V mene Slovenskej republiky

130

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 6/2023-74

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov

Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca),

Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina

Vernarského o návrhu

verejného ochrancu práv

na začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky

o súlade

§ 2 ods. 4

prvej vety zákona č.

83/1990 Zb.

o združovaní občanov v znení neskorších predpisov a § 12 ods. 4 zákona č. 281/2015

Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a Európskou sociálnou chartou takto

r o z h o d o l

Ustanovenie

§ 2 ods. 4 prvej vety zákona č. 83/1990 Zb.

o združovaní občanov v znení neskorších predpisov a ustanovenie § 12 ods. 4 zákona

č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov

nie sú v súlade

s

čl. 37 ods. 1, 2 a 3

v spojení s

čl. 1 ods. 1

a s

čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky

, ako aj s čl. 11 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 5 v spojení s čl. 6 ods. 2 Európskej sociálnej charty.

O d ô v o d n e n i e

I.

Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov

1.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. PL. ÚS

6/2023-35 z 10. mája 2023 prijal na ďalšie konanie návrh verejného ochrancu práv na

začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej len „ústava“) o súlade

§ 2 ods. 4

prvej vety zákona č.

83/1990 Zb.

o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o združovaní

občanov“) a § 12 ods. 4 zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych

vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o štátnej službe profesionálnych vojakov“) s

čl. 37 ods. 1, 2 a 3

v spojení s

čl. 1 ods. 1

a s

čl. 13 ods. 4 ústavy

, ako aj s čl. 11 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 5 v spojení s čl. 6 ods. 2 (revidovanej) Európskej sociálnej

charty (ďalej len „sociálna charta“).

2.

Podľa

§ 2 ods. 4

prvej vety zákona o združovaní občanov

„Vojaci v činnej službe nemôžu vytvárať odborové organizácie a združovať sa v nich“

a podľa § 12 ods. 4 zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov

„Profesionálny vojak sa nesmie združovať v odborových organizáciách, ktoré pôsobia

v ozbrojených silách a na pracoviskách, kde vykonáva štátnu službu“

.

3.

Navrhovateľ tvrdí, že

čl. 37 ods. 1 a 2 ústavy

predstavujú ústavné vyjadrenie tzv. koaličnej slobody, ktorej prejavom je najmä vytváranie

odborových organizácií zamestnancov a iných združení zamestnancov či združení zamestnávateľov.

Odborové organizácie zamestnancov pritom majú z

čl. 37 ods. 2 ústavy

osobitné postavenie a ich existencia je ústavou garantovaná. Z ustanovení

čl. 37 ods. 1 a 2 ústavy

teda vyplýva základné právo slobodne sa združovať na ochranu svojich hospodárskych

a sociálnych záujmov a právo na nezávislý vznik odborových organizácií. Navrhovateľ

si je vedomý skutočnosti, že tieto práva nie sú absolútne a môžu byť obmedzené v zmysle

čl. 37 ods. 3

v spojení s

čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy

. Zároveň však dodáva, že tieto práva nemôžu byť dotknutým subjektom celkom odňaté.

Uvedené podľa jeho názoru podporuje aj výklad zohľadňujúci

čl. 54 ústavy

obsahujúci výpočet práv, ktoré možno obmedziť profesionálnym vojakom. Právo slobodne

sa združovať na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov (

čl. 37 ods. 1

) ani právo na nezávislý vznik odborov (

čl. 37 ods. 2

) totiž súčasťou tohto výpočtu nie sú.

4.

Navrhovateľ taktiež zdôrazňuje, že práv zaručených v

čl. 37 ods. 1 a 2 ústavy

, aj napriek tomu že sú súčasťou piateho oddielu druhej hlavy ústavy, čiže súčasťou

kategórie hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, sa môžu oprávnené osoby domáhať

priamo, teda bez odkázanosti na vykonávací zákon. Toho dôsledkom je aj skutočnosť,

že na posudzovanie ústavnosti ich obmedzenia sa bude vzťahovať tzv. prísny test proporcionality.

5.

Vo vzťahu k dohovoru navrhovateľ poukazuje na čl. 11 ods. 1, ktorý garantuje právo

zakladať na obranu svojich záujmov odbory, pričom toto právo sa vzťahuje aj na príslušníkov

ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej aj len „ozbrojené sily“), čo navrhovateľ

dokladá aj odkazmi na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

Zdôrazňuje pritom, že čl. 11 ods. 2 dohovoru umožňuje slobodu združovať sa v odboroch

obmedziť, no ESĽP v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že toto obmedzenie, aj v

prípade príslušníkov ozbrojených síl, sa môže týkať výlučne výkonu daného práva. Naopak,

všeobecný zákaz združovať sa v odboroch pre príslušníkov ozbrojených síl v aktívnej

službe je v rozpore s podstatou čl. 11 ods. 1 dohovoru a nejde preto o opatrenie nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti.

6.

Vo vzťahu k sociálnej charte navrhovateľ poukazuje na čl. 5, ktorého obsahom je požiadavka,

aby vnútroštátne právne predpisy alebo administratívne postupy nebránili slobode zamestnancov

zakladať organizácie na ochranu ich hospodárskych a sociálnych záujmov, čo sa má vzťahovať

na všetkých zamestnancov (v najširšom zmysle slova) vrátane príslušníkov ozbrojených

síl. Sociálna charta síce umožňuje obmedziť predmetnú slobodu združovania, v prípade

príslušníkov ozbrojených síl aj v širšej miere, no ani pri tomto obmedzovaní nemožno

siahnuť na jej podstatu, a teda nemožno príslušníkom ozbrojených síl zakázať zakladať

odbory a vstupovať do nich. Navrhovateľ taktiež poukazuje na čl. 6 ods. 2 sociálnej

charty, ktorý zaručuje právo na kolektívne vyjednávanie, ktorého obsahom je záväzok

zmluvných štátov podporovať tam, kde je to potrebné a vhodné, systém dobrovoľného

vyjednávania medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. Sociálna charta pritom neumožňuje

obmedzenie tohto práva pre príslušníkov ozbrojených síl len na základe ich povolania.

7.

Pokiaľ ide o prípadný test proporcionality, navrhovateľ akceptuje, že napadnutá právna

úprava môže sledovať legitímny cieľ spočívajúci v potrebe ochrany bezpečnosti a verejného

poriadku v medziach konkrétnych okolností smerujúci najmä k posilneniu stability ozbrojených

síl. Úplné vylúčenie práva vojakov združovať sa v odborových organizáciách, resp.

ich zakladať a vytvárať, však nemožno považovať nevyhnutné v demokratickej spoločnosti.

