorý s ním žije v domácnosti v prípade, ak pri preverovaní úplnosti majetkového priznania

komisiou súdnej rady vzniknú dôvodné pochybnosti o statočnosti pôvodu majetku sudcu.“,

ústavný súd vyhovel návrhu skupiny poslancov, ale len v časti týkajúcej sa povinnosti

sudcu objasniť majetkové pomery jeho plnoletého dieťaťa, keď rozhodol, že časť ustanovenia

„plnoletého dieťaťa, ako aj“ nie je v súlade s

čl. 1 ods. 1

a

čl. 20 ods. 5 ústavy

, čl. 17 medzinárodného paktu, čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu

(bod 1 výroku tohto nálezu).

96.1.

Tento svoj záver ústavný súd odôvodnil predovšetkým tým, že plnoleté dieťa sudcu

je plnoprávnou fyzickou osobou, ktorá nezávisle od sudcu nadobúda majetok do svojho

výlučného vlastníctva a samostatne rozhoduje o jeho správe, pričom informácie o jeho

majetkových pomeroch sú chránené ústavou garantovaným právom na súkromie. Navyše,

nenašiel ani priamu príčinnú súvislosť medzi majetkovými pomermi plnoletého dieťaťa

sudcu a preukazovaním poctivosti zdrojov majetku sudcu. Podľa jeho názoru časť napadnutého

§ 27ha ods. 3 písm. d) zákona

o súdnej rade týkajúca sa povinnosti sudcu objasňovať majetkové pomery jeho plnoletého

dieťaťa zasahuje nielen do práva plnoletého dieťaťa na súkromie, ale aj pokojného

užívania jeho majetku a nie je zlučiteľná ani so zárukami, ktoré vyplývajú z ústavných

princípov proporcionality, zákazu svojvôle, a zasahuje ústavne neakceptovateľným spôsobom

aj do právnej istoty plnoletého dieťaťa sudcu. Na preverenie majetkových pomerov plnoletého

dieťaťa sudcu má v prípade potreby štát k dispozícii štandardné prostriedky.

96.2.

Záver o ústavnej akceptovateľnosti zvyšného textu

§ 27ha ods. 3 písm. d) zákona

o súdnej rade týkajúceho sa povinnosti sudcu objasniť majetkové pomery a pôvod zdrojov

majetku svojich neplnoletých detí a manžela, ak žijú so sudcom v spoločnej domácnosti,

ústavný súd odôvodnil tým, že ide o osoby, ktoré tvoria spolu integrálne späté spoločenstvo

ľudí chránené navyše explicitne aj ústavou (

čl. 41 ods. 1 ústavy

), ktoré sú v intenzívnom osobnom kontakte a zdieľajú spoločne svoj každodenný život.

Vo vzťahu k neplnoletým deťom sudcu navyše argumentoval tým, že ide o osoby, ktoré

nie sú oprávnené vykonávať právne úkony súvisiace so svojím majetkom bez ingerencie

ich zákonných zástupcov.

97.

Pokiaľ ide o časové obmedzenie nároku sudcov na príplatok k náhrade príjmu a príplatok

k nemocenskému, záver o nesúlade týchto opatrení s

čl. 1 ods. 1

v spojení s

čl. 141 ods. 1

a

čl. 144 ods. 1 ústavy

(bod 2 výroku tohto nálezu) ústavný súd odôvodnil primárne tým, že intenzita tohto

zásahu do hmotného zabezpečenia sudcov podľa jeho názoru dosiahla taký kvantitatívny

rozmer (intenzitu), že významne zasahuje do štandardnej životnej úrovne sudcu a je

spôsobilá ústavne neakceptovateľným spôsobom ohroziť materiálne garancie sudcovskej

nezávislosti. Zároveň ide o zásah, ktorý nekorešponduje s princípom právnej istoty

sudcov, ktorý tvorí integrálnu súčasť generálneho princípu právneho štátu vyplývajúceho

z

čl. 1 ods. 1 ústavy

.

98.

Vyslovenie nesúladu časového obmedzenia nároku prokurátorov na príplatok k náhrade

príjmu alebo nemocenskému s

čl. 1 ods. 1 ústavy

ústavný súd odôvodnil obdobne ako časové obmedzenie nároku sudcov na príplatok k

náhrade príjmu a náhrade nemocenského v čase práceneschopnosti. Zároveň s poukazom

na ústavné postavenie prokuratúry, ktoré významným spôsobom predurčuje právne postavenie

prokurátorov vrátane ich hmotného zabezpečenia, zdôraznil, že postavenie prokurátorov,

ktorí plnia významné úlohy aj v justičnej sfére, je podobné a objektívne porovnateľné

s postavením sudcov. Navyše, rešpektujúc aj svoju doterajšiu judikatúru, považuje

z ústavného hľadiska za akceptovateľný prístup zákonodarcu, ktorý pri právnej regulácii

odmeňovania a sociálneho zabezpečenia sudcov a prokurátorov dlhodobo a štandardne

uplatňuje rovnaké, resp. porovnateľné zásady.

VI.

Právne účinky nálezu

99.

Základným východiskom pre vyvodenie právnych účinkov tohto nálezu (

čl. 125 ods. 3 ústavy

a

§ 91 zákona

o ústavnom súde) je skutočnosť, že derogované ustanovenia sú tzv. novelizačnými bodmi

zákona o reforme súdnictva, ktorými boli zmenené alebo doplnené iné zákony. V deň

straty účinnosti novelizujúcej právnej normy sa preto prestane uplatňovať účinok,

ktorý dovtedy vyvolávala v novelizovanom právnom predpise, čo znamená obnovenie platnosti

a účinnosti novelizovaného právneho predpisu v znení pred nadobudnutím účinnosti derogovaného

novelizačného bodu.

100.

Ústavný súd preto konštatuje

a)

ustanovenie

§ 27ha ods. 3 písm. d) zákona

o súdnej rade v časti slov „plnoletého dieťaťa, ako aj“ stráca účinnosť dňom vyhlásenia

tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“)

a označené ustanovenie zostane platné a účinné výlučne v jeho zvyšnom znení,

b)

ustanovenie § 93 ods. 3 zákona o sudcoch stráca účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu

v zbierke zákonov a označený zákon zostane platný a účinný v znení redukovanom o toto

ustanovenie,

c)

ustanovenie § 131 ods. 4 zákona o prokurátoroch stráca účinnosť dňom vyhlásenia tohto

nálezu v zbierke zákonov a označený zákon zostane platný a účinný v znení redukovanom

o toto ustanovenie.

101.

Účel zosúladenia právnej úpravy je dosiahnutý už uvedenými samotnými účinkami, a

vo vzťahu k novelizovaným právnym predpisom sa nič nezmení ani prípadným márnym uplynutím

lehoty uvedenej v

čl. 125 ods. 3 ústavy

.

P o u č e n i e

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2023

Ivan Fiačan

predseda Ústavného súdu

Slovenskej republiky