V mene Slovenskej republiky

124

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. PL. ÚS 16/2018-104 z 2. apríla 2020

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v pléne zloženom

z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa), Ladislava

Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej, Miloša

Maďara, Mojmíra Mamojku, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina Vernarského

prerokoval návrh verejnej ochrankyne práv podľa

čl. 151a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

na začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a)

a

čl. 130 ods. 1 písm. g) Ústavy Slovenskej republiky

a podľa

§ 74 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z.

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

o súlade

§ 22 ods. 2

prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhej

vety zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného

postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s

čl. 1 ods. 1 a 2

,

čl. 12 ods. 1

a

čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky

, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným

postihnutím a

o súlade

§ 34 ods. 3

v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“ zákona

č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s

čl. 1 ods. 1 a 2

,

čl. 12 ods. 1

a

čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky

, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach a s čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach

osôb so zdravotným postihnutím a takto

r o z h o d o l

1.

Ustanovenie

§ 22 ods. 2

prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhej

vety zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného

postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

nie je

v súlade s

čl. 1 ods. 1 a 2

,

čl. 12 ods. 1

a

čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky

, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach

osôb so zdravotným postihnutím.

2.

Ustanovenie

§ 34 ods. 3

v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“ zákona

č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

nie je

v súlade s

čl. 1 ods. 1 a 2

,

čl. 12 ods. 1

a

čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky

, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm.

a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.

O d ô v o d n e n i e

I.

Predmet konania a odôvodnenie návrhu verejnej ochrankyne práv

1.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 4. septembra 2018

doručený návrh verejnej ochrankyne práv (ďalej len „navrhovateľka“) podľa

čl. 151a ods. 2

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a)

a

čl. 130 ods. 1 písm. g) ústavy

a podľa v tom čase platného a účinného § 37 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov [(ďalej len „predchádzajúci

zákon o ústavnom súde“); teraz § 74 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) účinného od 1. marca 2019, ktorý sa použije i na konania začaté do 28. februára

2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované

(§ 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde)], o súlade § 22 ods. 2 prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku

do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhej vety zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu

ťažkého zdravotného postihnutia“) s

čl. 1 ods. 1

prvou vetou a

ods. 2

,

čl. 12 ods. 1

a

čl. 13 ods. 4 ústavy

, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach (ďalej aj „pakt“), s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach

osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a o súlade § 34

ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“

zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s

čl. 1 ods. 1 prvou vetou a ods. 2

,

čl. 12 ods. 1

a

čl. 13 ods. 4 ústavy

, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach, s čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach

osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1 dodatkového protokolu.

2.

Navrhovateľka svoj návrh na začatie konania odôvodňuje tým, že «Napádané ustanovenia

§ 22 ods. 2

a

§ 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch

obmedzujú možnosť priznať peňažný príspevok na osobnú asistenciu, resp. priznať peňažný

príspevok na kúpu osobného motorového vozidla tak, že príspevky majú možnosť získať

len ťažko zdravotne postihnuté osoby (ďalej len „ŤZP osoby“), ktoré podali žiadosť

vo veku menej ako 65 rokov alebo minimálne vo veku 6 rokov (v prípade osobnej asistencie).

Uvedená právna úprava teda zasahuje do oprávnenia osôb so zdravotným postihnutím získať

potrebný príspevok, pokiaľ sú mladšie alebo staršie ako stanovená veková hranica.

Právo osôb so zdravotným postihnutím na poskytnutie pomoci pritom korešponduje s povinnosťou

štátu túto pomoc poskytnúť a je zakotvené explicitne vo viacerých medzinárodných zmluvách,

ktorými je Slovenská republika viazaná. Tieto medzinárodné zmluvy majú na základe

čl. 7 ods. 5

ústavy prednosť pred zákonmi a ich dôsledné dodržiavanie je preto obzvlášť významné

v predmetnej otázke, pretože obsahujú viaceré základné práva zdravotne postihnutých

osôb, ktoré nie sú priamo reflektované v ustanoveniach druhého až siedmeho oddielu

druhej hlavy ústavy.».

3.

Podľa verejnej ochrankyne práv napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia „... odporujú najmä povinnostiam vyplývajúcim

pre Slovenskú republiku zo znenia Paktu o hospodárskych právach, Dohovoru o právach

zdravotne postihnutých a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

4.

K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu

ťažkého zdravotného postihnutia s paktom navrhovateľka v návrhu uvádza: «Podľa Výboru

pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, právo na sociálne zabezpečenie v sebe

zahŕňa právo získať a poberať sociálne dávky a príspevky. Zároveň je kľúčovým najmä

pre zabezpečenie ľudskej dôstojnosti osôb, ktoré sú v situácii, v ktorej nemajú možnosť

plne realizovať práva garantované Paktom o hospodárskych právach.

Právo na sociálne zabezpečenie preto hrá dôležitú úlohu pri bránení vylúčeniu osôb

zo spoločnosti a napomáha spoločenskej inklúzii. Pakt o hospodárskych právach zahŕňa

povinnosť osobitne chrániť zdravotne postihnuté osoby, ktoré utrpeli na výške svojho

príjmu, alebo na schopnostiach pracovať. Pre tieto osoby je obzvlášť dôležité také

sociálne zabezpečenie, ktoré im umožní zachovať si primeranú kvalitu života, ako aj

právo na nezávislý spôsob života a začlenenie sa do spoločnosti.

Podľa čl. 2 ods. 2 Paktu o hospodárskych právach sa štáty zaväzujú uplatňovať tieto

práva bez diskriminácie (priamej, či nepriamej) na základe rasy, farby, pohlavia,

jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného a sociálneho

pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Podľa Výboru pre hospodárske, sociálne

a kultúrne práva patrí ako vek, tak aj zdravotné postihnutie, pod túto generálnu klauzulu

ako diskriminačný dôvod.

Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva považuje za diskrimináciu aj odopretie

tzv. primeraných úprav, t. j. odopretie nevyhnutných a adekvátnych zmien v prospech

zdravotne postihnutých osôb s cieľom zabezpečiť takýmto osobám rovnaký základ uplatňovania

základných práv v porovnaní s ostatnými. Bez takýchto úprav totiž následne nemôžu

osoby so zdravotným postihnutím naplno užívať svoje základné práva.

V kontexte súčasnej právnej úpravy môžu osoby so zdravotným postihnutím požadovať

vyplácanie príspevkov na kompenzáciu svojho zdravotného postihnutia len od a do dosiahnutia

určitého veku. Ide teda o situáciu obdobnú odopretiu primeraných úprav, čo Výbor pre

hospodárske, sociálne a kultúrne práva považuje za diskrimináciu. Rozlišovaním na

základe veku totiž dochádza k situácii, kedy je zdravotne postihnutým osobám nad 65

rokov a pod 6 rokov, bez akéhokoľvek legitímneho dôvodu, odopretý nevyhnutný a adekvátny

sociálny príspevok na osobného asistenta, alebo na kúpu motorového vozidla.

Právna úprava pritom vôbec nezohľadňuje, že práve z dôvodu ich vyššieho veku by mala

byť, kvôli ich integrácii do spoločnosti, takýmto ľuďom poskytovaná ešte vyššia a

nie nižšia miera pomoci. Právna úprava rovnako nezohľadňuje, že zdravotne postihnuté

osoby vyššieho veku sú často odkázané iba na dôchodok bez iných zdrojov príjmu, a

preto si aj vzhľadom na ich zdravotný stav nemajú možnosť financovať tieto služby

z vlastných prostriedkov. Súčasne však môže ísť o aktívnych ľudí, ktorých možnosť

začleniť sa do spoločnosti a žiť plnohodnotný život je takýmto spôsobom značne obmedzovaná.

Obdobne, pri osobách mladších ako 6 rokov, právna úprava nezohľadňuje mieru finančnej

záťaže, ktorú prináša samotná výchova dieťaťa s ťažkým zdravotným postihnutím, ako

aj nárast nákladov v dôsledku liečby zdravotného postihnutia. Podľa Zákonníka práce

je síce zamestnávateľ povinný, ak ide o dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav dieťaťa

vyžadujúci osobitnú starostlivosť, poskytnúť žene alebo mužovi, ktorí o to požiadajú,

rodičovskú dovolenku až do dňa, v ktorom dieťa dovŕši šesť rokov veku, ale výška tohto

rodičovského príspevku, na ktorý má žena alebo muž nárok počas rodičovskej dovolenky,

však nikdy nepokryje všetky náklady spojené so starostlivosťou o dieťa s ťažkým zdravotným

postihnutím. Návrat do práce tak býva často nevyhnutný, pričom v prípade, keď sa o

ťažko zdravotne postihnuté dieťa stará iba jedna osoba (napr. slobodná matka) môže

byť doslova otázkou existenčnou. Ak sa však osoba starajúca sa o dieťa s ťažkým zdravotným

postihnutím vráti do práce predtým, ako jej dieťa dovŕši 6. rok života, nemá - podľa

súčasnej právnej úpravy - nárok na poskytnutie finančného príspevku na osobnú asistenciu

pre svoje dieťa.

Prečo sa zákonodarca rozhodol poskytovanie finančného príspevku na osobnú asistenciu

a na kúpu osobného motorového vozidla podmieniť dosiahnutím 6. rokov, resp. neprekročením

65. rokov, nevyplýva ani z dôvodovej správy k zákonu o peňažných príspevkoch (ďalej

len „dôvodová správa“). K finančnému príspevku na osobnú asistenciu dôvodová správa

uvádza iba toto konštatovanie: „Ustanovuje sa dolná a horná veková hranica fyzickej

osohy s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorej je možné poskytnúť peňažný príspevok

na osobnú asistenciu.“

V prípade peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla je dôvodová správa

rovnako stručná a uvádza: „Aj naďalej sa navrhuje obmedziť poskytovanie peňažného

príspevku do konca kalendárneho roka, v ktorom fyzická osoba dovŕši 65 rokov veku.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti som dospela k záveru, že následkom súčasnej právnej

úpravy dochádza k poškodzovaniu práva osôb so zdravotným postihnutím na sociálne zabezpečenie,

čo nie je v súlade s čl. 9 a čl. 2 ods. 2 Paktu o hospodárskych právach.»

5.

K namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia

§ 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach

osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka uvádza: „Okrem Paktu o hospodárskych

právach je Slovenská republika viazaná aj Dohovorom o právach zdravotne postihnutých,

ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 25. júna 2010.

Podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých je Slovenská republiky

povinná zaručiť ŤZP osobám právo na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti,

čo zahŕňa povinnosť členských štátov zabezpečiť prístup k podporným službám nevyhnutným

pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej.

Dohovor o právach zdravotne postihnutých pod tieto podporné služby výslovne zahŕňa

aj osobnú asistenciu. Účelom osobnej asistencie a ďalších inštitútov podľa čl. 19

Dohovoru o právach zdravotne postihnutých je nielen zabezpečiť internú zložku nezávislého

života - teda možnosť sebarealizácie bez odopierania prístupu a príležitostí, ale

aj externú zložku sebarealizácie prostredníctvom začlenenia do spoločnosti - teda

vytvárania inkluzívnych prostredí. Tieto práva musia byť zároveň poskytované osobám

bez ohľadu na ich vek a podobné osobné charakteristiky a vylúčenie takých skupín z

poskytovania podporných služieb čl. 19 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých zakazuje.

Práva osôb so zdravotným postihnutím nedovoľujú vylúčenie ŤZP osôb z poskytovania

podporných služieb, a to ani z dôvodu potreby veľkého rozsahu alebo výnimočného charakteru

požadovaných služieb. Preto argument, že osoby vyššieho veku predstavujú neprimeranú

záťaž s ohľadom na obsah alebo rozsah požadovanej starostlivosti, nie je možné považovať

za dostatočný na ospravedlnenie zaobchádzania, pri ktorom týmto osobám príspevok na

osobnú asistenciu vôbec nie je poskytnutý. Práve naopak, osobná asistencia sa má uhrádzať

ŤZP osobám na základe personalizovaných kritérií a analýzy potrieb konkrétneho jednotlivca.

Z tohto dôvodu je paušálne vylúčenie osôb nad 65 rokov a pod 6 rokov z poskytovania

príspevku na osobnú asistenciu v rozpore s právom na nezávislý spôsob života a začlenenie

sa do spoločnosti. Štát totiž naopak, musí zohľadňovať situáciu marginalizovaných

skupín spomedzi osôb so zdravotným postihnutím, ako napríklad postavenie žien, detí,

mentálne postihnutých, alebo osôb vyššieho veku. Politika štátu musí inkluzívne reagovať

aj na potreby týchto marginalizovaných skupín. Takejto potrebe nezodpovedá úprava,

v ktorej sú staršie osoby a maloletí pod 6 rokov so zdravotným postihnutím automaticky

vylúčení z poskytovania príspevku na osobnú asistenciu, pretože iné dávky, ako napr.

dôchodky, alebo príspevky na starostlivosť o dieťa, nedostatočne reagujú na potreby

Špecifické pre ich zdravotné postihnutie.

Na základe uvedených konštatácií som preto toho názoru, že ustanovenie

§ 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch

nie je v súlade s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.“

6.

K namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia

§ 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a)

a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka v návrhu uvádza

«Z obdobných dôvodov porušuje ustanovenie

§ 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch

čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých, ktoré zaručujú ŤZP

osobám právo na osobnú mobilitu a prístup ku pomôckam na mobilitu. Je treba poukázať

na to, že právo na osobnú mobilitu ako takú, je zamerané na výsledok, t. j. možnosť

osoby so zdravotným postihnutím túto mobilitu využívať (čl. 20 písm. a) Dohovoru o

právach zdravotne postihnutých). Právo na prístup k pomôckam na mobilitu je naopak

zamerané na prostriedky, t. j. povinnosť zodpovedných orgánov pomôcť zdravotne postihnutým

osobám v realizácií spomenutého výsledku tak, že im poskytnú vhodné prostriedky a

pomôcky na realizáciu tohto práva (čl. 20 písm. b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých).

Povinnosť poskytnúť takéto prostriedky teda neexistuje v právnom poriadku izolovane,

ale musí zároveň viesť ku efektívnej realizácii samotnej osobnej mobility.

Ako bolo spomenuté, právna úprava aplikovaná na poskytnutie príspevku na kúpu osobného

motorového vozidla je takmer totožná s príspevkom na osobnú asistenciu, lebo taktiež

paušálne - na základe veku - vylučuje určitú skupinu ŤZP osôb z možnosti získať príspevok.

Je nutné poznamenať, že príspevok na kúpu osobného motorového vozidla predstavuje,

podľa ustanovenia

§ 34 ods. 7

a nasledujúcich ustanovení zákona o peňažných príspevkoch, sumu dosahujúcu výšku

tisícok eur, ktoré osoba v podobnom zdravotnom stave a podobného veku takmer určite

nedokáže získať sama. Zároveň sa tento príspevok poskytuje podľa ustanovenia § 34

ods. 1 len osobám, ktoré sú na individuálnu prepravu osobným automobilom celkom odkázané.

Pretože práve s pribúdajúcim vekom zdravotne postihnutých osôb je pravdepodobnejšie,

že sa stanú na individuálnu automobilovú prepravu odkázané, je paušálne odňatie práva

zdravotne postihnutých osôb starších ako 65 rokov získať príspevok na kúpu automobilu

v rozpore s ich právami. Keďže bez príspevku je možnosť týchto osôb kúpiť si automobil

značne obmedzená, zlyháva štát pri plnení povinnosti podľa čl. 20 písm. b) Dohovoru

o právach zdravotne postihnutých in fine poskytnúť vhodné pomôcky’ „zabezpečením ich

finančnej dostupnosti“.

Zároveň, keďže ustanovenie

§ 34 ods. 3 zákona o peňažných prostriedkoch

zasiahne do práv osôb starších ako 65 rokov, ktoré by inak mali na tento príspevok

nárok, pôjde o opatrenie, ktoré sa dotkne zdravotne postihnutých spĺňajúcich podmienku

nároku podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o peňažných prostriedkoch, t. j. zasiahne

špecificky ľudí, ktorí sú na individuálnu prepravu absolútne odkázaní. Týmto teda

predmetné ustanovenie porušuje nielen pozitívny záväzok štátu zabezpečiť vhodné pomôcky

pre zdravotne postihnutých ľudí, ale aj ich samotnú možnosť užívať svoje právo na

osobnú mobilitu podľa čl. 20 písm. a) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých, lebo

pre takto závažne postihnuté osoby bude toto právo bez príspevku na kúpu osobného

automobilu prakticky iluzórne.

Osobná mobilita zaručená v čl. 20 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých je navyše

nevyhnutnou predispozíciou na to, aby mohla osoba s ťažkým zdravotným postihnutím

žiť nezávislým spôsobom života a bola začlenená do spoločnosti v súlade s čl. 19 Dohovoru

o právach zdravotne postihnutých.

Túto skutočnosť ostatne uznáva aj dôvodová správa, ktorá k ustanoveniu

§ 34 zákona o peňažných príspevkoch

uvádza: „S cieľom výrazne podporiť tie fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím,

ktoré sú aktívne, sa umožňuje poskytnúť peňažný príspevok na kúpu osobného motorového

vozidla aj vtedy, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím preukáže, že bude

zamestnaná alebo bude navštevovať školské zariadenie alebo domov sociálnych služieb

alebo špecializované zariadenie alebo denný stacionár.“

Preto obmedzovanie osobnej mobility o to väčšmi zasahuje aj do práva na nezávislý

spôsob života a začlenenie do spoločnosti. Porušovanie práva na nezávislý spôsob života

bolo popísané už vyššie, v kontexte poskytovania príspevku na osobnú asistenciu.

Na základe uvedených skutočností zastávam názor, že ustanovenie

§ 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch

nie je v súlade s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach zdravotne

postihnutých.»

7.

K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu

ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným

postihnutím navrhovateľka uvádza: «Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o právach zdravotne

postihnutých majú zdravotne postihnuté osoby „nárok na rovnakú ochranu zo zákona bez

akejkoľvek diskriminácie“. Koncept takejto ochrany stanovuje, že členské štáty sa

musia zdržať tvorby a aplikácie takých noriem, ktoré by diskriminovali zdravotne postihnuté

osoby.

Túto povinnosť nediskriminácie zosilňuje čl. 5 ods. 2 Dohovoru o právach zdravotne

postihnutých keď stanovuje, že zdravotne postihnutým osobám patrí ochrana „pred diskrimináciou

z akýchkoľvek dôvodov“. V praxi to znamená, že nielen odlišné zaobchádzanie z dôvodu

zdravotného postihnutia je diskriminačné ako také, ale ochrana zdravotne postihnutých

osôb musí byť poskytovaná aj pred diskrimináciou z iných zakázaných dôvodov, ako napríklad

vek, prípadne pred akoukoľvek kombináciou týchto dôvodov.

Naplnenie diskriminačných znakov (1. odlišné zaobchádzanie; 2. spôsobujúce ujmu na

právach; 3. zo zakázaného dôvodu; 4. osobám v porovnateľnej situácii) je samo o sebe

v zmysle Dohovoru o právach zdravotne postihnutých dostatočné na porušenie zákazu

diskriminácie aj bez toho, že by boli dotknuté ďalšie práva zasiahnutých osôb. Právo

nebyť vystavený diskriminácií má totiž, na základe čl. 5 Dohovoru o právach zdravotne

postihnutých na rozdiel od iných medzinárodných zmlúv o ľudských právach, autonómnu

a nie akcesorickú povahu, t. j. samotné právo nebyť diskriminovaný sa aplikuje na

každú oblasť regulovanú orgánmi verejnej moci bez ohľadu na to, aké ďalšie práva sú

diskriminačným zaobchádzaním dotknuté.

Preto príspevok na osobnú asistenciu a kúpu osobného motorového vozidla musí byť poskytovaný

za rovnakých podmienok bez ohľadu na to, či jeho diskriminačným odopretím dochádza

k zásahu do iných práv. Ak by aj namietaná právna úprava nebola v rozpore s čl. 19

a čl. 20 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých, bude aj naďalej predstavovať diskrimináciu

ťažko zdravotne postihnutých osôb na základe veku, a bude preto v rozpore s čl. 5

Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.

V tejto súvislosti považujem za potrebné zdôrazniť, že Dohovor o právach osôb so zdravotným

postihnutím, ako aj samotný Výbor pre práva osôb so zdravotným postihnutím kladú osobitý

dôraz na zákaz viacnásobnej, tzv. intersekčnej diskriminácie.

K intersekčnej diskriminácii dochádza v prípadoch, keď vzájomným pôsobením dvoch diskriminačných

dôvodov dôjde k znevýhodneniu, ktoré nenastane v prípade iných osôb, ktoré vykazujú

len jeden z nich. V konkrétnom prípade osoba so zdravotným postihnutím (kritérium

na aplikáciu zákona), ktorá je zároveň staršia ako 65 rokov, resp. mladšia ako 6 rokov

(diskriminačný dôvod na základe veku), nemá právo uchádzať sa o dané príspevky, hoci

ich v jej individuálnom prípade môže objektívne potrebovať na zabezpečenie plného

rozsahu základných práv. Napádaná právna úprava teda predstavuje prípad takejto intersekčnej

diskriminácie, lebo je s jednotlivcom diskriminačné zaobchádzané z viacerých zakázaných

dôvodov, pretože vek sám o sebe, ani zdravotné postihnutie samo o sebe, prima facie

nevedie ku diskriminácii, lebo operujú v konkrétnom prípade neoddeliteľne.

V konkrétnych podmienkach predmetného prípadu teda

1.

poškodená osoba je osobou, na ktorú sa aplikuje zákon o peňažných príspevkoch, ide

teda o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, a zároveň;

2.

ide o osobu staršiu ako 65 rokov (resp. mladšiu ako 6 rokov), v dôsledku čoho na

niektoré príspevky nemá nárok.

Z uvedeného rozboru vyplýva, že pri posudzovaní diskriminácie nemôže ako komparátor

slúžiť osoba staršia ako 65 rokov bez zdravotného postihnutia, pretože táto je vyňatá

spod pôsobnosti zákona o peňažných príspevkoch, nejde teda o diskrimináciu z dôvodu

zdravotného postihnutia v pravom slova zmysle.

Rovnako komparátorom nemôže byť ktorákoľvek osoba bez zdravotného postihnutia mladšia

ako 65 rokov (resp. staršia ako 6 rokov), lebo postavenie zdravotne postihnutej osoby

je rozhodujúce pri získaní nároku na príspevok, obdobne ako vek.

