V mene Slovenskej republiky

131

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 19/2018-59

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov

Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka,

Miloša Maďara, Petra Straku (sudca spravodajca), Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a

Martina Vernarského prerokoval návrh

Mestského súdu Bratislava IV (pôvodne Okresného súdu Bratislava II)

na začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy

Slovenskej republiky o súlade

§ 9 ods. 7 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 437/2004 Z. z.

o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a

doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom

poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne

a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní

v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky,

za účasti vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania, a takto

r o z h o d o l

Návrhu

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e

I.

Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov

1.

Ústavnému súdu bol 6. augusta 2018 doručený návrh Okresného súdu Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“ alebo „navrhovateľ“) na začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade

§ 9 ods. 7 zákona č. 437/2004 Z. z.

o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a

doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom

poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne

a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní

v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o náhrade

za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia“) s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 13 ods. 4

a

čl. 40 ústavy

.

2.

Navrhovateľ v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/22/2017 rozhoduje o žalobe Petra Rusnáka

(ďalej len „žalobca“) proti Slovenskej kancelárii poisťovateľov (ďalej len „žalovaný“)

vo veci náhrady škody na zdraví z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.

K poškodeniu zdravia došlo pri dopravnej nehode, pri ktorej žalobca utrpel mnohopočetné

poranenia, ktoré si vyžiadali hospitalizáciu a podrobenie sa náročnej a bolestivej

liečbe.

3.

Sporným sa v súdnom konaní stalo stanovenie výšky bolestného znalcom týkajúce sa

poranenia pravej dolnej končatiny.

4.

Znalec obodoval jednotlivé položky poranenia podľa časti I prílohy č. 1 k zákonu

o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia ‒ Sadzby bodového hodnotenia

za bolesť pri úrazoch (ďalej len „sadzobník“) ‒ takto: položka č. 160b – pomliaždenie

kolenného kĺbu ťažšieho stupňa (15 bodov), položka č. 162 – hlboká rana dolnej končatiny

chirurgický ošetrená (15 bodov), položka č. 162 – hlboká rana dolnej končatiny (6x)

chirurgicky ošetrená (90 bodov, zvýšené podľa § 9 ods. 5 a 6 zákona o 90 bodov), položka

č. 164b – svalová prietrž úrazového pôvodu liečená operáciou (50 bodov), položka č.

165b – pretrhnutie väčšieho svalu alebo šľachy liečené operáciou (50 bodov), položka

č. 173a – poranenie vnútorného alebo vonkajšieho menisku (35 bodov), položka č. 195b

– vnútrokĺbová zlomenina horného konca píšťaly obidvoch kondylov s posunutím úlomkov

(130 bodov – zvýšené o 130 bodov), položka č. 197b – zlomenina ihlice bez postihnutia

článkového kĺbu úplná (40 bodov – zvýšené o 20 bodov).

5.

Podľa

§ 9 ods. 7 zákona

o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorým sa ustanovujú

zásady na hodnotenie bolesti, ak poškodený utrpel súčasne viac poškodení na zdraví,

hodnotí sa bolesť za každé poškodenie na zdraví osobitne a bodové hodnotenia sa sčítavajú.

Ak sa však viac poškodení na zdraví vzťahuje na ten istý orgán alebo končatinu, nesmie

súčet bodového hodnotenia prekročiť bodové hodnotenie za anatomickú alebo funkčnú

stratu orgánu alebo končatiny.

6.

Podľa žalovaného znalec postupoval v rozpore s

§ 9 ods. 7 zákona

o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, pretože podľa sadzobníka

strata dolnej končatiny zodpovedá položke č. 220 (odňatie jednej nohy), čomu prislúcha

len 130 bodov. Je teda zrejmé, že znalec obodoval poškodenie zdravia žalobcu v bodovom

hodnotení vyššom, než je podľa zákona prípustné. Prekročil totiž limit, ktorým je

bodové hodnotenie za odňatie dolnej končatiny.

7.

Okresný súd, majúc pochybnosti o ústavnej konformite napadnutej právnej úpravy, v

súlade s

§ 161 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku

uznesením č. k. 13C/22/2017-237 z 11. júla 2018 základné konanie prerušil a podal

návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.

8.

Odôvodnenie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov obsahuje nasledujúce

dôvody.

9.

