V mene Slovenskej republiky

12

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 5/2022-61

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov

Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu (sudca spravodajca), Miroslava Duriša,

Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša

Szigetiho, Roberta Šorla a Martina Vernarského o návrhu

prezidentky Slovenskej republiky,

zastúpenej JUDr. Petrom Kubinom, advokátom, Bottova 2A, Bratislava, na začatie konania

podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky

o súlade

§ 4 ods. 1

a

§ 15 ods. 1 písm. f) zákona č. 442/2002 Z. z.

o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001

Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení

čl. I bodov 12

a

32

zákona č. 516/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 442/2002 Z. z. o verejných

vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z.

o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia

a dopĺňajú niektoré zákony, s

čl. 20 ods. 1

a

3

v spojení s

čl. 13 ods. 1

a

4

,

čl. 65 ods. 1

v spojení s

čl. 67 ods. 3

a

čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

,

čl. 6 ods. 2

ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd za účasti Národnej

rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania

takto

r o z h o d o l

1.

Ustanovenie § 4 ods. 1 v slovách

„Opravy a údržbu vodovodnej prípojky zrealizovanej na verejnom priestranstve

2a

) vrátane projektovej činnosti

2c

) zabezpečuje a náklady znáša vlastník verejného vodovodu, na ktorý sa vodovodná prípojka

pripája. Náklady na opravy a údržbu vrátane projektovej činnosti sú ekonomicky oprávnený

náklad.“

a ustanovenie § 15 ods. 1 písm. f) v slovách

„a opravy a údržbu vodovodnej prípojky zrealizovanej na verejnom priestranstve vrátane

projektovej činnosti“

zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene

a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení zákona

č. 516/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch

a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii

v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré

zákony,

nie je v súlade

s

čl. 20 ods. 1

a

3

a

čl. 65 ods. 1

v spojení s

čl. 13 ods. 1

a

4

Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2.

Vo zvyšnej časti návrhu

n e v y h o v u j e .

Odôvodnenie

I.

Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov

1.

Ústavnému súdu bol 4. februára 2022 doručený návrh prezidentky Slovenskej republiky

(ďalej aj „prezidentka“ alebo „navrhovateľka“) na začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republik

y (ďalej len „ústava“) o súlade

§ 4 ods. 1

a

§ 15 ods. 1 písm. f) zákona č. 442/2002 Z. z.

o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001

Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení

čl. I bodov 12

a

32 zákona č. 516/2021 Z. z

., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných

kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových

odvetviach v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

(ďalej aj „napadnuté ustanovenie“), s

čl. 20 ods. 1

a 3 v spojení s

čl. 13 ods. 1

a 4,

čl. 65 ods. 1

v spojení s

čl. 67 ods. 3

a

čl. 1 ods. 1 ústavy

,

čl. 6 ods. 2

ústavného zákona č. 493/2011 Z. z. o rozpočtovej zodpovednosti (ďalej len „ústavný

zákon o rozpočtovej zodpovednosti“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

2.

Napadnuté ustanovenie predstavuje pôvodné znenie

§ 4 ods. 1

a

§ 15 ods. 1 písm. f) zákona č. 442/2002 Z. z.

o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001

Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon

o verejných vodovodoch“) doplnené o pravidlo, ktorým sa uložila povinnosť vlastníkom

verejných vodovodov realizovať opravy a údržbu vodovodných prípojok zrealizovaných

na verejnom priestranstve vrátane projektovej činnosti na vlastné náklady.

3.

Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 5/2022 z 30. marca 2022 prijal na ďalšie konanie

návrh prezidentky v celom rozsahu a zároveň pozastavil účinnosť napadnutého ustanovenia.

4.

Námietky navrhovateľky smerujúce proti napadnutému ustanoveniu možno rozdeliť do

nasledujúcich oblastí

I.1. Namietaný nesúlad napadnutého ustanovenia so základným právom podľa

čl. 20 ods. 1

v spojení s

čl. 13 ods. 1

a

4

ústavy a s právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu

5.

V úvode svojej argumentácie navrhovateľka poukazuje na rozhodujúci význam testu proporcionality

na účely posúdenia ústavnej konformity napadnutého ustanovenia, pričom ústavnému súdu

predkladá vlastnú analýzu jednotlivých komponentov testu proporcionality, z ktorých

obsahu vyvodzuje, že napadnuté ustanovenie nie je v súlade s označenými článkami ústavy

a dodatkového protokolu. Navrhovateľka v tejto súvislosti polemizuje najmä na úrovni

jeho komponentov vhodnosti (v rámci ktorej analyzuje aj legitímnosť cieľa sledovaného

napadnutým ustanovením) a nevyhnutnosti.

6.

Navrhovateľka v tejto časti návrhu predovšetkým namieta, že napadnuté ustanovenie

„zasahuje do jednej zo zložiek vlastníckeho práva, a síce do práva voľne s majetkom

disponovať, pričom tento zásah nie je možné odôvodniť žiadnym legitímnym záujmom a

cieľ, ktorý napadnuté ustanovenie sleduje, je možné naplniť aj menej obmedzujúcim

zásahom, čím porušuje princíp minimalizácie zásahov do základných práv a slobôd.“.

7.

Na pozadí súčasnej právnej úpravy zákona o verejných vodovodoch navrhovateľka zvýrazňuje

tú skutočnosť, že táto právna úprava rozlišuje medzi vlastníctvom verejného vodovodu

a vlastníctvom vodovodnej prípojky, pričom z pohľadu účelu využitia jednotlivých zariadení

diferencuje medzi povahou verejného vodovodu, ktorý slúži verenému záujmu (zásobovanie

obyvateľov pitnou vodou), a povahou vodovodnej prípojky, ktorá slúži súkromnému záujmu

(odberu vody z verejného vodovodu). Keďže podľa napadnutého ustanovenia povinnými

subjektmi majú byť vlastníci verejných vodovodov, pričom tieto subjekty sú z pohľadu

napadnutej právnej úpravy odlišné od štátu a podľa

čl. 20 ods. 1 ústavy

v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu sa im priznáva právo pokojne užívať svoj

majetok, navrhovateľka zastáva názor, že jednostranné ukladanie povinností zo strany

štátu neštátnym subjektom predstavuje zásah do označených práv podľa ústavy a dodatkového

protokolu.