Pravým komparátorom situácie osôb poškodených napádanou právnou úpravou je teda osoba

so zdravotným postihnutím, ktorá je mladšia ako 65 rokov, teda má nárok na predmetné

príspevky v zmysle ustanovenia

§ 22 ods. 2

a ustanovenia

§ 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch

.

Osoba nad 65 rokov (resp. pod 6 rokov) veku so zdravotným postihnutím nedokáže voči

komparátorovi preukázať prima facie diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia,

pretože osoby s rovnakým zdravotným postihnutím mladšie ako ona, môžu získať oba predmetné

peňažné príspevky, postihnutá osoba teda nie je vystavená rozdielnemu zaobchádzaniu

z dôvodu veku.

Obdobne tak nemôže argumentovať, že je diskriminovaná výhradne na základe zdravotného

postihnutia, lebo neexistuje osoba bez zdravotného postihnutia v porovnateľnej situácii,

t. j. staršia ako 65 rokov, ktorá by poberala spomínané príspevky (zákon sa vzťahuje

špecificky len na zdravotne postihnuté osoby, iné osoby nemajú na peňažné príspevky

nárok). Komparátor teda v danom prípade, naopak, vôbec neexistuje a osoba nedokáže

preukázať prima facie diskrimináciu ani na základe zdravotného poistenia.

Uvedené konštatovania kompenzuje Výbor pre práva osôb so zdravotným postihnutím práve

uvedeným konceptom viacnásobnej diskriminácie, ktorú je teda možné preukázať len tým,

že sa pri vyberaní skupiny komparátorov zohľadnia oba diskriminačné dôvody kumulatívne.

Pri posúdení oboch napádaných ustanovení je teda zjavné, že ich aplikáciou dochádza

k odlišnému zaobchádzaniu (v podobe nepriznania príspevku osobám TZP nad 65 alebo

pod 6 rokov veku), ktoré spôsobuje týmto osobám ujmu (bez priznania príspevku sú značne

obmedzené ich možnosti zaobstarať si osobného asistenta, resp. motorové vozidlo na

nevyhnutnú osobnú prepravu).

Zároveň je odlišnosť v zaobchádzaní odôvodnená zakázanými kritériami, ktoré na seba

vzájomne pôsobia (zdravotné postihnutie a vek) a s ďalšími osobami v podobnej situácii

sa pri nenaplnení kritéria veku zaobchádza odlišne (komparátor - osoby TZP, ktoré

nedovŕšili vek 65 rokov). Uvedená právna úprava teda napĺňa všetky pojmové znaky diskriminácie

podľa čl. 5 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.

Diskriminácia v danom prípade zároveň nie je dostatočne objektívne odôvodniteľná ani

ospravedlniteľná. Keďže je zákaz diskriminácie podľa Dohovoru o právach zdravotne

postihnutých právo autonómne a nie akcesorické ku hospodárskym, sociálnym a kultúrnym

právam druhej generácie, nepodlieha progresívnej realizácii na základe dostupných

zdrojov, ale naopak, štát je povinný diskriminačné praktiky odstraňovať bezodkladne.24

Odôvodnenie s cieľom lepšie prerozdeliť v súčasnosti dostupné zdroje v duchu progresívnej

realizácie sociálnych práv teda nemôže obstáť vo svetle povinnosti štátu bezodkladne

odstrániť diskrimináciu.

Diskrimináciou v oblasti poskytovania príspevkov na osobnú asistenciu a na kúpu motorového

vozidla teda dochádza k nesúladu medzi ustanovením

§ 22 ods. 2

a ustanovením

§ 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch

s čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.»

8.

K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu

ťažkého zdravotného postihnutia s

čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy

navrhovateľka v návrhu uvádza: „Rozpor napádanej právnej úpravy s vymedzenými medzinárodnými

zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré majú podľa

čl. 7 ods. 5 ústavy

prednosť pred zákonmi, odôvodňuje vyhlásenie napádaných ustanovení za nesúladné,

podľa

čl. 125 ods. 3 ústavy

. Právna úprava v rozpore s medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom, zároveň týmto odporuje

čl. 1 ods. 2 ústavy

, pretože nerešpektuje medzinárodné právo, ktorým je Slovenská republika viazaná a

je nadradené zákonu.

Rozpor napádaných ustanovení s uvedenými medzinárodnými zmluvami je navyše dôvodom

na vyhlásenie nesúladu predmetných ustanovení s princípom ľudskej dôstojnosti a rovnosti

podľa

čl. 12 ods. 1 ústavy

. Toto ustanovenie, ako východiskový bod ochrany základných práv, chráni princípy,

ktoré v medzinárodnom práve zaručujú konkrétnymi opatreniami inter alia práve už spomenuté

medzinárodné zmluvy. Nesúlad s konkrétnymi povinnosťami vyplývajúcimi z týchto zmlúv

preto ohrozuje aj samotné hodnoty v

čl. 12 ods. 1 ústavy

, hoci tento ich zaručuje len abstraktným spôsobom a nie konkrétnymi záväzkami štátu.

V súhrne preto nesúlad napádaných ustanovení zákona o peňažných príspevkoch s ústavou,

ako aj s medzinárodnými zmluvami odporuje princípom zvrchovaného, demokratického a

právneho štátu, ako ho vymedzuje čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy.“

9.

S poukazom na všetky uvedené právne skutočnosti navrhovateľka navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom takto: «I. Ustanovenie čl. 22 ods. 2 prvá veta v časti „najskôr

od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhá veta zákona č.

447/2008 Z. z.

o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s

čl. 1 ods. 1

prvá veta,

čl. 1 ods. 2.

čl. 12 ods. 1

a

čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky

; s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach; s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným

postihnutím a s čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II.

Ustanovenie

§ 34 ods. 3

v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“ zákona

č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade

s

čl. 1 ods. 1 prvá veta, čl. 1 ods. 2.

,

čl. 12 ods. 1

a

čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky

; s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach; s čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a), b) Dohovoru OSN o

právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.»

II.

Priebeh konania

10.

Ústavný súd predbežne prerokoval návrh navrhovateľky na vyslovenie nesúladu napadnutých

ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia

s označenými ustanoveniami ústavy, paktu, Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

a dodatkového protokolu na neverejnom zasadnutí pléna 14. novembra 2018 a uznesením

č. k. PL. ÚS 16/2018-15 ho prijal v časti namietajúcej nesúlad § 22 ods. 2 prvej vety

v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhej vety zákona

o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 1 ods.

1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 paktu a s čl.

5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a

nesúlad § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši

65 rokov veku“ zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia

s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 paktu

a s čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb

so zdravotným postihnutím na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti (v časti namietaného

nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 1 dodatkového protokolu) návrh navrhovateľky

odmietol ako zjavne neopodstatnený.

11.

Po prijatí návrhu navrhovateľky na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu č. k.

PL. ÚS 16/2018-15 z 13. novembra 2018 si ústavný súd prípisom z 12. decembra 2018

podľa

§ 39 ods. 1

predchádzajúceho zákona o ústavnom súde (teraz

§ 86 ods. 1 zákona o ústavnom súde

) vyžiadal písomné stanovisko k návrhu navrhovateľky od Národnej rady Slovenskej republiky

(ďalej len „národná rada“) a vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), za ktorú

stanovisko predkladá Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

spravodlivosti“). Ústavný súd zároveň podľa

§ 30 ods. 2

predchádzajúceho zákona o ústavnom súde (teraz

§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde

) účastníkov konania vyzval, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania o prijatom návrhu.

12.

Navrhovateľka listom č. 1681/2018/VOP, doručeným ústavnému súdu 5. februára 2019,

oznámila, že v predmetnej veci netrvá na ústnom pojednávaní.

13.

Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti predložila svoje stanovisko k návrhu

navrhovateľky podaním č. 01887/2019/120 doručeným ústavnému súdu 20. februára 2019,

v ktorom ústavnému súdu zároveň oznámila, že súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania.

14.

Navrhovateľka sa k stanovisku vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti vyjadrila

vo svojom podaní č. 1681/2018/VOP doručenom ústavnému súdu 23. júla 2019.

15.

Národná rada sa k návrhu navrhovateľky vyjadrila podaním č. PREDS-655/2018, PREDS-661/2019

z 23. januára 2020, doručeným ústavnému súdu 31. januára 2020, v ktorom ústavnému

súdu zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

V prílohe národná rada ústavnému súdu zaslala návrh napadnutého zákona s dôvodovou

správou a prepis rozpravy z 28. schôdze národnej rady 28. októbra 2008.

III.

Stanovisko vlády, národnej rady a vyjadrenie verejnej ochrankyne práv

III.1 Stanovisko vlády k návrhu verejnej ochrankyne práv

16.

Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti posudzovanie súladu napadnutých

ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia

s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 možno považovať za irelevantné. Odvoláva sa pritom

na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej uvedené články ústavy neupravujú základné

práva, ktorých ochrany by bolo možné sa samostatne domáhať, ale sú vstupnou bránou

do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také majú charakter všeobecného

ústavného princípu. Podľa vlády „Regulácia kompenzovania sociálnych dôsledkov ťažkého

zdravotného postihnutia prostredníctvom poskytovania peňažných príspevkov nemá svoj

právny základ v druhej hlave ústavy, nemožno ju preto označiť za realizáciu základného

ľudského práva alebo slobody.“.

17.

Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku uvádza: „Ustanovenia

namietané navrhovateľkou spadajú pod oblasť práva sociálneho zabezpečenia, ktorého

súčasťou je aj sociálna pomoc. Právo sociálneho zabezpečenia predstavuje súbor právnych

noriem regulujúcich právne vzťahy pri poskytovaní plnení, ak nastane právom uznaná

sociálna udalosť. Právo sociálneho zabezpečenia v sebe zahŕňa komplex inštitútov majúcich

formu finančných plnení alebo inej pomoci (napr. poskytnutie služby), prostredníctvom

ktorých štát, s cieľom zmierniť alebo prekonať negatívne dôsledky sociálnej udalosti,

realizuje časť sociálnych a hospodárskych práv občanov. V konkrétnosti v sebe zahŕňa

okrem dávok a služieb sociálnej pomoci aj dávky štátnej sociálnej podpory a sociálneho

poistenia.

Osobitne v rámci systému sociálnej pomoci sa do inštitútov sociálnej pomoci premieta

princíp individualizácie spočívajúci v princípe potrebnosti, tzn. tieto inštitúty

smerujú k cieľu zmierniť alebo prekonať negatívne dôsledky sociálnej udalosti za aktívnej

účasti občana a špecificky v prípade fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím

aj v princípe spoločenskej integrácie, s cieľom pomoci pri vyrovnaní východiskového

postavenia a prekonania dôsledkov zdravotného postihnutia. Súčasne je však systém

sociálnej pomoci, tvoriaci podskupinu systému sociálneho zabezpečenia, limitovaný

princípmi spoločnými pre celú oblasť práva sociálneho zabezpečenia, a to princípom

solidarity úzko spätým s princípom ekonomickej únosnosti, ktoré majú svoj logický

základ práve v charaktere oblasti sociálneho zabezpečenia.

Cieľom poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálneho dôsledku ťažkého

zdravotného postihnutia je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným

postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti (

§ 1 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu). Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu však súčasne v § 2

ods. 1 vymedzuje, že zmiernenie alebo prekonanie sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného

postihnutia je možné kompenzovať, okrem poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu

podľa zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, aj poskytovaním sociálnych služieb

podľa zákona č.

448/2008 Z. z.

o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom

podnikaní (živnostenský zákon).

V tejto súvislosti je teda potrebné zdôrazniť, že sociálne dôsledky ťažkého zdravotného

postihnutia je možné, v rámci zákonmi ponúkaného spektra finančných plnení alebo služieb,

kompenzovať rôznymi druhmi peňažných príspevkov, ale aj sociálnymi službami, prípadne

ich kombináciou, ako aj poskytovaním dávok štátnej sociálnej podpory v širšom ponímaní

systému sociálneho zabezpečenia.“

18.

Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku ďalej poukazuje

na skutočnosť, že zákaz diskriminácie nie je absolútny. Podľa vlády „... právne rozdelenie

osôb na rôzne skupiny môže byť akceptovateľné, ak nie je svojvoľné, ale sleduje sa

ním legitímny cieľ“. Odvolávajúc sa aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie

(ďalej len „Súdny dvor“) vláda uvádza: „... diskriminácia z dôvodu veku v niektorých

prípadoch je primeraná a nevyhnutná.“ Pre zavedenie nerovnakého postavenia musia podľa

vlády existovať legitímne dôvody.

19.

Podľa vlády „... je nerovnaké postavenie osôb s ťažkým zdravotným postihnutím prípustné,

samozrejme za splnenia podmienky legitimity, pričom materiálny obsah pojmu legitímne

dôvody vníma najmä v opise osobitostí spoločenských vzťahov, do akých sa nerovnaké

postavenie zavádza, historických, ekonomických a sociologických špecifík spoločenských

vzťahov existujúcich v oblasti, ktorú relevantné právne normy upravujú a samozrejme

motivácií a cieľov, ktoré chce zákonodarca právnou úpravou presadzovať.

Do slovenského právneho poriadku sa veková hranica na vznik nároku na poskytovanie

peňažného príspevku na osobnú asistenciu, resp. peňažného príspevku na kúpu osobného

motorového vozidla, dostali už pred niekoľkými desaťročiami ako súčasť prelomových

zmien v sociálnej pomoci, ktoré boli inšpirované tzv. švédskym modelom sociálnej politiky.“.

20.

K spodnej hranici (6 rokov) pre priznanie nároku na peňažný príspevok na osobnú asistenciu

vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku uvádza: «Spodná

hranica (6 rokov) pre získanie nároku na peňažný príspevok na osobnú asistenciu bola

v slovenskom právnom poriadku prvýkrát ustanovená zákonom č.

195/1998 Z. z.

o sociálnej pomoci, teda priamo so zavedením inštitútu osobnej asistencie v slovenskom

právnom poriadku.

Dôvodová správa k vládnemu návrhu zákona o sociálnej pomoci (tlač č. 949) okrem iného

uvádza, že „Navrhuje sa ako jedna z foriem kompenzácie poskytovať peňažný príspevok

na osobnú asistenciu. Tento možno poskytnúť občanovi najskôr od siedmeho roku veku

dieťaťa. Ustanovuje sa však, že osobným asistentom dieťaťa do dosiahnutia plnoletosti

nemôže byť rodič dieťaťa ani osoba, ktorá toto dieťa prevzala do starostlivosti nahrádzajúcej

starostlivosť rodičov. Peňažný príspevok na osobnú asistenciu je určený na poskytnutie

odmeny pre osobného asistenta, t. j. pre osobu, ktorá pomáha zabezpečovať občanovi

s ťažkým zdravotným postihnutím jeho životné potreby v oblasti nevyhnutných životných

úkonov a nevyhnutných prác v domácnosti, pohybu, orientácie a dorozumievania, ktorá

nie je jeho opatrovateľom, ale asistentom. Aj keď občan s ťažkým zdravotným postihnutím

je odkázaný na pomoc inej osoby, umožňuje sa, aby sám rozhodol a vybral si osobu,

ktorá mu túto pomoc poskytne. V rámci takto koncipovanej osobnej asistencie vidíme

záruku toho, že občan s ťažkým zdravotným postihnutím prestáva byť v pozícii opatrovaného,

ale stáva sa aktívnym subjektom riešenia svojej životnej situácie.“.

Pôvodne navrhovaná hranica siedmich rokov veku bola pozmeňujúcim návrhom vo výboroch

Národnej rady Slovenskej republiky znížená na šesť rokov veku, s nasledujúcim odôvodnením

„Ide o zmenu vekovej hranice v nadväznosti na rodičovský príspevok. ...“.

Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu prevzal dovtedajšiu právnu úpravu a ponechal

spodnú hranicu pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu na úrovni šiestich rokov.

Z uvedeného vyplýva, že primárnym účelom osobnej asistencie je podpora nezávislosti

fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím s cieľom vymaniť ju z pozície „opatrovaného“.

Tento cieľ potvrdzuje aj znenie

§ 20 ods. 2 prvej vety zákona o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu: „Účelom osobnej asistencie je aktivizácia, podpora sociálneho začlenenia

fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a podpora jej nezávislosti a možnosti

rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie pracovných aktivít,

vzdelávacích aktivít a voľnočasových aktivít.“. Osobitne dávame do pozornosti, že

aktivizácia a podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím

nie je vymedzená ako oddelený a samostatný cieľ, ale ide o prvok celkového cieľa,

ktorý sa sleduje dosiahnuť a ktorým je aktivizácia a podpora sociálneho začlenenia

s vyššou kvalitou spočívajúcou v nezávislosti pri rozhodovaní sa a ovplyvňovaní toho

ako má prebiehať.

V tomto kontexte možno vo všeobecnosti konštatovať, že naplnenie účelu poskytovania

peňažného príspevku na osobnú asistenciu u dieťaťa do šiestich rokov jeho veku je

pre určujúcu väčšinu nesplniteľné a z tohto dôvodu sa ako účelnejšie javí také nastavenie

pomoci štátu, ktorým sa predĺži podpora starostlivosti o dieťa s ťažkým zdravotným

postihnutím až do šiestich rokov veku dieťaťa. S tým korešponduje predĺžené poskytovanie

rodičovského príspevku až do šiestich rokov veku dieťaťa, ak má dieťa nepriaznivý

zdravotný stav (zákon č.

571/2009 Z. z.

o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov). Rovnaké podporné obdobie sa uplatňuje aj v prípade poskytovania príspevku

na starostlivosť o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom až do šiestich

rokov veku dieťaťa podľa zákona č.

561/2008 Z. z.

o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov. Ďalšou formou podpory zo strany štátu je zaradenie osôb, ktoré

sa starajú dieťa do šiestich rokov veku, medzi tzv. poistencov štátu. Cieľom je „neukrátenie“

osôb, ktoré z dôvodu osobnej starostlivosti o dieťa do šiestich rokov veku, nemôžu

vykonávať zárobkovú činnosť, na budúcich dôchodkových dávkach. To znamená, že tieto

osoby sú za obdobie starostlivosti o dieťa povinne dôchodkovo poistené a poistné za

ne platí štát.

V tejto súvislosti poznamenávame, že rovnaké motivácie viedli štát k ustanoveniu hranice

šesť rokov veku opatrovanej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím aj na vznik nároku

na peňažný príspevok na opatrovanie, ktorého cieľom je obdobne, ako pri osobnej asistencii,

kompenzovať odkázanosť fyzickej osoby na pomoc inej osoby. Vekovú hranicu pri tomto

príspevku však navrhovateľka v návrhu nenapáda.»

21.

K hornej vekovej hranici (65 rokov) pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu

vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti uvádza: «Horná veková hranica (65 rokov)

pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu sa stala súčasťou podmienok na vznik nároku

na príspevok na osobnú asistenciu až na základe zákona č.

450/2000 Z. z.

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších

predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.

387/1996 Z. z.

o zamestnanosti v znení neskorších predpisov. Dôvodová správa k tomu uvádza: „Navrhuje

sa zúžiť okruh občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorým je možné poskytovať

peňažný príspevok na osobnú asistenciu tak, že sa určuje horná veková hranica na 65

rokov veku. Neobmedzením hornej vekovej hranice dochádzalo k situáciám, že sa poskytoval

tento peňažný príspevok aj starším občanom, pričom cieľ osobnej asistencie (podpora

nezávislosti a spoločenskej integrácie občana) sa tým nedosiahol. Finančné prostriedky

získané z tohto peňažného príspevku riešili skôr ekonomickú situáciu v rodine, než

zmenu kvality života starších občanov. Navrhovaná veková hranica bola stanovená v

súlade s Rezolúciou VZ OSN č. 37/51 z roku 1982.

Zákonom č.

721/2004 Z. z.

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa v čl. III novelizoval aj zákon

č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci. Touto novelou sa upravili podmienky nároku na

príspevok na osobnú asistenciu takto: „(20) Peňažný príspevok na osobnú asistenciu

možno poskytovať občanovi s ťažkým zdravotným postihnutím po dovŕšení 65. roku veku,

len ak je tento občan zamestnaný.

Citovaná úprava bola do predmetného návrhu zákona (tlač 887) doplnená pozmeňujúcim

návrhom vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky s týmto odôvodnením: „Navrhovaná

zmena predstavuje podporu aktívneho života občanov s ťažkým zdravotným postihnutím

tým, že vytvorí podmienky umožňujúce zotrvať v pracovnom procese, resp. opätovne sa

zamestnať aj občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí sú starší ako 65 rokov

a sú odkázaní na osobnú asistenciu. Predpokladáme, že navrhovaná zmena nebude mať

výrazný finančný dopad.“.

Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu prevzal dovtedajšiu právnu úpravu, čo

sa týka obmedzenia nároku na poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu

do veku 65 rokov, avšak zaviedol dve zmeny. Prvou bolo upustenie od výnimky, že príspevok

možno poskytovať aj po 65. roku veku, ak je fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím

zamestnaná. Druhá zmena naopak zavádzala výnimku, podľa ktorej „Po dovŕšení 65. roku

veku možno tento príspevok poskytovať, len ak bol fyzickej osobe s ťažkým zdravotným

postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku.“.

Pri tvorbe zákona sa vychádzalo zo švédskeho modelu pomoci osobám s ťažkým zdravotným

postihnutím (LSS - Lagen om stöd och service för vissa funktionshindrade), ktorý na

Slovensko priniesol vtedajší riaditeľ Inštitútu Nezávislého života v Štokholme Adolf

Ratzka. Podľa švédskeho modelu je možné peňažný príspevok na osobnú asistenciu poskytovať

osobám nad 65 rokov iba v prípade, ak tieto osoby príspevok poberali aj pred dosiahnutím

hranice 65 rokov.

Horná veková hranica pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu (65 rokov) je v rámci

systematiky práva sociálneho zabezpečenia zosúladená s medzinárodným právom (Dohovor

MOP č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia), ktoré definuje produktívny

vek do 65 rokov a reflektuje na hranicu staroby, ktorá podľa teórie práva sociálneho

zabezpečenia nastáva vo veku 60 - 65 rokov. Veková hranica 65 rokov vychádza z demografickej

teórie ekonomickej aktivity obyvateľstva a predstavuje všeobecnú vekovú hranicu, do

ktorej je intenzita ekonomickej aktivity najvyššia.»

22.