Okresný súd vychádza z

§ 444 Občianskeho zákonníka

, podľa ktorého sa pri škode na zdraví odškodňujú bolesti poškodeného. Občiansky zákonník

pojem bolesť nekonkretizuje, a preto je potrebné vychádzať z definície pojmu ustanovenej

v

§ 2 ods. 1 zákona

o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia.

10.

Náhrada spôsobenej škody na zdraví predstavuje náhradu za prežitú a odtrpenú fyzickú

či psychickú bolesť spojenú nielen so vznikom samotného poškodenia zdravia, ale aj

spojenú s jeho liečením a odstraňovaním následkov poškodenia.

11.

Základný princíp náhrady škody prežitej bolesti v zmysle zákona o náhrade za bolesť

a za sťaženie spoločenského uplatnenia spočíva v tom, že náhrada vo forme bolestného

sa navyšuje o každú ďalšiu prežitú bolesť, pričom konkrétnemu následku sa podľa sadzobníka

priraďuje určitý počet bodov, prostredníctvom ktorého môže posudzujúci lekár vyhodnotiť

závažnosť následku, jeho trvanie či rozsah.

12.

Vo vzťahu k tvrdenému nesúladu dotknutého ustanovenia

§ 9 ods. 7 zákona

o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia so základným právom na

ochranu zdravia podľa

čl. 40 ústavy

navrhovateľ uvádza, že právo každého na ochranu zdravia v sebe zahŕňa povinnosť štátu

prijať zodpovedajúce a účinné opatrenia zabezpečujúce jeho ochranu a taktiež umožňujúce

riadne vyvodenie zodpovednosti a uplatnenie si nároku na náhradu škody tak, aby v

prípade vzniku nároku bola náhrada poskytnutá za relevantný následok, a to v plnom

rozsahu.

13.

Okresný súd je názoru, že v prípade, keď sa následky poškodenia zdravia prejavia

na jednej končatine či jednom orgáne, pričom ich odstraňovanie vyvolávajúce bolesť

trvá dlhú dobu, vyžaduje si viacero zákrokov a spôsobuje poškodenému dlhotrvajúce

a rozsiahle utrpenie, je nutné konštatovať, že poškodený prežíva bolesť dlhšie a intenzívnejšie

ako keby došlo k strate alebo amputácii jednej končatiny. Ak preto § 9 ods. 7 zákona

o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia stanovuje stratu končatiny

z hľadiska prežitej bolesti ako neprekonateľný mantinel, obchádza tým zmysel samotnej

náhrady škody, pričom redukuje nárok na náhradu za prežitú bolesť aj vtedy, ak je

táto silnejšia, dlhšie trvajúca a intenzívnejšia ako v prípade odstránenia celej končatiny.

Takto naformulované znenie napadnutého ustanovenia je v rozpore so základnou definíciou

bolesti a najmä s princípom náhrady plného rozsahu škody, ktorý je obsahom

§ 444 Občianskeho zákonníka

.

14.

Ak ústava definuje právo na ochranu zdravia ako právo absolútne a jedným zo zákonných

nárokov v prípade škody na zdraví je nárok na odškodnenie prežitej bolesti, podľa

navrhovateľa je akékoľvek obmedzovanie rozsahu nároku na náhradu za prežitú bolesť,

nereflektujúce konkrétny individuálny skutkový stav, obmedzením základného práva v

rozpore s

čl. 13 ods. 4 ústavy

, podľa ktorého sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd musí dbať na ich podstatu

a zmysel.

15.

Zmyslom náhrady škody je v prípade poskytovania bolestného nahradiť poškodenému útrapy

spojené s prežitím konkrétnej bolesti, pričom z medicínskeho hľadiska nie je vylúčené,

že poškodený prežije pri viacerých zásahoch týkajúcich sa jedného a toho istého orgánu

bolesť dlhšiu a intenzívnejšiu ako v prípade straty alebo amputácie tohto orgánu.

16.

Zároveň je nepochybné, že osoba, u ktorej došlo k poškodeniu zdravia konaním iného

subjektu, môže dôvodne očakávať, že spôsobená škoda jej bude nahradená v plnom rozsahu

bez toho, aby štát nastavil úpravu rozsahu nároku na náhradu škody obmedzujúco, bez

prihliadnutia na osobitosti toho-ktorého prípadu. Rozsah právnej úpravy nastavený

ustanovením

§ 9 ods. 7 zákona

o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia teda predstavuje zásah

do princípu právnej istoty a do princípu zachovávania a budovania dôvery v právo v

zmysle

čl. 1 ods. 1 ústavy

.