8.

S poukazom na odôvodnenie pozmeňujúceho návrhu navrhovateľka konštatuje, že dôvodom

prenesenia povinnosti údržby a opráv vodovodných prípojok a znášania nákladov na ne

je zabezpečenie jednotného prístupu k opravám a údržbám vodovodných prípojok, pričom

tento režim sa má uplatniť

„najmä v situáciách s nejednoznačnou vlastníckou štruktúrou...“

. V naznačenom kontexte konštatuje, že napadnuté ustanovenie nerozlišuje medzi situáciami,

keď vlastníctvo vodovodnej prípojky je nesporné, a situáciami, keď vlastníctvo vodovodnej

prípojky je nejasné alebo sporné.

9.

Za sporné ďalej navrhovateľka považuje aj to,

„či zabezpečenie jednotného prístupu k opravám vodovodných prípojok je dostatočne

legitímnym cieľom“

, keďže predmetný cieľ podľa jej názoru nemožno označiť za verejný záujem, pretože

nesplnením si povinnosti vlastníka vodovodnej prípojky túto udržiavať a opravovať

môže dôjsť k obmedzeniu iba na jeho strane, a to tým, že nebude mať zabezpečený prístup

k pitnej vode.

10.

Komparatívnou analýzou porovnateľnej právnej úpravy (energetika a plynárenstvo) navrhovateľka

dospieva k záveru, že legitimitu zákonodarcom označeného cieľa spochybňuje aj to,

že v obdobných právnych úpravách sa s namietaným konštruktom regulácie neuvažuje (napr.

§ 39 ods. 7 zákona č. 251/2012 Z. z.

o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

11.

Navrhovateľka ďalej uvádza, že

čl. 20 ods. 3 ústavy

je potrebné interpretovať takým spôsobom, že

„vlastníctvo určitej veci zaväzuje práve a len jej vlastníka a nikoho iného.“

. Z už uvedeného podľa jej názoru vyplýva, že vlastníctvo vodovodnej prípojky preto

musí a má zaväzovať jedine jej vlastníka s tým, že vlastník musí svoju vodovodnú prípojku

udržiavať na vlastné náklady

„prinajmenšom do tej miery, aby nedošlo k ohrozeniu verejného záujmu na riadnom zásobovaní

obyvateľstva pitnou vodou.“

. Keďže podľa navrhovateľky sa napadnuté ustanovenie koncepčne odchyľuje od takto

načrtnutého ústavného rámca, zastáva názor, že je v rozpore s

čl. 20 ods. 3 ústavy

.

12.

V závere svojej argumentácie navrhovateľka konštatuje, že napadnuté ustanovenie neprejde

ani kritériom nevyhnutnosti, pretože existujú aj menej invazívne nástroje na dosiahnutie

deklarovaného cieľa (napr. čiastočná úhrada vzniknutých nákladov štátom alebo udržiavanie

vodovodných prípojok vlastníkom verejného vodovodu, ale na náklady vlastníka vodovodnej

prípojky).

I.2. Namietaný nesúlad napadnutého ustanovenia s

čl. 65 ods. 1

v spojení s

čl. 67 ods. 3 ústavy

a

čl. 6 ods. 2

ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti

13.

Navrhovateľka v tejto časti svojho návrhu namieta, že napadnuté ustanovenie zasahuje

do práva na samosprávu a porušuje právo samosprávy

„vlastniť a voľne disponovať so svojím majetkom, a to tak, že jednostranne a bez legitímneho

dôvodu ukladá povinnosť vynaložiť finančné prostriedky určitým spôsobom bez toho,

aby boli akýmkoľvek spôsobom samosprávam kompenzované, pričom sledovaný cieľ zákonodarcu

sa dá docieliť aj značne menšími zásahmi do týchto práv“

.

14.

Podľa navrhovateľky sa v uvedenom kontexte dostáva do kolízie právo samosprávy voľne

disponovať svojím majetkom a verejný záujem štátu, ktorým odôvodňuje jeho obmedzenie,

keďže zastáva názor, že argumenty vo vzťahu k právu samosprávy voľne disponovať majetkom

sú v zásade totožné ako argumenty uvedené v čl. I.1 tohto nálezu, a preto tvrdí, že

výsledky testu proporcionality by boli totožné ako v už uvedenom prípade.

15.

Navrhovateľka ďalej tvrdí, že zákonodarca napadnutým ustanovením rozšíril okruh originálnych

kompetencií samosprávy o povinnosť udržiavať a opravovať vodovodné prípojky, a preto

by podľa čl. 6 ods. 2 ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti mal štát súčasne

s týmto rozšírením zabezpečiť obciam aj zodpovedajúce finančné prostriedky na zabezpečenie

financovania tejto kompetencie. Pre prípad, že by v uvedenej záležitosti nešlo o rozšírenie

originálnych právomocí, ale o prenos odvodených právomocí štátnej správy na samosprávu,

zastáva názor, že v takom prípade mal štát podľa

čl. 71 ods. 1 ústavy

zabezpečiť priamo úhradu nákladov na financovanie tejto prenesenej právomoci.

16.

Z už uvedených dôvodov navrhovateľka zastáva názor, že napadnuté ustanovenie nie

je v súlade s

čl. 65 ods. 1

v spojení s

čl. 67 ods. 3 ústavy

a

čl. 6 ods. 2

ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti.

I.3. Namietaný nesúlad napadnutého ustanovenia s

čl. 1 ods. 1 ústavy

17.