K hornej vekovej hranici (65 rokov) pre priznanie peňažného príspevku na kúpu osobného

motorového vozidla vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti uvádza: «Horná veková

hranica pri peňažnom príspevku na kúpu osobného motorového vozidla (65 rokov) bola

v právnom poriadku Slovenskej republiky zavedená zákonom č.

195/1998 Z. z.

o sociálnej pomoci. V roku 1999 bola hranica prechodne zvýšená na 68 rokov a následne

zákonom č.

450/2000 Z. z.

vrátená na pôvodných 65 rokov s nasledujúcim odôvodnením: „Znižuje so veková hranica

na poskytovanie peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla na 65 rokov

veku občana tak, aby sa dôslednejšie odlíšili sociálne dôsledky v oblasti mobility

súvisiace s jeho ťažkým zdravotným postihnutím a nie s vekom (vychádzalo sa z Rezolúcie

VZ OSN č. 37/51 z roku 1982).

Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu prevzal dovtedajšiu právnu úpravu, pričom

ustanovenie hornej vekovej hranice odôvodňoval rovnako, ako pri príspevku na osobnú

asistenciu.»

23.

Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti «S cieľom poukázať na legitimitu

ustanovenia vekových hraníc, ako podmienok pre splnenie nároku na poskytnutie peňažného

príspevku na osobnú asistenciu, resp. peňažného príspevku na kúpu osobného motorového

vozidla, je nevyhnutné určiť kritériá, ktorými je možné mieru legitimity zhodnotiť.

Najobjektívnejšou cestou sa zdá odôvodnenie legitimity samotných príspevkov. Objektívne

možno konštatovať, že príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia spĺňajú

cieľ, pre ktorý boli ustanovené, ak sú primerané. Takéto príspevky možno potom označiť

za legitímne. Na neurčitý pojem „primeranosť“ možno analogicky použiť vyjadrenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení rozsudku č. 9So/20/2010 zo dňa 26. januára

2011 k primeranosti hmotného zabezpečenia v starobe uviedol: „Úroveň hmotného zabezpečenia

musí byť v intenciách článku 39 ods. 1 Ústavy primeraná

1.

tak vo vzťahu k predchádzajúcej úrovni hmotného zabezpečenia, ktorú mal občan pred

vznikom sociálnej udalosti, ktorou je v danom prípade dovŕšenie dôchodkového veku

(princíp zásluhovosti)

2.

ako aj vo vzťahu k priemernej úrovni hmotného zabezpečenia občanov (princíp solidarity)

3.

a napokon aj vo vzťahu k ekonomickým možnostiam zabezpečenia určitej úrovne hmotného

zabezpečenia štátom (princíp ekonomickej únosnosti).

Princíp zásluhovosti v právnej úprave sociálnej pomoci nemožno, vychádzajúc z jej

filozofickej podstaty, uplatniť. ...ustanovenia namietané navrhovateľkou spadajú pod

oblasť práva sociálneho zabezpečenia, ktorého súčasťou je aj systém sociálnej pomoci

- systém, ktorý je vzhľadom na jeho účel, a to poskytnúť pomoc pri prekonaní alebo

zmiernení negatívnych dôsledkov sociálnej udalosti, ktoré nie je občan schopný riešiť

svojimi vlastnými silami, zákonite ovplyvňovaný princípom celospoločenskej solidarity,

princípom individualizácie, ale aj princípom ekonomickej únosnosti. Pre ďalšiu argumentáciu

možno teda princíp zásluhovosti nahradiť princípom individualizácie. Kritériá pre

primeranosť v sociálnej pomoci by tak mohli tvoriť princíp individualizácie, princíp

solidarity a princíp ekonomickej únosnosti.».

24.

K princípu individualizácie vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom

stanovisku uvádza: «Právne predpisy v oblasti sociálnej pomoci sledujú vždy konkrétny

cieľ vo vzťahu k danej skupine príjemcov. V prípade poskytovania peňažných príspevkov

na kompenzáciu je to podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným

postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti. Poskytnutím peňažných príspevkov

sa kompenzujú sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, podporuje sa sociálna

integrácia, samostatný - nezávislý život, podporujú sa rovnaké príležitosti, ich poskytovaním

sa tiež prispieva k podpore štúdia a zamestnanosti fyzických osôb so zdravotným postihnutím.

Rovnaké sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia je však možné, v rámci systému

sociálnej pomoci, kompenzovať rôznymi druhmi finančných plnení alebo služieb.

Nemožno preto súhlasiť so smerovaním argumentácie navrhovateľky, že vzhľadom na to,

že „zdravotne postihnuté osoby vyššieho veku sú často odkázané iba na dôchodok bez

iných zdrojov príjmu, a preto si aj vzhľadom na ich zdravotný stav nemajú možnosť

financovať tieto služby z vlastných prostriedkov“, by týmto osobám bola odopretá akákoľvek

ďalšia pomoc pri kompenzácii sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia...

V tejto súvislosti má svoj právny význam posúdenie účelu príspevku na osobnú asistenciu

a príspevku na kúpu osobného motorového vozidla v kombinácii s posúdením účelu ďalších

foriem kompenzácií sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia.

Peňažný príspevok na osobnú asistenciu kompenzuje náklady súvisiace so zabezpečením

osobnej asistencie, ktorej účelom „je aktivizácia, podpora sociálneho začlenenia fyzickej

osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a podpora jej nezávislosti a možnosti rozhodovať

sa a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie pracovných aktivít, vzdelávacích

aktivít a voľnočasových aktivít“. Úprava osobnej asistencie zdôrazňuje primárne princíp

sebamanažmentu v živote človeka. Osobná asistencia je oproti peňažnému príspevku na

opatrovanie, ktorého účelom je „zabezpečiť každodenne pomoc fyzickej osobe s ťažkým

zdravotným postihnutím pri úkonoch sebaobsluhy, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť

a pri realizovaní sociálnych aktivít s cieľom zotrvať v prirodzenom domácom prostredí“,

zameraná na osoby v aktívnom a produktívnom veku. Zákonodarca súčasne ponechal možnosť

poskytovania peňažného príspevku na osobnú asistenciu osobám v „postproduktívnom“

veku, ak im tento príspevok bol poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku. Účelom bolo

najmä zohľadnenie pokračovania v pracovných aktivitách u týchto osôb. Aj vzhľadom

na tieto skutočnosti sa nové posúdenie vykonáva minimálne raz za tri roky, t. j. aj

u osôb starších ako 65 rokov sa skúma, či je osobná asistencia stále vhodnou formou

kompenzácie.

Peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla je využívaný na účely podpory

sociálnej integrácie/inklúzie človeka, ktorá sa primárne spája s aktivitami v oblasti

vzdelávania, zamestnania a poskytovania sociálnych služieb (

§ 34 ods. 6 zákona o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu). V porovnaní s účelom peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených

výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla a peňažného

príspevku na prepravu (

§ 38 ods. 9

a

§ 36 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu), ktoré sú zamerané na podporu väčšieho spektra aktivít (okrem pracovných

a vzdelávacích aktivít sú to aj rodinné aktivity a občianske aktivity), je peňažný

príspevok na kúpu osobného motorového vozidla určený primárne na podporu tých aktivít,

ktoré majú charakter kontinuálne sa opakujúcich a z časového hľadiska dlhodobo trvajúcich

aktivít.

Pri ustanovení vekovej hranice 65 rokov je nevyhnutné zdôrazniť, že svojou povahou

boli peňažné príspevky na kompenzáciu adresované vždy vo vzťahu k fyzickým osobám

vo vekovej kategórii, od ktorej spomenuté aktivity možno spravodlivo predpokladať

a požadovať. V súčasnosti sú peňažné príspevky nastavené tak, aby sa poskytovali najmä

osobám, ktoré vykonávajú pravidelné integračné aktivity, s čím súvisí aj vek danej

osoby (najmä vzdelávanie od 6. roku veku a vykonávanie zamestnania v produktívnom

veku). V tomto kontexte nie je, podľa názoru ministerstva, ustanovenie hornej vekovej

hranice pre vznik nároku v rozpore s antidiskriminačným právom. Povaha a charakter

peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla a peňažného príspevku na osobnú

asistenciu (posilnenie aktívnej sebarealizácie) odôvodňujú legitímne rozlišovanie,

resp. zužovanie okruhu oprávnených fyzických osôb z dôvodu veku. Tieto peňažné príspevky

majú za cieľ vyrovnať nevýhody (kompenzovať sociálne dôsledky ťažkého zdravotného

postihnutia v oblasti mobility a sebaobsluhy), vyplývajúce fyzickým osobám z ich zdravotného

znevýhodnenia v produktívnom ekonomicky aktívnom veku, a to so súvisiacou potrebou

podpory ich zamestnania a zamestnateľnosti. Legitímnym cieľom je požiadavka na zapojenie

fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím v ekonomicky aktívnom veku do života

spoločnosti na rovnoprávnom základe.

Vymedzenie hranice produktívneho veku hranicou 65 rokov veku vychádza z Dohovoru MOP

č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia a z demografickej teórie ekonomickej

aktivity obyvateľstva, ktorá určuje vekovú hranicu 65 rokov ako všeobecnú vekovú hranicu,

do ktorej je intenzita ekonomickej aktivity najvyššia.»

25.

K princípu solidarity a princípu ekonomickej únosnosti vláda zastúpená ministerstvom

spravodlivosti vo svojom stanovisku uvádza: «Pri kompenzácii sociálnych dôsledkov

ťažkého zdravotného postihnutia má štát, pri zohľadnení princípu ekonomickej únosnosti,

ambíciu zabezpečiť prostredníctvom zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu iba

čiastočnú kompenzáciu sociálnych udalostí na základe princípu solidarity. Podľa

§ 2 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu sa definuje sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia ako

„znevýhodnenie, ktoré má fyzická osoba z dôvodu jej ťažkého zdravotného postihnutia

v porovnaní s fyzickou osobou bez zdravotného postihnutia rovnakého veku, pohlavia

a za rovnakých podmienok a ktoré nie je schopná z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia

prekonať sama“. Dotknuté peňažné príspevky podľa zákona o peňažných príspevkoch na

kompenzáciu nie sú teda určené na samoúčelné zvyšovanie peňažného príjmu fyzických

osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ale sú principiálne určené na krytie nákladov

spojených s prekonávaním prekážok začlenenia sa do spoločnosti definovaných týmto

zákonom.

V tomto kontexte preto nie je možné súhlasiť s úvahami, že prostredníctvom peňažných

príspevkov na kompenzáciu má byť zabezpečené zvýšenie príjmu k dôchodkovej dávke,

resp. rodičovskému príspevku. Takéto nahliadanie koliduje s účelom, na ktorý sú peňažné

príspevky na kompenzáciu poskytované.

Princíp solidarity sa prejavuje aj v tom, že práva súvisiace s integráciou osôb so

zdravotným postihnutím, ktoré sa Slovenská republika zaviazala napĺňať, nie sú realizované

jedným opatrením. Naopak, ide o portfólio služieb financovaných z verejných zdrojov,

ktorými sa štát snaží zabezpečiť na báze solidarity a finančnej udržateľnosti dôstojný

život osobám so zdravotným postihnutím. V prípade, že fyzická osoba s ťažkým zdravotným

postihnutím nemá pravidelné sociálne aktivity, ktoré zákon o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu pri poskytovaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu alebo kúpu

osobného motorového vozidla predpokladá, je možné jej odkázanosť na pomoc inej osoby,

ako aj odkázanosť na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, riešiť ďalšími

peňažnými príspevkami alebo sociálnymi službami, prípadne ich kombináciou. Kompenzáciu

sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia v oblasti sebaobsluhy je možné

realizovať napríklad peňažným príspevkom na opatrovanie, sociálnymi službami, konkrétne

domácou opatrovateľskou službou, denným stacionárom alebo inými formami sociálnych

služieb podmienenými odkázanosťou na danú službu. Oblasť mobility je kompenzovaná

napríklad peňažným príspevkom na prepravu, peňažným príspevkom na kompenzáciu zvýšených

výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky motorového vozidla, prepravnou službou,

či prepravou v oblasti zdravotníctva (dopravná zdravotná služba). Z uvedeného vyplýva,

že fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím nebolo odňaté právo na sociálnu

pomoc v prípade jej odkázanosti na pomoc inej osoby, resp. odkázanosti na individuálnu

prepravu, nástroje a forma, akou sa táto pomoc poskytuje, sú však nastavené aj z hľadiska

ich účelnosti a adresnosti. Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu teda garantuje

právo fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím na sociálnu pomoc, s dôrazom

na efektivitu a účelnosť kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia pri zachovaní

ľudskej dôstojnosti týchto osôb...

Pre úplnosť uvádzame, že okrem opatrení zameraných na zlepšovanie života osôb so zdravotným

postihnutím v systéme sociálneho zabezpečenia, sú v právnom poriadku Slovenskej republiky

zavedené ďalšie podporné opatrenia, majúce formu najmä výhod a zliav (napr. odpustenie

koncesionárskych poplatkov, zľavy v miestnej hromadnej doprave, zľavy na miestnych

daniach a poplatkoch atď.).

Peňažné príspevky na kompenzáciu sú hradené výlučne zo štátneho rozpočtu bez toho,

aby ich poskytovanie bolo podmieňované povinným poistením fyzickej osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím (princíp solidarity). Súčasne sa však ich výška odvíja od sociálnoekonomickej

situácie krajiny (princíp ekonomickej únosnosti). V tejto súvislosti má svoje opodstatnenie

upriamenie pozornosti na skutočnosť, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný

príspevok na kúpu osobného motorového vozidla patria k peňažným príspevkom s najvyšším

finančným dopadom na štátny rozpočet. V roku 2018 sa na účely vyplácania peňažného

príspevku na osobnú asistenciu vynaložilo spolu 55 045 675.- € a na peňažný príspevok

na kúpu osobného motorového vozidla 9 516 086.- € (zdroj: Inštitút sociálnej politiky).

Z historického exkurzu vývoja právnej úpravy peňažného príspevku na osobnú asistenciu

a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla možno vyvodiť snahu zákonodarcu

o nastavenie takej právnej úpravy, ktorá by popri zachovaní princípu individualizácie

našla rovnováhu medzi princípom solidarity a princípom ekonomickej únosnosti v kontexte

sociálnych, ekonomických a politických podmienok. Je zrejmé, že pri existencii obmedzených

ekonomických možností bolo nevyhnutné brať do úvahy najmä dva faktory vplývajúce na

dlhodobú udržateľnosť tohto systému. Prvým faktorom bola výška príspevkov a druhým

osobný rozsah subjektov, ktorým by sa mali príspevky vyplácať. Rozširovaním osobného

rozsahu sa pri konštantnej sume celkových finančných zdrojov, znižuje výška vyplácaných

príspevkov. Vzhľadom na to, že účel peňažných prostriedkov môže byť reálne splnený

len pri dosahovaní relevantnej výšky príspevkov, bolo nevyhnutné, a teda legitímne,

zúžiť osobný rozsah ustanovením vekových hraníc pri jednotlivých príspevkoch...»

26.

K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s označenými medzinárodnými zmluvami

vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku uvádza: «V máji

2012 predložila Slovenská republika Výboru OSN pre osoby so zdravotným postihnutím

komplexnú správu o opatreniach prijatých na účel plnenia záväzkov vyplývajúcich z

dohovoru a o pokroku, ktorý v tomto smere dosiahla. Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným

postihnutím posúdil (aj za účasti delegácie Slovenskej republiky) Východiskovú správu

Slovenskej republiky na svojom zasadnutí v dňoch 4. - 5. apríla 2016. Vo svojich záverečných

odporúčaniach (zo dňa 18. apríla 2016) však nenamietal žiadne porušenie čl. 19 a čl.

20 dohovoru, resp. nedospel k záveru, že stanovenie akejkoľvek vekovej hranice je

v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie.

V júli 2015 bola Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím predložená aj

alternatívna správa, ktorá informovala o implementácii dohovoru z pohľadu organizácií

osôb so zdravotným postihnutím. Správa bola vypracovaná predstaviteľmi členských organizácií

Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím v Slovenskej republike a medzinárodnej

organizácie Mental Disability Advocacy Center. Alternatívna správa popisovala nielen

aktuálnu situáciu v Slovenskej republike, ale súčasne vysvetľovala, v ktorých oblastiach

legislatíva a prax porušujú konkrétne články dohovoru. V bode 26 (k čl. 19 dohovoru)

spracovatelia alternatívnej správy uviedli, že ustanovenie týkajúce sa peňažného príspevku

na osobnú asistenciu považujú vzhľadom na stanovenie hornej vekovej hranice (65 rokov

veku) pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím za diskriminačné, avšak Výbor

OSN pre osoby so zdravotným postihnutím sa s ich tvrdením nestotožnil a pri posudzovaní

Východiskovej správy Slovenskej republiky nepovažoval za potrebné sa ním zaoberať.

Prijatím Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktorý

bol ratifikovaný v roku 1976 (sukcesia Slovenskou republikou v roku 1993), sa Slovenská

republika zaviazala o rozvoj a dodržiavanie práv obsiahnutých v medzinárodnom pakte,

pričom ide o tzv. mäkké právo, ktoré zmluvné strany realizujú postupne podľa svojich

materiálnych, finančných a ľudských možností.

Navrhovateľka namieta rozpor čl. 2 ods. 2 a čl. 9 medzinárodného paktu s

§ 22 ods. 2

a

§ 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu. Podľa čl. 2 medzinárodného paktu sa každý štát, ktorý je zmluvnou

stranou paktu, zaväzuje, pokiaľ tak už neustanovujú existujúce zákonodarné alebo iné

opatrenia, že podnikne nevyhnutné kroky v súlade so svojimi ústavnými postupmi a ustanoveniami

tohto paktu, aby schválil také zákonodarné alebo iné opatrenia potrebné na to, aby

sa uplatnili práva uznané v pakte. Čl. 2 ods. 2 ukladá zmluvným štátom povinnosť zaručiť

nediskriminačný prístup pri uplatňovaní každého jedného hospodárskeho, sociálneho

a kultúrneho práva, ktoré je v pakte upravené a možno ho uplatňovať len v spojení

s týmito právami.

Vo svojom Všeobecnom komentári č. 5 Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva

definoval diskrimináciu osôb so zdravotným postihnutím ako „akékoľvek rozdiely, výnimky,

obmedzenia alebo výhody, alebo odopretie primeraných úprav z dôvodu zdravotného postihnutia,

ktorého dôsledkom je zrušenie alebo znemožnenie priznania, požívania alebo výkonu

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv.“ Odopretie primeraných úprav by malo

byť v národnom právnom poriadku zaradené medzi zakázané formy diskriminácie na základe

zdravotného postihnutia. Medzinárodný pakt zaraďuje medzi zakázané dôvody diskriminácie

aj vek. Ako už bolo uvedené, zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu umožňuje

v prípade odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej osoby alebo v prípade odkázanosti

na individuálnu prepravu kompenzovať sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia

niekoľkými formami kompenzácie, ako aj formou poskytovania sociálnych služieb a poskytovaním

štátnej sociálnej podpory, ktoré sa logicky dopĺňajú a na seba nadväzujú. Z tohto

dôvodu nie je možné hovoriť o odopretí práva na sociálnu pomoc z dôvodu veku, nakoľko

v zákone o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ide výlučne o vnútroštátnu legislatívnu

úpravu podmienok priznávania vhodných foriem kompenzácie na základe individuálneho

posúdenia.

Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím vo svojom čl. 1 deklaruje cieľ

jeho prijatia, ktorým je presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie

všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím

a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti. Avšak nástroje, ktorými štát tento

cieľ zabezpečí, je ponechaný na úvahu každého štátu. Rovnaké využívanie ľudských práv

a základných slobôd, vrátane práva na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia,

nie je možné vykladať a aplikovať totožne, keďže účelom zákona o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu nie je kompenzovať každú fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím

totožným spôsobom, ale čo najvhodnejším a najprimeranejším spôsobom, s prihliadnutím

na jej osobitné vlastnosti asociálnu situáciu. Peňažné príspevky na kompenzáciu sú

dávkami sociálnej pomoci, nárok na ne je posudzovaný na základe individuálneho a diskrečného

posudzovania osobných potrieb žiadateľov o peňažný príspevok na kompenzáciu ťažkého

zdravotného postihnutia. Tieto dávky, vyplácané z finančných prostriedkov štátneho

rozpočtu, sú úzko prepojené na hospodársku a sociálnu situáciu štátu. Štát je oprávnený

legitímne upraviť pravidlá a podmienky vyplácania týchto dávok a tým zabezpečiť adresné

poskytovanie sociálnej pomoci. Uplatňované kritériá sú objektívne a zákonom špecifikované

a v prípade, že sú splnené, priznávajú nárok na dávku. S uvedeným konštatovaním sa

stotožňuje aj Súdny dvor EÚ v rozsudku Súdneho dvora zo dňa 16. septembra 2015 C-433/13

Komisia/Slovensko, ECLI:EU:C:2015:602.

Ustanovenia čl. 19 a čl. 20 dohovoru deklarujú rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným

postihnutím na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti so slobodou voľby

a kontroly vlastného života a právo na osobnú mobilitu. Predmetné ustanovenia dohovoru

však dávajú zmluvným stranám pomerne široký priestor na voľbu nástrojov na presadzovanie

a garantovanie týchto práv. Podľa čl. 19 písm. b) dohovoru: „Zmluvné strany ... zabezpečia,

aby .... osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných

služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb

vrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti

a pre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti“.

Podľa čl. 20 dohovoru zmluvné strany príjmu účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej

mobility a to aj tým, že

-

uľahčia osobnú mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom a v takom čase,

aký si zvolia ony samy, a to za prijateľné ceny;

-

uľahčia prístup osôb so zdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu,

k zariadeniam, k podporným technológiám, k rôznym formám živej asistencie a k sprostredkovateľom,

a to aj zabezpečením ich finančnej dostupnosti;“.

Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu zabezpečuje presadzovanie a garantovanie

týchto práv prostredníctvom rôznych opatrení, čím rešpektuje základné zásady dohovoru

(čl. 3), a to predovšetkým rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, autonómie a nezávislosti

jednotlivca [(čl. 3 písm. a)], ako aj plné a účinné zapojenie a začlenenie do spoločnosti

[(čl. 3 písm. c)] a skutočnosť, že sú základom práva na nezávislý život a začlenenie

sa do spoločnosti.

Ako už bolo uvedené, Výbor OSN pre osoby so zdravotným postihnutím vo svojich záverečných

odporúčaniach k Východiskovej správe Slovenskej republiky v roku 2016 neprijal záver,

že určenie akejkoľvek vekovej hranice je v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie.