17.

Na základe uvedeného okresný súd navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že

§ 9 ods. 7 zákona

o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia nie je v súlade s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 13 ods. 4

a

čl. 40 ústavy

.

18.

Ústavnému súdu bolo 13. septembra 2018 doručené vyjadrenie žalobcu k podanému návrhu.

19.

Vzhľadom na to, že vo veci šlo o ústavným súdom nevyžiadané podanie, a vzhľadom na

to, že žalobca nie je účastníkom konania o súlade právnych predpisov podľa

§ 76 zákona č. 314/2018 Z. z.

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd na uvedené podanie

neprihliadal.

20.

Uznesením č. k. PL. ÚS. 19/2018-18 z 28. novembra 2018 ústavný súd prijal návrh na

ďalšie konanie v celom rozsahu.

II.

Stanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka

21.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd vyžiadal písomné stanovisko k

návrhu od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vlády Slovenskej

republiky (ďalej len „vláda“), za ktorú stanovisko predkladá Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“).

II.1. Stanovisko národnej rady

22.

Národná rada vo vyjadrení č. PREDS-93/2019 z 23. januára 2020 navrhla návrhu okresného

súdu nevyhovieť. S upustením od konania ústneho pojednávania súhlasila.

23.

K veci uviedla, že základné právo na ochranu zdravia podľa

čl. 40 ústavy

je potrebné vykladať v zmysle

čl. 51 ústavy

, teda len v zmysle zákona o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia,

ktorý bol prijatý na jeho vykonanie.

24.

V posudzovanom prípade je podľa názoru národnej rady rozhodujúcou otázkou určenie,

či definitívna strata určitej končatiny alebo orgánu má byť chápaná ako maximálna

ujma (bolesť) na zdraví alebo či čiastkové, ale viacnásobné poškodenie danej končatiny

alebo orgánu a s tým spojená bolesť vznikajúca aj pri procese liečby (uvedenia do

pôvodného – zdravého stavu) môže túto maximálnu hranicu prevyšovať.

25.

Podľa

§ 3 ods. 1 zákona

o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa náhrada za bolesť poskytuje

jednorazovo, teda má byť chápaná ako odškodné za bolesť, ktorá vzniká následkom jednorazového

poškodenia zdravia. Až v prípade nutnosti ďalšieho operačného zákroku po skončení

liečenia, ktorý sa pôvodne nepredpokladal, má poškodený nárok na ďalšiu náhradu za

bolesť (§ 3 ods. 4 zákona). V takom prípade zákon počet bodov nijakým spôsobom nelimituje.

Podľa národnej rady je preto potrebné skúmať ústavnosť obmedzenia maximálneho počtu

bodov len čo sa týka paralelného viacnásobného poškodenia končatiny.

26.

Pretože pocit bolesti nie je objektívne merateľný, národná rada uviedla, že zákonodarca

urobil koreláciu medzi objektívnymi, vonkajšími, merateľnými prejavmi poškodenia zdravia

a subjektívnym pocitom bolesti formou bodového ohodnotenia, ktoré by malo zodpovedať

väčšinovej (spriemerovanej) reakcii ľudí na určitý typ poškodenia zdravia. Táto metóda

sa podľa národnej rady zdá najobjektívnejšia napriek tomu, že z medicínskeho pohľadu

môže typovo rovnaké poškodenie zdravia vyvolávať iný pocit bolesti. Národná rada argumentuje

tým, že strata končatiny je (za súčasného stavu medicíny) nezvratný stav, kým v prípade

poškodenia končatiny táto zostáva zachovaná s potenciálom jej úplného uzdravenia.

27.

Ďalším dôležitým aspektom pri posudzovaní prípadu je podľa národnej rady aplikácia

hodnoty spravodlivosti. Spravodlivá aplikácia zákona o náhrade za bolesť a za sťaženie

spoločenského uplatnenia nemôže spočívať v ignorovaní napadnutého ustanovenia

§ 9 ods. 7 zákona

. Spravodlivá aplikácia sa môže, ba musí prejaviť v individuálnom posúdení každého

prípadu, využijúc komplex korektívnych ustanovení právnej normy aj vo forme zvýšenia

či zníženia bodového ohodnotenia a následne bolestného (tak ako sú obsiahnuté v ostatných

odsekoch § 9 zákona). Ignorovaním napadnutého ustanovenia (ako celku) by došlo k popretiu

spravodlivosti ako hodnoty, ktorej prameňom sú morálne zásady imanentné spoločnosti

a ktoré sú „inštitucionalizované“ v texte právnych noriem.