Zákonodarca má k dispozícii množstvo iných opatrení, akými môže docieliť obdobné výsledky

bez takého zásadného zásahu do základných práv a slobôd. Ako príklad uvádza umožnenie

vzniku odborových organizácií profesionálnych vojakov s rozumným obmedzením ich činnosti

a oprávnení tak, aby tieto nestratili svoj charakter, no súčasne by významným spôsobom

neohrozovali potrebnú mieru stability ozbrojených síl. V tejto súvislosti poukazuje

aj na podobnú úpravu napríklad vo vzťahu k príslušníkom Policajného zboru.

8.

Navrhovateľ taktiež pripomína, že na neústavnosti napadnutej právnej úpravy nič nemení

existencia združení s profesijným vzťahom k ozbrojeným silám a existencia ich oprávnenia

podľa

§ 120 ods. 6 a 7

zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov (v súčasnosti

§ 120 ods. 7 a 8

zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov, pozn.), keďže tieto združenia nemajú

charakter odborových organizácií a nedokážu ich ani nahradiť. Je to tak z dôvodu,

že nemajú garantované právo účinne vyjadriť požiadavky týkajúce sa pracovných či mzdových

podmienok v mene združených zamestnancov formou kolektívneho vyjednávania či iného

rokovania, resp. nemajú možnosť realizácie iných oprávnení, ako je napríklad uzatváranie

kolektívnych zmlúv a iných dohôd týkajúcich sa platobných podmienok.

II.

Stanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka konania a ďalší priebeh konania

II.1. Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

9.

Národná rada Slovenskej republiky vo svojom liste zo 14. decembra 2023 ústavnému

súdu oznámila, že k predmetnej veci nebude zaujímať žiadne stanovisko.

II.2. Stanovisko vlády Slovenskej republiky

10.

Vláda Slovenskej republiky, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „vláda“), vo svojom stanovisku z 22. júna 2023 k meritu veci uviedla, že

obmedzenie niektorých práv podľa ústavy vo vzťahu k profesionálnym vojakom je priamo

prípustné. Zároveň

§ 120 ods. 6 a 7

zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov poskytuje náhradný prostriedok (inštitút)

na presadzovanie svojich požiadaviek v právnych vzťahoch súvisiacich s ich služobným

pomerom tým, že umožňuje, aby vedúci služobného úradu s jednotlivými štatutárnymi

orgánmi, ktorí zastupujú rôzne záujmové, kultúrne, spoločenské a iné občianske združenia,

ktoré majú profesijný charakter a vzťah k ozbrojeným silám, uzatváral zmluvy na zabezpečenie

zlepšenia podmienok výkonu štátnej služby. Ďalej poukázala na skutočnosť, že Ministerstvo

obrany Slovenskej republiky má v súčasnosti uzatvorených viacero dohôd o vzájomnej

spolupráci s občianskymi združeniami pôsobiacimi v predmetnej oblasti, ktoré sa svojimi

podnetmi, stanoviskami, návrhmi a odporúčaniami, prípadne inou činnosťou podieľajú

na zabezpečení oprávnených záujmov a potrieb profesionálnych vojakov. Občianske združenia

majú reálnu možnosť byť aj účastníkmi procesu tvorby právnych predpisov prostredníctvom

svojich zástupcov delegovaných do pracovnej skupiny, ktorú môže vytvoriť vecný spracovateľ,

môžu sa k návrhom právnych predpisov vyjadrovať a uplatňovať k nim pripomienky už

v štádiu vnútrorezortného pripomienkového konania, ktorými sa následne ministerstvo

obrany zaoberá. Občianske združenia majú možnosť sa k návrhom zákonov v pôsobnosti

ministerstva obrany vyjadrovať aj v rámci medzirezortného pripomienkového konania,

ktoré sa uskutočňuje okrem iného aj s orgánmi a inštitúciami, ktorých sa problematika

návrhu zákona týka, ako aj s verejnosťou, a to ešte pred predložením návrhu zákona

na rokovanie vlády.

11.

Vláda ďalej zdôraznila, že ozbrojené sily Slovenskej republiky majú špecifické postavenie,

ktorým je v zmysle

§ 2 ods. 1 zákona č. 321/2002 Z. z.

o ozbrojených silách Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o ozbrojených silách“) zachovanie mieru, zaručovanie obrany Slovenskej republiky

a plnenie záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika

viazaná. Profesionálni vojaci majú z hľadiska zabezpečenia bezpečnosti a obrany Slovenskej

republiky významnú úlohu, ktorá vyžaduje vysokú mieru oddanosti, disciplíny a sústredenia.

Vo vojenskom prostredí je preto dôležité udržiavať jednotu, hierarchiu a poslušnosť,

čo by mohlo byť negatívne ovplyvnené voľným združovaním sa v odborových organizáciách.

12.

Napadnuté obmedzenia práv nie sú podľa vlády svojvoľné a vyplývajú z verejného záujmu,

t. j. z potreby zabezpečenia pripravenosti ozbrojených síl v stave bezpečnosti [

čl. 1 ods. 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.

o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového

stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon o bezpečnosti štátu v

čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu“)] plniť úlohy podľa

§ 4 zákona o ozbrojených silách

, ktoré sa netýkajú len obdobia trvania krízovej situácie, ale aj stavu bezpečnosti.

Činnosť odborového združenia, hoci aj v obmedzenom rozsahu, by mohla aj v stave bezpečnosti

predstavovať prekážku v príprave a výcviku vojenského personálu na stav krízy a v

rozvoji spôsobilosti ozbrojených síl vyplývajúcich zo základných úloh ozbrojených

síl a z medzinárodných záväzkov.

13.

Ďalším dôvodom na zachovanie aktuálnej právnej úpravy je možné ohrozenie personálnej

mobility profesionálnych vojakov podľa potrieb ozbrojených síl Slovenskej republiky.

Personálny manažment v ozbrojených silách je centralizovaný. Personálne opatrenia

s profesionálnymi vojakmi sú viazané na záväzné postupy určené zákonom a internými

predpismi, zámermi garantov vojenskej odbornosti a veliteľov. Vzhľadom na uvedené

nie je priestor na vyjadrenie sa odborov v tejto oblasti, keďže stanovisko odborov

nemôže mať vplyv na realizáciu obligatórneho personálneho opatrenia. Ani v prípade

úpravy rozvrhnutia služobného času nie je možné prerokovanie s odbormi, keďže služobný

čas musí byť jednoznačne určený plnenými úlohami, nie dohodou medzi veliteľom a odbormi.