Výhrady k vekovým hraniciam neboli napadnuté v procese ratifikácie dohovoru ani v

Záverečných odporúčaniach Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím, ktorému

boli tieto vekové hranice známe.

Podľa všeobecných záväzkov dohovoru v čl. 4 ods. 2, ak ide o hospodárske, sociálne

a kultúrne práva, každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, sa zaväzuje

prijať opatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj

v rámci medzinárodnej spolupráce s cieľom postupne dosiahnuť plnú realizáciu týchto

práv bez toho, aby to malo vplyv na záväzky obsiahnuté v tomto dohovore, ktoré sú

v súlade s medzinárodným právom bezprostredne uplatniteľné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (viď. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 3So 70/2005 z 3. novembra 2005, viď. aj uznesenie ústavného súdu II. ÚS 588/2017

zo dňa 6. októbra 2017) v nadväznosti na čl. 7 ods. 5 ústavy konštatoval, že ratifikovaný

právny dokument nezakladá práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb tak,

aby úprava obsiahnutá v tomto dokumente mohla mať výlučnú prednosť pred zákonom bez

možnosti vnútroštátnej úpravy. Práva a povinnosti v ňom upravené (napríklad Dohovor

o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a ďalšie) nie sú stanovené jednoznačne a dostatočne konkrétne. Zároveň uviedol,

že vnútroštátne právne predpisy môžu ustanoviť osobitné podmienky priznania dávok

poskytovaných štátom, predovšetkým v rámci sociálneho zabezpečenia jedincov. Vzhľadom

na uvedené je možné konštatovať, že osobitné podmienky priznania peňažných príspevkov

na kompenzáciu sú tou zákonnou úpravou, ktorú dohovor predpokladá a je jeho konkrétnym

naplnením.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 1Sdo 8/2006 zo dňa 28.

novembra 2006 uviedol, že dohovor je všeobecnou deklaráciou, ktorá však oprávňuje

každú krajinu upraviť vnútroštátny zákon na svoje vlastné podmienky. Všeobecná deklarácia

nie je záväzná, pokiaľ jej obsah je zapracovaný v konkrétnom právnom predpise. Na

základe toho konštatoval, že Slovenská republika akceptovala dohovor, na konkrétne

podmienky upravila možnosť riešenia otázok sociálneho zabezpečenia, tým pádom aj riešenie

otázky priznávania peňažných príspevkov na kompenzáciu. Sprísnenie vyplácania sociálnych

dávok v krajine ešte neznamená, že tieto sa priznávajú, resp. nepriznávajú v rozpore

s dohovorom. Konkrétnosť právneho predpisu záleží nielen na otázkach všeobecného charakteru,

ale aj na ekonomických a iných podmienkach tej - ktorej krajiny a na filozofii vyplácania

sociálnych dávok. Z uznesenia ústavného súdu II. ÚS 588/2017 zo dňa 6. októbra 2017

vyplýva, že pokiaľ zákonodarca aplikoval takúto možnosť ustanovenia podmienky vzniku

nároku na sporné sociálne dávky, v zmysle vyššie uvedeného nepostupoval v rozpore

s dohovorom.»

27.

Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti napokon vo svojom stanovisku dodáva

„Vláda zastáva názor, že nerovnaké postavenie v prístupe k časti sociálnej pomoci

nemôže spočívať v osobitných podmienkach ustanovených právnou normou, ak tieto podmienky

korešpondujú legitímnemu účelu v rámci regulácie tejto časti právnych vzťahov. Inými

slovami, pri neopomenutí sledovania účelu jednotlivých inštitútov právnej regulácie

kompenzácie sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, nie je možné pod

pojem znevýhodnenie subsumovať priznanie inej vhodnejšej a účelnejšej pomoci. Navrhovateľkou

napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu objektívne určujú

obmedzenia súvisiace s vekom, ktoré diskvalifikujú osobu pri prístupe ku konkrétnemu

právu a jeho realizácii, avšak súčasne je štátom garantované poskytnutie a realizácia

iného primeraného práva v rámci systému sociálnej pomoci, a to vo vzťahu ku všetkým

vekovým skupinám obyvateľstva, rešpektujúc pritom princípy individualizácie, solidarity

a ekonomickej únosnosti. Princíp rovnosti by bol narušený, ak by prijatá právna úprava

neplatila pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky rovnako.

Pri posudzovaní rovnakého postavenia je rovnako nevyhnutné zamerať sa na rovnosť materiálnu.

Výlučne formálna rovnosť nie je garantom pre naplnenie práva na rovnaké zaobchádzanie

z akéhokoľvek dôvodu. Do zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu je premietnutá

rovnosť spočívajúca v rovnosti príležitostí, rovnosti výsledku a rovnosti vo svojej

plnej ľudskej dôstojnosti.

V súvislosti s vývojom právnej úpravy osobnej asistencie, opatrovania, ako aj poskytovania

ďalších peňažných príspevkov na kompenzáciu, vývojom prístupu k postproduktívnej skupine

obyvateľstva (aktívne starnutie, deinštitucionalizácia, predlžovanie veku dožitia)

a adresnosti poskytovania sociálnej podpory a pomoci, je zo systémového hľadiska možné

podrobiť potrebu existencie vekových hraníc pri vzniku nároku na predmetné peňažné

príspevky na kompenzáciu, resp. optimalizovanie ich úrovne, odbornej analýze. Súčasne

je však potrebné dodať, že v súčasnom mechanizme právnej úpravy by jednoduché zrušenie

vekových hraníc predstavovalo dramatický zásah do systému sociálnej pomoci (napr.

koexistencia osobnej asistencie a opatrovania), ale najmä do finančnej udržateľnosti

systému sociálnej pomoci (predbežný vplyv cca 197 mil. €/rok).

Je preto nevyhnutné, aby prípadné zmeny vekovej hranice 65 rokov resp. 6 rokov, boli

sprevádzané systémovými zmenami poskytovania dotknutých peňažných príspevkov na kompenzáciu

pri zohľadnení princípu individualizácie, princípu solidarity a princípu ekonomickej

únosnosti.“

28.

S ohľadom na už uvedenú argumentáciu sa vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti

domnieva, že navrhovateľkou napadnutá právna úprava je v súlade s označenými ustanoveniami

ústavy, paktu a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, a preto navrhuje,

aby ústavný súd vo svojom náleze vyslovil, že návrhu navrhovateľky nevyhovuje.

III.2 Vyjadrenie verejnej ochrankyne práv k stanovisku vlády

29.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k stanovisku vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti

uvádza: „Stručne zhrňujúc svoj návrh vidím nesúlad vyššie uvedených právnych predpisov

v troch zásadných smeroch, a to

-

v porušení pozitívnych záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z čl. 9 paktu,

čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) dohovoru v kontexte napádanej zákonnej právnej

úpravy v spojení s čl. 1 ods. 1, 2 a 13 ods. 4 ústavy,

-

v porušení princípu rovnosti v dôstojnosti a v právach a zákazu diskriminácie samostatne

(

čl. 1 ods. 1

a

čl. 12 ods. 1 ústavy

a čl. 5 ods. 1 a 2 dohovoru) a

-

v porušení princípu rovnosti v dôstojnosti a v právach a zákazu diskriminácie (

čl. 1 ods. 1

a

čl. 12 ods. 1 ústavy

, čl. 5 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 2 ods. 2 paktu) v spojení s právami osôb so zdravotným

postihnutím na sociálne zabezpečenie (podľa čl. 9 paktu a čl. 19 písm. b) a čl. 20

písm. a) a b) dohovoru).“

30.

Podľa navrhovateľky „... Dôsledkom aktuálneho právneho stavu je faktické vyčlenenie

časti ohrozenej skupiny zdravotne postihnutých osôb z aktívnej spoločnosti a ich vytlačenie

na okraj spoločenského záujmu. Takýto stav je podľa môjho názoru z hľadiska ústavného

a medzinárodného práva neúnosný a nemožno ho ďalej akceptovať...“.

31.

K porušeniu pozitívnych záväzkov Slovenskej republiky v oblasti práv osôb so zdravotným

postihnutím navrhovateľka uvádza: «Sociálne práva sú typické tým, že pre ich naplnenie

je vyžadovaná aktívna činnosť štátu, sú preto spravidla formulované ako pozitívne

povinnosti. „Naznačený pohľad vychádza z teórie o zaistení autonómneho a slobodného

rozhodovania jednotlivca. Ak je najvyšším postulátom spoločnosti autonómne rozhodovanie

jednotlivca, tak v situácii, ak sa ocitne v stave bez možnosti voľby, tak spoločnosť

musí vyvinúť primeranú aktivitu na prekonanie tohto stavu jednotlivca. Následne potenciálny

nedostatok autonómie vytvára záujem štátu na konštituovaní a realizácii sociálnych

práv, ktorý je v ústavách právnych sociálnych štátov formulovaný ako aktívny záväzok

zaistiť prostredníctvom distribúcie spoločenských statkov odstraňovanie neodôvodnenej

faktickej nerovnosti (ale aj prirodzenej nerovnosti pri určitých skupinách osôb),

t. j. takej nerovnosti medzi ľuďmi, ktorej nevyrovnávanie by mohlo viesť k neodôvodnenej

tvrdosti voči určitým skupinám.“

Vychádzajúc z čl. 19 písm. b) dohovoru je právom všetkých osôb zo zdravotným postihnutím

žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými,

z čoho vyplýva tiež povinnosť štátu Slovenskej republiky prijať účinné a primerané

opatrenia, aby „osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných

služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb

vrátane asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie

sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti.“

Pozitívnou povinnosťou štátu nie je vytvoriť len jeden druh príspevku či služby, ale

celé spektrum opatrení, ktoré majú byt’ zdravotne postihnutej osobe k dispozícii na

základe vlastnej voľby, pričom musia byt’ zodpovedajúce jej zdravotnému stavu. Tieto

opatrenia musia dotknutej osobe umožniť nezávislý život v spoločnosti, jej začlenenie

do spoločnosti a brániť jej segregácii, izolácii či vyčleneniu na okraj spoločnosti.

Jednou z explicitne vymenovaných služieb, ktoré štát musí osobám so zdravotným postihnutím

garantovať, je osobná asistencia. Čl. 19 písm. b) dohovoru nerobí rozdiel medzi zdravotne

postihnutými ľuďmi na základe veku, preto ide o právo a korešpondujúcu pozitívnu povinnosť

štátu vzťahujúcu sa na všetky osoby so zdravotným postihnutím bez ohľadu na vek.

Na území Slovenskej republiky je táto pozitívna povinnosť štátu realizovaná prostredníctvom

peňažného príspevku na osobnú asistenciu. Z jeho poskytovania sú však vylúčené osoby,

ktoré nedovŕšili 6. rok veku alebo presiahli 65. rok veku (okrem výnimky podľa

§ 22 ods. 2

druhá veta zákona o peňažných príspevkoch). Vláda vo svojom stanovisku v zásade argumentuje,

že nemôže ísť o porušenie tohto záväzku, keďže právny poriadok osobám vylúčeným z

aplikácie ustanovenia

§ 22 ods. 2

zákona o peňažných príspevkoch poskytuje iné formy podporných dávok. Uvádza najmä

rodičovský príspevok, príspevok na starostlivosť o dieťa a u osôb po prekročení 65.

roku života má ísť o príspevok na opatrovanie. Vláda súčasne uvádza, že účelom peňažného

príspevku na osobnú asistenciu je podpora osôb zo zdravotným postihnutím v produktívnom

veku, čo vylúčené skupiny osôb nie sú. Som toho názoru, že vyššie uvedená argumentácia

neobstojí.»

32.

Podľa navrhovateľky «Osobná asistencia je poskytovaná len v limitovanom počte hodín,

pričom príspevok na osobnú asistenciu je priamym nárokom fyzickej osoby so zdravotným

postihnutím, ktorý nemožno poskytovať, ak osobnú asistenciu vykonáva rodič, manžel

prípadne iná zákonom vymedzená osoba (ustanovenie

§ 22 ods. 4 zákona o peňažných príspevkoch

s výnimkou prípadov uvedených v § 22 ods. 5).

Takto vymedzenému účelu nezodpovedá žiadna iná sociálna dávka/príspevok v právnom

poriadku Slovenskej republiky.

Príspevok na starostlivosť o dieťa je právnym nárokom rodiča dieťaťa, ktorého účelom

je finančne podporiť starostlivosť o dieťa v jeho rodinnom prostredí, prípadne v špecializovanom

prostredí (ustanovenie

§ 2 ods. 2

a ustanovenie

§ 3 ods. 1 zákona č. 561/2008 Z. z.

o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Rodičovský

príspevok patrí rodičom dieťaťa a jeho účelom je finančné zabezpečenie alebo podpora

všeobecnej starostlivosti o dieťa (ustanovenie

§ 1 ods. 2

a

§ 3 ods. 1 zákona č. 571/2009 Z. z.

o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Rovnako nemožno účel peňažného príspevku na osobnú asistenciu naplniť ani poskytnutím

peňažného príspevku na opatrovanie. Účelom príspevku na opatrovanie je finančné zabezpečenie

opatrovania ako každodennej pomoci fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím

pri úkonoch sebaobsluhy, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri realizovaní

sociálnych aktivít s cieľom zotrvať v prirodzenom domácom prostredí, ktorá je poskytovaná

osobami, za ktorých opateru nemožno priznať peňažný príspevok na osobnú asistenciu

(ustanovenie

§ 39 ods. 2

a

§ 40 ods. 3 a 4

zákona o peňažných príspevkoch). Zákon o peňažných príspevkoch v prípade opatrovania

(na rozdiel od osobnej asistencie) stanovuje, že ho má vykonávať osoba blízka osobe

s ťažkým zdravotným postihnutím (manžel, manželka, rodič, dieťa, vnuk a ďalší), prípadne

iná fyzická osoba, ktorá však s touto osobou býva.

Skutočnosť, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na opatrovanie

nemožno vnímať ako dávky rovnakého charakteru potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej

republiky v stanovisku správneho kolégia, sp. zn. Snj 37/2016)...“

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že inklúzia, spoločenské začlenenie a podpora samostatnosti,

nezávislosti ako skutočný účel osobnej asistencie a jej finančného zabezpečenia prostredníctvom

príspevku na osobnú asistenciu, nie je naplnená v podstatne obdobnej alebo rovnakej

miere žiadnym iným z opatrení sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa odvoláva vláda,

vrátane sociálnych služieb, na ktoré poukazuje vláda. Sama vláda konštatuje, že tieto

formy podpory sa logicky dopĺňajú a na seba nadväzujú, teda neplnia totožnú funkciu.».

33.

Navrhovateľka ďalej uvádza: «Rovnako z čl. 20 písm. a) a b) dohovoru vyplýva pozitívna

povinnosť štátu prijať účinné opatrenia, ktoré „uľahčia osobnú mobilitu osôb so zdravotným

postihnutím takým spôsobom a v takom čase, aký si zvolia ony sami, a to za prijateľné

ceny“ a povinnosť prijať účinné opatrenia, ktoré „uľahčia prístup osôb so zdravotným

postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam..., a to aj zabezpečením

ich finančnej dostupnosti.“ Naplneniu tejto povinnosti, najmä v časti týkajúcej sa

zabezpečenia finančnej dostupnosti zariadenia zabezpečujúceho mobilitu (v tomto prípade

automobilu) rešpektujúc slobodnú voľbu zdravotne postihnutej osoby, zodpovedá v právnom

poriadku Slovenskej republiky ustanovenie § 34 zákona o peňažných príspevkoch. Tomuto

príspevku, ktorého cieľom je finančná pomoc štátu zdravotne postihnutej osobe pri

zabezpečení finančne nákladného prostriedku prepravy — automobilu, na ktorý je odkázaná,

svojím účelom nezodpovedá žiadna iná dávka či príspevok v právnom poriadku Slovenskej

republiky. Generálne vylúčenie osôb so zdravotným postihnutím starších ako 65 rokov

odkázaných na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom spod peňažného príspevku

na kúpu osobného motorového vozidla má vo vzťahu k tejto skupine osôb charakter porušenia

pozitívnej povinnosti vyplývajúcej z čl. 20 písm. a) a b) dohovoru. Popísané vylúčenie

osôb je o to absurdnejšie, že právna úprava Slovenskej republiky nevylučuje osoby

staršie ako 65 rokov z možnosti udelenia vodičského oprávnenia (ustanovenie

§ 78 ods. 1

a nasl. zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých

zákonov), a súčasne im umožňuje požiadať si o príspevok na úpravu osobného motorového

vozidla vo svojom vlastníctve (ustanovenie

§ 35

a nasl. zákona o peňažných príspevkoch). Neumožňuje im však z dôvodu veku požiadať

o príspevok na zakúpenie takéhoto vozidla (napádané ustanovenie

§ 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch

).»

34.

Podľa navrhovateľky „... neobstojí argumentácia vlády spočívajúca v tom, že predmetné

príspevky je možné priznať len aktívnej časti populácie (obyvateľstvu v produktívnom

veku). Ich účelom totiž nie je len zabezpečenie prístupu k práci, ale celková inklúzia,

začlenenie zdravotne postihnutých osôb do spoločnosti - teda aj zabezpečenie prístupu

k vzdelaniu či voľnočasovým aktivitám. V tomto smere nepochybne aj detí do dovŕšenia

6. roku veku života môžu chodiť do materskej školy, ktorá spadá pod pojem vzdelanie

a pri ktorej je pre inklúziu týchto detí nevyhnutná napr. osobná asistencia pri ceste

do materskej školy či pri iných aktivitách podporujúcich inklúziu a začlenenie dieťaťa.

Rovnako pri osobách zo zdravotným postihnutím po dovŕšení 65. roku života platí, že

môžu byt’ odkázané na osobnú asistenciu, ktorá im umožňuje byť aktívnou súčasťou spoločnosti.

K takýmto osobám nemožno pristupovať tak, že po dosiahnutí 65. roku života už nemôžu

aktívne participovať na spoločenskom živote. Túto situáciu reflektuje čiastočne aj

zákon o peňažných príspevkoch, keď umožňuje aj osobám zo zdravotným postihnutím po

dovŕšení 65. roku veku poberať príspevok na osobnú asistenciu za predpokladu, že ho

poberali pred dovŕšením tohto veku (ustanovenie

§ 22 ods. 2

zákona o peňažných príspevkoch). Až absurdne potom vyznie vylúčenie osôb, ktorých

zdravotný stav odôvodňoval požiadať o tento príspevok až po dosiahnutí 65. roku života.“.

35.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení ďalej uvádza, že „Obdobne to platí aj v prípade

peňažného príspevku na kúpu motorového vozidla, kde zákon výslovne požaduje splnenie

podmienky, že takto zakúpené osobné vozidlo bude používané na cestu do špecializovaného

zaradenia alebo denného stacionára (ustanovenie

§ 34 ods. 6

zákona o peňažných príspevkoch), pričom sociálna služba takéhoto charakteru sa poskytuje

aj osobám so zdravotným postihnutím starším ako 65 rokov (ustanovenie

§ 39 a § 40 zákona č. 448/2008 Z. z.

o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom

podnikaní v znení neskorších predpisov). Považujem za potrebné zdôrazniť, že veková

hranica 65 rokov podľa č1. 26 ods. 1 Dohovoru MOP o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia

(č. 102) je vekovou hranicou starobného dôchodku, nie je hranicou poskytovania sociálnej

pomoci osobám so zdravotným postihnutím pri spoločenskej inklúzii, začlenení do spoločnosti,

pri zabezpečení nezávislosti a ľudskej dôstojnosti.“.

36.

Podľa navrhovateľky „Generálne vylúčenie skupiny osôb do dovŕšenia 6. roku života

a po dovŕšení 65. roku života spod poskytovania peňažného príspevku na osobnú asistenciu

a peňažného príspevku na kúpu osobného vozidla je tiež v rozpore s princípom individualizácie

v sociálnych službách. Zákonodarca totiž generalizuje, paušalizuje vlastnosti osôb

so zdravotným postihnutím daného veku a znemožňuje im nastaviť systém podpory tak,

aby zodpovedal ich individuálnym potrebám a požiadavkám zodpovedajúcim čo možno najširšiemu

začleneniu do spoločnosti. Vláda v stanovisku uvádza, že veková hranica 65 rokov pre

poskytnutie peňažných príspevkov na osobnú asistenciu a kúpu motorového vozidla bola

nastavená tak, aby ich mohli poberať ľudia, u ktorých možno spravodlivo očakávať,

že budú vykonávať aktivity, ktoré sú predpokladom pre priznanie uvedených príspevkov.

Zároveň však uvádza, že nárok na peňažné príspevky na kompenzáciu je posudzovaný na

základe individuálneho diskrečného posudzovania osobných potrieb žiadateľov. Paušálne

nastavenie vekovej hranice teda nemá svoje opodstatnenie, nakoľko právna úprava priznávania

peňažných príspevkov na kompenzáciu je ako celok nastavená tak, aby u každého jednotlivca

mohli byť v procese rozhodovania zohľadnené jeho individuálne potreby a aby ten ktorý

príspevok bol priznaný iba v prípade, že u konkrétnej osoby skutočne naplní svoj účel.“.

37.

Podľa navrhovateľky „... je mimoriadne potrebné podporovať inklúziu a nezávislosť

osôb so zdravotným postihnutím práve v tých skupinách, ktoré sú na segregáciu a izoláciu

najnáchylnejšie. Teda v prípadoch maloletých detí, kde je osobitná starostlivosť potrebná

na ich začlenenie do spoločnosti v procese socializácie (prípadne nedostatky v takomto

procese sa totiž s maloletým dieťaťom môžu niesť po celý život) a tiež v prípadoch

starších osôb, u ktorých je zvýšené riziko ich sociálneho vylúčenia...“.

38.

Navrhovateľka je toho názoru, že „Vládou tvrdená ekonomická náročnosť zabezpečenia

príspevku na osobnú asistenciu a príspevku na kúpu motorového vozidla pre všetky vekové

skupiny osôb so zdravotným postihnutím ... zostala v rovine nepodloženej hypotézy.

Domnievam sa, že pokiaľ vláda žiada zohľadniť značnú ekonomickú náročnosť nejakého

opatrenia či rozhodnutia je povinná túto náročnosť aj primerane preukázať... K značnej

ekonomickej náročnosti vláda vo svojom stanovisku uvádza, že dôsledkom kumulácie sociálnych

opatrení po zrušení vekových hraníc (konkrétne v prípade koexistencie osobnej asistencie

a opatrovania) by išlo o predbežný ekonomicky vplyv cca 197 mil. eur/rok. Vláda však

bližšie neuvádza, ako tieto náklady odhadla. Argumentácia vlády podľa môjho názoru

neobstojí, keďže zákonodarca explicitne vylučuje kumuláciu sociálnych opatrení uvádzaných

vládou (napr.