28.

Napokon národná rada argumentom

ad absurdum

poukazuje na teoreticky reálnu situáciu, keď súčet bodového ohodnotenia za viacnásobné

poškodenie končatiny môže prekročiť limitnú hranicu do takej miery, že sa rovná alebo

presahuje súčet bodov pri viacnásobnej strate končatín.

II.2. Stanovisko vlády

29.

Vláda, zastúpená ministerstvom spravodlivosti, vo svojom vyjadrení č. 35999/2019/120

z 22. marca 2019 navrhla návrhu okresného súdu nevyhovieť. K upusteniu od ústneho

pojednávania sa nevyjadrila.

30.

Nestotožňuje sa s tvrdením okresného súdu, že napadnuté ustanovenie

§ 9 ods. 7 zákona

o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia je v rozpore s princípom

náhrady plného rozsahu škody podľa

§ 444 Občianskeho zákonníka

. Danosť

§ 444 Občianskeho zákonníka

chápe len ako hmotnoprávny základ existencie nároku na odškodnenie bolesti, ktorý

ale nijak neupravuje rozsah náhrady škody. Je preto logické, že (plnosť) rozsahu náhrady

škody je upravená predpisom, ktorý tento nárok (resp. hmotnoprávny základ) vykonáva.

Namieta, že bez napadnutého ustanovenia

§ 9 ods. 7 zákona

by sa hmotnoprávny základ

§ 444 Občianskeho zákonníka

mohol minúť účinku, pretože bez náležitej úpravy podmienok, za ktorých možno čo najobjektívnejšie

určiť rozsah nároku na náhradu škody, by sa odškodňovanie mohlo stať arbitrárnym,

čo by spôsobovalo stav právnej neistoty.

31.

Vláda odmieta aj okresným súdom tvrdený absolútny charakter práva na ochranu zdravia

podľa

čl. 40 ústavy

, a to s ohľadom na

čl. 51 ods. 1 ústavy

, podľa ktorého sa možno domáhať tohto práva len v medziach vykonávacích zákonov.

Odkazuje pritom na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/2013 z 10. decembra 2014,

z ktorého odvodzuje, že len zo samotného ústavného zakotvenia práva na ochranu zdravia

v

čl. 40 ústavy

v zásade nevyplýva priamo realizovateľný nárok, keďže nie je bez ďalšieho ustáliteľné,

aké konkrétne oprávnenia a právne povinnosti tvoria jeho obsah. Jeho zákonná konkretizácia

je preto nevyhnutná.

Článok 40 ústavy

má teda len programový charakter. To znamená, že upravuje pozitívny záväzok štátu

prijať takú právnu úpravu na úrovni zákona, ktorá zabezpečí ochranu zdravia obyvateľstva

a zabezpečí zdravotnú starostlivosť.

32.

Obdobné chápanie

čl. 40 ústavy

je podľa názoru vlády možné dedukovať z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/01

zo 4. decembra 2007. Tu poukazuje na šírku koncepcie splnomocnenia pre zákonodarcu

k vydaniu vykonávacej právnej úpravy. Argumentuje, že kým napr. pri

čl. 39 ústavy

je zákonodarca splnomocnený len k úprave „podrobností“ o vykonávaných právach, pri

čl. 40 ústavy

to tak nie je, teda splnomocnenie je širšie.

33.

Z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 vláda dedukuje, že

čl. 40 ústavy

je zákonodarca splnomocnený na úpravu (konkrétnych) podmienok poskytovania zdravotnej

starostlivosti. Samotné vykonanie čl. 40 ústavy v zmysle stanovenia týchto podmienok

prostredníctvom

§ 9 ods. 7 zákona

o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia teda nemožno považovať

za bezprostredné obmedzenie základného práva, nerešpektujúce žiadne limity a medze.

Podstatné je, že

čl. 51 ods. 1 ústavy

svojou formuláciou pripúšťa, že základné práva v ňom uvedené (a teda vrátane čl.

40 ústavy) sú limitované z hľadiska možnosti ich domáhania sa len v medziach zákonov,

ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

34.

Vláda je presvedčená, že

§ 9 ods. 7 zákona

o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia treba považovať za okolnosť

pokrytú

čl. 51 ods. 1 ústavy

, teda ide o stanovenie konkrétnej podmienky pre výkon základného práva. Z uvedeného

dôvodu, aj pokiaľ by limitácia nastavená

§ 9 ods. 7 zákona

mala znamenať zúženie rozsahu práva na náhradu škody na zdraví, uvedené nemožno automaticky

chápať tým spôsobom, že ide o nesúlad s

čl. 40 ústavy

.

35.

Čo sa týka testovania prípadného zásahu do

čl. 40 ústavy

, vláda namieta, že nejde o právo spadajúce do kategórie osobných a politických práv,

pri ktorých sa uplatňuje prísnejší test proporcionality. Keďže v danom prípade ide

o sociálne základné právo, je nevyhnutné naň aplikovať miernejší test proporcionality,

ktorý je sústredený len na test vhodnosti a test racionálneho prepojenia, čo vyplýva

z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/2014 z 10. júna 2015. V rámci nich treba

zisťovať len to, či je možné určitým (rozumným) prostriedkom dosiahnuť (právom) akceptovaný

cieľ. Ústavným limitom napadnutej právnej úpravy je teda len limit racionálnej väzby

medzi obmedzením základného práva a cieľmi, ktoré toto obmedzenie sleduje.

36.

Cieľom napadnutej právnej úpravy je zabezpečenie pozitívneho záväzku štátu spočívajúceho

v možnosti účinného výkonu práva na náhradu škody za prežitú bolesť a tiež stabilita

systému sociálneho zabezpečenia štátu. Keďže z

čl. 51 ods. 1 ústavy

vyplýva v zásade široká miera voľnej úvahy zákonodarcu určiť, akým spôsobom bude

regulovať dotknutú oblasť (v zmysle nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/09 z 26.

januára 2011 ide o „priestor pre legislatívnu činnosť“), postačujúce je, že jeho úvaha

bude mať racionálny základ adekvátny naplneniu cieľa zákona. Napadnutá právna úprava

túto podmienku spĺňa, pretože limitácia náhrady škody viacerých bolestí toho istého

orgánu, resp. končatiny daná jeho stratou (čo je najťažší následok) je dostatočne

rozumná.

37.

Otázku, či je viacnásobné zranenie jednej končatiny neporovnateľne bolestivejšie

ako jej úplná strata či amputácia, je podľa názoru vlády potrebné posudzovať výlučne

z odborného (medicínskeho) hľadiska, pretože samotné prežívanie bolesti je subjektívnou

otázkou vo vzťahu ku každému jedincovi. Anatomická alebo funkčná strata orgánu alebo

končatiny je z objektívneho hľadiska maximálnym možným poškodením na zdraví a predstavuje

najvyšší funkčný deficit. Racionálnym dôsledkom toho je, že takéto maximálne poškodenie

zdravia bude slúžiť ako určitý determinant vo vzťahu k limitácii bodového hodnotenia

bolesti.

38.

Vo veci teda nemôže ísť o taký zásah, ktorý by bol spôsobilý narúšať podstatu alebo

zmysel práva na ochranu zdravia.

39.

Ustanovenie

§ 9 ods. 7 zákona

o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa názoru vlády netreba

chápať izolovane, ale v kontexte ostatných ustanovení zákona. Ak poškodený utrpel

súčasne viac poškodení na zdraví, pre každé poškodenie je potrebné určiť nielen bodové

ohodnotenie (podľa

§ 9 ods. 1 až 4 zákona

), ale treba tiež osobitne skúmať, či vznikol niektorý z dôvodov na zvýšenie bodového

hodnotenia bolesti podľa

§ 9 ods. 5 zákona

. Navyše uvádza, že do úvahy je potrebné brať aj skutočnosť, že

§ 3 ods. 4 zákona

upravuje aj vznik nároku na ďalšiu náhradu za bolesť, ak sa po skončení liečenia

vykoná v súvislosti s poškodením na zdraví operačný výkon, ktorý sa pôvodne nepredpokladal,

pričom poškodený má v takom prípade nárok na ďalšiu náhradu za bolesť ako za poškodenie

na zdraví.

II.3. Replika navrhovateľa

40.

Okresný súd v replike uviedol, že aj po oboznámení sa so stanoviskom národnej rady

a vlády zotrváva na argumentácii, ktorá bola uvedená v návrhu na začatie konania.