Na záver svojej argumentácie navrhovateľka namieta, že napadnuté ustanovenie je v

nesúlade s

čl. 1 ods. 1 ústavy

, pretože porušuje princíp právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní, a to tým,

že bolo prijaté mimo riadneho legislatívneho procesu bez konzultácie s odbornou verejnosťou

a bez riadneho vyhodnotenia jeho vplyvov a spôsobuje vnútorný rozpor, s ktorým sa

zákonodarca nijako nevysporiadal.

18.

Na základe už uvedeného navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že napadnuté ustanovenie

nie je v súlade s ňou označenými referenčnými normami.

II.

Stanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka

a ďalší priebeh konania

19.

Po prijatí návrhu navrhovateľky na ďalšie konanie si ústavný súd podľa

§ 86 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z.

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyžiadal písomné stanovisko

k návrhu navrhovateľky od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“)

a vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky.

II.1. Stanovisko národnej rady

20.

Národná rada v reakcii na výzvu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 5/2022-51 z 5. apríla

2022 bez vyjadrenia k návrhu navrhovateľky zaslala podaním z 28. septembra 2022 (list

č. PREDS-80/2022) ústavnému súdu

„návrh napadnutého zákona s dôvodovou správou (tlač 690), pozmeňujúci a doplňujúci

návrh poslanca Tomáša Šudíka, zákon vrátený prezidentkou Slovenskej republiky (tlač

819) a prepis rozpravy z 51. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky z 25. novembra

2021 a zo 14. decembra 2021.“

. Národná rada zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

II.2. Stanovisko vlády

21.

Pokiaľ ide o stanovisko vlády, táto do dňa meritórneho prieskumu na výzvu ústavného

súdu č. k. PL. ÚS 5/2022-53 z 5. apríla 2022 nereagovala.

II.3. Upustenie od ústneho pojednávania

22.

Podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže vo veciach podľa odseku

1 písm. d) až h) a k) upustiť od ústneho pojednávania, ak je na základe podaní účastníkov

a spisov predložených ústavnému súdu zrejmé, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci. Vo veciach podľa odseku 1 písm. a) až c), i) a l) môže ústavný

súd za rovnakých podmienok upustiť od ústneho pojednávania, len ak o ústne pojednávanie

žiaden z účastníkov nepožiadal najneskôr vo svojom prvom podaní vo veci.

23.

Z § 58 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústne pojednávanie sa uskutočňuje

aj v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.

24.

Aplikujúc

§ 58 ods. 3

v spojení s

§ 58 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde

, ústavný súd konštatuje, že žiaden z účastníkov konania nepožiadal o uskutočnenie

ústneho pojednávania. Ústavný súd na základe dokumentácie, ktorú má k dispozícii,

usúdil, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto

podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania.

III.

Posúdenie dôvodnosti návrhu

III.1. Ústavnoprávne relevantné východiská posudzovania dôvodnosti návrhu

25.

Ústavný súd v prvom rade považuje za vhodné uviesť, že v rámci ústavného prieskumu

o abstraktnej kontrole noriem zasahuje do právnych úprav predovšetkým vtedy, ak je

napadnutá právna úprava prejavom svojvôle zákonodarcu, prípadne predstavuje intenzívny

zásah do sféry hodnôt chránených ústavou, osobitne všeobecných ústavných princípov

a tiež ľudských práv a základných slobôd.

26.

Východiskom úvah ústavného súdu v rámci ním štandardne vykonávanej analýzy napadnutej

úpravy s referenčnými ústavnými normami z pohľadu označených kritérií je názor, podľa

ktorého obmedziť základné práva a slobody možno len v záujme dosiahnutia nevylúčeného

a dostatočného (legitímneho) cieľa spočívajúceho v ochrane dôležitého verejného záujmu

(naliehavej spoločenskej potrebe), pričom opatrenie obmedzujúce základné práva a slobody

musí byť vo vzťahu k sledovanému cieľu proporcionálne.

27.

Podľa ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu podmienka legitímnosti vyžaduje,

aby opatrenie, ktorým štát zasahuje do základného práva, zodpovedalo cieľu odôvodňujúcemu

jeho legitimitu, ktorým môžu byť len záujmy uznané ústavným poriadkom, a to záujem

štátu (z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania

nepokojov a zločinnosti), záujem spoločnosti (z dôvodu ochrany zdravia alebo morálky,

zabezpečenia hospodárskeho blahobytu krajiny) a záujem jednotlivcov [z dôvodu ochrany

ich práv a slobôd (m. m. PL. ÚS 10/2014)].

28.

Z už uvedeného vyplýva, že z pohľadu metodológie ústavného prieskumu napadnutej úpravy

nevyhnutým predpokladom aplikácie testu proporcionality je posudzovanie napadnutej

právnej normy z hľadiska existencie legitímneho cieľa. Účelom tohto kroku je identifikácia

v kolízii stojacich ústavných hodnôt prv než ústavný súd prikročí k nachádzaniu ich

rovnováhy v rámci testu proporcionality. Uvedený prístup je determinovaný podstatou

testu proporcionality, ktorou je nachádzanie rovnováhy medzi v kolízii stojacimi princípmi/ústavne

chránenými hodnotami, a preto jeho jednotlivé kroky môžu byť zmysluplne analyzované

len za predpokladu, ak preskúmavaná úprava obmedzuje jeden ústavne chránený záujem

na účely ochrany iného ústavne chráneného záujmu. V prípade, ak by posudzovaná úprava

žiadny ústavne chránený záujem nesledovala (obmedzovala by chránený záujem samoúčelne),

došlo by k obmedzeniu základného práva bez tomu zodpovedajúcej protiváhy v podobe

ochrany v kolízii stojaceho ústavne významného záujmu. Posudzovanie jednotlivých kritérií

v rámci testu proporcionality (kritéria vhodnosti, potrebnosti a primeranosti v užšom

slova zmysle) stráca v kontexte absencie legitímneho cieľa zmysluplný základ.

29.

Vychádzajúc z podrobného popisu námietok navrhovateľky, po oboznámení sa listinami

predloženými národnou radou dokumentujúcimi priebeh legislatívneho procesu prijímania

napadnutého ustanovenia sa ústavný súd zameral na posúdenie súladu napadnutého ustanovenia

s označenými článkami ústavy a dodatkového protokolu a dospel k nasledujúcim záverom.

III.2. K námietke nesúladu napadnutého ustanovenia s

čl. 20 ods. 1

a 3 a

čl. 65 ods. 1

v spojení s

čl. 13 ods. 1

a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu

30.

Z obsahu návrhu navrhovateľky vyplýva, že tento je vecne orientovaný predovšetkým

na porušenie

čl. 20 ods. 1

a 3 v spojení s

čl. 13 ods. 1

a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

31.

V posudzovanej veci je nesporné, že obmedzenie základného práva pokojne užívať majetok

zavedené napadnutým ustanovením spĺňa ústavnú požiadavku zákonnej úpravy medzí základných

práv a slobôd (

čl. 13 ods. 2 ústavy

), keďže je dané obmedzenie ustanovené vo forme zákona a spĺňa aj ďalšie podmienky

legality (prístupnosť a dostatočná jasnosť a presnosť právnej úpravy či možnosť jej

adresátov sa oboznámiť s jej obsahom, PL. ÚS 19/09, PL. ÚS 16/2018). Zároveň je v

okolnostiach posudzovanej veci zrejmé, že napadnutou úpravou nedochádza k úplnému

odopretiu základného práva pokojne užívať majetok, ale iba k čiastočnému obmedzeniu

jeho výkonu. Napadnuté ustanovenie tak

prima facie

zužuje možnosť realizácie základného práva na pokojné užívanie majetku so súčasným

uložením namietaných povinností vlastníkom verejných vodovodov. Na dotknutý účel zákonnej

úpravy je pri rešpektovaní ústavných kritérií potrebné okrem zachovania základných

práv a slobôd [

čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy

] dostatočne zadefinovať legitímny cieľ takého obmedzenia, na ktorého dosiahnutie

bude úprava určená, pričom predmetný cieľ nesmie pri svojom použití prekročiť (

čl. 13 ods. 4

druhá veta ústavy).

32.

Ústavný súd sa preto zameral na posúdenie jeho súladu s článkami ústavy a dodatkového

protokolu označenými v bode 30 tohto odôvodnenia, zahrnúc do tejto kategórie aj navrhovateľkou

označený

čl. 65 ods. 1 ústavy

, ktorý je derivátom základného práva vlastniť majetok podľa

čl. 20 ods. 1 ústavy

pre obce a vyššie územné celky zdôrazňujúcim samostatné hospodárenie týchto subjektov

s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami v súlade so zákonom (teda

len v rámci zákonného normatívneho režimu vymedzeného predovšetkým kompetenčne, nie

akýmkoľvek spôsobom mimo zákonných obmedzení).

33.

Podľa

čl. 20 ods. 1 ústavy

každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký

zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu

nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

34.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv

iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho

práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie

nad mieru ustanovenú zákonom.

35.

Podľa

čl. 65 ods. 1 ústav

y obec a vyšší územný celok sú právnické osoby, ktoré za podmienok ustanovených zákonom

samostatne hospodária s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami.

36.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

37.

Ako už bolo uvedené, v okolnostiach danej veci sa z normatívneho hľadiska javí ako

nesporné, že napadnutým ustanovením došlo k zásahu do práva na pokojné užívanie majetku

neštátnych subjektov zo strany štátu tým, že im bol zúžený priestor ich doterajšej

autonómnej sféry, v rámci ktorej rozhodujú o spôsobe, akým s ním nakladajú.

38.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za podstatné zvýrazniť skutočnosť, že ústavou

zaručené právo pokojne užívať majetok nie je absolútne (neobmedziteľné) a odtrhnuté

od spoločenských pomerov, keď v tomto zmysle plní aj nie nevýznamnú sociálnu funkciu.

Ústavný poriadok preto nelimituje zákonodarcu prijať zákon, ktorý upraví spôsob nakladania

s majetkom jeho vlastníkom odlišným spôsobom od jeho doterajšieho užívania, za predpokladu,

že to vyžaduje potreba dosiahnutia nevylúčeného a dostatočného (legitímneho) cieľa,

a zároveň za predpokladu, že opatrenie obmedzujúce základné práva a slobody bude vo

vzťahu k sledovanému cieľu proporcionálne.

39.

Pokiaľ ide o problematiku identifikácie legitímneho cieľa, je potrebné uviesť, že

zákonodarca ako normotvorná autorita má prijímať normatívne právne akty za určitých

(spoločenských) okolností a s určitým regulačným zámerom, ktorý obstojí s ohľadom

na ústavne ustanovený obsah dotknutého základného práva. Z už uvedeného možno preto

urobiť čiastkový záver, že nestačí akýkoľvek dôvod obmedzenia základného práva, ale

musí ísť o dôvod, ktorému s ohľadom na ústavný poriadok možno priznať obdobnú právnu

relevanciu, akú má obmedzované základné právo. V zásade tak bude týmto cieľom iné

základné právo alebo iný ústavou ustanovený verejný záujem.

40.

Jedným z informačných prameňov poznania zámerov sledovaných zákonodarcom je dôvodová

správa, ktorá predstavuje obligatórnu súčasť každého návrhu zákona [

§ 68 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z.

o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o rokovacom poriadku národnej rady“)]. Dôvodová správa odôvodňuje

princípy novej právnej úpravy, hodnotí súčasný stav najmä zo spoločenskej, ekonomickej

a právnej stránky s uvedením dôvodov potreby novej zákonnej úpravy v jej celku (všeobecná

časť) aj jednotlivých ustanoveniach (osobitná časť), obsahuje aj predpokladaný hospodársky

a finančný dosah vplyvu navrhovanej úpravy na rozpočet verejnej správy a zhodnotenie

súladu návrhu zákona s medzinárodnými zmluvami a ústavným poriadkom. V prípade, ak

návrh zákona bol schválený v znení pozmeňujúceho návrhu, je nutné posudzovať aj dôvody

úspešných pozmeňujúcich alebo doplňujúcich návrhov. Myšlienkové východiská možno čerpať

aj zo zápisov z rokovaní národnej rady zachytávajúcich argumentáciu prednesenú v rozprave

pri prijímaní návrhu zákona.

41.

V okolnostiach posudzovanej veci je v naznačenom kontexte potrebné uviesť, že znenie

dôvodovej správy k napadnutému ustanoveniu neposkytuje žiadne informácie, na základe

ktorých možno identifikovať dôvody navrhovateľkou napadnutého normatívneho riešenia.

Uvedený informačný deficit je determinovaný tým, že napadnuté ustanovenie sa stalo

súčasťou textu zákona prostredníctvom pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu poslancov

národnej rady. Napriek tomu ani národná rada a ani vláda za celé obdobie od prijatia

návrhu prezidentky na ďalšie konanie nekonkretizovali účel, ktorý by odôvodňoval uloženie

povinnosti vykonávať opravy a údržbu vodovodných prípojok nachádzajúcich sa vo verejnom

priestranstve vlastníkom vodovodného potrubia bez primeranej náhrady, a tento účel

nemožno identifikovať ani z rozpravy národnej rady pri prijímaní napadnutého stanovenia.

Účel napadnutej úpravy možno čiastočne rekonštruovať z odôvodnenia pozmeňujúceho návrhu

(odôvodnenie k bodu 2), z ktorého obsahu vyplýva, že účelom napadnutého ustanovenia

je zabezpečenie

„jednotného prístupu k opravám a údržbám vodovodných prípojok, ktoré sú realizované

vo verejnom priestranstve...“

. Z odôvodnenia pozmeňujúceho návrhu ďalej vyplýva, že napadnuté ustanovenie sa má

„uplatňovať najmä v situáciách s nejednoznačnou vlastníckou štruktúrou, napr. pri

starých stavbách vodovodných prípojok alebo pri stavbách, ktorých vlastník nie je

známy.“

.

42.

Pri úvahách o obmedzení základných práv a slobôd musí ústavný súd vziať do úvahy

najmä štandard práv (právnu pozíciu) subjektov pred napadnutou právnou úpravou a rozsah,

v akom bol daný štandard zmenený novou právnou úpravou. V naznačenom kontexte ústavný

súd považuje za potrebné poukázať na súčasný normatívny rámec regulácie súvisiacej

s povahou vodovodných potrubí a vodovodných prípojok, ich vlastníctva a zákonných

povinností spojených s užívaním týchto zariadení.

43.

Podľa

§ 3 ods. 1

prvej vety zákona o verejných vodovodoch verejné vodovody a verejné kanalizácie sa

zriaďujú a prevádzkujú vo verejnom záujme najmä na účely hromadného zásobovania obyvateľov

pitnou vodou a hromadného odvádzania odpadových vôd zo sídelných útvarov.

44.

Podľa

§ 3 ods. 2

prvej vety zákona o verejných vodovodoch vlastníkom verejných vodovodov a verejných

kanalizácií môže byť z dôvodu verejného záujmu len subjekt verejného práva.

45.

Podľa

§ 3 ods. 3

zákona o verejných vodovodoch subjektom verejného práva je a) obec, b) právnická

osoba zriadená podľa osobitného predpisu, na ktorej podnikaní sa majetkovou účasťou

podieľajú len obce alebo združenia obcí, c) združenie právnických osôb uvedených v

písmenách a) a b).

46.

Podľa

§ 3 ods. 4 písm. e) zákona o verejných vodovodoch

za verejný vodovod ani jeho súčasť sa nepovažujú vodovodné prípojky.

47.

Podľa

§ 4 ods. 6

zákona o verejných vodovodoch vlastníkom vodovodnej prípojky alebo vlastníkom kanalizačnej

prípojky je osoba, ktorá zriadila prípojku na svoje náklady, a to spôsobom určeným

prevádzkovateľom verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie.

48.

Podľa

§ 4 ods. 7 písm. b)

zákona o verejných vodovodoch vlastník vodovodnej prípojky je povinný zabezpečiť

na vlastné náklady opravu a údržbu vodovodnej prípojky.

49.

Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že táto jasne rozlišuje na jednej strane medzi

verejným vodovodom, ktorý sa zriaďuje a prevádzkuje vo verejnom záujme, s čím koreluje

aj otázka jeho vlastníctva, keď vlastníkom verejného vodovodu môžu byť iba subjekty

verejného práva (§ 3 ods. 3 zákona o verejných vodovodoch), a na strane druhej medzi

vodovodnou prípojkou, ktorej vlastníkom je osoba, ktorá si ju zriadila na svoje náklady,

z čoho implicitne vyplýva, že jej zriaďovanie a prevádzka slúži tomu subjektu, ktorý

si ju zriadil.

50.

Z pohľadu účelu, ktorému označené zariadenia slúžia, možno determinovať aj okruh

záujmov, ktoré sa prostredníctvom nich realizujú. Z už uvedeného možno preto urobiť

čiastkový záver, podľa ktorého východiskový stav súčasnej zákonnej úpravy predstavuje

koncepciu, ktorá zreteľne rozlišuje medzi súkromným a verejným záujmom a z toho pohľadu

aj rovnomerne distribuuje majetkové bremená potrebné na realizáciu týchto záujmov

(náklady vniknuté pri plnení zákonných povinností znáša prioritne každý subjekt sám),

s čím plne korešponduje aj ústavný rámec povinností viažuci sa na výkon vlastníckeho

práva a sociálnu povahu vlastníctva (

čl. 20 ods. 3

prvá veta ústavy).

51.

Komparatívnou analýzou pôvodnej (všeobecnej) úpravy a napadnutého ustanovenia (teda

dotknutého ustanovenia v jeho doplnenom znení) možno dospieť k predbežnému záveru,

že podstatou normatívneho riešenia je prenos povinnosti udržiavať a opravovať vodovodné

prípojky nachádzajúce sa vo verejnom priestranstve z vlastníka tejto vodovodnej prípojky

na vlastníka vodovodného potrubia, čím sa napadnuté ustanovenie koncepčne odkláňa

od základného režimu tým, že vyčleňuje osobitnú skupinu prípadov (vodovodných prípojok

zrealizovaných vo verejnom priestranstve) a zavádza pre ňu odlišný režim úhrady nákladov

na opravy a údržbu týchto vodovodných prípojok.

52.

Uvedené normatívne riešenie tak

prima facie

narúša princíp rovnomerného rozloženia súkromných a verejných bremien pre všetky

dotknuté subjekty, a to z dôvodu bližšie nekonkretizovaného ústavou chráneného záujmu,

ktorý sa má jednotným prístupom k opravám a údržbám vodovodných prípojok naplniť.

53.

V súvislosti s účelom napadnutého ustanovenia je potrebné ďalej uviesť, že požiadavku

na jednotný prístup k opravám a údržbám vodovodných prípojok, ktoré sú realizované

vo verejnom priestranstve, nemožno stotožňovať s požiadavkou na hromadné zásobovanie

obyvateľov pitnou vodou a tiež nemožno prijať predpoklad, podľa ktorého realizácia

jednotného prístupu k opravám a údržbám má kauzálnu súvislosť s požiadavkou napĺňania

verejného záujmu na hromadnom zásobovaní obyvateľstva pitnou vodou, prípadne predpoklad,

že by z požiadavky na hromadné zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou nutne vyplývala

potreba jednotného prístupu k opravám a údržbám vodovodných prípojok nachádzajúcich

sa vo verejnom priestranstve.

54.

Úvahu, podľa ktorej by sa jednotným prístupom k opravám a údržbám vodovodných prípojok

realizoval verejný záujem, výrazne oslabuje jednak selektívny prístup zákonodarcu

k rozsahu realizácie týchto opráv, keď údržba a opravy majú byť realizované len pri

prípojkách nachádzajúcich sa vo verejnom priestranstve (a podľa odôvodnenia pozmeňujúceho

návrhu s aktuálnou potrebou dokonca len pri tých, kde je nejasná vlastnícka štruktúra),

a jednak to, že vodovodné prípojky slúžia výlučne potrebám ich vlastníkov (čím sa

in concreto

realizuje ich vlastný záujem) bez ohľadu na to, na akom priestranstve sa nachádzajú.

Ďalej v napadnutom ustanovení (vrátane odôvodnenia jeho prijatia) chýba zmysluplné

myšlienkové prepojenie medzi spoločenskou (verejnou) potrebou namietaného normatívneho

prístupu (dôvodmi regulácie) a jeho dôsledkami (zásadnou zmenou právnej a sekundárne

ekonomickej pozície jej adresátov) bez toho, aby povinným subjektom boli náklady na

opravy a údržbu cudzej veci kompenzované, či už ich vlastníkmi, alebo štátom.

55.

V naznačenej súvislosti ústavný súd zastáva názor, že v okolnostiach danej veci chýba

minimálny a zmysluplný záujem (vyplývajúci z existencie konkrétne definovaného ohrozenia

základných práv alebo iného ústavou chráneného verejného záujmu) sledovaný napadnutým

ustanovením (bod 39 tohto odôvodnenia), ktorý by zároveň vykazoval racionálnu súvislosť

s potrebou obmedzenia práva pokojne užívať majetok (

čl. 20 ods. 1

a 3 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu), ako aj práva obce ako subjektu územnej

samosprávy samostatne hospodáriť so svojimi finančnými prostriedkami (čl. 65 ods.

1 ústavy) zavádzaného napadnutým ustanovením (m. m. PL. ÚS 14/2018 – bod 67). Inými

slovami, obmedzenie práva pokojne užívať majetok so zásahom v tomto prípade do majetkovej

dispozície obcí v záujme požiadavky na jednotné zabezpečovanie údržby a opráv vodovodných

prípojok nachádzajúcich sa vo verejnom priestranstve sa nemôže zakladať iba na abstraktne

formulovaných dôvodoch, ale dôvody na také obmedzenie musia mať dostatočne popísaný

materiálny základ, ktorý je potrebné na účel kontroly ústavnosti náležite osvedčiť

do takej miery, aby nevznikli dôvodné pochybnosti o jeho existencii. Keďže predpoklady

obmedzenia základného práva a práva obce na samosprávu v ich finančno-právnom komponente

neboli naplnené, napadnuté ustanovenie sa v rozsahu jeho kritickej zmeny (ktorá bola

dôvodom podania prerokúvaného návrhu) dostáva do kolízie s

čl. 20 ods. 1

a 3 ústavy a

čl. 65 ods. 1 ústavy

v spojení s

čl. 13 ods. 1

a 4 druhou vetou ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu (výrok 1 tohto nálezu).

III.3. K námietke nesúladu napadnutého ustanovenia s

čl. 67 ods. 3 ústavy

a čl. 6 ods. 2 ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti

56.

V súvislosti s namietaným porušením označených článkov podľa ústavy a ústavného zákona

o rozpočtovej zodpovednosti ústavný súd konštatuje, že z obsahu návrhu vyplýva, že

navrhovateľka svoju argumentáciu v tejto časti myšlienkovo prepája primárne s porušením

práva voľne disponovať majetkom (časti I.1 a I.2 tohto nálezu) a v rámci nej z vecného

hľadiska uplatňuje v podstatných okolnostiach totožné námietky.

57.

Vzhľadom na obsahový prienik týchto námietok s tými, ktoré navrhovateľka uplatnila

v súvislosti s namietaným porušením

čl. 20 ods. 1

a 3 v spojení s

čl. 13 ods. 1

a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu a vo väzbe na už vyslovené porušenie označených

článkov podľa ústavy a dodatkového protokolu s využitím dotknutej argumentačnej podpory

aj vo vzťahu k

čl. 65 ods. 1 ústavy

(výrok 1 tohto nálezu) ústavný súd zastáva názor, že v situácii nedostatočného podkladu

na zadefinovanie (už) legitímneho cieľa obmedzenia majetkových základných práv, rešpektujúc

aj princíp minimalizácie rozsahu svojho aktuálneho zásahu, je nadbytočné pristúpiť

k analýze napadnutého ustanovenia aj z pohľadu jeho možnej kolízie s

čl. 67 ods. 3

ústavy a čl. 6 ods. 2 ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti, a preto návrhu

navrhovateľky v tejto časti nevyhovel (výrok 2 tohto nálezu). Pokiaľ však ide o naostatok

označené referenčné ustanovenie, jeho relevancia je naznačená v kontexte eventuálneho

ďalšieho legislatívneho vývoja (body 54 a 64 tohto odôvodnenia).

III.4. K námietke nesúladu napadnutého ustanovenia s

čl. 1 ods. 1

ústavy

58.

Podstatou označenej námietky navrhovateľky je tvrdenie, podľa ktorého napadnuté ustanovenie

porušuje princíp právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní, a to tým, že bolo

prijaté mimo riadneho legislatívneho procesu bez konzultácie s odbornou verejnosťou

a bez riadneho vyhodnotenia jeho vplyvov a spôsobuje vnútorný rozpor, s ktorým sa

zákonodarca nijako nevysporiadal.

59.

V súvislosti s predmetnou námietkou ústavný súd konštatuje, že s ohľadom na výrok

1 tohto nálezu, jeho derogačný rozsah a obsahové východiská (časť III.2 nálezu) je

z pohľadu účelu konania o súlade právnych predpisov nadbytočné pristúpiť k prieskumu

napadnutého ustanovenia aj z pohľadu posudzovania navrhovateľkou popísanej diskvalifikácie

napadnutého ustanovenia vo väzbe na jeho kolíziu s referenčnou normu podľa čl. 1 ods.

1 ústavy, a preto návrhu navrhovateľky v tejto časti nevyhovel (výrok 2 tohto nálezu).

60.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že ochrana diskusie a tvorby vôle

poslancov národnej rady pri legislatívnom procese je jednou z ústavných hodnôt, ktorej

rozsah je rámcovaný jej normatívnou konkretizáciou v zákone o rokovacom poriadku národnej

rady. V súvislosti s označenou námietkou ústavný súd konštatuje, že z návrhu navrhovateľky

nevyplývajú žiadne konkrétne okolnosti podložené príslušnou právnou úpravou (zákon

o rokovacom poriadku národnej rady), ktoré by v danej veci signalizovali možné porušenie

legislatívneho procesu (vrátane konzultácií s odbornou verejnosťou a riadneho vyhodnotenia

jeho vplyvov na sociálne a podnikateľské prostredie).

61.

V tejto súvislosti je podstatné, že napadnuté ustanovenie bolo prijaté formou pozmeňujúceho

návrhu k vládnemu návrhu zákona, pričom pravidlá predkladania a hlasovania o pozmeňujúcom

návrhu sú ustanovené v § 29 zákona o rokovacom poriadku národnej rady. Bez potreby

ich bližšej identifikácie možno konštatovať, že z ich obsahu nevyplýva nič, čo by

zároveň indikovalo navrhovateľkou namietané porušenie legislatívneho procesu s ústavnou

relevanciou (čo platí pre tento prípad, nie pre porušenie legislatívneho procesu pri

podaní pozmeňujúceho návrhu generálne). Inými slovami, na podanie dotknutého pozmeňujúceho

návrhu mali jeho predkladatelia právo a bolo povinnosťou poslancov o návrhu hlasovať,

a to aj bez konzultácie s odbornou verejnosťou a bez mimoparlamentnej diskusie. Bez

vyslovenia nesúladu s ústavou dotknutých ustanovení zákona o rokovacom poriadku národnej

rady (čo nie je predmetom konania ústavného súdu) je potom nedostatok vecných podkladov

na zmenu zákonnej úpravy napadnutým ustanovením len vecou politickej zodpovednosti.

62.

S navrhovateľkou nemožno súhlasiť, ani pokiaľ namieta normatívny konflikt medzi napadnutým

ustanovením a ustanovením vyplývajúcim z

§ 4 ods. 7 písm. b) zákona o verejných vodovodoch

. Z obsahu napadnutého ustanovenia je zrejmé, že pre vlastníkov verejných vodovodov

zavádza povinnosť udržiavať a opravovať vodovodné prípojky [čo nepochybne vytvára

významový konflikt so znením

§ 4 ods. 7 písm. b) zákona o verejných vodovodoch

], ale túto povinnosť vecne ohraničuje len na tie vodovodné prípojky, ktoré sa nachádzajú

vo verejnom priestranstve, čím tento zdanlivý konflikt noriem zároveň eliminuje (bod

50 tohto odôvodnenia). Z už uvedeného je totiž zrejmé, že v predmetnej súvislosti

ide o vzťah medzi osobitnou právnou úpravou a všeobecnou právnou úpravou [

§ 4 ods. 7 písm. b) zákona o verejných vodovodoch

], pričom tento potenciálny normatívny konflikt možno odstrániť prostredníctvom interpretačného

pravidla

lex specialis derogat legi generali,

a tým aj naplniť požiadavku na vnútornú bezrozpornosť právneho predpisu (zákona o

verejných vodovodoch).

IV.

Závery

63.

Sumarizujúc už uvedené konklúzie, možno konštatovať, že v tomto konaní o súlade právnych

predpisov nebola z dostupných informácií o účeloch napadnutého ustanovenia (v znení

jeho predmetnej zmeny) náležite preukázaná existencia legitímneho cieľa, preto zásah

do základného práva pokojne užívať majetok, ktorý uskutočnil zákonodarca prijatím

napadnutého ustanovenia, je zásahom uskutočneným bez rešpektovania podmienok ústavne

konformného obmedzenia výkonu tohto základného práva. Ústavný súd ďalej dodáva, že

ak posudzovaná právna norma neobstojí v teste legitimity cieľa, nie je už potrebné

následne pristúpiť k jej preskúmavaniu v rámci nasledujúcich krokov testu proporcionality

(bod 28 tohto odôvodnenia) a možno konštatovať, že testovaná právna úprava nie je

ústavne súladná. Z týchto dôvodov je zároveň nadbytočné analyzovať obsah námietok

navrhovateľky zameraných na kritériá tohto testu.

64.

Aj keď primárne nie je úlohou ústavného súdu ako negatívneho normotvorcu zadávať

pokyny alebo metodiku na ďalšie normatívne pôsobenie národnej rady pre okruh spoločenských

vzťahov regulovaných napadnutým ustanovením, považuje ústavný súd z hľadiska úplnosti

za potrebné poukázať na to, že ak sa zákonodarca opätovne rozhodne regulovať namietanú

problematiku spoločenských vzťahov, bude musieť pri prijímaní tomu zodpovedajúcej

normatívnej úpravy (i) posúdiť a vyhodnotiť, aký záujem chce prenosom povinnosti zabezpečovať

údržbu a opravy vodovodných prípojok napĺňať, (ii) náležite posudzovať primeranosť

tohto zásahu do práva pokojne užívať majetok aj z pohľadu kritérií, ktoré ústavný

súd štandardne posudzuje v rámci testu proporcionality, a zároveň (iii) bude musieť

reflektovať skutočnosť, že takýmto alebo obdobným zásahom zároveň rozširuje okruh

originálnych kompetencií obcí o povinnosť udržiavať a opravovať vodovodné prípojky,

s čím je obligatórne spojené pravidlo vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 ústavného zákona

o rozpočtovej zodpovednosti (podľa ktorého ak zákon ustanovuje nové úlohy obci alebo

vyššiemu územnému celku, štát na ich plnenie súčasne zabezpečí obci alebo vyššiemu

územnému celku zodpovedajúce finančné prostriedky). Inými slovami, národná rada v

prípade opätovného obdobne zameraného postupu bude musieť nájsť také normatívne riešenie

predmetnej problematiky, ktoré bude sledovať legitímny cieľ, bude proporcionálne a

v rámci čl. 6 ods. 2 ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti zabezpečí pre subjekty

verejného práva (§ 3 ods. 3 zákona o verejných vodovodoch) tomu zodpovedajúce materiálne

krytie.

V.

Zánik platnosti rozhodnutia ústavného súdu

o pozastavení účinnosti napadnutého ustanovenia

65.

Podľa § 81 druhej vety zákona o ústavnom súde platnosť rozhodnutia ústavného súdu

o pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého

jeho ustanovenia zaniká právoplatnosťou rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

66.

Vzhľadom na to, že ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 5/2022 z 30. marca 2022, ktorým

prijal návrh prezidentky na ďalšie konanie, zároveň pozastavil aj účinnosť napadnutého

ustanovenia, platnosť označeného rozhodnutia ústavného súdu o pozastavení účinnosti

napadnutého ustanovenia zanikne právoplatnosťou meritórneho rozhodnutia ústavného

súdu v danej veci, teda tohto nálezu. Nález ústavného súdu nadobudne právoplatnosť

a všeobecnú záväznosť podľa

čl. 125 ods. 6

ústavy (

§ 90 ods. 3 zákona o ústavnom súde

) jeho vyhlásením spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov, čím zároveň nastanú

účinky uvedené v nasledujúcej časti tohto odôvodnenia.

VI.

Vyhlásenie a účinky nálezu

67.

Podľa

čl. 125 ods. 3 ústavy

ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými

v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich

ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich

mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou,

ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom.

Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich

mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

68.

Podľa

čl. 125 ods. 6 ústavy

rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným

na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

69.

Podľa § 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade

právnych predpisov, v konaní o súlade medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade predmetu

referenda, v konaní o výklade ústavy a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti proti

výsledku referenda, v konaní o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní

o uvoľnení funkcie prezidenta a v konaní o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú

v Zbierke zákonov Slovenskej republiky v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

70.

Príslušné časti ustanovení preskúmavaného právneho predpisu, ktorých nesúlad s predmetnými

referenčnými normami ústavný súd vyslovil vo výroku 1 tohto nálezu, strácajú podľa

§ 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky a platnosť za podmienok ustanovených v § 91 ods. 2 zákona o ústavnom

súde. Vzhľadom na znenie výroku 1 tohto nálezu nie je aktuálne použitie § 93 zákona

o ústavnom súde.

71.

Úlohou národnej rady bude do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky uviesť ustanovenie

§ 4 ods. 1

a ustanovenie

§ 15 ods. 1 písm. f) zákona č. 442/2002 Z. z.

o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001

Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov, zákona č.

516/2021 Z. z.

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných

kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových

odvetviach v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony,

do súladu s

čl. 20 ods. 1

a 3 a

čl. 65 ods. 1

v spojení s

čl. 13 ods. 1

a 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Pritom bude viazaná právnym názorom vysloveným

v tomto náleze. Ústavný nesúlad sa odstráni aj vypustením častí ustanovení dotknutých

výrokom 1 tohto nálezu zo zákona o verejných vodovodoch, pričom rovnocenný účinok

sa dosiahne aj bez akéhokoľvek legislatívneho zásahu (

čl. 125 ods. 3 ústavy

,

§ 91 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde

). Prípadná modifikácia dotknutej právnej úpravy podľa

čl. 125 ods. 3 ústavy

(

§ 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde

) musí byť rovnako v súlade s právnym názorom ústavného súdu (finálne bod 63 tohto

odôvodnenia).

Poučenie

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2022

Ivan Fiačan v. r.

predseda Ústavného súdu

Slovenskej republiky