§ 40 ods. 23

zákona o peňažných príspevkoch,

§ 41 ods. 3 zákona č. 448/2008 Z. z.

).“.

39.

K porušeniu princípu rovnosti v dôstojnosti a právach a zákazu diskriminácie v spojení

s právami osôb so zdravotným postihnutím na sociálne zabezpečenie navrhovateľka uvádza

„Z čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. l ústavy vychádza generálny princíp alebo požiadavka

rovnosti osôb v právach. Osobitne je táto požiadavka upravená aj v čl. 5 ods. 1 a

2 dohovoru a čl. 2 ods. 2 paktu, ktoré okrem iného garantujú zákaz diskriminačného

zaobchádzania s osobami odkázanými na sociálne zabezpečenie, konkrétne s osobami so

zdravotným postihnutím pri prístupe k sociálnym opatreniam. ...požiadavky zákazu nerovnakého

a diskriminačného zaobchádzania boli... porušené napádanou právnou úpravou ustanovením

§ 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch

vo vzťahu k právam korešpondujúcim čl. 9 paktu a čl. 19 písm. b) dohovoru (prístup

k peňažnému príspevku na osobnú asistenciu) a napádanou právnou úpravou ustanovením

§ 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch

vo vzťahu k právam korešpondujúcim čl. 9 paktu a čl. 20 písm. a) a b) dohovoru (prístup

k peňažnému príspevku na kúpu motorového vozidla).“

40.

Podľa navrhovateľky „V posudzovanom prípade... došlo k vyčleneniu skupiny osôb so

zdravotným postihnutím, do ktorej spadajú osoby mladšie ako 6 rokov ... a staršie

ako 65 rokov... Komparátorom tejto vyčlenenej skupiny môžu byt’ osoby zdravotne postihnuté,

ktoré však majú viac ako 6 rokov a menej ako 65 rokov veku...

Dôvodom vyčlenenia je vek osôb so zdravotným postihnutím. Vek považujem za neospraved1niteľný

diskriminačný dôvod, keďže ide o vlastnosť nezávislú od vôle jednotlivca...

Vyčlenená skupina nemá nárok na konkrétne príspevky..., pričom k týmto príspevkom

neexistuje v právnom poriadku relevantný ekvivalent... Diskriminácia má preto charakter

odopretia výhody, ktorú právny poriadok priznáva iným osobám v obdobnom postavení

ako vyčlenená skupina osôb.

... diskriminácia v tomto prípade nie je legitímne ospraved1niteľná, a súčasne ide

o celkom zjavne neprimeraný zásah do práv jednotlivca.“.

41.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení dodáva: „Historicky argument vlády je postavený

na tom, že vekové hranice sú v zásade pozostatkom predchádzajúcej právnej úpravy z

roku 1996, resp. 1998. Tento argument však... nezakladá legitimitu diskriminačného

zaobchádzania s porovnateľnými skupinami. Inými slovami to, že právna úprava dlhodobo

diskriminuje časť osôb so zdravotným postihnutím ešte neznamená, že takáto právna

úprava je ústavná alebo v súlade s medzinárodným právom. Nad rámec vyššie uvedeného

považujem za potrebné zdôrazniť, že pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť dňa

25. júna 2010 Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím. Keďže ide o prednostnú

medzinárodnú zmluvu podľa

čl. 7 ods. 5 ústavy

, bolo povinnosťou Slovenskej republiky upraviť ustanovenia zákonov dohovoru odporujúce

tak, aby sa dostali do súladu. Skutočnosť, že niečo bolo v minulosti upravené inak,

Slovenskú republiku tejto zodpovednosti nezbavuje. Rozhodnutia ústavného súdu a Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, na ktoré odkazuje vláda, sa na tento prípad nevzťahujú...

... Podľa môjho názoru účelom týchto príspevkov nie je výlučne len zabezpečenie dochádzky

do zamestnania (a z toho vyplývajúce naviazanie na produktívny vek), ale celkové zabezpečenie

nezávislosti, mobility a spoločenskej inklúzie osoby so zdravotným postihnutím. Potreba

naplňovania účelov nezávislosti, mobility a spoločenskej inklúzie osoby so zdravotným

postihnutím môže byt’ v nižšom veku (do 6. roku života) oveľa vyššia (v súvislosti

so začlenením do kolektívu a spoločnosti pri dochádzke do materskej školy a v súvislosti

so začatím procesu socializácie) ako v neskoršom veku a rovnako pri osobách starších

ako 65 rokov ide o osoby z dôvodu svojho veku a zdravotného postihnutia väčšmi ohrozené

izoláciou a spoločenským vylúčením než mladšie osoby. Z týchto predpokladov vychádza

aj čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) dohovoru a čl. 9 paktu, keď priznávajú tam

uvedené nároky všetkým osobám so zdravotným postihnutím bez ohľadu na ich vek... Nie

je ... prípustná argumentácia vlády vo vzťahu k vekovému limitu 65 rokov pre priznanie

príspevku na kúpu motorového automobilu založená na predpoklade, že osoba so zdravotným

postihnutím majúca viac ako 65 rokov už nie je spoločensky aktívna, prípadne jej spoločenská

aktivita už nemôže vyžadovať na presuny osobné motorové vozidlo (napriek tomu, že

právna úprava Slovenskej republiky takejto osobe umožňuje udeliť vodičské oprávnenie

a priznáva jej aj právo na príspevok na úpravu osobného motorového vozidla v jej vlastníctve)...

Som tiež toho názoru, že vláda musela pri pristúpení k dohovoru, aj s ohľadom na obsiahnuté

záväzky, počítať s primeranou finančnou záťažou. Reflektujúc argument ekonomickej

záťaže však naďalej nepovažujem za primerané svojvoľné diskriminačné vyčlenenie skupiny

ohrozených osôb na základe veku. Ekonomickú udržateľnosť môže zákonodarca docieliť

legislatívnym zákazom kumulácie vybraných príspevkov, úpravou ich výšky, prípadne

inými legitímnymi opatreniami.“

42.

K porušeniu princípu rovnosti v dôstojnosti a v právach a zákazu diskriminácie samostatne

navrhovateľka uvádza: „... som toho názoru, že z

čl. 12 ods. 1

ústavy a čl. 5 ods. 1 a 2 dohovoru možno vyvodiť zákaz nerovnakého zaobchádzania,

ktorý nemá akcesorický charakter, ale je samostatne stojacim princípom. K jeho porušeniu

dochádza v prípade, ak ide o svojvoľné nerovnaké zaobchádzanie...“

43.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhovateľka v závere svojho vyjadrenia uvádza,

že v plnom rozsahu zotrváva na podanom návrhu.

III.3 Stanovisko národnej rady k návrhu verejnej ochrankyne práv

44.

Národná rada vo svojom stanovisku k návrhu navrhovateľky uvádza: «Zákon č.

447/2008 Z. z.

upravuje právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych

dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, právne vzťahy pri vyhotovení preukazu fyzickej

osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím so sprievodcom, parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so

zdravotným postihnutím a právne vzťahy na účely posudzovania potreby osobitnej starostlivosti

poskytovanej podľa zákona č.

305/2005 Z. z.

o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov. Cieľom úpravy vyššie uvedených právnych vzťahov

je podľa

§ 1 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z.

podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti

za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach

ustanovených týmto zákonom. Uvedený právny predpis súčasne v § 2 ods. 1 uvádza, že

zmiernenie alebo prekonanie sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia je

možné kompenzovať tak peňažnými príspevkami na kompenzáciu podľa zákona č. 447/2008

Z. z., ako aj poskytovaním sociálnych služieb podľa zákona č.

448/2008 Z. z.

o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom

podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Samotná kompenzácia tak

nie je obmedzená iba výlučne na peňažné príspevky podľa zákona č. 447/2008 Z. z...

Z hľadiska vývoja navrhovateľkou napadnutej právnej úpravy uvádzame, že dolná veková

hranica 6 rokov na získanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu bola do právneho

poriadku Slovenskej republiky zavedená zákonom č.

195/1998 Z. z.

o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla

1998. Dôvodová správa k uvedenému návrhu zákona, ktorý pôvodne obsahoval dolnú hranicu

na úrovni 7 rokov veku, pričom táto bola počas prerokúvania návrhu zákona v Národnej

rade Slovenskej republiky pozmeňovacím návrhom znížená na hranicu 6 rokov veku, uvádza,

že „Aj keď občan s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaný na pomoc inej osoby,

umožňuje sa, aby sám rozhodol a vybral si osobu, ktorá mu túto pomoc poskytne. V rámci

takto koncipovanej osobnej asistencie vidíme záruku toho, že občan s ťažkým zdravotným

postihnutím prestáva byť v pozícii opatrovaného, ale stáva sa aktívnym subjektom riešenia

svojej životnej situácie. V roku 2008 prijatý zákon č.

447/2008 Z. z.

s účinnosťou od 1. januára 2009 prakticky len prevzal právnu úpravu predchádzajúceho

právneho predpisu, týkajúcu sa dolnej hranice na poskytovanie peňažného príspevku

na osobnú asistenciu.

Pokiaľ ide o ďalšiu navrhovateľkou napadnutú právnu skutočnosť, a teda hornú vekovú

hranicu 65 rokov na získanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu, táto bola ako

jedna z podmienok vzniku nároku na uvedený peňažný príspevok doplnená do zákona č.

195/1998 Z. z.

o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov jeho novelou, a to konkrétne zákonom

č.

450/2000 Z. z

., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších

predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti

v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2001. Ako uvádza

dôvodová správa k stanoveniu hornej vekovej hranice, „Navrhuje sa zúžiť okruh občanov

s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorým je možné poskytovať peňažný príspevok na osobnú

asistenciu tak, že sa určuje horná veková hranica na 65 rokov veku. Neobmedzením hornej

vekovej hranice dochádzalo k situáciám, že sa poskytoval tento peňažný príspevok aj

starším občanom, pričom cieľ osobnej asistencie (podpora nezávislosti a spoločenskej

integrácie občana) sa tým nedosiahol. Finančné prostriedky získané z tohto peňažného

príspevku riešili skôr ekonomickú situáciu v rodine, než zmenu kvality života starších

občanov. Dôvodová správa taktiež uvádza, že táto veková hranica bola stanovená v súlade

s Rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov č. 37/51 z roku 1982.

Podmienky nároku na príspevok na osobnú asistenciu boli následne upravené zákonom

č.

721/2004 Z. z.

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uvedený právny predpis s účinnosťou

od 1. januára 2005 novelizoval zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení

neskorších predpisov, pričom pozmeňujúcim návrhom bola do uvedeného zákona doplnená

úprava, podľa ktorej Peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytovať občanovi

s ťažkým zdravotným postihnutím po dovŕšení 65. roku veku, len ak je tento občan zamestnaný.“.

Cieľom uvedenej zmeny bola podľa odôvodnenia pozmeňujúceho návrhu podpora aktívneho

života občanov s ťažkým zdravotným postihnutím tým, že vytvorila podmienky umožňujúce

zotrvať v pracovnom procese, resp. opätovne sa zamestnať aj občanom s ťažkým zdravotným

postihnutím, ktorí sú starší ako 65 rokov a sú odkázaní na osobnú asistenciu.

Prijatím zákona č.

447/2008 Z. z.

bola prevzatá dovtedajšia právna úprava nároku na príspevok na osobnú asistenciu,

avšak s tým, že tento príspevok možno poskytovať aj po 65. roku veku za podmienky,

že ťažko zdravotne postihnutá fyzická osoba je zamestnaná. Navyše, zákonodarca zaviedol

do právnej úpravy aj výnimku, podľa ktorej po tom. ako fyzická osoba s ťažkým zdravotným

postihnutím dovŕši 65. rok veku, možno jej tento príspevok poskytovať len v tom prípade,

ak jej bol uvedený príspevok poskytovaný pred dovŕšením 65. roku veku.

Rovnako aj horná veková hranica 65 rokov pri peňažnom príspevku na kúpu osobného motorového

vozidla bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedená zákonom č.

195/1998 Z. z.

o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov. Zákonom č.

155/1999 Z. z.

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení zákona

č. 389/1998 Z. z., bola táto hranica zvýšená na 68 rokov, a následne zákonom č. 450/2000

Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení

neskorších predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.

387/1996 Z. z.

o zamestnanosti v znení neskorších predpisov, bola vrátená na pôvodnú hranicu 65

rokov. Následne novoprijatý zákon č.

447/2008 Z. z.

uvedenú podmienku len prevzal.».

45.

Podľa národnej rady „Peňažné príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia

podľa zákona č.

447/2008 Z. z.

sú dávkami sociálnej pomoci. Potreba ich pridelenia konkrétnemu žiadateľovi je posudzovaná

výlučne individuálne na základe jeho potrieb, adresnosti dávky a možnosti jej efektívneho

využitia potenciálnym prijímateľom, teda tak, aby jej pridelenie splnilo svoj účel.

Práve dosiahnutie legitímneho cieľa vyplácaním peňažných príspevkov, ktorých sa dotýka

podanie navrhovateľky, považujeme za kľúčové pre posúdenie stanovenia vyššie uvedených

vekových hraníc.“.

46.

K vekovému obmedzeniu pri poskytovaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu národná

rada vo svojom stanovisku uvádza: «Podmienky poskytovania peňažného príspevku na osobnú

asistenciu upravuje

§ 22 zákona č. 447/2008 Z. z.

Podľa § 20 ods. 1 uvedeného zákona je osobnou asistenciou pomoc fyzickej osobe s

ťažkým zdravotným postihnutím, a to pri činnostiach, ktoré sú uvedené v

prílohe č. 4

zákona č. 447/2008 Z. z. Osobnú asistenciu vykonáva osobný asistent a jej účelom

je podľa

§ 20 ods. 2

uvedeného zákona „aktivizácia, podpora sociálneho začlenenia fyzickej osohy s ťažkým

zdravotným postihnutím a podpora jej nezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať

plnenie rodinných roli, vykonávanie pracovných aktivít, vzdelávacích aktivít a voľnočasových

aktivít.“.

Peňažný príspevok na osobnú asistenciu je teda finančným nástrojom, ktorý má kompenzovať

náklady súvisiace so zabezpečením osobnej asistencie príjemcu tohto príspevku, pričom

ako vyplýva aj z činností, pri ktorých príjemcovi peňažného príspevku asistuje osobný

asistent, osobná asistencia je zameraná na osoby v produktívnom veku. V nadväznosti

na vyššie uvedený cieľ osobnej asistencie je nutné sa zamyslieť, či je možné ho dosiahnuť

aj v prípade dieťaťa, ktoré má menej ako 6 rokov. Domnievame sa, že dosiahnutie tohto

cieľa je u tejto skupiny fyzických osôb prakticky nesplniteľné, v nadväznosti na čo

je upravená aj dolná veková hranica pre poskytovanie peňažného príspevku na osobnú

asistenciu. Slovenská republika však v období, kým dieťa nedosiahne 6 rokov veku,

ponúka iné formy podpory. Ide napr. o tzv. predĺžený rodičovský príspevok podľa zákona

č.

571/2009 Z. z.

o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, ktorý je v prípade, ak má dieťa dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, vyplácaný

do šiestich rokov veku dieťaťa. Rovnako do tohto veku dieťaťa, ktoré má dlhodobo nepriaznivý

zdravotný stav, je vyplácaný aj príspevok na starostlivosť o dieťa podľa zákona č.

561/2008 Z. z.

o príspevku na starostlivosti o dieťa o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov. Navyše, štát za fyzické osoby, ktoré sa riadne starajú o takéto

dieťa, a teda popri tejto starostlivosti nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť, platí

poistné na dôchodkové poistenie.

Pokiaľ ide o hornú vekovú hranicu 65 rokov pri vyplácaní peňažného príspevku na osobnú

asistenciu, Dohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 102 o minimálnej norme sociálneho

zabezpečenia definuje produktívny vek do 65 rokov, kedy je aj v zmysle demografickej

teórie ekonomickej aktivity obyvateľstva ekonomická aktivita najvyššia.»

47.

K vekovému obmedzeniu pri poskytovaní peňažného príspevku na kúpu osobného motorového

vozidla národná rada vo svojom stanovisku uvádza: „Podmienky poskytovania peňažného

príspevku na kúpu osobného motorového vozidla upravuje

§ 34 zákona č. 447/2008 Z. z.

, pričom jeho účelom je najmä podpora príjemcu tohto príspevku v jeho plnohodnotnej

integrácii v súvislosti s jeho pracovnými a vzdelávacími aktivitami alebo v súvislosti

s prijímaním sociálnych služieb. Ide teda o dlhodobé a pravidelne sa opakujúce aktivity.

Pokiaľ ide o hornú vekovú hranicu 65 rokov pri nároku na peňažný príspevok na kúpu

osobného motorového vozidla, je nutné opätovne zdôrazniť, že tento príspevok je potrebné

vyplácať tak, aby bol dosiahnutý jeho účel. Ustanovenie hornej hranice je motivované

stanovením veku, do dosiahnutia ktorého je možné predpokladať vykonávanie vyššie uvedených

dlhodobých a pravidelne sa opakujúcich aktivít, súvisiacich najmä s pracovnými a vzdelávacími

aktivitami príjemcu peňažného príspevku, a teda jeho plnohodnotnú integráciu. Ide

teda najmä o fyzické osoby pripravujúce sa na svoje budúce povolanie a fyzické osoby

v produktívnom veku vykonávajúce zárobkovú činnosť. Práve uvedené aktivity vo vzťahu

k osobám vekovo nad ustanovenú hornú hranicu, sú dostatočným odôvodnením pre rozlišovanie

týchto okruhov fyzických osôb na základe ich veku.“

48.

Podľa národnej rady „... účelom peňažných príspevkov na kompenzáciu nemá byť zabezpečenie

zvýšenia príjmu k dôchodkovej dávke. Tieto dávky majú napomáhať zdravotne znevýhodneným

fyzickým osobám kompenzovať sociálny dôsledok ich ťažkého zdravotného postihnutia,

podporovať a uľahčovať ich integráciu do spoločnosti. V prípade, ak osoba nespĺňa

podmienky na poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu, resp. príspevku

na kúpu osobného motorového vozidla, je možné odkázanosť takejto osoby riešiť niektorými

z ďalších peňažných príspevkov, sociálnymi službami alebo ich kombináciou.“.

49.

Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s označenými ustanoveniami

paktu národná rada vo svojom stanovisku uvádza: „V tejto súvislosti je potrebné upriamiť

pozornosť na ustanovenie čl. 2 ods. 1 tohto dokumentu, podľa ktorého každý štát, ktorý

je zmluvnou stranou paktu, sa zaväzuje podniknúť pri maximálnom využití svojich zdrojov

samostatne aj prostredníctvom medzinárodnej súčinnosti a spolupráce hospodárske a

technické kroky na postupné dosiahnutie plného uskutočnenia práv uznaných v tomto

pakte, a to všetkými vhodnými prostriedkami, včítane prijatia zákonodarných opatrení.

Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach má povahu tzv.

soft law, teda noriem, ktoré môžu byť najmä inšpiračným zdrojom pre právnu úpravu

v národných legislatívach jednotlivých zmluvných strán Medzinárodného paktu o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach a ktoré zmluvné strany realizujú postupne na základe

svojich aktuálnych možností a zdrojov, ako o tom hovorí aj vyššie citované ustanovenie.

Pokiaľ teda navrhovateľka argumentuje diskrimináciou na základe veku a v tej súvislosti

odopretím nevyhnutého a adekvátneho sociálneho príspevku ťažko zdravotne postihnutej

fyzickej osobe, je potrebné poukázať na skutočnosť, že súčasná právna úprava poskytuje

takýmto fyzickým osobám, ktoré sú odkázané na pomoc inej osoby alebo na individuálnu

prepravu, a to bez ohľadu na vek danej osoby, niektoré ďalšie formy kompenzácie, štátnej

sociálnej podpory, ale aj sociálnych služieb. Ide napríklad o peňažný príspevok na

opatrovanie, denný stacionár, domácu opatrovateľskú službu, peňažný príspevok na prepravu

či peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením

prevádzky motorového vozidla. Ťažko zdravotne postihnuté fyzické osoby teda majú právnym

poriadkom garantovanú sociálnu pomoc, ktorá však musí byť poskytovaná a následne využívaná

účelne a efektívne.“

50.

Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s označenými ustanoveniami

Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím národná rada vo svojom stanovisku

uvádza: «Cieľom Dohovoru je podľa jeho čl. 1 „presadzovať, chrániť a zabezpečovať

plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami

so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti.“. Zo samotného

znenia normatívneho textu Dohovoru, ako aj zo samotných formulácií povinností pre

jeho zmluvné strany je zrejmé, že sú to práve štáty, ktorým je ponechaná voľnosť zvoliť

primerané nástroje a metódy na dosiahnutie cieľov stanovených Dohovorom. Uvedené potvrdzuje

aj čl. 4 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého „Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne

práva, každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru sa zaväzuje prijať opatrenia

v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej

spolupráce s cieľom postupne dosiahnuť plnú realizáciu týchto práv bez toho, aby to

malo vplyv na záväzky obsiahnuté v tomto dohovore, ktoré sú v súlade s medzinárodným

právom bezprostredne uplatniteľné.“. Teda je výlučne v kompetencii štátu, aby zvolil

prostriedky a opatrenia na postupné dosiahnutie okrem iného aj sociálnych práv vyplývajúcich

z Dohovoru. Tieto opatrenia musia byť takého rozsahu, aký si štát vzhľadom na svoje

možnosti môže maximálne dovoliť, čo však neznamená, že musí ísť o také opatrenia,

ktoré bezprostredne a ihneď naplnia všetky ciele Dohovoru.

Základnými zásadami Dohovoru sú podľa jeho čl. 3 ,,a) rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti,

osobnej nezávislosti vrátane slobody voľby a samostatnosti osôb; b) nediskriminácia;

c) plné a účinné zapojenie sa a začlenenie do spoločnosti; d) rešpektovanie odlišnosti

a prijímanie osôb so zdravotným postihnutím ako súčasti ľudskej rozmanitosti a prirodzenosti;

e) rovnosť príležitosti; f) prístupnosť; g) rovnosť medzi mužmi a ženami; h) rešpektovanie

rozvíjajúcich sa schopnosti deti so zdravotným postihnutím a rešpektovanie práva deti

so zdravotným postihnutím na zachovaní vlastnej identity.“. Zákon č.