Obmedzenie odborových aktivít profesionálnych vojakov predstavuje prostriedok na udržiavanie

flexibility a rýchlosti v rozhodovaní vo vojenskom prostredí.

14.

Profesionálni vojaci majú aj napriek obmedzenému právu združovať sa k dispozícii

iné spôsoby a možnosti na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov, ktoré čiastočne

kompenzujú prísnosť platnej právnej úpravy. Zákonom č.

420/2022 Z. z.

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych

vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým

sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, sa s účinnosťou od 1. januára 2023 zriadila funkcia

vojenského ombudsmana. Hlavnou úlohou vojenského ombudsmana je poskytovanie ochrany

základných ľudských práv a slobôd profesionálnych vojakov pred ich porušovaním protiprávnym

konaním, rozhodovaním alebo nečinnosťou subjektov, ktoré v mene štátu konajú a rozhodujú

vo veciach týkajúcich sa služobného pomeru profesionálneho vojaka podľa zákona o štátnej

službe profesionálnych vojakov a v právnych vzťahoch súvisiacich so štátnou službou

profesionálneho vojaka, zahŕňajúc sem najmä prípady zásahov do základných práv a slobôd

profesionálnych vojakov v súvislosti s plnením úloh Vojenskej polície podľa zákona

č.

124/1992 Zb.

o Vojenskej polícii v znení neskorších predpisov a rozhodovaním o dávkach úrazového

zabezpečenia a o poskytovaní služieb sociálneho zabezpečenia počas trvania štátnej

služby profesionálneho vojaka podľa zákona č.

328/2002 Z. z.

o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov. Už spomenutou novelou sa okrem inštitútu vojenského

ombudsmana zaviedla

§ 120 ods. 1 písm. j)

zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov povinnosť veliteľa vytvárať podmienky

na zvyšovanie starostlivosti o profesionálnych vojakov a ich rodiny. V rámci starostlivosti

o profesionálnych vojakov je zámer realizovať programy zameraný najmä na podporu harmonizácie

rodinného a pracovného života a na podporu komunitného spôsobu života profesionálnych

vojakov a ich rodín. V zmysle

§ 120 ods. 7 a 8

zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov došlo v záujme vytvárania podmienok

na zvyšovanie starostlivosti o profesionálnych vojakov a ich rodiny k rozšíreniu možnosti

spolupráce ministerstva obrany s občianskymi združeniami s profesijným vzťahom k ozbrojeným

silám aj o iné mimovládne neziskové organizácie. Na tento účel môže ministerstvo obrany

s takýmito organizáciami uzatvoriť písomné zmluvy.

15.

Vzhľadom na všetko už uvedené vláda dospela k záveru, že návrhu je potrebné nevyhovieť.

II.3. Replika navrhovateľa

16.

Navrhovateľ vo svojej replike z 25. júla 2023 uviedol, že vláda odkazuje na možnosť

obmedzenia určitých základných práv vo vzťahu k vojakom vyplývajúcu z

čl. 54 ústavy

, opomína však skutočnosť, že základné právo slobodne sa združovať s inými na ochranu

svojich hospodárskych a sociálnych práv podľa

čl. 37 ods. 1 ústavy

a základné právo na nezávislý vznik odborových organizácií podľa

čl. 37 ods. 2 ústavy

vo výpočte podľa

čl. 54 ústavy

absentujú.

17.

Podľa navrhovateľa je potrebné vnímať danú vec aj v kontexte federálnej ústavnej

úpravy Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ktorej čl. 44 predstavuje

ekvivalent

čl. 54 ústavy

. Označený čl. 44 listiny umožňoval zákonodarcovi obmedziť príslušníkom ozbrojených

síl aj právo slobodne sa združovať na účel ochrany hospodárskych a sociálnych záujmov

a právo na nezávislý vznik odborových organizácií. Ústavodarca však takúto možnosť

vypustil, z čoho možno vyvodiť aj jeho úmysel.

18.

Navrhovateľ zdôrazňuje, že z

čl. 37 ods. 3 ústavy

vyplýva pri združeniach na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov možnosť zákonného

obmedzenia vzniku a činnosti odborových organizácií, pri odborových organizáciách

však vyplýva iba zákonné obmedzenie ich činnosti, nie však obmedzenie ich vzniku.

19.

Pokiaľ ide o mimovládne neziskové organizácie s profesijným vzťahom k ozbrojeným

silám (

§ 120 ods. 7 a 8

zákona o štátnej službe vojakov), tieto nepredstavujú relevantný náhradný prostriedok

odborových organizácií. Odborové organizácie vznikajú nezávisle od štátu, kým už označené

mimovládne neziskové organizácie vznikajú na základe registrácie po príslušnom administratívnom

konaní na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky. Pri označených mimovládnych neziskových

organizáciách sa predpokladá iba možnosť, nie však povinnosť spolupráce medzi nimi

a Ministerstvom obrany Slovenskej republiky. Dialóg medzi ministerstvom obrany, resp.

veliteľom a združením nemá charakter kolektívneho vyjednávania podľa zákona č.

2/1991 Zb.

o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov a výsledkom tohto dialógu

nie je kolektívna zmluva, čo oslabuje vplyv združení v porovnaní so štandardnými odborovými

organizáciami, a to napr. v otázkach platových náležitostí, dĺžky dovolenky či v iných

otázkach sociálneho zabezpečenia (predbežné prerokovanie skončenia služobného pomeru

profesionálneho vojaka).

20.

Podobne ani inštitút vojenského ombudsmana nemožno na základe už uvedeného považovať

za plnohodnotnú náhradu možnosti zakladať odborové organizácie. V tomto smere navrhovateľ

poukázal na postavenie vojenského ombudsmana, ktorý svoju funkciu vykonáva v štátnozamestnaneckom

pomere podľa zákona č.

55/2017 Z. z.

o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

teda v právnom vzťahu, ktorý sa vyznačuje faktickou mocenskou asymetriou. Navyše,

podľa druhej vety

§ 4b ods. 1

zákona o štátnej službe vojakov je vojenský ombudsman za výkon svojej funkcie a plnenie

svojich zákonom ustanovených úloh zodpovedný ministrovi obrany. Úloha vojenského ombudsmana

smeruje k zachovaniu určitého jadra sociálnych a hospodárskych práv príslušníkov ozbrojených

síl, spravidla však nerieši postupné zvyšovanie už existujúceho sociálneho štandardu,

čo je úlohou práve odborových organizácií. Napokon, vojenský ombudsman nemá oprávnenie

relevantným subjektom čokoľvek nariaďovať, keď predstavuje iba orgán s tzv. mäkkou

silou.

21.

Zohľadňujúc už uvedené, navrhovateľ zotrval na svojom návrhu.

II.4. Ústne pojednávanie

22.

Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci a že o ústne pojednávanie žiaden z účastníkov nepožiadal, upustil

podľa

§ 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z.

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v

tejto veci.

III.

Relevantná právna úprava

23.

Podľa

čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika

je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

24.

Podľa

čl. 13 ods. 4 ústavy

pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto

obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

25.

Podľa

čl. 37 ods. 1 ústavy

každý má právo sa slobodne združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych

záujmov.

26.

Podľa

čl. 37 ods. 2 ústavy

odborové organizácie vznikajú nezávisle od štátu. Obmedzovať počet odborových organizácií,

ako aj zvýhodňovať niektoré z nich v podniku alebo v odvetví, je neprípustné.

27.

Podľa

čl. 37 ods. 3 ústavy

činnosť odborových organizácií a vznik a činnosť iných združení na ochranu hospodárskych

a sociálnych záujmov možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti

nevyhnutné na ochranu bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo práv a slobôd druhých.

28.

Podľa

čl. 54 ústavy

zákon môže sudcom a prokurátorom obmedziť právo na podnikanie a inú hospodársku činnosť

a právo uvedené v

čl. 29 ods. 2

, zamestnancom štátnej správy a územnej samosprávy vo funkciách, ktoré určí aj právo

uvedené v

čl. 37 ods. 4

, príslušníkom ozbrojených síl a ozbrojených zborov aj práva uvedené v

čl. 27 a 28

, pokiaľ súvisia s výkonom služby. Osobám v povolaniach, ktoré sú bezprostredne nevyhnutné

na ochranu života a zdravia, môže zákon obmedziť právo na štrajk.

29.

Podľa čl. 11 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu pokojného zhromažďovania a

na slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu svojich záujmov

odbory alebo vstupovať do nich.

30.

Podľa čl. 11 ods. 2 dohovoru na výkon týchto práv sa nemôžu uvaliť žiadne obmedzenia

okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme

národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti,

ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Tento článok nebráni

uvaleniu zákonných obmedzení na výkon týchto práv príslušníkmi ozbrojených síl, polície

a štátnej správy.

31.

Podľa čl. 5 sociálnej charty s cieľom zabezpečiť alebo podporovať slobodu pracovníkov

a zamestnávateľov vytvárať miestne, celoštátne alebo medzinárodné organizácie na ochranu

ich hospodárskych a sociálnych záujmov a môcť vstupovať do týchto organizácií sa zmluvné

strany zaväzujú, že vnútroštátne právo ani jeho aplikovanie v praxi nie sú na ujmu

tejto slobody. Rozsah, v akom sa záruky ustanovené týmto článkom aplikujú na políciu,

určia vnútroštátne zákony alebo predpisy. Princíp a rozsah aplikácie týchto záruk

na príslušníkov ozbrojených síl sa upraví príslušnými vnútroštátnymi zákonmi alebo

predpismi.

32.

Podľa čl. 6 ods. 2 sociálnej charty na zabezpečenie účinného výkonu práva kolektívne

vyjednávať sa zmluvné strany zaväzujú podporovať tam, kde je to potrebné a vhodné,

systém dobrovoľného vyjednávania medzi zamestnávateľmi alebo ich organizáciami na

jednej strane a organizáciami pracovníkov na druhej strane s cieľom upraviť podmienky

zamestnania kolektívnymi zmluvami.

33.

Podľa

§ 2 ods. 4

prvej vety zákona o združovaní občanov vojaci v činnej službe nemôžu vytvárať odborové

organizácie a združovať sa v nich.

34.

Podľa § 12 ods. 4 zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov profesionálny vojak

sa nesmie združovať v odborových organizáciách, ktoré pôsobia v ozbrojených silách

a na pracoviskách, kde vykonáva štátnu službu.

35.

Podľa

§ 120 ods. 6

zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov na profesionálneho vojaka sa pri

plnení úloh ozbrojených síl a plnení úloh podľa osobitných predpisov vzťahujú ustanovenia

osobitného predpisu upravujúceho bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, len ak to

technické možnosti zbraní, zbraňových systémov, výzbroje a vojenskej techniky umožňujú;

ak to technické možnosti neumožňujú, veliteľ zabezpečí najvyššiu možnú úroveň bezpečnosti

a ochrany zdravia.

36.

Podľa

§ 120 ods. 7

zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov mimovládna nezisková organizácia,

ktorej údaje sa zapisujú do registra mimovládnych neziskových organizácií, môže uzatvoriť

s ministerstvom písomnú zmluvu o spolupráci pri vytváraní podmienok na zvyšovanie

starostlivosti o profesionálnych vojakov a ich rodiny.

IV.

Posúdenie dôvodnosti návrhu

37.

Predmetom napadnutej právnej úpravy je zákaz uložený vojakom v činnej službe (zákon

o združovaní občanov) a profesionálnym vojakom (zákon o štátnej službe profesionálnych

vojakov) vytvárať odborové organizácie a združovať sa v nich. Navrhovateľ tvrdí, že

takýto zákaz je v rozpore s označenými ustanoveniami ústavy, dohovoru a sociálnej

charty zaručujúcimi každému slobodu združovania. Vláda zas poukazuje na špecifické

postavenie príslušníkov ozbrojených síl, v ktorom je na účel plnenia ich úloh zdôraznená

jednota, hierarchia a poslušnosť. Podľa vlády taktiež v našich podmienkach existujú

iné spôsoby participácie profesionálnych vojakov na zlepšovaní ich sociálneho a iného

postavenia, ktoré takýto zákaz v dostatočnej miere kompenzujú.

38.

Ústavný súd považuje na úvod za potrebné ozrejmiť, že v súčasnosti je z pohľadu profesionálnych

vojakov v praxi relevantným predovšetkým § 12 ods. 4 zákona o štátnej službe profesionálnych

vojakov, v zmysle ktorého sa profesionálny vojak nesmie združovať v odborových organizáciách,

ktoré pôsobia v ozbrojených silách a na pracoviskách, kde vykonáva štátnu službu.

39.

Pokiaľ ide o

§ 2 ods. 4

prvej vety zákona o združovaní občanov, v zmysle ktorého vojaci v činnej službe nemôžu

vytvárať odborové organizácie a združovať sa v nich, ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že pojem „vojak v činnej službe“ síce právna úprava dodnes používa (napadnuté ustanovenie

§ 2 ods. 4

prvej vety zákona o združovaní občanov,

§ 63 ods. 5 zákona č. 4/2001 Z. z.

o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov), avšak samotný

obsah pojmu „vojak v činnej službe“ už dnes nedefinuje (zákon č.

570/2005 Z. z.

o brannej povinnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

ktorého prijatie bolo reakciou na plánované zmeny rozsahu brannej povinnosti po dosiahnutí

úplnej profesionalizácie ozbrojených síl, definuje vojaka v zálohe a vojaka v mimoriadnej

službe, zákon o štátnej službe profesionálnych vojakov definuje profesionálneho vojaka,

zákon č.

321/2002 Z. z.

o ozbrojených silách Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov používa pojem

príslušník ozbrojených síl, pričom ani ústavný zákon o bezpečnosti štátu v čase vojny,

vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu pri definícii ozbrojených síl

v

čl. 1 ods. 6

na pojem „vojak v činnej službe“ vôbec neodkazuje).

40.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na skutočnosť, že ako navrhovateľ

vo svojom podaní, tak aj vláda vo svojom vyjadrení „vojakov v činnej službe“ a „profesionálnych

vojakov“ v podstate stotožňujú. Zároveň v zmysle

§ 9a

zákona o združovaní občanov sa návrh na evidenciu odborovej organizácie zasiela Ministerstvu

vnútra Slovenskej republiky. Prax sa teda javí byť taká, že napriek zmenám v právnom

poriadku je na účel možnosti vzniku odborov profesionálnych vojakov stále relevantným

aj

§ 2 ods. 4

prvej vety zákona o združovaní občanov. Ako také bude toto platné a účinné ustanovenie

právneho poriadku v tomto konaní preskúmané.

IV.1. Namietaný nesúlad s

čl. 37 ods. 1, 2 a 3

v spojení s

čl. 1 ods. 1

a

čl. 13 ods. 4 ústavy

41.

Ústavný súd na úvod konštatuje, že právo slobodne sa združovať na účel ochrany hospodárskych

a sociálnych záujmov vyplýva priamo z textu

čl. 37 ústavy

, ktorý predstavuje

lex specialis

ustanovenie k

čl. 29 ústavy

zaručujúcemu politické právo slobodne sa združovať.

42.

Sloboda združovania sa na účel ochrany hospodárskych a sociálnych záujmov podľa

čl. 37 ods. 1 ústavy

je priznaná každému, teda aj príslušníkom ozbrojených síl a ozbrojených zborov.

43.

Pokiaľ ide o namietaný nesúlad s ústavou, ústavný súd poukazuje na text

čl. 37 ústavy

, ktorý v odseku 3 umožňuje pri odborových organizáciách obmedziť výslovne iba ich

činnosť, nie však ich vznik − s možnosťou obmedzenia samotného vzniku ústava počíta

iba pri iných združeniach na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov (napr. pri

združeniach zamestnávateľov). Uvedené je podporené aj textom odseku 2 označeného článku,

ktorý ustanovuje, že odborové organizácie vznikajú nezávisle od štátu, čo znamená

aj nezávisle od jeho vôle (pozri tiež Baňouch, Hynek; Baroš, Jiří; Bobek, Michal;

Jäger, Petr; Kokeš, Marian; Kysela, Jan; Langášek, Tomáš; Molek, Pavel; Pospíšil,

Ivo; Šimáčková, Kateřina; Šimíček, Vojtěch; Wagnerová, Eliška; Wintr, Jan. Listina

základních práv a svobod – komentář).

44.

Navyše,

čl. 54

ústavy umožňuje pri príslušníkoch ozbrojených síl a ozbrojených zborov zákonom obmedziť

ich petičné právo (

čl. 27 ústavy

) a ich základné právo pokojne sa zhromažďovať (

čl. 28 ústavy

), zatiaľ čo čl. 44 listiny, ktorý bol v podstate preklopený do

čl. 54 ústavy

, odkazuje pri príslušníkoch bezpečnostných zborov a príslušníkoch ozbrojených síl

na možnosť obmedzenia ich petičného práva (čl. 18 listiny), základného práva pokojne

sa zhromažďovať (čl. 19 listiny) a – na rozdiel od ústavy – aj základného práva slobodne

sa združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov (čl. 27

ods. 1 až 3 listiny). Aj z uvedeného je podľa názoru ústavného súdu zrejmý úmysel

ústavodarcu priznať základné právo podľa

čl. 37 ústavy

aj príslušníkom ozbrojených síl a ozbrojených zborov.

45.

Z

čl. 37 ústavy

teda vyplýva, že ústava neumožňuje zakázať vznik odborových organizácií, ale iba

obmedziť ich činnosť, čo platí v plnom rozsahu aj v prípade príslušníkov ozbrojených

síl a ozbrojených zborov. Odborové organizácie ako také vznikajú nezávisle od štátu

(

čl. 37 ods. 2 ústavy

) a ich vznik nemôže štát, a to ani v prípade vojakov, zákonom obmedziť, už vôbec

nie zakázať (

čl. 37 ods. 3 ústavy

).

46.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd ďalej konštatuje, že v prípade, ak odborové

organizácie vznikajú nezávisle od vôle štátu, je možné do nich nezávisle od jeho vôle

aj vstúpiť. V opačnom prípade by v praxi vznikla paradoxná situácia, v ktorej by si

(každý) jednotlivec mohol založiť svoju vlastnú odborovú organizáciu, nemohol by však

vstúpiť do už existujúcej. K uvedenému je potrebné zdôrazniť, že samotný odsek 1 príslušného

článku ústavy ustanovuje, že ide o základné právo slobodne sa združovať s inými na

ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov.

47.

Zákonodarca tak má v zmysle ústavy možnosť obmedziť činnosť odborových organizácií

vrátane odborových organizácií profesionálnych vojakov, avšak samotné odborové organizácie

profesionálnych vojakov vznikajú nezávisle od jeho vôle priamo z ústavy.

48.

Ústavný súd pre úplnosť konštatuje, že ak ústava výslovne vylučuje možnosť zákonom

zakázať vznik odborových organizácií, o to menej je potom možné takýto ústavou vylúčený

zákaz kompenzovať iným spôsobom či formou ochrany hospodárskych a sociálnych záujmov

dotknutých subjektov, ako na to poukazovala vláda vo svojom vyjadrení (pozri bod 14

tohto nálezu).

49.

Na základe uvedených úvah ústavný súd dospel k záveru, že napadnutá právna úprava

nie je v súlade s

čl. 37 ods. 1, 2 a 3

v spojení s

čl. 1 ods. 1

a s

čl. 13 ods. 4 ústavy

.

IV.2. Namietaný nesúlad s čl. 11 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 5 v spojení s čl. 6 ods.

2 sociálnej charty

50.

Aj napriek vysloveniu nesúladu napadnutej právnej úpravy s príslušnými ustanoveniami

ústavy ústavný súd považuje za potrebné preskúmať aj jej súlad s dohovorom a sociálnou

chartou, pretože právne závery v tejto otázke sú aplikovateľné na možnosť samotného

obmedzenia činnosti odborových organizácií profesionálnych vojakov. Nejde teda iba

o teoretickú či akademickú otázku, ale o stanovenie hraníc na možné obmedzenia označených

práv z pohľadu štandardov dohovoru a sociálnej charty, a primerane aj základného práva

podľa

čl. 37 ods. 1 ústavy

.

51.

Článok 5 sociálnej charty priznáva právo združovať sa v organizáciách na účel ochrany

hospodárskych a sociálnych záujmov pracovníkom a zamestnávateľom, zároveň však bližšie

špecifikuje, že podrobnosti o aplikácii tohto práva na príslušníkov ozbrojených síl

sa zveruje príslušnej vnútroštátnou právnej úprave. Z uvedeného je zrejmé, že právo

zaručené v čl. 5 sociálnej charty ako také je priznané aj príslušníkom ozbrojených

síl. Tento záver potvrdzujú aj rozhodnutia Európskeho výboru pre sociálne práva [napr.

rozhodnutie vo veci European Organisation of Military Associations (EUROMIL) proti

Írsku z 12. 9. 2017, sťažnosť č. 112/2014, týkajúce sa namietaného porušenia práva

podľa čl. 5 sociálnej charty vo vzťahu k organizácii zastrešujúcej príslušníkov ozbrojených

síl].

52.

Pokiaľ ide o právo na slobodu združovania podľa čl. 11 ods. 1 dohovoru, ESĽP judikoval,

že právo slobodne sa združovať v odborových organizáciách možno na účely dohovoru

považovať za aspekt práva slobodne sa združovať [pozri rozsudok vo veci Matelly proti

Francúzsku z 2. 10. 2014, sťažnosť č. 10609/10, bod 55; tiež rozsudok vo veci Adefdromil

proti Francúzsku z 2. 10. 2014, sťažnosť č. 32191/09, bod 41].

53.

Sociálna charta i dohovor teda priznávajú každému, to znamená aj príslušníkom ozbrojených

síl, právo slobodne sa združovať.

54.

Zatiaľ čo obmedzenia základného práva slobodne sa združovať na účel ochrany hospodárskych

a sociálnych záujmov podľa

čl. 37 ods. 3 ústavy

možno prijímať zákonom (i) v prípade, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti

nevyhnutné (ii) na ochranu bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo práv a slobôd

druhých (iii), sociálna charta a dohovor pri práve slobodne sa združovať výslovne

odkazujú aj na možnosť jeho obmedzenia vo vzťahu k príslušníkom ozbrojených síl (čl.

5 charty a čl. 11 ods. 2 dohovoru).

55.

Podľa názoru ústavného súdu je potrebné vnímať odkazy dohovoru a sociálnej charty

na špecifickú možnosť obmedzenia práva slobodne sa združovať pri príslušníkoch ozbrojených

síl v špecifickom historickom kontexte – mnohé medzinárodné zmluvy a dokumenty týkajúce

sa práva slobodne sa združovať vrátane sociálnej charty a dohovoru boli prijaté v

citlivej povojnovej atmosfére 50. a 60. rokoch minulého storočia, teda v čase, keď

bola armáda budovaná predovšetkým na základe odvodov a v spoločnosti rezonovali oprávnené

obavy z prevzatia moci príslušníkmi ozbrojených síl a zborov. Súčasné moderné ozbrojené

zložky sú už budované na základe zmluvného vzťahu (u nás štátna služba v služobnom

pomere, pozn.) a ich príslušníkmi sú v zásade profesionálni vojaci z povolania organizovaní

v štruktúre podobnej korporácii, ktorú ako takú charakterizuje vyššia efektívnosť

a väčšia flexibilita pri plnení jej úloh (Heinecken, Lindy. “Discontent Within the

Ranks?: Officers’ Attitudes Toward Military Employment and Representation - A Four-Country

Comparative Study.” Armed Forces & Society, vol. 35, no. 3, 2009, s. 477 – 500.; pozri

aj dôvodovú správu k zákonu o štátnej službe profesionálnych vojakov, ktorá odkazuje

na cieľ budovania moderných, relatívne malých, ale dobre vycvičených ozbrojených síl

Slovenskej republiky).

56.

Práve prechod od budovania ozbrojených síl na základe odvodov k profesionálnej armáde,

ako aj inštitucionálna transformácia štátov v 20. storočí, klesajúca prestíž a politický

vplyv vojenského povolania a napokon aj zmena povahy pracovnej náplne individuálnych

vojakov viedli v posledných desaťročiach k posilneniu tendencie smerujúcej k umožneniu

odborovej reprezentácie príslušníkov ozbrojených síl (G. Caforio and M. Nuciari, Handbook

of the Sociology of the Military, Handbooks of Sociology and Social Research, s. 377

a nasl.; k pracovnej náplni vojaka pozri

§ 4

zákona o ozbrojených silách).

57.

Aj bez špecifického ústavného odkazu na možnosť obmedzenia základného práva slobodne

sa združovať na účel ochrany hospodárskych a sociálnych záujmov podľa

čl. 37 ods. 1 ústavy

u príslušníkov ozbrojených síl (absencia tejto špecifickej limitačnej klauzuly) ústavný

súd vníma, že pri posudzovaní rozsahu označeného základného práva je potrebné prihliadať

na špecifiká fungovania ozbrojených síl, ktoré v štáte plnia osobitnú sociálnu funkciu

legitímneho manažmentu násilia, čím zabezpečujú predovšetkým zvrchovanosť Slovenskej

republiky (

čl. 1 ods. 1 ústavy

) a jednotnosť jej územia (

čl. 3 ods. 1 ústavy

), plnenie medzinárodných záväzkov, ktoré na seba Slovenská republika prebrala (

čl. 1 ods. 2 ústavy

), ako aj ochranu základných ľudských práv a slobôd každého na našom území (

čl. 12

a nasl. ústavy; podrobnejšie aj

čl. 1

ústavného zákona o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu

a núdzového stavu).

58.

Z už uvedených teoretických východísk vyplýva, že právo slobodne sa združovať na

účel ochrany hospodárskych a sociálnych záujmov pre príslušníkov ozbrojených síl a

ozbrojených zborov môže byť podľa ústavy, dohovoru a sociálnej charty obmedzené, pričom

pri posudzovaní možných obmedzení je zo strany ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifické

aspekty fungovania a poslania ozbrojených síl v demokratickej spoločnosti.

59.

Pokiaľ ide o samotné obmedzenia, ústavný súd konštatuje, že z použitia pojmu „obmedzenie“

vyplýva, že určitý rozsah práva – akokoľvek úzky – musí zostať zachovaný. Ak by bolo

právo slobodne sa združovať na účel ochrany hospodárskych a sociálnych záujmov pri

určitej skupine osôb úplne zakázané či vylúčené, nešlo by už o obmedzenie, ale o celkový

zákaz [tzv.

blanket ban

alebo

blanket prohibition

; pozri tiež rozhodnutie Európskeho výboru pre sociálne práva vo veci European Council

of Police Trade Unions (CESP) proti Francúzsku z 27. 1. 2016, sťažnosť č. 101/2013;

už citovaný rozsudok Matelly, bod 75].

60.

Európsky súd pre ľudské práva k možnosti obmedzenia práva podľa čl. 11 dohovoru konštatoval,

že príslušné obmedzenia pri troch skupinách osôb (príslušníci ozbrojených síl, polície

a štátnej správy) by sa mali týkať len „výkonu“ tohto práva a nesmú narušiť jeho podstatu

(rozsudok Veľkej komory vo veci Demir and Baykara proti Turecku z 12. 11. 2008, sťažnosť

č. 34503/97, body 97 a 119). Aj keď druhá veta čl. 11 ods. 2 dohovoru výslovne neodkazuje

na požiadavku nevyhnutnosti, ESĽP judikoval, že zákonné obmedzenia uložené na príslušníkov

ozbrojených síl, polície a úradníkov štátnej správy musia taktiež spĺňať podmienky

naliehavej spoločenskej potreby a „nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti“ [už

citovaný Adefdromil, body 42 až 45; tiež rozsudok vo veci Odborový zväz polície proti

Slovenskej republike z 25. 9. 2012, sťažnosť č. 11828/08, body 62 a nasl.].

61.

Nad rámec uvedeného je v tomto bode vhodné poukázať aj na Odporúčanie Výboru ministrov

Rady Európy CM/Rec (2010) 4 členským štátom o ľudských právach príslušníkov ozbrojených

síl, v zmysle ktorého by príslušníci ozbrojených síl mali mať právo vstúpiť do nezávislých

organizácií zastupujúcich ich záujmy a mať právo organizovať sa a kolektívne vyjednávať.

Ak nie sú priznané niektoré z týchto práv, pokračujúce zdôvodňovanie takýchto obmedzení

by malo byť prehodnotené a nepotrebné a neproporcionálne obmedzenia práva zhromažďovať

sa a združovať sa by mali byť odstránené (bod 55 označeného odporúčania).

62.

Pokiaľ ide o charakter a rozsah obmedzení práva príslušníkov ozbrojených síl slobodne

sa združovať, ten sa pohybuje v spektre od absolútneho zákazu (predmetný prípad) až

po v zásade neobmedzený prístup k tomuto právu (napr. krajiny Škandinávie, Rakúsko,

Nemecko). Niektoré krajiny umožňujú profesionálnym vojakom združovať sa v neodborových

organizáciách (napr. Poľsko) alebo je zákaz združovania v odborových organizáciách

kompenzovaný katalógom záruk a výhod, prostredníctvom ktorých sa zabezpečuje účinné

zastupovanie profesionálnych a sociálnych záujmov členov ozbrojených síl [napr. Kanada,

do roku 2018 aj Taliansko; podrobnejšie pozri porovnanie v Gołaś, Jakub. (2022). Military

Unionism from the Perspective of International Law: Between National Security and

Freedom of Association. International Journal of Comparative Labour Law and Industrial

Relations. 38. 299 – 330; tiež Falsone, Maurizio. (2021). Union Freedoms in the Armed

Forces: Still a Taboo?. Industrial Law Journal].

63.

Ústavný súd vníma argument, že slobodné združovanie profesionálnych vojakov na účel

ochrany ich hospodárskych a sociálnych záujmov by mohlo byť v určitom napätí s disciplínou,

poslušnosťou a lojalitou, ktorá sa od nich legitímne vyžaduje, čo by potenciálne mohlo

viesť až k zníženiu efektívnosti a pripravenosti armády. Rovnako ústavný súd nespúšťa

zo zreteľa dôležitý princíp apolitizácie ozbrojených síl, ktorý síce nie je v ústave

priamo zakotvený, je však v právnom štáte jednou zo základných záruk demokratického

fungovania spoločnosti (PL. ÚS 10/09 o združovaní vojakov v politických stranách a

hnutiach; k sledovaniu legitímneho cieľa politicky neutrálnej armády pozri rozhodnutie

o prijateľnosti vo veci Erdel proti Nemecku z 13. 2. 2007, sťažnosť č. 30067/04; tiež

rozsudok Veľkej komory vo veci Rekvényi proti Maďarsku z 20. 5. 1999, sťažnosť č.

25390/94, bod 46). Napokon, osobitnú dôležitosť možno taktiež pripísať aj „povinnosti

lojality a zdržanlivosti“ príslušníkov ozbrojených síl, polície a štátnej správy (už

citovaný rozsudok vo veci Odborový zväz polície proti Slovenskej republike, bod 57).

64.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k pojmu „poriadok“ podľa čl. 10

ods. 2 dohovoru upresnil, že okrem verejného poriadku ide aj o poriadok, ktorý musí

prevládať v rámci určitej sociálnej skupiny, akou sú aj ozbrojené sily, pretože neporiadok

či neusporiadanosť v tejto skupine môže mať dopad na poriadok v spoločnosti ako celku

(rozsudok vo veci Engel a ďalší proti Holandsku z 8. 6. 1976, sťažnosti č. 5100/71,

č. 5101/71, č. 5102/71, č. 5354/72 a č. 5370/72, bod 98).

65.

Zohľadňujúc už uvedené, ústavný súd vo vzťahu k predmetu tohto konania konštatuje,

že obmedzenie práva slobodne sa združovať podľa čl. 11 ods. 1 dohovoru a čl. 5 charty

vo vzťahu k príslušníkom ozbrojených síl (profesionálnym vojakom) má zákonný základ

a sleduje (akceptovateľný) legitímny cieľ, za ktorý možno v najvšeobecnejšej rovine

považovať ochranu bezpečnosti štátu a verejného poriadku.

66.

Ostáva teda posúdiť, či v prípade napadnutej právnej úpravy ide na účel sociálnej

charty a dohovoru o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie

uvedeného sledovaného cieľa.

67.

Ako už bolo uvedené, špecifická povaha úlohy ozbrojených síl umožňuje zákonodarcovi

obmedziť právo slobodne sa združovať na účel ochrany hospodárskych a sociálnych záujmov

vo vzťahu k príslušníkom ozbrojených síl aj značným spôsobom, nie však do tej miery,

že ich úplne zbaví označeného práva (už citovaný Matelly, bod 71). Úplný zákaz zakladania

odborových organizácií alebo vstupu do nich vo vzťahu k príslušníkom ozbrojených síl

zasahuje do samotnej podstaty ich slobody združovania, a preto je neakceptovateľný

ako z pohľadu dohovoru (už citovaný Adefdromil, bod 60; tiež už citovaný Matelly,

bod 75), tak aj z pohľadu sociálnej charty (už citované rozhodnutie Európskeho výboru

pre sociálne práva EUROMIL proti Írsku).

68.

Nad rámec uvedeného vo vzťahu k namietanému nesúladu s čl. 11 ods. 1 a 2 dohovoru

a čl. 5 v spojení s čl. 6 ods. 2 sociálnej charty ústavný súd dopĺňa, že

§ 120 ods. 7 a 8

zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov síce priznáva vojakom istú možnosť

obhajovať svoje sociálne a hospodárske práva (pozri bod 14 tohto nálezu), avšak na

to, aby takáto možnosť mohla v praxi kompenzovať zákaz združovania sa v odborových

organizáciách, je potrebné, aby bola zamestnancom primeraným spôsobom nahradená aj

možnosť kolektívne vyjednávať, pretože možnosť kolektívne vyjednávať predstavuje jeden

zo základných aspektov „práva zakladať odborové organizácie a vstupovať do nich na

ochranu svojich záujmov“ (už citovaný rozsudok Demir a Baykara, body 145 a 154; tiež

rozsudok Veľkej komory vo veci Sindicatul “Păstorul cel Bun” proti Rumunsku z 9. 7.

2013, sťažnosť č. 2330/09, bod 135).

69.

Možnosť kolektívne vyjednávať [v našich podmienkach základné právo na kolektívne

vyjednávanie podľa

čl. 36 ods. 1 písm. g) ústavy

] nemôže byť v dostatočnej miere kompenzovaná zriadením funkcie vojenského ombudsmana,

a to obzvlášť v situácii, keď tento vojenský ombudsman vykonáva svoju funkciu v štátnozamestnaneckom

pomere a je za jej výkon zodpovedný ministrovi obrany Slovenskej republiky (

§ 4b ods. 1

zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov) a zároveň sám nemá aktívne nástroje

na zvyšovanie sociálneho štandardu profesionálnych vojakov (

§ 4b ods. 3

zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov). O plnohodnotnej kompenzácii nemožno

hovoriť ani v prípade uloženia povinnosti veliteľovi vytvárať podmienky na zvyšovanie

starostlivosti o profesionálnych vojakov a ich rodiny (porov. už citovaný Matelly,

bod 70). Podobne ju nenahrádza ani možnosť uzatvorenia zmlúv s mimovládnymi neziskovými

organizáciami, keďže možnosť uzatvárať takéto zmluvy nemá charakter kolektívneho vyjedávania

a jej výsledkom nie je kolektívna zmluva, resp. jej primeraná alternatíva.

70.

Na základe už uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutá právna úprava nie

je v súlade ani s čl. 11 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 5 v spojení s čl. 6 ods. 2 sociálnej

charty.

IV.3.

Obiter dictum

71.

Ústavný súd na záver zdôrazňuje, že združovanie podľa

čl. 37 ústavy

predstavuje združovanie výlučne na účel ochrany hospodárskych a sociálnych záujmov

(hospodárske a sociálne práva podľa piateho oddielu ústavy), a ak by jeho uplatňovanie

sledovalo akékoľvek iné ciele, spadalo by už do rámca združovacieho práva podľa

čl. 29

ústavy (politické právo podľa tretieho oddielu ústavy).

72.

Opakom hospodárskych a sociálnych záujmov profesionálnych vojakov sú v naznačenom

kontexte predovšetkým operačné a strategické otázky fungovania ozbrojených zložiek

štátu, a tieto nesmú byť združovaním profesionálnych vojakov v odborových organizáciách

nijak dotknuté. Už uvedené sleduje cieľ zabezpečenia pripravenosti a bojaschopnosti

armády (PL. ÚS 18/95) a nenarušiteľnosti tzv. reťaze velenia (

chain of command

). Pretože, ako už bolo judikované, (funkčné a efektívne) ozbrojené sily sú nevyhnutným

predpokladom bezpečnosti štátu (PL. ÚS 10/09).

73.

V tomto bode ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že pri základnom práve

kolektívne vyjednávať pri príslušníkoch ozbrojených síl a ozbrojených zborov nie je

dotknutý

čl. 37 ods. 4 ústavy

, v zmysle ktorého označená skupina osôb nie je subjektom práva na štrajk.

V.

Účinky nálezu

74.

Podľa

§ 91 ods. 1

zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorých

nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť

dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov.

75.

Vzhľadom na uvedené

§ 2 ods. 4

prvej vety zákona o združovaní občanov a § 12 ods. 4 zákona o štátnej službe profesionálnych

vojakov strácajú účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu.

76.

Podľa

§ 91 ods. 2

zákona o ústavnom súde orgán verejnej moci, ktorý má uviesť právny predpis do súladu

podľa

čl. 125 ods. 3 ústavy

, je viazaný právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu. Ak do šiestich mesiacov

od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov neuvedie právny predpis do súladu s právnym

predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, stráca právny predpis,

jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej

sily ústavný súd vyslovil, platnosť.

P o u č e n i e

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2024

Ivan Fiačan

predseda Ústavného súdu

Slovenskej republiky