Zároveň súhlasil s upustením od konania ústneho pojednávania v prejednávanej veci.

41.

Vzhľadom na obsah vyjadrení účastníkov konania ústavný súd dospel k názoru, že od

ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Na základe

§ 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde sa preto od jeho konania rozhodol upustiť.

III.

Posúdenie dôvodnosti návrhu

42.

Podstatou návrhu okresného súdu je vykreslenie

§ 9 ods. 7 zákona

o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia ako bariéry, ktorou sa

obchádza zmysel princípu náhrady plného rozsahu škody v civilnom práve. Navrhovateľ

poukazuje na to, že princíp náhrady plného rozsahu škody predstavuje v civilnom práve

jeden z rozmerov princípu právnej istoty v zmysle

čl. 1 ods. 1 ústavy

, na základe ktorého adresáti práva dôvodne očakávajú takú kvalitu právnej úpravy,

ktorá tento princíp presadí.

43.

V konkrétnostiach navrhovateľ poukazuje na vnútornú protirečivosť právnej úpravy

upravujúcej právny vzťah, ktorý je predmetom základného konania. Protirečivosť je

v zmysle jeho návrhu daná tým, že zákonodarca Občianskym zákonníkom deklaruje princíp

náhrady plného rozsahu škody na zdraví. Súčasne právnou úpravou konkretizujúcou výšku

peňažnej náhrady za bolesť limituje poskytnutie peňažnej náhrady tak, že každú ujmu

prevyšujúcu určité bodové ohodnotenie z rozsahu nároku na náhradu škody vylučuje.

Tento rozpor má za následok neproporcionálne krátenie peňažnej náhrady.

44.

Na základe uvedeného je navrhované vyslovenie nesúladu napadnutej právnej úpravy

s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 13 ods. 4

a s

čl. 40 ústavy

.

45.

Podľa

čl. 1 ods. 1 ústavy

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú

ideológiu ani náboženstvo.

46.

Princíp právneho štátu ustanovený v

čl. 1 ods. 1 ústavy

je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ústavný súd konštantne

judikuje, že čl. 1 ods. 1 ústavy vyjadruje „najvšeobecnejší princíp“, ktorý sa v Slovenskej

republike uplatňuje a od ktorého sa odvíjajú jednotlivé základné práva a slobody,

ktorých porušením automaticky dochádza aj k porušeniu toho princípu (PL. ÚS 1/2017).

47.

Podľa judikatúry ústavného súdu je namietaný princíp právnej istoty zaraďovaný medzi

základné princípy materiálneho právneho štátu (PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS

25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 17/2014, PL. ÚS 7/2017).

48.

Obsah princípu právnej istoty ústavný súd rámcovo definoval vo veci sp. zn. PL. ÚS

15/98, keď uviedol, že s jeho uplatňovaním sa v právnom štáte spája požiadavka všeobecnosti,

platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem.

49.

Konkrétny obsah princípu právnej istoty je však mimo jeho všeobecnej roviny bližšie

špecifikovateľným až na základe obsahu ďalších, s ním súvisiacich článkov ústavy,

v tomto prípade na základe obsahu dotknutého základného práva alebo slobody determinujúceho

tieto špecifiká.

50.

Podľa

čl. 13 ods. 4 ústavy

pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto

obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

51.

Článok 13 ústavy

opäť predstavuje univerzálnu normu ustanovujúcu všeobecné kritériá a predpoklady

možného obmedzenia základných práv a slobôd. Z jeho obsahu vyplýva, že ústavodarca

rozlišuje medzi povinnosťami a medzami základných práv a slobôd, a to obsahovo aj

formálne. V nadväznosti na takéto rozlíšenie sú v čl. 13 ústavy formulované všeobecné

podmienky ukladania povinností na jednej strane a medzí základných práv a slobôd na

strane druhej (PL. ÚS 10/2013).

52.

Článok 13 ods. 4 ústavy

potom definuje nároky na proporcionalitu právnej úpravy. Je príkazom k optimalizácii

prípadnej kolízie základných práv a slobôd za súčasného sledovania ústavnej konformity

vytýčeného cieľa. To však ústavný súd posudzuje kazuisticky a obdobne ako

čl. 1 ods. 1 ústavy

z pohľadu previazanosti na dotknuté základné práva alebo slobody.

53.

Keďže

čl. 1 ods.1

a

čl. 13 ods. 4 ústavy

sú všeobecnou úpravou, ktorá nadobúda svoj konkrétny zmysel až v spojení s dotknutými

základnými právami alebo slobodami, a keďže navrhovateľ argumentuje týmito článkami

s previazaním na základné právo na ochranu zdravia, ústavný súd konštatuje, že táto

argumentácia musí byť posudzovaná spoločne.

54.

Podľa

čl. 40 ústavy

každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania

právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok,

ktoré ustanoví zákon.

55.

Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 10/2013 konštatoval, že v

čl. 40 ústavy

je deklarovaný pozitívny záväzok štátu účinne zabezpečovať ochranu zdravia, ktorý

je realizovaný predovšetkým prijatím právnej úpravy zameranej na ochranu zdravia.

V náleze sp. zn. PL. ÚS 113/2011 vyslovil, že právo každého na ochranu zdravia podľa

čl. 40 ústavy

zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy

materiálnych a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon.

56.

Z pohľadu vymedzenia referenčných ustanovení je nedostatkom návrhu nezohľadnenie

skutočnosti, že zákonom o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia

je riešený predovšetkým právny dôsledok škodovej udalosti v súkromnej sfére poškodeného,

ktorá zakladá záväzkovo-právny vzťah podľa Občianskeho zákonníka. V ňom má poškodený

nárok na náhradu škody, ktorá môže byť nemateriálnej povahy, ale v konečnom dôsledku

má zakladať materiálny nárok (porovnaj

§ 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka

), teda môže mať dopad na majetkové (občianske) základné právo, s ohľadom na čo môžu

byť chápané aj nároky na jeho proporcionalitu (porovnaj PL. ÚS 10/2016). Fyzické a

sociálne dopady tejto škodovej udalosti zas môžu byť posudzované z pohľadu základného

práva na súkromie.

57.

Z uvedených dôvodov napadnutá právna úprava napriek tomu, že zohľadňuje solidárny

cieľ systému povinného zmluvného poistenia, nie je zameraná na ochranu zdravia, a

teda nespadá do rozsahu (scope)

čl. 40 ústavy

.

58.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že pri rozhodovaní v rámci konania o súlade právnych

predpisov nemôže vybočiť z rámca návrhu na rozhodnutie určeného navrhovateľom a nemôže

ani sám vykonať konverziu navrhovateľom chybne formulovaného petitu návrhu na začatie

konania. V situácii, keď je petit návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov

navrhovateľom z hľadiska práva nesprávne formulovaný, musí ústavný súd – s ohľadom

na viazanosť ústavného súdu petitom – návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov

odmietnuť (porovnaj PL. ÚS 3/2014).

59.

Vo vzťahu k návrhu (jeho rozsahu i obsahu) je preto potrebné konštatovať, že aj keď

ústavný súd v konaní o abstraktnej kontrole noriem môže zobrať do úvahy aj iné argumenty

než len predložené navrhovateľom, pri rozhodovaní o návrhu nemôže vybočiť z nesprávnej

formulácie petitu (porovnaj PL. ÚS 14/2014).

60.

V doterajšej rozhodovacej činnosti už nastala situácia, že ústavný súd nevyhovel

návrhu na nesúlad normy týkajúcej sa náhrady škody, pretože navrhovateľ, všeobecný

súd, navrhol nesúlad s referenčnou normou, do ktorej rozsahu nepatril daný zásah (uznesenie

PL. ÚS 4/96 – súlad náhrady škody z poštovej prepravy s

čl. 47 ods. 3 ústavy

, k tomu porov. bod 29 nálezu PL. ÚS 11/2016).

61.

Keďže podstata návrhu je zameraná na posúdenie súladnosti napadnutej právnej úpravy

z pohľadu základného práva na ochranu zdravia a s ním súvisiacich všeobecných princípov

a keďže nedošlo k zásahu do pozície, ktorá by bola ústavne chránená navrhovateľom

vymedzenými referenčnými ustanoveniami, ústavný súd návrhu nevyhovel, tak ako to je

uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

62.

Podľa

§ 67 zákona

o ústavnom súde pripája k tomuto uzneseniu odlišné stanovisko sudca Peter Straka,

ktoré sa týka výroku a odôvodnenia.

P o u č e n i e

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2024

Ivan Fiačan

predseda Ústavného súdu

Slovenskej republiky