447/2008 Z. z.

rešpektuje vyššie uvedené základné zásady Dohovoru, a to najmä opatreniami pre fyzické

osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, čím podporuje ich plnohodnotné začlenenie sa

do spoločnosti, nezávislý spôsob života a osobnú mobilitu.

Podľa argumentácie navrhovateľky je ustanovenie

§ 22 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z.

v rozpore aj s čl. 19 písm. b) Dohovoru... Ako vyplýva z formulácie citovaného ustanovenia,

zmluvné strany majú zabezpečiť pristúp ťažko zdravotne postihnutých osôb k podporným

službám, pričom cieľom týchto opatrení je plné začlenenie a zapojenie sa týchto osôb

do spoločnosti. Aj v tomto prípade je voľba nástrojov na zabezpečenie Dohovorom sledovaného

cieľa výlučne na zmluvných stranách Dohovoru.»

51.

Podľa národnej rady „V prípade, ak ani Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach, ani Dohovor nestanovujú konkrétne nástroje a opatrenia, ale

iba cieľ, ku ktorému sa majú zmluvné strany približovať vlastnou voľbou svojich opatrení

na vnútroštátnej úrovni pri maximálnom využití svojich aktuálnych možností, je akékoľvek

porovnanie normatívneho textu zákona č. 447/2008 Z. z. s vyššie uvedenými dokumentmi

a následné tvrdenie o ich vzájomnom rozpore, minimálne sporné.“.

52.

Navrhovateľka k stanovisku národnej rady, ktoré jej bolo doručené 6. februára 2020,

už ďalšie vyjadrenie nepodala.

IV.

Znenie napadnutej právnej úpravy a dotknutých ustanovení ústavy, paktu a Dohovoru

o právach osôb so zdravotným postihnutím

53.

Podľa

§ 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia peňažný príspevok na osobnú asistenciu

možno poskytovať najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku fyzickej osoby

s ťažkým zdravotným postihnutím. Po dovŕšení 65. roku veku možno tento príspevok poskytovať,

len ak bol fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaný pred dovŕšením

65 rokov veku.

54.

Podľa

§ 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia peňažný príspevok na kúpu osobného

motorového vozidla možno poskytnúť, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím

požiada o poskytnutie tohto peňažného príspevku najneskôr do konca kalendárneho roka,

v ktorom dovŕši 65 rokov veku.

55.

Podľa

čl. 1 ods. 1

prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

55.1

Podľa

čl. 1 ods. 2 ústavy

Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné

zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

56.

Podľa

čl. 12 ods. 1 ústavy

ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú

neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

57.

Podľa

čl. 13 ods. 4 ústavy

pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto

obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

58.

Podľa čl. 2 ods. 2 paktu štáty, zmluvné strany paktu, sa zaväzujú, že zaručia, že

práva formulované v tomto pakte sa budú uskutočňovať bez akéhokoľvek rozlišovania

podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania

národnostného a sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

59.

Podľa čl. 9 paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého na sociálne

zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie.

60.

Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné strany

uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok na

rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie.

61.

Podľa čl. 5 ods. 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné strany

zakazujú akúkoľvek diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia a zaručujú osobám

so zdravotným postihnutím rovnakú a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou z akýchkoľvek

dôvodov.

62.

Podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné strany

uznávajú rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve

s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými, prijmú účinné a

primerané opatrenia, ktoré umožnia plné využívanie tohto práva osobami so zdravotným

postihnutím a ich plné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a zabezpečia, aby osoby

so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných služieb, či už

domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb vrátane osobnej

asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie

sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti.

63.

Podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné

strany prijmú účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility s najväčšou možnou

nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím, a to aj tým, že a) uľahčia osobnú

mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom a v takom čase, aký si zvolia

ony samy, a to za prijateľné ceny; b) uľahčia prístup osôb so zdravotným postihnutím

ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, k podporným technológiám, k rôznym

formám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a to aj zabezpečením ich finančnej

dostupnosti.

V.

Východiská a právne závery rozhodnutia ústavného súdu

64.

Navrhovateľka namieta ústavnoprávnu a medzinárodnoprávnu konformitu napadnutých ustanovení

zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, podľa

ktorých peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytovať najskôr od 6. roku

veku do dovŕšenia 65. roku veku fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, pričom

po dovŕšení 65. roku veku možno tento príspevok poskytovať, len ak bol fyzickej osobe

s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku a peňažný

príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno poskytnúť, ak fyzická osoba s

ťažkým zdravotným postihnutím požiada o poskytnutie tohto peňažného príspevku najneskôr

do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku.

65.

Navrhovateľka namieta nesúlad napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s ústavným imperatívom demokratického

a právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, záväzkom Slovenskej republiky uznávať

a dodržiavať všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými

je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky podľa čl. 1 ods. 2 ústavy, ústavným

princípom rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, podmienkami

ústavne prípustného obmedzenia základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 4 ústavy,

zákazom diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 paktu v spojení s právom každého na sociálne

zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie podľa čl. 9 paktu, právom

na rovnosť pred zákonom a nárokom na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona

bez akejkoľvek diskriminácie podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným

postihnutím, zákazom diskriminácie na základe zdravotného postihnutia a právom osôb

so zdravotným postihnutím na rovnakú a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou z

akýchkoľvek dôvodov podľa čl. 5 ods. 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

v spojení s právom všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými

možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými a záväzkom zmluvných strán prijať

účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia plné využívanie tohto práva osobami so

zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a zabezpečiť,

aby osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných služieb,

či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb vrátane osobnej

asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie

sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti (právom osôb so zdravotným

postihnutím na prístup k celému spektru podporných služieb) podľa čl. 19 písm. b)

Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Nesúlad napadnutého ustanovenia

§ 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia

navrhovateľka namieta aj so záväzkom zmluvných štátov prijať účinné opatrenia na zabezpečenie

osobnej mobility s najväčšou možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím,

a to aj tým, že uľahčia osobnú mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom

a v takom čase, aký si zvolia ony samy, a to za prijateľné ceny a uľahčia prístup

osôb so zdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, k

podporným technológiám, k rôznym formám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a

to aj zabezpečením ich finančnej dostupnosti (právom osôb so zdravotným postihnutím

na účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility) podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru

o právach osôb so zdravotným postihnutím.

V.1 K postaveniu v návrhu označených medzinárodných zmlúv v právnom poriadku Slovenskej

republiky

66.

Podľa

čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy

ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými

zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom. Z citovaného textu ústavy vyplýva, že právomoc ústavného

súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy sa

vzťahuje aj na medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré

boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom [to isté platí aj o právomoci

podľa

čl. 125 ods. 1 písm. b), c) a d) ústavy

, pozn.].

67.

Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach bol prijatý rezolúciou

Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov 16. decembra 1966. Federálne zhromaždenie

Československej socialistickej republiky s ním vyslovilo súhlas 11. novembra 1975

a pre Československú socialistickú republiku nadobudol platnosť 23. marca 1976. V

zbierke zákonov bol uverejnený pod č. 120/1976 Zb. vyhláškou ministra zahraničných

vecí z 10. mája 1976 o Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach a Medzinárodnom

pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. V dôsledku sukcesie sa pre

Slovenskú republiku stal platným od 1. januára 1993.

68.

S Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím vyslovila národná rada súhlas

uznesením č. 2048 z 9. marca 2010 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá

má podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi. Tento dohovor prezident Slovenskej

republiky ratifikoval 28. apríla 2010 a pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť

25. júna 2010 v súlade s jeho článkom 45 ods. 2. V zbierke zákonov Slovenskej republiky

bol uverejnený pod č. 317/2010 Z. z. oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej

republiky.

69.

Zmluvnou stranou Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím je aj Európska

únia (ďalej len „EÚ“). V mene Európskeho spoločenstva (právneho predchodcu EÚ podľa

čl. 1 ods. 3 Zmluvy o EÚ. Ú. v. EÚ C 202, 7. 6. 2016) bol Dohovor o právach osôb so

zdravotným postihnutím podpísaný 30. marca 2007 a schválený rozhodnutím Rady z 26.

novembra 2009 o uzatvorení Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so

zdravotným postihnutím Európskym spoločenstvom (Ú. v. EÚ L 23, 27. 1. 2010, s. 35

– 36).

70.

Podľa článku 216 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ (Ú. v. ES C 202, 7. 6. 2016) sú medzinárodné

zmluvy uzavreté Úniou záväzné pre inštitúcie Únie a pre členské štáty. V prípade,

ak sa EÚ stane zmluvnou stranou medzinárodnej zmluvy, takáto zmluva sa stáva integrálnou

súčasťou jej právneho poriadku (pozri napr. rozsudok z 30. 4. 1974, Haegeman, 181/73,

Zb. s. 449, bod 5 alebo rozsudok z 21. 12. 2011, Air Transport Association of America

a iní proti Secretary of State for Energy and Climate Change, C-366/10, EU:C:2011:864,

bod 73, alebo priamo vo vzťahu k Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím,

rozsudok z 11. 4. 2013, HK Danmark, ktorá koná za Jettu Ringovú proti Dansk almennyttigt

Boligselskab (C335/11) a HK Danmark, ktorá koná za Lonu Skouboeovú Wergeovú proti

Dansk Arbejdsgiverforening, ktorá koná za Pro Display A/S v konkurze (C337/11), spojené

veci C335/11 a C337/11, EU:C:2013:222, bod 30). Zmluvám, ktoré uzavrela Únia, a teda

aj Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím je preto v právnom poriadku Slovenskej

republiky potrebné priznať postavenie, aké má právo EÚ. Vzhľadom na skutočnosť, že

Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím predstavuje tzv. zmiešanú medzinárodnú

zmluvu, t. j. medzinárodnú zmluvu, ktorá sa týka oblastí, v ktorých má právomoci EÚ,

ako aj jej členské štáty, a preto aj zmluvnými stranami tohto dohovoru sú EÚ a jej

členské štáty, postavenie práva EÚ možno priznať len tým ustanoveniam tohto dohovoru,

ktoré sa vzťahujú na oblasti, v ktorých má právomoci EÚ, resp. upravujú záležitosti,

v súvislosti s ktorými členské štáty preniesli na EÚ svoje právomoci.

71.

Postavenie sekundárneho práva EÚ (právne záväzných aktov Európskej únie, t. j. aktov

prijatých inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami EÚ) v právnom poriadku Slovenskej

republiky upravuje

čl. 7 ods. 2 ústavy

, ktorý právne záväzným aktom Európskych spoločenstiev a EÚ priznáva prednosť pred

zákonmi Slovenskej republiky. Postavenie primárneho práva EÚ (zmlúv, na ktorých je

EÚ založená, t. j. Zmluvy o EÚ a Zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj im na roveň postaveným

iným prameňom primárneho práva EÚ, napr. protokolov a príloh k týmto zmluvám) upravuje

čl. 7 ods. 5 ústavy, ktorý v tomto ustanovení vymenovaným kategóriám medzinárodných

zmlúv, do ktorých možno zaradiť aj primárne právo EÚ, priznáva rovnako prednosť pred

zákonmi (PL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 2/2016). Postavenie medzinárodných zmlúv, ktoré uzavrela

EÚ a ktorých zmluvnou stranou nie je aj Slovenská republika, t. z. iných ako tzv.

zmiešaných medzinárodných zmlúv, v právnom poriadku Slovenskej republiky nemožno vyvodiť

ani z čl. 7 ods. 2 ústavy, keďže medzinárodné zmluvy uzavreté EÚ nemožno považovať

za právne záväzné akty EÚ, aj keď ich v mene EÚ schvaľuje/uzaviera Rada EÚ vo forme

rozhodnutia a nemožno ho vyvodiť ani z čl. 7 ods. 5 ústavy, keďže tieto medzinárodné

zmluvy nespĺňajú podmienku ratifikácie a vyhlásenia spôsobom ustanoveným zákonom.

Viazanosť Slovenskej republiky medzinárodnými zmluvami, ktoré uzavrela EÚ a ktorých

zmluvnou stranou nie je aj Slovenská republika, t. j. iných ako tzv. zmiešaných medzinárodných

zmlúv možno vyvodiť z ústavného záväzku Slovenskej republiky obsiahnutom v čl. 1 ods.

2 ústavy uznávať a dodržiavať medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná (konkrétne,

čl. 216 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorý požaduje, aby medzinárodné zmluvy uzavreté

EÚ boli záväzné pre členské štáty). Postavenie medzinárodných zmlúv uzavretých EÚ,

iných ako tzv. zmiešaných medzinárodných zmlúv, v právnom poriadku Slovenskej republiky

ústava výslovne neupravuje. Z článku 1 ods. 2 ústavy, ktorý požaduje, aby Slovenská

republika okrem všeobecných pravidiel medzinárodného práva dodržiavala medzinárodné

zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, vyplýva napokon aj

záväzok Slovenskej republiky dodržiavať právo EÚ ako také, a teda nie len medzinárodné

zmluvy, ktoré uzavrela EÚ, ako aj iné medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných

zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná (v okolnostiach posudzovanej veci Medzinárodného

paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach). Napokon, za medzinárodný

záväzok Slovenskej republiky podľa čl. 1 ods. 2 ústavy možno považovať aj záväzok

rešpektovať rozhodnutia medzinárodných súdnych orgánov, ktorých rozhodnutia sú podľa

medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, záväzné pre Slovenskú

republiku, v okolnostiach posudzovanej veci najmä rozhodnutia Súdneho dvora.

72.

Povinnosť Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo vrátane príslušných

ustanovení ústavy v zmysle a duchu práva EÚ vyplýva aj zo zásady lojálnej spolupráce

zakotvenej v čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ, ktorá inter alia požaduje, aby členské štáty

prijali všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie

záväzkov vyplývajúcich z práva EÚ (PL. ÚS 10/2014, bod 75; PL. ÚS 2/2016, bod 54,

PL. ÚS 8/2016, bod 102).

73.

Napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného

postihnutia priznávajúce peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok

na kúpu osobného motorového vozidla možno považovať sa ustanovenia, ktoré vykonávajú

právo uznané čl. 9 paktu (právo na sociálne zabezpečenie) a práva uznané čl. 19 písm.

b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (právo

na prístup k celému spektru podporných služieb a právo na účinné opatrenia na zabezpečenie

osobnej mobility, vo vzťahu k peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla).

74.

Ústavný súd štandardne vykladá ústavu s prihliadnutím na medzinárodné právo. Vychádza

pritom jednak z čl. 1 ods. 2 ústavy, podľa ktorého Slovenská republika uznáva a dodržiava

všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná,

a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, a v okolnostiach tejto veci aj z čl. 154c ods.

1 ústavy, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom

pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku

a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv.

75.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu základné práva a slobody podľa ústavy je

potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 10/2014, PL.

ÚS 24/2014). Ústavný súd tak vždy, pokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal

pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd uznaných ústavou aj na znenie týchto

zmlúv a príslušnú judikatúru vzťahujúcu sa k nim (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 10/2010, PL.

ÚS 24/2014).

V.2 K právam osôb so zdravotným postihnutím podľa v návrhu označených ustanovení Dohovoru

o právach osôb so zdravotným postihnutím a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach

76.

Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím uznáva rovnaké právo

všetkých osôb so zdravotným postihnutím na nezávislý spôsob života a začlenenie do

spoločnosti so slobodou voľby a kontroly vlastného života. Toto ustanovenie vychádza

zo základného princípu o ľudských právach, že všetky ľudské bytosti sa rodia rovnaké,

čo sa týka ich dôstojnosti a práv a každý život je rovnako hodnotný. Základom práva

osôb so zdravotným postihnutím na nezávislý život a začlenenie do spoločnosti so slobodou

voľby a kontroly vlastného života sú všeobecné zásady Dohovoru o právach osôb so zdravotným

postihnutím (čl. 3), najmä rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, autonómie a nezávislosti

jednotlivca (čl. 3 písm. a), a plné a účinné zapojenie a začlenenie do spoločnosti

(čl. 3 písm. c). Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím je preto

potrebné interpretovať a uplatňovať s ohľadom na tieto ako aj ostatné zásady tohto

dohovoru.

77.

Pre nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti osôb so zdravotným postihnutím

je potrebné zavádzať posilňujúce formy podpory, ako napríklad osobná asistencia. Článok

19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím požaduje od zmluvných štátov

mať na pamäti aj to, že všetky podporné služby sa musia navrhnúť a poskytovať tak,

aby podporovali celkový účel danej normy: plné, individualizované, samostatne zvolené

a účinné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a nezávislý spôsob života.

78.

Právo na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti možno považovať za rešpektované

len vtedy, ak osoby so zdravotným postihnutím môžu plne využívať všetky občianske,

politické, hospodárske, sociálne a kultúrne práva garantované Dohovorom o právach

osôb so zdravotným postihnutím. Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

vychádza z občianskych a politických práv, napr. práva na slobodu pohybu a slobodu

voľby bydliska (čl. 12 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach),

ako aj hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, napr. práva na primeranú životnú

úroveň, vrátane dostatočnej výživy, oblečenia a bývania (čl. 11 Medzinárodného paktu

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach) a základných komunikačných práv,

ktoré sú základom práva na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti. Právo

na primeranú životnú úroveň zahŕňa nielen rovnocenný prístup k dostatočnej výžive,

prístupnému bývaniu a iným základným materiálnym požiadavkám, ale aj dostupnosť podporných

služieb, kompenzačných pomôcok a technológií, ktoré plne rešpektujú ľudské práva osôb

so zdravotným postihnutím [Všeobecný komentár č. 5 (2017) k nezávislému spôsobu života

a začlenení do spoločnosti z 27. októbra 2017 prijatý Výborom pre práva osôb so zdravotným

postihnutím].

79.

Povinnosti vyplývajúce pre zmluvné štáty z čl. 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným

postihnutím musia odrážať povahu práv priznaných týmto článkom osobám so zdravotným

postihnutím. Práva, ktoré uvedený článok Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

priznáva osobám so zdravotným postihnutím, sú buď absolútne a okamžite uplatniteľné

(občianske a politické práva), alebo progresívne uplatniteľné (hospodárske, sociálne

a kultúrne práva). Zatiaľ čo napríklad právo zvoliť si bydlisko a kde, ako a s kým

spolunažívať [článok 19 písm. a) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím]

je okamžite uplatniteľné, keďže ide o občianske a politické právo, právo na prístup

k individualizovaným hodnoteným podporným službám [článok 19 písm. b) Dohovoru o právach

osôb so zdravotným postihnutím] je hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právom. Postupná

realizácia hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv znamená povinnosť navrhnúť

a prijať konkrétne stratégie, akčné plány a zdroje na rozvoj podporných služieb a

zároveň sprístupňovať osobám so zdravotným postihnutím existujúce aj nové všeobecné

služby.

80.

V záujme dosiahnutia postupného uplatňovania hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

práv musia zmluvné štáty podniknúť kroky na maximálne využitie svojich dostupných

zdrojov (čl. 2 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach a čl. 4 ods. 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím).

81.

V záujme dosiahnutia nezávislého spôsobu života a začlenenia do spoločnosti všetkých

osôb so zdravotným postihnutím je pri získavaní prístupu k podporným službám a ich

prijímaní dôležitá nediskriminácia (čl. 5 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím).

Zmluvné štáty by mali definovať kritériá a postupy oprávnenosti prístupu k podporným

službám nediskriminačným a objektívnym spôsobom a sústrediť sa skôr na požiadavky

danej osoby ako na jej zdravotné postihnutie pri zaujímaní postoja zlučiteľného s

ľudskými právami. Vytvorenie špecifických služieb pre osoby so zdravotným postihnutím

pri zohľadnení ich osobitej situácie a v súlade s ich požiadavkami, ako napríklad

služby pre deti, študentov, zamestnancov a staršie osoby so zdravotným postihnutím,

by sa nemalo považovať za diskriminačné porušenie dohovoru, ale skôr za spravodlivú

a právne dostupnú pozitívnu diskrimináciu. Osoby so zdravotným postihnutím, ktoré

čelia diskriminácii v súvislosti s čl. 19, musia mať k dispozícii účinné a cenovo

dostupné opravné prostriedky.

82.

V záujme odstraňovania prekážok nezávislého spôsobu života osôb so zdravotným postihnutím

v spoločnosti je dôležitá aj podpora osobnej mobility. Článok 20 Dohovoru o právach

osôb so zdravotným postihnutím preto požaduje uľahčiť prístup osôb so zdravotným postihnutím

ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, k podporným technológiám, k rôznym

formám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a to aj zabezpečením ich finančnej

dostupnosti. Podpora osobnej mobility osôb so zdravotným postihnutím je nevyhnutným

predpokladom plného začlenenia a zapojenia osôb so zdravotným postihnutím do jednotlivých

komunít.

83.

Podľa všeobecného komentára č. 19 Výboru OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne

práva k právu na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach, prijatého 23. novembra 2007, aj keď právo na sociálne

zabezpečenie patrí každému, zmluvné štáty majú osobitnú pozornosť venovať tým jednotlivcom

a skupinám, ktoré tradične čelia ťažkostiam pri výkone tohto práva, predovšetkým,

inter alia, osobám so zdravotným postihnutím [Výbor OSN pre hospodárske, sociálne

a kultúrne práva, všeobecný komentár č. 19: Právo na sociálne zabezpečenie (čl. 9

paktu), publikovaný 4. 2. 2008, E/C.12/GC/19, bod 31]. Podľa Výboru OSN pre hospodárske,

sociálne a kultúrne práva zmluvné štáty majú základnú povinnosť zabezpečiť uspokojenie

aspoň minimálnej nevyhnutnej úrovne každého práva uznaného Medzinárodným paktom o

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, čo okrem iného požaduje, aby zmluvné

štáty zabezpečili právo na prístup k systémom alebo schémam sociálneho zabezpečenia

na nediskriminačnom základe, osobitne pre znevýhodnených a marginalizovaných jednotlivcov

a skupiny [Výbor OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, všeobecný komentár

č. 19: Právo na sociálne zabezpečenie (čl. 9 paktu), publikovaný 4. 2. 2008, E/C.12/GC/19,

bod 59, písm. b)]. Aj keď Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach má zabezpečiť progresívnu realizáciu práv, ktoré uznáva a pripúšťa obmedzenia

ich výkonu z dôvodu ohraničenosti dostupných zdrojov, rovnako však ukladá zmluvným

štátom rozličné povinnosti, ktoré majú okamžitý účinok. Zmluvné štáty majú okamžité

povinnosti vo vzťahu k právu na sociálne zabezpečenie, ako napríklad povinnosť garantovať,

že toto právo bude vykonávané bez akejkoľvek diskriminácie [Výbor OSN pre hospodárske,

sociálne a kultúrne práva, všeobecný komentár č. 19: Právo na sociálne zabezpečenie

(čl. 9 paktu), publikovaný 4. 2. 2008, E/C.12/GC/19, body 29, 31 a 40].

V.3 K namietanému zásahu do ústavného princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach

podľa

čl. 12 ods. 1 ústavy

a práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 v

spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach

a čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach

osôb so zdravotným postihnutím

84.

Povinnosť zmluvných štátov zabezpečiť, že právo na sociálne zabezpečenie podľa čl.

9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach je užívané

bez diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach, preniká všetkými povinnosťami zmluvných štátov podľa časti III

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Medzinárodný

pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach preto zakazuje akúkoľvek diskrimináciu,

či už formálnu alebo faktickú, priamu alebo nepriamu, na základe rasy, farby pleti,

pohlavia, veku, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národného

alebo sociálneho pôvodu, majetku, fyzického alebo duševného postihnutia, zdravia,

sexuálnej orientácie, občianskeho, politického, sociálneho alebo iného statusu, ktorých

účinkom je úplne znemožnenie alebo značné sťaženie rovnakého užívania alebo výkonu

práva na sociálne zabezpečenie [Výbor OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva,

všeobecný komentár č. 19: Právo na sociálne zabezpečenie (čl. 9 paktu), publikovaný

4. 2. 2008, E/C.12/GC/19, bod 29].

85.

Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím garantuje právo na nezávislý spôsob

života a začlenenie do spoločnosti všetkým osobám so zdravotným postihnutím bez ohľadu

na rasu, farbu pleti, pôvod, pohlavie, graviditu a materstvo, občiansku, rodinnú alebo

opatrovateľskú situáciu, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné presvedčenie, národnostný,

etnický, domorodý alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, ekonomickú

alebo majetkovú situáciu, zdravotný stav, genetickú alebo inú predispozíciu na ochorenie,

vek, alebo akýkoľvek iný status (všeobecný komentár č. 5 (2017) k nezávislému spôsobu

života a začlenení do spoločnosti z 27. októbra 2017 prijatý Výborom pre práva osôb

so zdravotným postihnutím).

86.

Nesúlad napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého

zdravotného postihnutia s označenými ustanoveniami ústavy, paktu a Dohovoru o právach

osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka odôvodňuje tým, že napadnutá právna úprava

zavádza diskrimináciu medzi osobami s ťažkým zdravotným postihnutím na základe veku,

keďže príslušné peňažné príspevky, ktoré zavádza (príspevok na osobnú asistenciu a

príspevok na kúpu osobného motorového vozidla), možno poskytovať len osobám s ťažkým

zdravotným postihnutím, ktoré majú požadovaný vek (pri peňažnom príspevku na osobnú

asistenciu od 6. do 65. roku veku, po dovŕšení 65. roku veku ho možno poskytnúť, len

ak bol osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku,

a pri peňažnom príspevku na kúpu osobného motorového vozidla do 65. rokov veku).

87.

Podľa navrhovateľky napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu

ťažkého zdravotného postihnutia predstavujú neprípustné obmedzenie: (i) ústavného

princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach podľa

čl. 12 ods. 1

ústavy v spojení s

čl. 13 ods. 4

ústavy, (ii) zákazu diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 paktu, a to samostatne alebo

v spojení s právom každého na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 paktu, (iii) zákazu

diskriminácie podľa čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím,

a to samostatne alebo v spojení s právom osôb so zdravotným postihnutím na prístup

k celému spektru podporných služieb podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb

so zdravotným postihnutím a, v prípade napadnutého ustanovenia § 34 ods. 3 zákona

o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia (priznávajúceho

peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla), aj v spojení s právom osôb

so zdravotným postihnutím na účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility podľa

čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.

88.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ustanovenie

čl. 12 ods. 1

ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu; ide o všeobecné pravidlo rovnosti,

ktoré slúži na generálnu ochranu pred diskrimináciou a vo svojej podstate vyjadruje

rovnosť všetkých subjektov práva pred zákonom, pričom v tomto zmysle je adresované

všetkým orgánom verejnej moci, ktoré musia vo vzťahu ku všetkým subjektom práva, k

ich základným právam a slobodám z hľadiska ich uskutočňovania a uplatňovania pristupovať

rovnako, bez ohľadu na okolnosti predpokladané

čl. 12 ods. 2

ústavy [pohlavie, rasu, farbu pleti... (m. m. PL. ÚS 16/08)]. Z čl.

12 ods. 2

ústavy vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť diskriminovaný z dôvodov

v tomto ustanovení vymenovaných (III. ÚS 39/01, II. ÚS 5/03). Vychádzajúc z modelu

materiálneho chápania rovnosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie je dôležité, aké rozdiely

medzi ľuďmi existujú, pretože ľudia majú rovnakú hodnotu, a preto zasluhujú rovnakú

starostlivosť a rešpekt (čl. 12 ods. 1 ústavy). Vyplýva to zo všeobecných hodnôt ľudskej

dôstojnosti, autonómnosti a rovnakej ceny každého indivídua, ktoré tvoria základ pre

zákaz nespravodlivej diskriminácie ľudských bytostí bez ohľadu na ich postavenie v

spoločnosti (PL. ÚS 8/04).

89.

Za diskriminačnú úpravu, resp. úpravu porušujúcu rovnosť v právach (

čl. 12 ods. 1 ústavy

), možno považovať takú právnu úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické/porovnateľné

situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže rozumne

odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným

legislatívnym riešením (PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04). Tento základný princíp je porušený

vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza

inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti,

že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie (II. ÚS 5/03).

90.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. PL. ÚS 13/09, I. ÚS 17/99) k porušeniu

ústavného princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach, resp. zákazu diskriminácie,

vyjadreného v

čl. 12 ods. 1

ústavy môže dôjsť v zásade len v spojení s porušením určitého konkrétneho základného

práva alebo slobody, t. j. jeho porušenia sa v zásade možno dovolávať len v súvislosti

s porušením určitého základného práva a slobody, alebo ľudského práva alebo základnej

slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách (m. m. pozri napr. PL. ÚS 14/98, I. ÚS 17/99, PL. ÚS 10/04). Ústavný súd

vo svojej doterajšej judikatúre (napr. PL. ÚS 33/95, PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 18/97, PL.

ÚS 4/00, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 15/06, PL. ÚS 3/08, PL. ÚS 19/09, PL.

ÚS 11/2011, PL. ÚS 11/2013) preferuje akcesorický prístup k preskúmavaniu namietaného

porušenia ústavného princípu rovnosti, pričom zdôrazňuje, že: „Princípy zákazu diskriminácie

a rovnosti ľudí nie sú spravidla chránené samy osebe, ale len v súvislosti s porušením

iného základného práva a slobody“ (PL. ÚS 13/09).

91.

Navrhovateľka v návrhu a vo svojom vyjadrení k stanovisku vlády z 23. júla 2019 uvádza,

že nesúlad napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého

zdravotného postihnutia s ústavným princípom rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach

podľa čl. 12 ods. 1 ústavy a zákazu diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 paktu a čl. 5

ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím vidí (aj) v spojení s

právami osôb so zdravotným postihnutím podľa čl. 9 paktu (právom každého na sociálne

zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie) a podľa čl. 19 písm.

b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (právom

na prístup k celému spektru podporných služieb a právom na účinné opatrenia na zabezpečenie

osobnej mobility). Napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu

ťažkého zdravotného postihnutia zavádzajúce peňažný príspevok na osobnú asistenciu

a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno považovať sa ustanovenia

vykonávajúce čl. 9 paktu a čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach

osôb so zdravotným postihnutím. Podstata návrhu navrhovateľky preto spočíva v namietaní

porušenia zákazu diskriminácie na základe veku pri poskytovaní peňažného príspevku

na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla podľa

napadnutej právnej úpravy, t. j. pri uplatňovaní práv osôb so zdravotným postihnutím

podľa označených ustanovení Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

právach a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.

92.

O priamu diskrimináciu ide vtedy, ak sa z niektorého z dôvodov, v okolnostiach posudzovanej

veci z dôvodu veku, zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako s inou osobou,

ktorá sa nachádza v rovnakej alebo porovnateľnej situácii.

93.

V tomto kontexte je potrebné v prvom rade zistiť, či z napadnutej právnej úpravy

vyplýva rozdielne zaobchádzanie medzi osobami s ťažkým zdravotným postihnutím na základe

ich veku.

94.

Je potrebné zdôrazniť, že napadnutá právna úprava priznáva nárok na peňažný príspevok

na osobnú asistenciu len osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú od 6 do

65 rokov veku, po dovŕšení 65. roku veku ho priznáva, len ak bol osobe s ťažkým zdravotným

postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku, a peňažný príspevok na kúpu

osobného motorového vozidla len osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú

do 65 rokov veku. Uplatniť si nárok na uvedené peňažné príspevky môže osoba s ťažkým

zdravotným postihnutím, len ak má uvedený požadovaný vek.

95.

Napadnutá právna úprava teda zavádza rozdielne zaobchádzanie, ktoré je priamo založené

na veku osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Kritérium diferenciácie, na ktoré odkazuje,

totiž vychádza priamo z veku osoby s ťažkým zdravotným postihnutím.

96.

Je preto potrebné následne preskúmať, či sa uvedené rozdielne zaobchádzanie týka

kategórií osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré sa nachádzajú v porovnateľných

situáciách. Požiadavka týkajúca sa porovnateľnej povahy situácií na účely určenia

existencie porušenia zásady rovnosti zaobchádzania sa musí posúdiť z hľadiska všetkých

prvkov, ktoré ich charakterizujú, a najmä s ohľadom na predmet a cieľ právnej úpravy,

ktorou sa zavádza predmetné rozlišovanie [pozri v tomto zmysle napr. rozsudok Súdneho

dvora zo 16. júla 2015, ČEZ Razpredelenie Bălgarija, C 83/14, EU:C:2015:480, bod 89,

rozsudok z 26. 6. 2018, MB, C 451/16, EU:C:2018:492, bod 42, alebo rozsudok z 22.

1. 2019, Cresco Investigation GmbH, C-193/17, EU:C:2019:43, bod 42]. Zároveň je potrebné

dodať, že jednak sa nevyžaduje, aby boli situácie identické, ale iba porovnateľné,

a jednak skúmanie tejto porovnateľnosti sa musí uskutočniť nie globálne a abstraktne,

ale špecificky a konkrétne so zreteľom na dotknuté plnenie (rozsudok z 19. 7. 2017,

Abercrombie & Fitch Italia, C‑143/16, EU:C:2017:566, bod 25 a tam citovaná judikatúra).

97.

V posudzovanej veci napadnutá právna úprava priznáva peňažný príspevok na osobnú

asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla iba tým osobám

s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorý majú napadnutou právnou úpravou požadovaný

vek. Napadnutá právna úprava tak vytvára rozdielne zaobchádzanie, pokiaľ ide o priznanie

uvedených peňažných príspevkov, medzi osobami s ťažkým zdravotným postihnutím majúcimi

požadovaný vek a osobami s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré požadovaný vek nemajú.

98.

Cieľom poskytovania predmetných peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálneho dôsledku

ťažkého zdravotného postihnutia je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s

ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti (§ 1 ods. 2 zákona

o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia).

99.

Priznanie predmetných peňažných príspevkov osobe s ťažkým zdravotným postihnutím

je podmienené, okrem potreby sociálneho začlenenia tejto osoby do spoločnosti za jej

aktívnej účasti, splnením formálnej požiadavky dovŕšenia určitého veku. Takáto osoba

s ťažkým zdravotným postihnutím (ktorá dovŕšila požadovaný vek), môže využívať podporu

(peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového

vozidla) smerujúcu k jej začleneniu do spoločnosti za jej aktívnej účasti.

100.

Situácia osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá dovŕšila vek požadovaný napadnutou

právnou úpravou, sa v tomto ohľade nijako nelíši od situácie osôb s ťažkým zdravotným

postihnutím, ktoré nemajú požadovaný vek a ktoré rovnako v záujme podpory ich sociálneho

začlenenia do spoločnosti za ich aktívnej účasti by chceli mať k dispozícii peňažný

príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla,

pričom však na ich poskytnutie nemajú nárok. Pokiaľ ide o priznanie predmetných peňažných

príspevkov, situácia osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú požadovaný vek,

je porovnateľná so situáciou osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré požadovaný

vek nemajú bez ohľadu na to, aký vek majú. Obe skupiny osôb s ťažkým zdravotným postihnutím

potrebujú podporu ich aktivizácie, sociálneho začlenenia, nezávislosti a možnosti

rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie svojich rolí, vykonávania pracovných aktivít,

vzdelávacích aktivít alebo voľnočasových aktivít.

101.

Z uvedeného vyplýva, že účinkom napadnutej právnej úpravy je, že s porovnateľnými

situáciami sa v závislosti od veku zaobchádza rozdielne. Napadnutá právna úprava tým

zavádza priamu diskrimináciu na základe veku.

102.

Podľa ústavného súdu napadnutá právna úprava pôsobí diskriminačne, keďže zaobchádza

s jednou skupinou osôb, a to s osobami s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú

požadovaný vek v porovnaní s inou skupinou osôb, a to s osobami s ťažkým zdravotným

postihnutím, ktoré nemajú požadovaný vek inak, a to tak, že zatiaľ čo osobám patriacim

do prvej skupiny priznáva nárok na peňažný príspevok na osobnú asistenciu, resp. peňažný

príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, osobám patriacim do druhej skupiny

uvedené peňažné príspevky nepriznáva, pričom obe skupiny osôb s ťažkým zdravotným

postihnutím sa nachádzajú v rovnakej, resp. porovnateľnej situácii. Medzi situáciami

oboch skupín osôb s ťažkým zdravotným postihnutím nie sú rozdiely takého charakteru

a takej závažnosti, ktoré by požadovali nerovnaké zaobchádzanie s nimi.

V.4 K ústavnej a medzinárodnoprávnej prípustnosti obmedzenia výkonu práva na rovnaké

zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie napadnutou právnou úpravou

103.

Aj keď je princíp rovnosti, resp. zákaz diskriminácie v moderných demokraciách a

podľa ústavy fundamentálnym princípom, napriek tomu neznamená absolútnu rovnosť, totiž

absolútne rovnaké zaobchádzanie s každým a v každej situácii. Právo na rovnaké zaobchádzanie,

resp. zákaz diskriminácie je, rovnako ako viaceré iné ústavou a medzinárodnými zmluvami

garantované základné práva a slobody, obmedziteľné, a to za podmienok stanovených

v čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy a/vrátane rešpektovania princípu proporcionality. Pri

každom zákonnom obmedzení základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a

zmysel a takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ spočívajúci v ochrane

dôležitého verejného záujmu, pričom zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Na každé obmedzenie

základných práv a slobôd sa vzťahuje zásada (test) proporcionality.

104.

Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného prieskumu napadnutej právnej

úpravy je založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým krokom je jednak

test existencie ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate

aim/effect) a tiež test racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou sledovaným

cieľom [účelom (conduciveness)], teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit). Druhým krokom

je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti, či použitia najmenej drastických,

resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity,

least intrusiveness) k dosiahnutiu cieľa sledovaného napadnutou právnou úpravou. Napokon

tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova (Angemessenheit, test

of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect; not overly onerous),

ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených hodnôt vyvolaných

uplatnením napadnutej právnej úpravy (napr. PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 3/09, m. m. PL.

ÚS 19/09, m. m. PL. ÚS 23/06).

105.

Uvedený test proporcionality je testom určeným pre prvú generáciu ľudských práv (občianske

a politické práva). Pre testovanie druhej generácie ľudských práv (hospodárske, sociálne

a kultúrne práva), kam spadajú aj právo každého na sociálne zabezpečenie podľa čl.

9 paktu a práva osôb so zdravotným postihnutím podľa čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm.

a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, existuje modifikovaný test

proporcionality (PL ÚS 12/2014, PL ÚS 14/2014). Je vylúčené, aby metodológia prieskumu

hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv bola totožná s metodológiou prieskumu

využívanou vo vzťahu k občianskym a politickým právam. Test proporcionality je, vychádzajúc

z povahy sociálnych práv, príliš „prísny“, pretože výrazne obmedzuje zákonodarcu pri

prijímaní právnej úpravy majúcej za cieľ regulovať túto oblasť spoločenských vzťahov

(PL. ÚS 14/2014, obdobne aj Ústavný súd Českej republiky vo veci sp. zn. Pl. ÚS 1/08).

106.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už konštatoval, že hospodárske, sociálne a kultúrne

práva sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí

od ekonomických a hospodárskych možností štátu (PL. ÚS 19/08, PL. ÚS 8/2014). Hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych práv sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto

práva vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). Otvára sa tak široký priestor pre zákonodarcu

pri voľbe najrôznejších riešení. Právna úprava obmedzujúca hospodárske, sociálne a

kultúrne práva nemusí byť striktne/prísne proporcionálna k cieľu, ktorý sleduje, t.

j. nemusí ísť o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, ako je to pri právnej

úprave obmedzujúcej občianske a politické práva. V teste proporcionality pri hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach obstojí aj taká zákonná úprava, u ktorej možno zistiť

sledovanie nejakého legitímneho cieľa a ktorá tak činí spôsobom, ktorý si možno predstaviť

ako rozumný prostriedok na jeho dosiahnutie, hoci nemusí ísť o prostriedok najlepší,

najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší. Požiadavka primeranosti (proporcionality)

pri obmedzovaní hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv nekladie na zákonodarcu

nároky porovnateľné s obmedzovaním občianskych a politických práv. Pre zákonodarcu

to prináša zväčšenie manévrovacieho priestoru pri právnej úprave inštitútov, ktorými

udeľuje hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam konkrétny obsah (PL. ÚS 1/2012,

PL. ÚS 14/2014).

107.

Pri skúmaní proporcionality právnej úpravy obmedzujúcej hospodárske, sociálne a kultúrne

práva ústavný súd nie je povolaný posudzovať ekonomické aspekty potrebnosti a nevyhnutnosti,

napr. rôznych úprav týkajúcich sa peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov

ťažkého zdravotného postihnutia. Voľba nástrojov pomoci osobám so zdravotným postihnutím

a miera ich uplatnenia je primárne úlohou zákonodarcu, ktorý za rozpoznanie problémov,

ktoré si vyžadujú reguláciu, voľbu nástrojov a ich účinky, ktoré niekedy môžu byť

aj negatívne, nesie politickú zodpovednosť. Ústavný súd však môže do jeho zákonodarnej

činnosti zasiahnuť, a to vtedy, ak v nej odhalí protiústavnosť (PL. ÚS 14/2014, obdobne

aj Ústavný súd Českej republiky vo veci sp. zn. Pl. ÚS 83/06). Právnu úpravu možno

považovať za protiústavnú kvôli rozporu s hospodárskymi, sociálnymi a kultúrnymi právami

predovšetkým, ak je v rozpore so zákazom diskriminácie, resp. predstavuje ústavne

neprípustné obmedzenie výkonu práva na rovnaké zaobchádzanie.

108.

V posudzovanej veci napadnutá právna úprava zasahuje do sociálnych práv osôb s ťažkým

zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný pre priznanie nároku na peňažné

príspevky, ktoré zavádza, konkrétne práva na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 paktu,

práva na prístup k celému spektru podporných služieb podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru

o právach osôb so zdravotným postihnutím a práva na účinné opatrenia na zabezpečenie

osobnej mobility podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným

postihnutím, avšak z dôvodu, že pri vykonávaní uvedených práv zavádza diskrimináciu

na základe veku. Pri posudzovaní ústavnoprávnej a medzinárodnoprávnej konformity napadnutej

právnej úpravy je tak optikou testu proporcionality potrebné preskúmať obmedzenie

základného práva napadnutou právnou úpravou dotknutých osôb (t. j. osôb s ťažkým zdravotným

postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný pre priznanie nároku na peňažné príspevky,

ktoré napadnutá právna úprava zavádza) na rovnaké zaobchádzanie, ktoré vychádza z

ústavného princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach (čl. 12 ods. 1 ústavy) a

ktoré patrí do prvej generácie ľudských práv. Napadnutú právnu úpravu je tak potrebné

podrobiť „prísnemu“ testu proporcionality, testu proporcionality, ktorý sa uplatňuje

v rámci prvej generácie ľudských práv.

109.

V rámci všetkých už uvádzaných skutočností ústavný súd pristúpil k preskúmaniu splnenia

podmienok ústavne a medzinárodnoprávne konformného obmedzenia výkonu napadnutou právnou

úpravou dotknutého základného práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie

podľa príslušných ustanovení v návrhu označených medzinárodných zmlúv, napĺňajúceho

ústavný princíp rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy.

110.

V prvom rade je potrebné uviesť, že v posudzovanej veci je nesporné, že predmetné

obmedzenie výkonu základného práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie

pri uplatňovaní v návrhu označených sociálnych práv podľa Medzinárodného paktu o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím,

zavedené napadnutou právnou úpravou je v zmysle čl. 13 ods. 2 ústavy ustanovené zákonom.

Napádaná právna úprava spĺňa podmienku zákonnej úpravy medzí základných práv a slobôd

podľa čl. 13 ods. 2 ústavy, ak obmedzenie základných práv a slobôd, ktoré zavádza,

je ustanovené vo forme zákona. Pre splnenie podmienky legality podľa čl. 13 ods. 2

ústavy sa okrem toho, aby obmedzenie základných práv a slobôd malo svoj právny základ

v zákone, tiež požaduje, aby zákonné obmedzenie základných práv a slobôd bolo prístupné

a dostatočne jasné, presné a predvídateľné v záujme zabrániť verejnej moci v arbitrárnom

konaní a umožniť jednotlivcom náležite oboznámiť sa s obsahom príslušnej právnej úpravy

(PL. ÚS 19/09). Účelom čl. 13 ods. 2 ústavy je chrániť adresátov práva pred takými

technikami právnej regulácie, ktoré sú typické pre tzv. policajné štáty; ide najmä

o širokú diskrečnú právomoc exekutívy, vrátane jej možnosti upravovať kľúčové súradnice

vzťahu medzi občanmi a mocou podzákonnými opatreniami. Predmetné ustanovenie tak slúži

predovšetkým na to, aby iné orgány ako parlament nemohli výkon základných práv a slobôd

podrobiť akýmkoľvek obmedzeniam idúcim nad rámec zákona (PL. ÚS 16/05). Napadnutá

právna úprava spĺňa všetky uvedené podmienky legality podľa čl. 13 ods. 2 ústavy.

111.

Z údajov, ktorými disponuje ústavný súd, nevyplýva a navyše ani účastníci konania

pred ústavným súdom nepredniesli žiadne relevantné dôvody, ktoré by nasvedčovali tomu,

že zákonné obmedzenia základného práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie,

stanovené napadnutou právnou úpravou, nerešpektujú podstatu tohto základného práva.

Napadnutou právnou úpravou nedochádza k úplnému odopretiu práva na rovnaké zaobchádzanie,

resp. zákazu diskriminácie osôb so zdravotným postihnutím, ktoré nemajú napadnutou

právnou úpravou požadovaný vek pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu

a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, ale „len“ k obmedzeniu

výkonu tohto ich práva, a to počas doby, keď nemajú napadnutou právnou úpravou požadovaný

vek. Napadnutá právna úprava „iba“ zužuje možnosť/spôsobilosť realizácie základného

práva na rovnaké zaobchádzanie pri uplatňovaní v návrhu označených sociálnych práv

podľa Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Dohovoru

o právach osôb so zdravotným postihnutím u uvedených osôb bez toho, aby zasahovala

do zmyslu a rozsahu, resp. obsahu tohto základného práva.

112.

Pokiaľ ide o cieľ sledovaný napadnutou právnou úpravou, dôvodová správa k napadnutej

právnej úprave uvádza hlavne dôvody a okolnosti zavedenia a poskytovania peňažného

príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla

osobám s ťažkým zdravotným postihnutím. Na dôvody zavedenia vekových obmedzení pri

poskytovaní uvedených peňažných príspevkov poukazuje predovšetkým vláda zastúpená

ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku k návrhu navrhovateľky. Z vyjadrenia

vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti vyplýva, že dôvodom pre zavedenie vekového

obmedzenia pri poskytovaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu (možnosti jeho

poskytnutia až od 6. rokov veku) je skutočnosť, že predmetný peňažný príspevok slúži

na podporu nezávislosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím s cieľom vymaniť

ju z pozície opatrovaného. Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti je

naplnenie tohto účelu u dieťaťa do 6. rokov veku pre väčšinu detí nesplniteľné. S

touto skutočnosťou má korešpondovať predĺženie poskytovania rodičovského príspevku

až do 6. rokov veku dieťaťa, ak má dieťa nepriaznivý zdravotný stav [podľa zákona

č.

571/2009 Z. z.

o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon č. 571/2009 Z. z.“)] alebo poskytovanie príspevku na starostlivosť

o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom až do 6 rokov veku dieťaťa [podľa

zákona č.

561/2008 Z. z.

o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 561/2008 Z. z.“)]. Rovnako aj podľa národnej

rady dosiahnutie cieľa osobnej asistencie (podľa

§ 20 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia) je u osôb s ťažkým zdravotným postihnutím,

ktoré majú menej ako 6 rokov, prakticky nesplniteľné. Tieto osoby majú aj podľa národnej

rady preto k dispozícii iné formy podpory, napr. predĺžený rodičovský príspevok podľa

zákona č. 571/2009 Z. z. alebo príspevok na starostlivosť o dieťa podľa zákona č.

561/2008 Z. z. Podľa národnej rady štát za fyzické osoby, ktoré sa riadne starajú

o takéto dieťa, a teda popri tejto starostlivosti nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť,

platí poistné na dôchodkové poistenie. Dôvodom zavedenia hornej vekovej hranice (65

rokov) pre poskytovanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu má byť podľa dôvodovej

správy k napadnutej právnej úprave skutočnosť, že neobmedzením hornej vekovej hranice

dochádzalo k situáciám, že sa tento peňažný príspevok poskytoval aj starším občanom,

pričom cieľ osobnej asistencie (podpora nezávislosti a spoločenskej integrácie občana)

sa tým nedosiahol. Podľa dôvodovej správy finančné prostriedky získané z tohto peňažného

príspevku riešili skôr ekonomickú situáciu v rodine než zmenu kvality života starších

občanov. Vo vzťahu k hornej vekovej hranici vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti

uvádza, že hranica 65 rokov veku je zosúladená s medzinárodným právom (Dohovorom Medzinárodnej

organizácie práce č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia), ktoré definuje

produktívny vek do 65 rokov veku a reflektuje tiež hranicu staroby, ktorá podľa teórie

práva sociálneho zabezpečenia nastáva vo veku 60 – 65 rokov. Aj národná rada pri stanovení

hornej vekovej hranice 65 rokov pri poskytovaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu

odkazuje na definíciu produktívneho veku ako veku do 65 rokov, keď má byť v zmysle

demografickej teórie ekonomickej aktivity obyvateľstva ekonomická aktivita najvyššia.

Ustanovenie hornej vekovej hranice 65 rokov veku pre priznanie nároku na peňažný príspevok

na kúpu osobného motorového vozidla dôvodová správa k napadnutej právnej úprave odôvodňuje

rovnako ako pri príspevku na osobnú asistenciu. Podľa národnej rady ustanovenie hornej

vekovej hranice pre priznanie nároku na peňažný príspevok na kúpu osobného motorového

vozidla je motivované stanovením veku, do dosiahnutia ktorého je možné predpokladať

vykonávanie dlhodobých a pravidelne sa opakujúcich aktivít (najmä pracovných a vzdelávacích

aktivít). Podľa národnej rady sú uvedené aktivity vo vzťahu k osobám, ktoré majú vek

nad ustanovenú hornú hranicu, dostatočným odôvodnením pre rozlišovanie týchto okruhov

fyzických osôb na základe ich veku.

113.

Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom vyjadrení k návrhu navrhovateľky

uvádza, že legitimita vekových hraníc ako podmienok pre priznanie nároku na poskytnutie

peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového

vozidla by sa mala zhodnotiť kritériami/princípmi individualizácie, solidarity a ekonomickej

únosnosti. Týmito kritériami/princípmi však možno zhodnotiť len určenie konkrétnej

výšky predmetných peňažných príspevok, nie stanovenie vekových obmedzení pri priznaní

nároku na ich poskytovanie. To napokon uvádza aj vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti,

keď pri poukázaní na určenie kritérií, ktorými je možné zhodnotiť mieru legitimity

napadnutej právnej úpravy, uvádza: „Najobjektívnejšou cestou sa zdá odôvodnenie legitimity

samotných príspevkov.“

114.

Z pomedzi vládou zastúpenej ministerstvom spravodlivosti uvádzaných kritérií/princípov,

ktorými by sa mala posúdiť legitimita napadnutej právnej úpravy, sa z pohľadu vlády

ako najrelevantnejší javí princíp ekonomickej únosnosti. Uplatnenie vládou uvádzaného

princípu individualizácie a princípu solidarity na napadnutú právnu úpravu nie je

spôsobilé zodpovedať otázku zavedenia príslušných vekových hraníc pre poskytovanie

predmetných peňažných príspevkov. Ani požiadavka, aby právne predpisy v oblasti sociálnej

pomoci sledovali vždy konkrétny cieľ vo vzťahu k danej skupine príjemcov (v posudzovanom

prípade podporu sociálneho začlenenia osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti

za jej aktívnej účasti, pri príspevku na osobnú asistenciu, a podporu sociálnej integrácie/inklúzie,

ktorá sa primárne spája s aktivitami v oblasti vzdelávania, zamestnania a poskytovania

sociálnych služieb, pri príspevku na kúpu osobného motorového vozidla), s čím vláda

spája princíp individualizácie, a ani požiadavka, aby štát kompenzoval negatívne dôsledky

ťažkého zdravotného postihnutia, a to bez toho, aby ich kompenzácia bola podmienená

povinným poistením fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, s čím vláda spája

princíp solidarity, neodôvodňuje, prečo by pre vznik nároku na poskytnutie predmetných

peňažných príspevkov mal byť rozhodujúci vek osoby s ťažkým zdravotným postihnutím.

Ciele sledované poskytovaním predmetných peňažných príspevkov možno u osôb s ťažkým

zdravotným postihnutím dosiahnuť bez ohľadu na ich vek a od veku osôb s ťažkým zdravotným

postihnutím nezávisí ani solidárnosť pri ich poskytovaní.

115.

Peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového

vozidla podľa vyjadrenia vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti patria k peňažným

príspevkom štátu s najvyšším dopadom na štátny rozpočet. Pri obmedzených ekonomických

možnostiach štátu je podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti nevyhnutné

brať do úvahy výšku príspevkov a rozsah subjektov, ktorým by sa mali príspevky vyplácať.

Keďže účel poskytovania peňažných príspevkov môže byť reálne splnený len pri ich určitej

výške, bolo podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti nevyhnutné, a teda

aj legitímne zúžiť osobný rozsah predmetných peňažných príspevkov ustanovením príslušných

vekových hraníc.

116.

Vzhľadom na už uvedené tak za primárny cieľ obmedzenia poskytovania peňažných príspevkov

osobám s ťažkým zdravotným postihnutím podľa napadnutej právnej úpravy dovŕšením požadovaného

veku možno považovať šetrenie peňažných prostriedkov štátneho rozpočtu. Aj keď pri

hospodárskych sociálnych a kultúrnych právach, ľudských právach druhej generácie,

platí, že zákonodarca má širšiu mieru voľnej úvahy pri prijímaní legislatívnych opatrení

určených na ich vykonanie, a tým aj pri určení konkrétnej výšky predmetných peňažných

príspevkov, pri skúmaní podmienok ústavne prípustného obmedzenia výkonu ľudských práv

prvej generácie, v posudzovanej veci základného práva na rovnaké zaobchádzanie, resp.

zákazu diskriminácie, je ekonomický faktor neprípustný. Za ústavne akceptovateľný

dôvod obmedzenia ľudských práv prvej generácie, v posudzovanej veci základného práva

na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie, nemožno považovať šetrenie prostriedkov

štátneho rozpočtu. Zákonodarcom zavedená sociálna pomoc osobám s ťažkým zdravotným

postihnutím prostredníctvom predmetných peňažných príspevkov vo výške určenej na základe

širokej miery voľnej úvahy zákonodarcu odzrkadľujúcej aj finančné možnosti štátu nesmie

byť poskytovaná diskriminačne na základe ľubovôle zákonodarcu v záujme šetrenia finančných

prostriedkov štátneho rozpočtu. Štát musí garantovať rovnosť v zaobchádzaní s osobami

nachádzajúcimi sa v rovnakých, resp. porovnateľných situáciách bez ohľadu na jeho

finančnú situáciu.

117.

Napadnutú právnu úpravu, ktorá obmedzuje základné právo na rovnosť v zaobchádzaní,

resp. zákaz diskriminácie, tým, že umožňuje priznať nárok na poberanie predmetných

peňažných príspevkov len osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré dovŕšili požadovaný

vek, tak nemožno v prvom rade považovať za opatrenie, ktoré sleduje legitímny cieľ

(za legitímny možno považovať len cieľ samotného poskytovania predmetných peňažných

príspevkov, ktorým je podpora nezávislosti a spoločenskej integrácie osôb s ťažkým

zdravotným postihnutím, nie však cieľ spočívajúci v šetrení finančných prostriedkov

štátu), a ani za opatrenie, ktoré je vhodné pre dosiahnutie, samotným poskytovaním

predmetných peňažných príspevkov, sledovaného legitímneho cieľa (podpory nezávislosti

a spoločenskej integrácie osôb s ťažkým zdravotným postihnutím). Nezávislosť a spoločenskú

integráciu osôb s ťažkým zdravotným postihnutím prostredníctvom predmetných peňažných

príspevkov možno dosiahnuť aj u osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú

napadnutou právnou úpravou požadovaný vek.

118.

Vzhľadom na to, že primárny cieľ napadnutej právnej úpravy (šetrenie finančných prostriedkov

štátu) nemožno považovať za legitímny (vo význame ústavne akceptovateľný pri obmedzení

ľudského práva prvej generácie), a na to, že napadnutú právnu úpravu nemožno považovať

ani za vhodnú pre dosiahnutie sekundárneho cieľa, ktorý však sleduje samotné poskytovanie

predmetných peňažných príspevkov, a nie samotná napadnutá právna úprava, nie je potrebné

napadnutú právnu úpravu podrobiť aj testu nevyhnutnosti, resp. potrebnosti, spočívajúcemu

v preskúmaní, či dosiahnutie napadnutou právnou úpravou sledovaných legitímnych cieľov

nie je možné prostredníctvom opatrení, ktoré základné práva a slobody neobmedzujú

vôbec alebo ich obmedzujú v menšom rozsahu ako napadnutá právna úprava, keďže ak napadnutá

právna úprava neprejde testom vhodnosti, t. j. testom existencie ústavou nevylúčeného

a dostatočne dôležitého cieľa a testom racionálnej väzby medzi napadnutou právnou

úpravou a ňou sledovaným legitímnym cieľom, t. j. testom vhodnosti, nie je potrebné

preskúmať ju hľadiskom/testom nevyhnutnosti.

119.

Jedným z hlavných argumentov vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti v prospech

legitimity napadnutej právnej úpravy, resp. jej ústavnoprávnej akceptovateľnosti je,

že napadnutá právna úprava predstavuje len jednu z foriem kompenzácie ťažkého zdravotného

postihnutia a osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný pre

priznanie nároku na peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na

kúpu osobného motorového vozidla, majú možnosť žiadať o poskytnutie iných peňažných

príspevkov od štátu (vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom vyjadrení

k návrhu navrhovateľky výslovne uvádza príspevok na opatrovanie, rodičovský príspevok

a príspevok na starostlivosť o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom ako

príspevky alternatívne k peňažnému príspevku na osobnú asistenciu a peňažný príspevok

na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového

vozidla a peňažný príspevok na prepravu ako príspevky alternatívne k peňažnému príspevku

na kúpu osobného motorového vozidla). Aj podľa národnej rady v prípade, ak osoba s

ťažkým zdravotným postihnutím nespĺňa podmienku veku pre priznanie peňažného príspevku

na osobnú asistenciu alebo peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla,

odkázanosť takejto osoby na pomoc štátu je možné riešiť prostredníctvom ďalších foriem

kompenzácie, štátnej sociálnej podpory, sociálnymi službami alebo ich kombináciou,

napr. peňažným príspevkom na opatrovanie, denným stacionárom, domácou opatrovateľskou

službou, peňažným príspevkom na prepravu alebo peňažným príspevkom na kompenzáciu

zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky motorového vozidla.

120.

Ústavný súd sa však vo vzťahu k tomu argumentu prikláňa k názoru navrhovateľky prezentovanému

v jej vyjadrení ku stanovisku vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti, že peňažné

príspevky, ktoré vláda uvádza ako príspevky, ktoré možno poskytnúť osobám s ťažkým

zdravotným postihnutím, ktoré nespĺňajú podmienku veku pre priznanie peňažného príspevku

na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, nemožno

vnímať ako príspevky rovnakého charakteru, ako sú príspevok na osobnú asistenciu a

príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, a to jednak preto, lebo adresátmi tých

príspevkov sú iné subjekty ako samotné osoby s ťažkým zdravotným postihnutím (napr.

opatrovatelia alebo rodičia) a tiež preto, lebo tieto iné príspevky slúžia na dosiahnutie

iných cieľov, ako sú ciele, ktoré sleduje poskytovanie peňažného príspevku na osobnú

asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, resp. sú určené

na podporu iných aktivít osôb s ťažkým zdravotným postihnutím.

121.

Systém podpory osôb s ťažkým zdravotným postihnutím zavedený zákonodarcom kvôli uplatňovaniu

napadnutej právnej úpravy nezodpovedá individuálnym potrebám a požiadavkám týchto

osôb, pretože zatiaľ čo jednej skupine osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, a to

tej, ktorá spĺňa vekovú požiadavku pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu

a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, umožňuje uchádzať sa okrem

iných druhov sociálnej podpory aj o peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný

príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, osobám s ťažkým zdravotným postihnutím,

ktoré nemajú vek požadovaný pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu

a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, umožňuje uchádzať sa len

o iné druhy sociálnej podpory.

122.

Samotný vek osoby s ťažkým zdravotným postihnutím nemusí ovplyvňovať ani jej fyzické

a psychické vlastnosti a schopnosti a ani mieru jej úsilia o nezávislosť a spoločenskú

integráciu.

123.

Nie je dôvodné domnievať sa, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný

príspevok na kúpu osobného motorového vozidla nie sú spôsobilé dosiahnuť ciele, ktoré

sa ich poskytovaním sledujú (nezávislosť a spoločenskú integráciu osôb s ťažkým zdravotným

postihnutím) v prípade, ak sa poskytnú osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré

nemajú vek požadovaný napadnutou právnou úpravou.

124.

Vzhľadom na uvedené napadnutá právna úprava predstavuje ústavne a medzinárodnoprávne

neprípustné obmedzenie princípu rovnakého zaobchádzania, resp. zákazu diskriminácie

na základe veku, vyplývajúceho z čl. 12 ods. 1 ústavy a uznaného čl. 2 ods. 2 paktu

a čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, osôb s ťažkým

zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný napadnutou právnou úpravou pre

priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného

motorového vozidla, pri výkone ich práva na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 paktu,

práva na prístup k celému spektru podporných služieb podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru

o právach osôb so zdravotným postihnutím a práva na účinné opatrenia na zabezpečenie

osobnej mobility podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným

postihnutím (vo vzťahu k peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla).

Keďže zákonodarca sa napadnutou právnou úpravou dopustil porušenia uvedených ustanovení

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Dohovoru o

právach osôb so zdravotným postihnutím porušil zároveň záväzok Slovenskej republiky

uznávať a dodržiavať medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná podľa čl. 1 ods. 2 ústavy.

125.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie § 22 ods. 2 prvej vety

v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhej vety zákona

o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia nie je v súlade

s

čl. 1 ods. 2

,

čl. 12 ods. 1

a

čl. 13 ods. 4

ústavy, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach

osôb so zdravotným postihnutím a napadnuté ustanovenie § 34 ods. 3 v časti „najneskôr

do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“ zákona o peňažných príspevkoch

na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia nie je v súlade s čl. 1 ods. 2, čl.

12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného

paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení

s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.

V.5 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s princípom právneho štátu podľa

čl. 1 ods. 1 ústavy

126.

Pokiaľ ide o namietaný nesúlad napadnutej právnej úpravy s princípom právneho štátu

podľa

čl. 1 ods. 1

ústavy, ústavný súd konštatuje, že medzi základné úlohy právneho štátu patrí vytvorenie

právnych a faktických garancií uplatňovania základných práv a slobôd (PL. ÚS 8/2016).

V prípade, ak sa uplatňovanie základných práv a slobôd dotknutých osôb má realizovať

prostredníctvom osobitnej právnej úpravy prijatej na ich vykonanie, úloha štátu spočíva

v prijatí a uplatňovaní takej právnej úpravy, ktorá bude platiť rovnako pre všetky

osoby nachádzajúce sa v rovnakej alebo porovnateľnej situácii a nebude zavádzať diskrimináciu

na základe ľubovôle zákonodarcu.

127.

Ústavný súd konštantne judikuje, že

čl. 1 ods. 1

ústavy vyjadruje „najvšeobecnejší princíp“, ktorý sa v Slovenskej republike uplatňuje

a od ktorého sa odvíjajú jednotlivé práva a slobody, ktorých porušením automaticky

dochádza aj k porušeniu toho princípu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu

princíp právneho štátu ustanovený v

čl. 1 ods. 1

ústavy je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak zákonodarca

uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanovením ústavy, zároveň tým

poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený

čl. 1 ods. 1

ústavy (PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 1/2017, PL. ÚS 8/2016).

128.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie § 22

ods. 2 prvá veta v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhá

veta a § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši

65 rokov veku“ zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia

nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.

VI.

Vyhlásenie a účinky nálezu ústavného súdu

129.

Podľa

čl. 125 ods. 3

ústavy, ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými

v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich

ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich

mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou,

ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom.

Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich

mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

130.

Podľa

čl. 125 ods. 6

ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom

ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne

záväzné.

131.

Podľa

§ 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde

rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov, v konaní o súlade

medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade predmetu referenda, v konaní o výklad ústavy

a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti proti výsledku referenda, v konaní o sťažnosti

proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní o uvoľnení funkcie prezidenta a v konaní

o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú v zbierke zákonov v rozsahu ustanovenom

týmto zákonom.

132.

Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie,

ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú

účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov.

133.

Podľa

§ 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde

orgán verejnej moci, ktorý má uviesť právny predpis do súladu podľa

čl. 125 ods. 3

ústavy, je viazaný právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu. Ak do šiestich

mesiacov od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov neuvedie právny predpis do súladu

s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, stráca právny

predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej

právnej sily ústavný súd vyslovil, platnosť.

134.

Vychádzajúc z uvedených ustanovení ústavy a zákona o ústavnom súde, úlohou národnej

rady bude do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky uviesť ustanovenie § 22 ods. 2 prvú vetu v časti „najskôr od 6. roku veku

do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhú vetu zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu

ťažkého zdravotného postihnutia do súladu s

čl. 1 ods. 1 a 2

,

čl. 12 ods. 1

a

čl. 13 ods. 4

ústavy, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 paktu a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl.

19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a napadnuté ustanovenie

§ 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov

veku“ zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia

do súladu s

čl. 1 ods. 1 a 2

,

čl. 12 ods. 1

a

čl. 13 ods. 4

ústavy, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm.

a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.

135.

Príslušné časti ustanovení preskúmavaného právneho predpisu, ktorých nesúlad s predmetnými

referenčnými normami ústavný súd vyslovil, strácajú podľa

§ 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde

účinnosť dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a platnosť

za podmienok ustanovených v

§ 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde

. Z hľadiska obsahu predmetného zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého

zdravotného postihnutia sú z textu dotknutých ustanovení uvedeného preskúmavaného

zákona derogačnými účinkami tohto nálezu odstránené dôvodne namietané nesúladné časti

dotknutých ustanovení, a to už účinkami vyhlásenia tohto nálezu ústavného súdu v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Ivan Fiačan v. r.

predseda pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky