V mene Slovenskej republiky

119

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 1/2026-53

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov

Jany Baricovej, Libora Duľu, Ladislava Duditša, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka,

Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla (sudca

spravodajca) a Martina Vernarského o návrhu

skupiny 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

na začatie konania podľa

čl. 125 ods. 1 písm. b) Ústavy

Slovenskej republiky o súlade § 8 ods. 4 a 5 vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej

republiky č. 503/2022 Z. z., ktorou sa ustanovuje teplota teplej vody na odbernom

mieste a pravidlá rozpočítavania nákladov na množstvo tepla dodaného v teplej vode,

nákladov na množstvo dodaného tepla na vykurovanie, nákladov na množstvo dodaného

tepla alebo množstva tepla vyrobeného v decentralizovanom zdroji tepla a ekonomicky

oprávnených nákladov na teplo vyrobené v decentralizovanom zdroji tepla v znení neskorších

predpisov, s Ústavou Slovenskej republiky, Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a zákonom č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike

v znení neskorších predpisov takto

rozhodol

1.

Ustanovenia § 7 ods. 5 a § 8 ods. 4 a 5 vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej

republiky č. 503/2022 Z. z., ktorou sa ustanovuje teplota teplej vody na odbernom

mieste a pravidlá rozpočítavania nákladov na množstvo tepla dodaného v teplej vode,

nákladov na množstvo dodaného tepla na vykurovanie, nákladov na množstvo dodaného

tepla alebo množstva tepla vyrobeného v decentralizovanom zdroji tepla a ekonomicky

oprávnených nákladov na teplo vyrobené v decentralizovanom zdroji tepla v znení neskorších

predpisov,

nie sú v súlade

s

čl. 2 ods. 2

,

čl. 13 ods. 1 písm. a)

,

čl. 20 ods. 1

a

čl. 123 Ústavy

Slovenskej republiky, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a

§ 18 ods. 11 zákona č. 657/2004 Z. z.

o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov.

2.

Vo zvyšnej časti návrhu

nevyhovuje.

Odôvodnenie

I. Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov

1.

Skupina 32 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovatelia“)

návrhom doručeným ústavnému súdu 16. decembra 2025 žiada vysloviť, že ustanovenia

§ 8 ods. 4 a 5 vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 503/2022

Z. z., ktorou sa ustanovuje teplota teplej vody na odbernom mieste a pravidlá rozpočítavania

nákladov na množstvo tepla dodaného v teplej vode, nákladov na množstvo dodaného tepla

na vykurovanie, nákladov na množstvo dodaného tepla alebo množstva tepla vyrobeného

v decentralizovanom zdroji tepla a ekonomicky oprávnených nákladov na teplo vyrobené

v decentralizovanom zdroji tepla v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),

nie sú v súlade s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2

,

čl. 13 ods. 1 písm. a)

,

čl. 20 ods. 1

,

čl. 59 ods. 1

a

2

a

čl. 123 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a

§ 18 ods. 11 zákona č. 657/2004 Z. z.

o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“).

2.

V bytových domoch sa teplo zabezpečuje spravidla centrálne. Buď jeho odberom od dodávateľov

tepla, alebo jeho výrobou v decentralizovanom zdroji tepla bytového domu. Správa bytového

domu tieto náklady na teplo rozpočítava užívateľom bytov a nebytových priestorov (ďalej

len „byty“).

V bytových domoch sú však aj byty s individuálnym vykurovaním.

Pravidlá rozpočítavania nákladov na teplo boli od účinnosti zákona o tepelnej energetike

upravené vo vyhláškach Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a následne Ministerstva

hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“) na základe jeho splnomocňovacích

ustanovení. Teraz je ním

§ 18 ods. 11 zákona

o tepelnej energetike, podľa ktorého „

pravidlá rozpočítavania nákladov na množstvo dodaného tepla alebo množstvo tepla vyrobeného

v decentralizovanom zdroji tepla vrátane pomeru základnej zložky a spotrebnej zložky

a ekonomicky oprávnených nákladov na teplo vyrobené v decentralizovanom zdroji tepla

ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo

“.

3.

Od polovice decembra 2024 do súčasnosti platia návrhom namietané ustanovenia,

ktoré obsahovo nadväzujú na návrhom nenamietané ustanovenie

§ 8 ods. 1 vyhlášky

, podľa ktorého „

ak sú v objekte rozpočítavania zapojené pomerové rozdeľovače alebo určené meradlá

na meranie tepla u konečného spotrebiteľa, celkové náklady na množstvo dodaného tepla

na vykurovanie za kalendárny rok sa rozdelia na spotrebnú zložku a základnú zložku,

pričom podiel základnej zložky je 60 %. Vlastníci bytov a nebytových priestorov môžu

rozhodnúť o zmene podielu základnej zložky, nemôže byť však nižší ako 30 %.

“. Podľa návrhom namietaného § 8 ods. 4 vyhlášky „

základná zložka sa rozpočítava aj medzi byty a nebytové priestory, ktoré sú odpojené

od vykurovacej sústavy v objekte rozpočítavania, pričom podlahová plocha bytu alebo

vykurovaného nebytového priestoru alebo upravená podlahová plocha bytu alebo vykurovaného

nebytového priestoru sa vynásobí koeficientom podľa prílohy č. 3

“. Podľa návrhom namietaného § 8 ods. 5 vyhlášky „

vlastníci bytov a nebytových priestorov môžu rozhodnúť o úprave koeficientov uvedených

v prílohe č. 3. Upravená výška koeficientov nemôže prekročiť hodnoty uvedené v prílohe

č. 3.

“. Podľa prílohy č. 3 „

koeficienty pre byty na bytové priestory odpojené od vykurovacej sústavy a) 0,2 pri

bytoch a nebytových priestoroch v nadstavbách a vstavbách do podkrovia, b) 0,5 pri

bytoch a nebytových priestoroch alebo ich častiach, ktoré sa nachádzajú na prízemí

alebo na najvyššom podlaží alebo nad priestormi, ktoré nie sú vykurované, alebo v

tých bytoch a nebytových priestoroch s individuálnym vykurovaním, cez ktoré neprechádzajú

rozvody ústredného vykurovania v objekte rozpočítavania, c) 1,0 pri ostatných bytoch

a nebytových priestoroch

“.

4.

Podľa navrhovateľov povinnosť vlastníkov odpojených bytov prispievať na základnú

zložku nákladov na vykurovanie

neústavne zasahuje do ich vlastníckeho práva podľa

čl. 20 ods. 1 ústavy

.

Navrhovatelia zdôrazňujú, že títo vlastníci neodoberajú spoločné teplo a nie sú konečnými

spotrebiteľmi podľa

§ 18 zákona

o tepelnej energetike. Napriek tomu však podľa vyhlášky musia na teplo prispievať,

keď platia na základnú zložku až do 100 % plochy ich bytu. Navrhovatelia analogicky

poukazujú na nález ústavného súdu (PL. ÚS 17/2014), ktorým bol vyslovený nesúlad povinnosti

výrobcov elektriny platiť za prístup do nimi nevyužívanej distribučnej sústavy a to,

že zásahy do vlastníckeho práva musia byť výslovne ustanovené zákonom a nemožno ich

ukladať len podzákonnými predpismi (PL. ÚS 21/2014). Upriamujú pozornosť na to, že

zákon o tepelnej energetike povinnosť odpojených vlastníkov bytov nepozná.

Ustanovenia vyhlášky tak nad rámec zákona ukladajú povinnosť bez základu v zákone.

5.

Podľa navrhovateľov i tak

ide o neproporcionálny zásah.

Zdôrazňujú, že cieľom vyhlášky je spravodlivo rozdeliť náklady na teplo pri zohľadnení

tepelných strát a prestupov tepla medzi bytmi. Tento cieľ považujú za legitímny. Sú

však toho názoru, že ho možno dosiahnuť aj inak. Napríklad presnejším meraním tepelných

tokov alebo úpravou spotrebnej zložky v závislosti od parametrov domu. Odkazujú na

to, že štát musí zvážiť, či je možné menej invazívne opatrenie na dosiahnutie sledovaného

cieľa (PL. ÚS 17/2014). Zdôrazňujú, že v niektorých prípadoch môže byť povinnosť vlastníkov

odpojených bytov rovnaká, či dokonca vyššia ako vlastníkov neodpojených bytov.

6.

Podľa navrhovateľov je úprava nesúladná

s požiadavkou legitímneho očakávania a právnej istoty

ako prvku ochrany vlastníckeho práva. Odkazujú na to, že súčasťou princípu právneho

štátu je aj stabilita a predvídateľnosť práva (PL. ÚS 21/2014). Tvrdia, že odpojení

vlastníci bytov investovali do vlastného vykurovania, a tak konali podľa dlho platnej

právnej úpravy, podľa ktorej sa nemuseli podieľať na základnej zložke nákladov na

teplo. Očakávali tak, že ich investícia zníži ich náklady. Namietané ustanovenia to

však zásadne zmenili tak, že musia platiť podstatnú časť spoločného vykurovania. Preto

ide o nepredvídateľný zásah (PL. ÚS 10/04, PL. ÚS 17/2014).

7.

Vo vzťahu k namietanému

nesúladu ustanovení vyhlášky s

čl. 1 ods. 1

,

čl. 2 ods. 2 ústavy

,

čl. 123 ústavy

a

§ 18 ods. 11 zákona

o tepelnej energetike

navrhovatelia uvádzajú, že zásada legality vyjadruje požiadavku, aby štátne orgány

konali len na základe zákona, v jeho medziach a v ňom ustanovenom rozsahu a spôsobe.

To sa prejavuje aj v normotvornej činnosti orgánov výkonnej moci podľa

čl. 123 ústavy

. Zdôrazňujú, že zásada legality sa vzťahuje aj na výkon normotvornej právomoci orgánu

výkonnej moci, keďže všeobecne záväzný právny predpis musí mať oporu v zákone, nesmie

presahovať rámec zákonného splnomocnenia a nesmie vytvárať nové práva a povinnosti

neupravené zákonom (PL. ÚS 7/96, PL. ÚS 10/2013). Ak tomu tak nie je, dochádza k rozporu

s

čl. 2 ods. 2

a

čl. 123 ústavy

(PL. ÚS 10/2013). Pritom zvýrazňujú znenie

§ 2 písm. f)

,

§ 14

,

§ 16 ods. 1

a

§ 18 ods. 4

,

8

a

11 zákona

o tepelnej energetike. Z neho vyvodzujú, že konečným spotrebiteľom centrálne dodávaného

tepla nie sú vlastníci odpojených bytov a

§ 18 ods. 11 zákona

o tepelnej energetike ministerstvo splnomocňuje len na technickú konkretizáciu rozpočítania

dodaného tepla medzi konečných spotrebiteľov, no nie medzi tých, ktorí nimi nie sú.

Namietané ustanovenia vyhlášky tak prekračujú rámec splnomocnenia tým, že rozširujú

okruh adresátov povinností aj na vlastníkov odpojených bytov, ukladajú im povinnosti

prispievať na základnú zložku nákladov a koeficientmi určujú rozsah tejto povinnosti.

8.

Vo vzťahu k namietanému

nesúladu ustanovení vyhlášky s

čl. 59 ods. 1

a

2 ústavy

v spojení s

čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy

navrhovatelia citujú z rozhodnutí ústavného súdu, podľa ktorých uloženie majetkového

bremena musí mať priamy, zrozumiteľný a dostatočne určito ohraničený zákonný základ,

ktorý vykonávací predpis môže len detailizovať (PL. ÚS 17/2014, PL. ÚS 10/2013 a PL.

ÚS 21/2014). Podľa navrhovateľov povinnosť vlastníkov odpojených bytov je normatívna,

všeobecná a vynútiteľná. Zároveň však je neekvivalentná alebo len veľmi voľne ekvivalentná,

keďže vlastník bytu plnenie neodoberá, resp. plnenie je nepriame alebo žiadne. Ide

tak o verejnoprávne peňažné bremeno nekonštituované zákonom. O skrytú daň či poplatok.

9.

Navrhovatelia uvádzajú, že

ústavný princíp určitosti zákona

vyžaduje, aby výška a výpočet bremena bola predvídateľná a určitá už zo zákona, keďže

podľa

čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy

povinnosti možno ukladať zákonom alebo na jeho základe, v jeho medziach a pri zachovaní

základných práv. Zdôrazňujú, že povinnosti možno ukladať v podzákonných predpisoch,

ale nie na ich základe.

Článok 13 ods. 1 písm. a) ústavy

je pritom na účely ochrany základných práv nevyhnutné vykladať striktne. Povinnosti

v podzákonnom predpise možno uložiť výhradne v rámci zákona a na základe jeho jasného

zmocnenia, ktoré jednoznačne vymedzí hranice prípustnosti podzákonnej úpravy (PL.

ÚS 17/2014). Podľa navrhovateľov rozhodujúce parametre sú v namietaných ustanoveniach

vyhlášky, a preto adresát nedokáže zo zákona kvantifikovať svoje bremeno.

10.

K nesúladu s čl. 1 dodatkového protokolu

navrhovatelia uvádzajú, že sa vzťahuje aj na iné opatrenia štátu zasahujúce do pokojného

užívania majetku vrátane ukladania finančných povinností. Každý zásah do majetku musí

byť v súlade so zákonom a sledovať legitímny verejný záujem pri zachovaní spravodlivej

rovnováhy medzi verejným záujmom a právami jednotlivca (Sporrong a Lönnroth proti

Švédsku, č. 7151/75, 7152/75, séria A, č. 52, body 69 – 74; James a iní v. Spojené

kráľovstvo, č. 8793/79, séria A, č. 98, body 50 – 51). Podľa navrhovateľov povinnosť

vlastníkov odpojených bytov platiť základnú zložku nákladov na teplo neobstojí už

pri požiadavke súladu so zákonom. Navrhovatelia pripúšťajú, že

spravodlivé rozdelenie nákladov na teplo je legitímny verejný záujem,

no nie je zachovaná rovnováha (rozumný vzťah proporcionality) medzi týmto cieľom

a ochranou práv jednotlivca. Osobitne poukazujú na to, že v rozpore s čl. 1 dodatkového

protokolu bola 98 % daň z časti odstupného (N.K.M. proti Maďarsku, č. 73743/11, body

66 – 73) a regulácia nájomného v rámci sociálnej politiky (Hutten-Czapska proti Poľsku,

body 224 – 225). Takéto neprimerané bremeno podľa navrhovateľov vytvárajú aj namietané

ustanovenia vyhlášky. Osobitne poukazujú na ochranu legitímnych očakávaní, keďže pojem

majetok zahŕňa nielen existujúce vlastnícke práva, ale aj legitímne očakávania získania

majetkového prospechu a udržania existujúcej majetkovej pozície.

II. Stanoviská vlády Slovenskej republiky a Ministerstva hospodárstva

Slovenskej republiky

11.

Vláda Slovenskej republiky a Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky sa k

návrhu vyjadrili obsahovo zhodnými stanoviskami.

12.

Podľa ministerstva

spolupodieľanie sa bytov s individuálnym vykurovaním na nákladoch objektu je v zákone

už od roku 2005.

Vyhláška nezaviedla novú úpravu pre byty s individuálnym vykurovaním, ale vzhľadom

na zlepšujúce sa tepelno-technické vlastnosti budov a väčšiu úlohu prestupov tepla

v rámci bytového domu upravila výšku koeficientov, na základe ktorých sa vypočítava

príspevok na celkové náklady bytového domu. Ministerstvo pripomína definíciu konečného

spotrebiteľa, z ktorej následne odvodzuje, že konečným spotrebiteľom je vlastník bytu,

ktorý spotrebúva aj centrálne vyrobené teplo a nevykonáva rozvod tepla pre iné osoby.

Poukazuje aj na to, že koncový odberateľ podľa

§ 18 ods. 11 zákona

o tepelnej energetike rozpočíta teplo, ktoré bolo namerané na dohodnutom odbernom

mieste, kde je umiestnené centrálne meradlo pre bytový dom. Zdôrazňuje, že hoci zákon

o tepelnej energetike vymedzuje subjekt povinný rozpočítavať teplo konečným spotrebiteľom,

túto povinnosť zákon koncipuje širšie, a to nielen ako povinnosť rozpočítavania konečným

spotrebiteľom, ale aj ako povinnosť rozpočítavať náklady na množstvo dodaného tepla

podľa pravidiel rozpočítavania vo vzťahu k celému bytovému domu, a teda aj voči všetkým

bytom a ich vlastníkom.

13.

Ministerstvo upozorňuje, že rovnaká úprava vyplýva aj v prípade zmluvy o výkone správy

podľa

§ 8a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z.

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o vlastníctve bytov“). To potvrdzuje aj povinnosť uhrádzať plnenia spojené

s užívaním bytu podľa

§ 10 ods. 6 tohto zákona

vrátane dodávky tepla a teplej vody, ktorá sa vzťahuje na všetkých vlastníkov bytov.

Uzatvára, že

byty s individuálnym vykurovaním možno považovať za konečných spotrebiteľov,

pretože v spoločných priestoroch nedošlo k odpojeniu a odstráneniu rozvodov. Ministerstvo

uznáva, že byty s individuálnym vykurovaním v súvislosti s dodávkou tepla do bytu

nespĺňajú znaky definície konečného spotrebiteľa podľa zákona o tepelnej energetike.

To však podľa ministerstva nevylučuje, aby im boli rozpočítané náklady na spoločné

vykurovanie, pretože teplo sa dodáva do celého objektu rozpočítavania a prevádzka

bytového domu zahŕňa aj zabezpečenie tepla z jeho centrálneho zdroja. Aj byty s individuálnym

vykurovaním tak majú nepriamy prospech z dodávky tepla do bytového domu.

14.

Podľa ministerstva

vlastník bytu s individuálnym vykurovaním je vo vzťahu k spoločným priestorom konečným

spotrebiteľom,

keďže aj pri odstránení rozvodov podľa odborných štúdií dochádza k prestupom tepla

z ostatných bytov. Byt odpojený od centrálneho zdroja tepla tak môže získať prestupové

teplo, ktoré z technického hľadiska nemožno zmerať. Ministerstvo zdôrazňuje, že prestup

tepla závisí od zateplenia obvodu domu, výmeny otvorových výplní alebo existencie

spoločných rozvodov vykurovania. Dôležitá je aj poloha bytu s individuálnym vykurovaním.

Tepelno-technické zmeny je podľa ministerstva potrebné zohľadniť aj pri rozpočítavaní

nákladov na vykurovanie bytov s centrálnym zdrojom tepla, ako aj bytov s individuálnym

vykurovaním.

15.

Ministerstvo opakuje, že byty s individuálnym vykurovaním nespĺňajú definičné znaky

konečného spotrebiteľa tepla podľa

§ 2 písm. f) zákona

o tepelnej energetike. Od koncového odberateľa preto voči nim nemožno požadovať plnenie

povinností podľa

§ 16

a

§ 18 ods. 4 zákona

o tepelnej energetike. Naopak, ak by aj byty s individuálnym vykurovaním boli zaradené

medzi konečných spotrebiteľov, museli by plniť povinnosti vyplývajúce z

§ 18 ods. 8 zákona

o tepelnej energetike a použil by sa na nich aj

§ 8 vyhlášky

týkajúci sa neumožnenia odčítania pomerových rozdeľovačov. Zákon o tepelnej energetike,

ako aj vyhláška zohľadňujú, že bytový dom je pri rozpočítavaní tepla potrebné vnímať

ako celok, a keďže je nutné zohľadniť prestupy tepla v bytovom dome,

je dôležité zabezpečiť príspevok nielen koncových spotrebiteľov tepla, ale aj príspevok

bytov s individuálnym vykurovaním na nákladoch celého bytového domu.

16.

V súvislosti s námietkou rozporu s požiadavkou legitímneho očakávania a právnej istoty

ministerstvo zdôrazňuje, že vyhláška nezaviedla novú právnu úpravu, ale zmenila len

koeficienty, ktoré možno znížiť rozhodnutím vlastníkov. Preto spĺňa požiadavku legitímneho

očakávania, keďže

je umožnená zmena koeficientov hlasovaním vlastníkov bytov

v prospech bytov s individuálnym vykurovaním. Novelizácia zohľadnila meniace sa tepelno-technické

vlastnosti budov a nadobudla účinnosť 1. januára 2023, pričom rozúčtovanie nákladov

sa vykonalo až v máji 2024, čo možno považovať za dostatočný čas na zohľadnenie legislatívnych

zmien. Ministerstvo uzatvára, že

§ 18 ods. 11 zákona

o tepelnej energetike predstavuje splnomocňovacie ustanovenie a

rozpočítavanie nákladov prebieha aj na základe zmluvy o výkone správy podľa zákona

o vlastníctve bytov.

Použitie vyhlášky pre byty s individuálnym vykurovaním je tak v súlade so zákonmi

o tepelnej energetike a vlastníctve bytov.

17.

K námietke navrhovateľov o neproporcionálnom zásahu a možnom prerozdelení nákladov

presnejším meraním ministerstvo poukazuje na

§ 18 ods. 4 písm. a) zákona

o tepelnej energetike, ktorý umožňuje alternatívy merania tepla, o ktorých môžu rozhodnúť

vlastníci bytov. K námietkam navrhovateľov týkajúcim sa

čl. 59 ods. 1

a

2 ústavy

v spojení s

čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy

ministerstvo zdôrazňuje

jasný mandát správcu rozpočítavať náklady v objekte spotreby

podľa zákona o vlastníctve bytov. Zdôrazňuje, že vyhláška nevstupuje do rozhodovacej

právomoci vlastníkov bytov, ktorí rozhodujú o podiele vlastníkov bytov s individuálnym

vykurovaním pri zohľadnení koeficientov podľa

prílohy č. 3 vyhlášky

. Ministerstvo uzatvára, že rozpočítavanie nákladov zohľadňuje fyzikálne princípy

šírenia tepla a zodpovedá individuálnej spotrebe v jednotlivých priestoroch s jasne

stanovenou metodikou výpočtu.

III. Posúdenie dôvodnosti návrhu

18.

Primárne treba posúdiť, či ministerstvo vydaním všeobecne záväzného právneho predpisu

podľa

§ 18 ods. 11 zákona

o tepelnej energetike postupovalo v rozsahu tohto zákonného splnomocnenia, keď stanovilo

rozpočítanie základnej zložky aj na byty odpojené od vykurovacej sústavy v objekte

rozpočítavania.

Otázkou je, či ministerstvo postupovalo v súlade s

čl. 2 ods. 2

,

čl. 13 ods. 1 písm. a)

a

čl. 123 ústavy

.

Len v prípade kladnej odpovede je následne nutné preskúmať proporcionalitu vyhláškou

vymedzeného rozpočítavania do vlastníckeho práva vlastníkov bytov s individuálnym

vykurovaním.

19.

Prejavom rozvinutej a industrializovanej krajiny je, že štát v súlade s princípmi

voľného trhu intervenuje do odvetvia energetiky (PL. ÚS 17/2014, bod 15). Princíp

legality podľa

čl. 2 ods. 2 ústavy

určuje miesto a postavenie štátnej moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu

k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a zákonom (PL. ÚS 17/2014, bod 20.8).

Vláda a ani ministerstvá nemôžu vydať všeobecne záväzný právny predpis upravujúci

spoločenské vzťahy, ktoré národná rada neupravila zákonom.

Všeobecne záväzným právnym predpisom orgánu výkonnej moci nemožno upraviť spoločenský

vzťah vo väčšom rozsahu, než ustanovuje zákon, ani spôsobom odporujúcim zákonu (PL.

ÚS 12/01).

20.

Z ústavy možno vyvodiť, že všetky základné spoločenské vzťahy, ktoré nie sú upravené

priamo ústavou, musia byť upravené zákonom. Vyplýva to z demokratického charakteru

tvorby práva a princípu deľby zákonodarnej a výkonnej moci. Tým sa poskytuje ochrana

jednotlivcovi pred ľubovôľou verejnej moci (PL. ÚS 17/2014, bod 20.6).

Zo zákona musí byť jasný obsah, účel a rozsah pôsobenia orgánov výkonnej moci.

Rozsah minimálneho zákonného základu nemožno stanoviť všeobecne. Je tomu tak preto,

že je vždy závislý od odlišnosti predmetu právnej úpravy. Pritom je nutné dbať na

účel a zmysel normatívnych aktov exekutívy. Do ich sféry patria predovšetkým veci,

ktoré zákon vzhliadol nepodstatnými z hľadiska zákonnej formy, a preto ich priamo

neupravil, ale ktorých právna úprava je však napriek tomu nutná alebo aspoň vhodná,

či účelná. V neposlednom rade ide taktiež o veci nepredvídateľné pri prijatí zákona,

teda veci, ktoré môžu podliehať zmenám, ale rovnako podrobnosti hlavne technického

či vysoko expertného charakteru (PL. ÚS 17/2014, bod 20.7).

21.

Podstatným znakom špeciálnej delegácie je, že

zákon problematiku dostatočne upravenú vo svojich základných rysoch prenecháva na

konkretizáciu rezortnému orgánu výkonnej moci.

Vyhláška ako vykonávací právny predpis potom svojím charakterom upravuje technické

či expertné otázky, ktoré môžu podliehať častým zmenám. Keďže ide o otázky vysoko

odborného charakteru, vzhľadom na často enormný rozsah upravovanej problematiky nie

je vhodné tieto otázky upravovať v zákone. Zákon musí predstavovať dostatočne určito

upravený základný rámec priznaným oprávneniam a povinnostiam a technické či expertné

otázky, ktoré zásadným spôsobom neovplyvňujú samotné zákonné oprávnenie alebo povinnosť,

prenecháva na konkretizáciu vykonávacím predpisom (PL. ÚS 10/2013).

22.

Článok 13 ústavy je univerzálna norma, ktorá ustanovuje všeobecné kritériá a predpoklady

možného obmedzenia základných práv a slobôd. Vyplýva z neho, že ústava obsahovo a

formálne rozlišuje medzi povinnosťami a medzami základných práv a slobôd. V

čl. 13 ústavy

sú formulované všeobecné podmienky ukladania povinností na jednej strane a medzí

základných práv a slobôd na strane druhej (PL. ÚS 10/2013). Dominantnou črtou v

čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy

je

výhrada zákona

vo vzťahu k ukladaniu povinností. Avšak výhrada zákona predstavuje len základ pre

stanovenie povinností. Z uvedeného vyplýva, že samotnú povinnosť možno uložiť uznaným

prameňom práva – zákonom alebo na základe výslovného zákonného splnomocnenia podzákonným

právnym predpisom v medziach tohto splnomocnenia. Na účely ochrany základných práv

a slobôd je nevyhnutné

čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy

interpretovať striktne ako ústavnú normu, ktorá dovoľuje uložiť povinnosti v podzákonnom

predpise výhradne na základe a v jeho rámci. Zmocnenie musí byť obsiahnuté v zákone

s jednoznačným stanovením medzí podzákonnej právnej úpravy (PL. ÚS 10/2013, PL. ÚS

4/2021, bod 72).

K porušeniu

čl. 13 ods. 1 ústavy

môže dôjsť aj prijatím podzákonného právneho predpisu, ktorý neporušuje základné

práva a slobody.

23.

K ochrane vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy je potrebné uviesť, že ústavnoprávna

ochrana slobody vlastníctva nie je len ochranou zužujúcou sa iba na „samotné“ vlastníctvo,

resp. majetok. Právo na ochranu vlastníctva, resp. právo na pokojné užívanie majetku,

je klasickým základným právom, ktoré musí byť vnímané v úzkej súvislosti s ochranou

slobodnej sféry vlastníka. Obmedzenia práva na ochranu vlastníctva a práva na pokojné

užívanie majetku musia rešpektovať aj ústavnú hodnotu personálnej autonómie. Nešetrné

mocenské zásahy do práva na pokojné užívanie majetku narúšajú nielen dané základné

právo, ale sú v napätí aj s ústavnou hodnotou personálnej autonómie vlastníkov (PL.

ÚS 17/2014, bod 20.9).

24.

S ohľadom na argumentáciu navrhovateľov podstata prieskumu musí primárne a nevyhnutne

spočívať vo formulácii odpovede na otázku, či povinnosť vo vyhláške bola uložená na

základe zákona a v jeho medziach. Pritom treba posúdiť samotné zákonné ustanovenie,

na základe ktorého bola vlastníkom odpojených bytov stanovená povinnosť prispievať

na základnú zložku. V tomto ohľade je nutné preskúmať, či dotknuté ustanovenie zákona

o energetike

dostatočne určito, predvídateľne a jasne

upravuje základný rámec pre povinnosť vyplývajúcu z namietaných ustanovení vyhlášky.

Teda či tento spoločenský vzťah bol upravený vyhláškou v rovnakom alebo vo väčšom

rozsahu, než ustanovuje zákon, a či šlo primárne o technickú alebo expertnú otázku

prenechanú na vyhlášku. Zároveň je nutné preskúmať aj to, ako zákon o energetike upravuje

vzťah k odpojeným bytom a ich vlastníkom.

25.

Podľa

§ 18 ods. 11 zákona

o tepelnej energetike všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo,

ustanoví pravidlá

rozpočítavania nákladov

na množstvo dodaného tepla alebo množstvo tepla vyrobeného v decentralizovanom zdroji

tepla vrátane

pomeru základnej zložky a spotrebnej zložky

a

ekonomicky oprávnených nákladov

na teplo vyrobené v decentralizovanom zdroji tepla. Toto ustanovenie nekonkretizuje

ani okruh subjektov a ani explicitne nešpecifikuje a nekonkretizuje objekt rozpočítavania

v tom zmysle, či sa základná zložka rozpočítava aj na byty odpojené od vykurovacej

sústavy. Ustanovenie

§ 2 písm. p) zákona

o tepelnej energetike definuje, že objektom spotreby tepla je budova alebo iná stavba

so zariadením na spotrebu tepla (zariadenie na konečné využitie tepla). Nekonkretizuje

a ani ďalej nerozlišuje byty pripojené k vykurovacej sústave a byty, ktoré sú v objekte

rozpočítavania od tejto sústavy odpojené.

26.

Z hľadiska dotknutých osôb zákonná úprava odkazuje len na určité subjekty. Ide o

účastníkov na trhu s teplom podľa

§ 1 písm. b)

a

§ 14 zákona

o tepelnej energetike alebo o fyzické a právnické osoby, ktorých práva, právom chránené

záujmy alebo povinnosti môžu byť dotknuté výkonom práv a povinností v zmysle

§ 1 písm. f) zákona

o tepelnej energetike.

Nielen zákon, no ani vyhláška výslovne nezmieňuje vlastníkov bytov, ktoré sú odpojené

od vykurovacej sústavy.

Samotná vyhláška odkazuje len na byty a nebytové priestory, ktoré sú odpojené od

vykurovacej sústavy v objekte rozpočítavania s tým, že i medzi tieto byty sa rozpočíta

základná zložka. Zákon tak výslovne splnomocňuje vyhlášku na stanovenie pravidiel

na rozpočítavanie nákladov, pomeru základnej a spotrebnej zložky a ekonomicky oprávnených

nákladov, no bez výslovného označenia subjektov alebo bližšej charakteristiky bytov

z hľadiska toho, ako si zabezpečujú vykurovanie.

27.

Náklady na teplo podľa zákona o tepelnej energetike hradia iba koneční spotrebitelia

a tento zákon vo viacerých ustanoveniach explicitne uvádza, že teplo sa rozpočítava

konečným spotrebiteľom [

§ 1 ods. 3 písm. c)

,

§ 2 písm. f)

,

§ 16 ods. 1

,

§ 17 ods. 4

a

5

alebo

§ 18 ods. 1 písm. a) zákona

o tepelnej energetike]. Ďalšie subjekty v tomto ohľade už ďalej zákon o tepelnej

energetike neuvádza. Preto je nutné posúdiť, či vlastníkov odpojených bytov možno

považovať za konečných spotrebiteľov podľa zákona o tepelnej energetike. Na nich totiž

odkazuje

§ 8 ods. 3 vyhlášky

, podľa ktorého sa základná zložka rozpočítava konečným spotrebiteľom. Je nutné poznamenať,

že napadnuté ustanovenie vyhlášky v § 8 ods. 4 sa síce týka odpojených bytov, ale

náklady napokon hradia fyzické alebo právnické osoby, teda typicky vlastníci takýchto

bytov.

28.

Vlastníkov odpojených bytov jednoznačne nemožno zaradiť medzi konečných spotrebiteľov

pre nejasné vyjadrenie v zákone o energetike.

Zákon o tepelnej energetike konečného spotrebiteľa v

§ 2 písm. f)

definuje ako fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá teplo rozpočítané koncovým odberateľom

alebo fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá vykonáva činnosť podľa

§ 1 ods. 3 písm. c)

, využíva výlučne na vlastnú spotrebu. Z tejto úpravy nemožno odvodiť, že by vlastníka

bytu odpojeného od vykurovacej sústavy v objekte rozpočítavania bolo možné považovať

za osobu, ktorá teplo využíva výlučne na vlastnú spotrebu. Vyplýva to z konkrétnych

práv a povinností uložených konečným spotrebiteľom zákonom o tepelnej energetike (

§ 18 ods. 8

), ako aj z absencie zmienky o možnosti individuálneho odpojenia bytu a následnej

úpravy práv a povinností vlastníkov takýchto bytov. Možnosť odpojenia konkrétneho

bytu však nevyhnutne implikuje to, že dochádza ku kvalitatívnej zmene vlastníka takéhoto

priestoru z hľadiska jeho postavenia podľa zákona o tepelnej energetike ako konečného

spotrebiteľa, keďže teplo dodávané do konkrétneho bytového domu už neodoberá priamo,

ale len cez eventuálne prestupy tepla z iných bytov, rozvodov vykurovania či spoločných

priestorov.

29.

Vlastníci odpojených bytov nepochybne môžu profitovať z toho, že iné byty sa vykurujú

z centrálneho zdroja. Zákon však pozná len pojem konečný spotrebiteľ a neposkytuje

ďalšie rozlišovanie, pričom ani nezohľadňuje, že k prestupom tepla môže dôjsť aj opačne

z odpojených bytov s individuálnym vykurovaním k bytom s centrálnym vykurovaním.

Nejednoznačnosť o tom, či vlastníkov odpojených bytov možno považovať za konečných

spotrebiteľov, plynie aj z vyjadrenia ministerstva,

ktoré poskytlo čiastočne protichodné a rozporuplné argumenty. Podľa ministerstva

byty odpojené od vykurovacej sústavy (ich vlastníkov) nemožno „úplne“ považovať za

konečných spotrebiteľov. Zákon však nerozlišuje medzi „úplnými“ a „čiastkovými“ konečnými

spotrebiteľmi. Buď určitá fyzická, alebo právnická osoba konečným spotrebiteľom podľa

zákona o tepelnej energetike je alebo nie je. Treba uzavrieť, že vlastníka odpojeného

bytu, na ktorý odkazuje vyhláška, nemožno jednoznačne podradiť pod pojem konečný spotrebiteľ

v zmysle ustanovení zákona o tepelnej energetike.

30.

Možno ešte poznamenať, že

§ 1 písm. f) zákona

o energetike odkazuje aj na práva a povinnosti fyzických a právnických osôb,

ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť dotknuté výkonom práv

a povinností účastníkov trhu s teplom.

Tu zákon o tepelnej energetike vytvára priestor pre úpravu práv a povinností aj pre

vlastníkov bytov odpojených od vykurovacej sústavy v objekte rozpočítavania. Povinnosti

uvedené v šiestej časti zákona o energetike (

§ 33

) však už následne ďalej nerozvádzajú a nerozlišujú odpojené byty a ich vlastníkov.

Nenachádza sa tu ani určitá povinnosť podieľať sa na základnej zložke. Preto ani takto

vymedzené fyzické a právnické osoby dotknuté výkonom práv a povinností účastníkov

trhu s teplom ani povinnosti uvedené v šiestej časti zákona o energetike neposkytujú

jasný právny základ pre zahrnutie odpojených bytov do rozpočítavania základnej zložky

podľa

§ 8 vyhlášky

.

31.

Zo zákona o tepelnej energetike tak

nemožno odvodiť povinnosť vlastníkov odpojených bytov podieľať sa na základnej zložke.

Vzhľadom na to, že vlastníkov odpojených bytov nemožno jednoznačne považovať za konečných

spotrebiteľov, a s ohľadom na obmedzenú úpravu iných fyzických a právnických osôb

nemožno dotknuté ustanovenia zákona o energetike považovať za dostatočne určitý a

predvídateľný zákonný rámec pre povinnosť uloženú vyhláškou. To, že náklady na teplo

sa rozpočítavajú aj medzi byty odpojené od vykurovacej sústavy, čím dochádza k záťaži

ich vlastníkov, sa tak možno dozvedieť až z vyhlášky. Treba podotknúť, že o takto

odpojených bytoch pojednáva nielen § 8 ods. 4 a 5 vyhlášky, ale aj jej § 7 ods. 5.

Zároveň sa vo vyhláške nachádza aj úprava bytov s individuálnym vykurovaním (

§ 5 ods. 2

), čo predstavuje terminologickú odlišnosť, avšak znenie tohto ustanovenia obdobne

ako v prípade odpojených bytov zdôrazňuje rozpočítanie základnej zložky aj medzi tieto

byty.

32.

Na tom nič nemenia ani tvrdenia ministerstva o tom, že platby pre byty s individuálnym

vykurovaním boli zavedené už v roku 2005.

Dlhodobá existencia právnej úpravy vo vyhláške bez ďalšieho neodôvodňuje záver o jej

súlade s ústavou a zákonom.

Rovnako na tom nič nemení odkaz na zákon o vlastníctve bytov, ktorý rovnako neposkytuje

právny základ uloženia povinnosti podieľať sa na základnej zložke aj vlastníkmi odpojených

bytov. Výklad ministerstva, keď prostredníctvom iného zákona, ktorý takisto bližšie

nešpecifikuje práva a povinnosti vlastníkov odpojených bytov (s výnimkou § 14b, ktorý

pojednáva o súhlase s odpojením od spoločných rozvodov vykurovania), je neprimerane

extenzívny. Zákon o vlastníctve bytov obsahuje len definíciu spoločného zariadenia,

ktorým je i zariadenie na výrobu tepla domu (§ 2), upravuje úhradu za dodávky tepla

a teplej vody (§ 10) a povinnosť umožniť prístup do bytu na montáž a údržbu zariadení

na meranie spotreby tepla.

33.

Pre uloženie povinnosti nepostačuje len absencia zákazu uloženia povinnosti. Nutné

je výslovné uloženie povinnosti v zákone.

Splnomocnenie v zákone o tepelnej energetike vzhľadom na absenciu konkretizácie subjektov

explicitne nestanovilo zákaz, aby sa rozpočítavanie nákladov vyhláškou týkalo aj odpojených

bytov. Je však nevyhnutné, aby zákonná úprava sama osebe, teda aj bez vykonávacej

vyhlášky, bola adresátom dostatočne zrozumiteľná. Len extrémne voľným výkladom s množstvom

implicitných predpokladov je možné zo zákona o tepelnej energetike vyvodiť, že na

nákladoch na teplo sa majú podieľať aj odpojené byty a že náklady naň majú hradiť

ich vlastníci. Zákon o tepelnej energetike však tieto byty a ich vlastníkov dostatočne

a určite nepomenúva.

Vyhláška nevytvára sekundárnu povinnosť plynúcu zo zákonného splnomocnenia, ale rozsah

zákonného splnomocnenia namiesto konkretizácie dopĺňa o ďalšie subjekty.

Napadnuté ustanovenia vyhlášky nestanovujú ďalšiu povinnosť nad zákonné splnomocnenie.

Ustanovenie vyhlášky, ako aj zákonné splnomocnenie sa týka povinnosti podieľať sa

na nákladoch na teplo. Táto povinnosť však bola vyhláškou rozšírená aj na subjekty,

ktorým zákon o tepelnej energetike žiadne povinnosti neustanovuje. Vyhláškou tak nedochádza

ku konkretizácii kritérií ustanovených v zákonnom splnomocnení, ale k doplneniu zákonného

splnomocnenia o okruh adresátov povinnosti hradiť náklady na teplo.

34.

Tento záver podčiarkuje aj vyjadrenie ministerstva, ktoré pod pojem konečného spotrebiteľa

nezaraďuje fyzické alebo právnické osoby, ale byty a nebytové priestory. Je tomu tak

aj z dôvodu, že zákon o tepelnej energetike poskytuje ministerstvu neprimerane širokú

mieru voľnej úvahy, ktorá sa netýka len expertnej konkretizácie, ale aj možnosti doplnenia

subjektov a pomeru základnej a spotrebnej zložky. Samotná zákonná úprava tak čelí

nedostatkom vrátane nedostatočne jasného vymedzenia, medzi ktoré subjekty sa majú

náklady na teplo rozpočítať. Vlastníkov odpojených bytov za konečných spotrebiteľov

podľa zákona o tepelnej energetike nemožno považovať. Zo zákona o tepelnej energetike

vyplýva, že sa v čiastočnom rozsahu vzhľadom na definíciu objektu spotreby, bytov

a bytových domov vzťahuje aj na odpojené byty, no

povinnosť podieľať sa na nákladoch na teplo zo zákona o tepelnej energetike neplynie,

keďže táto povinnosť je v ňom uložená len pre konečných spotrebiteľov.

Povinnosť vlastníkov odpojených bytov bez dostatočne jasného zadefinovania, že právna

úprava sa vzťahuje aj na tieto subjekty, preto prekračuje rámec zákonného splnomocnenia

obsiahnutého v

§ 18 ods. 11 zákona

o tepelnej energetike.

35.

Zákon o tepelnej energetike tak nedostatočne konkretizuje subjekty, medzi ktoré sa

rozpočítavajú náklady na teplo, vrátane určenia, či prispievajú na základnú a spotrebnú

zložku. Zákon neposkytuje dostatočne predvídateľný priestor pre interpretáciu, že

sa medzi konečných spotrebiteľov, ktorí hradia náklady na teplo, radia aj vlastníci

odpojených bytov. Ustanovenie

§ 18 ods. 11 zákona

o tepelnej energetike neobsahuje dostatočne jasné, presné a predvídateľné splnomocnenie

na uloženie povinnosti pre vlastníkov odpojených bytov, ktorí si svoju potrebu vykurovania

zabezpečili samostatne. Formulácia vyhlášky, ktorá takýmto vlastníkom ukladá povinnosť

zúčastňovať sa na základnej zložke, nemá právny základ v zákonnom splnomocnení, čím

prekračuje jeho medze. Preto

napadnuté ustanovenia § 8 ods. 4 a 5 vyhlášky nie sú v súlade s

čl. 2 ods. 2

,

čl. 13 ods. 1 písm. a)

,

čl. 123 ústavy

a

§ 18 ods. 11 zákona

o tepelnej energetike.

Uloženie povinnosti podieľať sa na základnej zložke vlastníkmi odpojených bytov následne

zasahuje do ich majetkovej sféry, keďže im ukladá niesť finančné bremeno, a zasahuje

tak do dispozičnej sféry nakladať s ich vlastným majetkom, o ktorý prichádzajú v dôsledku

zákonom nepredpokladaných úhrad nákladov za teplo. Preto sú

tieto ustanovenia v rozpore s ochranou, ktorú vlastníkom odpojených bytov poskytuje

čl. 20 ods. 1 ústavy

a čl. 1 dodatkového protokolu.

36.

Rovnaký záver o nesúlade s

čl. 2 ods. 2

,

čl. 13 ods. 1 písm. a)

,

čl. 20 ods. 1

a

čl. 123 ústavy

, čl. 1 dodatkového protokolu a

§ 18 ods. 11 zákona

o tepelnej energetike je nutné vztiahnuť aj na

navrhovateľmi nenamietané ustanovenie § 7 ods. 5 vyhlášky,

podľa ktorého sa základná zložka rozpočítava aj medzi byty a nebytové priestory,

ktoré sú odpojené od vykurovacej sústavy v objekte rozpočítavania, ak vlastníci bytov

a nebytových priestorov nerozhodnú o úprave koeficientov podľa

prílohy č. 3

, pričom upravená výška koeficientov nemôže prekročiť hodnoty uvedené v prílohe č.

3. Takýto postup vyplýva z

§ 89 zákona č. 314/2018 Z. z.

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), podľa ktorého ak ústavný

súd v konaní o súlade právnych predpisov zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu

nižšej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom

vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, a pritom v priamej vecnej súvislosti

s predmetom svojho prieskumu zistí nesúlad aj ďalšieho právneho predpisu, jeho časti

alebo niektorého jeho ustanovenia s tým istým právnym predpisom vyššej právnej sily

alebo s tou istou medzinárodnou zmluvou, ktoré sú uvedené v návrhu na začatie konania

o súlade právnych predpisov, vydá nález o zistenom nesúlade aj tohto ďalšieho právneho

predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia.

37.

Nebol dôvod vyhovieť návrhu na vyslovenie nesúladu ustanovení vyhlášky s

čl. 1 ods. 1 ústavy

,

prípadne v spojení s týmto článkom ústavy. Je tomu tak preto, že

čl. 2 ods. 2

,

čl. 13 ods. 1 písm. a)

a

čl. 123 ústavy

plne pokrývajú princíp legality a výhrady zákona. Otázka predvídateľnosti a právnej

istoty, na ktoré je naviazaná argumentácia navrhovateľov, neobstojí vzhľadom na už

vyslovenú oprávnenosť znášania časti nákladov na dodané teplo do bytového domu z dôvodu

prestupov a prenikania tepla, resp. užívania dodaného tepla aj v rámci spoločných

priestorov. Intenzita nesúladu ustanovení vyhlášky so zákonnou úpravou a jednotlivých

článkov ústavy tak nedosahuje mieru, ktorá by odôvodňovala vyslovenie nesúladu s

čl. 1 ods. 1 ústavy

.

38.

Rovnako nebol dôvod vyhovieť návrhu na vyslovenie nesúladu ustanovení vyhlášky s

čl. 59 ústavy

.

Podstata úhrady nákladov za teplo nemá charakter dane alebo poplatku, keďže k platbe

dochádza za dodané teplo. Ekvivalentnosť spočíva v podobe dodaného tepla na strane

jednej a úhrady nákladov na jeho dodanie a spotrebu na strane druhej. Vyhláška už

len precizuje tento rámec, stanovuje pravidlá rozpočítavania nákladov a rozmedzie

základnej a spotrebnej zložky. To, že až vyhláška konkretizuje subjekty, medzi ktoré

sa rozpočítavajú náklady na množstvo dodaného tepla, je nedostatok, ktorý súvisí s

vysloveným nesúladom s inými článkami ústavy. Nič to však nemení na podstate, že nejde

o poplatok alebo daň v zmysle

čl. 59 ods. 2 ústavy

. Pokiaľ bude na úrovni zákona zadefinovaná primeraná povinnosť podieľať sa na nákladoch

na vykurovanie vlastníkmi odpojených bytov, nepôjde o daň alebo poplatok, ale protihodnotu

za dodané teplo.

39.

Otázky, či sa vlastník bytu môže odpojiť od vykurovacej sústavy a aké práva a povinnosti

má mať vo vzťahu k ostatným vlastníkom bytov, ktoré nie sú odpojené od vykurovacej

sústavy, v súvislosti s ich nákladmi na spoločné vykurovanie nie je len otázkou expertnou,

ale aj otázkou verejnej politiky v energetike. Keďže akákoľvek úprava v zákone o tepelnej

energetike v tomto ohľade absentuje a dochádza k ukladaniu povinností vlastníkom odpojených

bytov nad rámec zákona, je nevyhnutné, aby tento nedostatok bol napravený zákonom.

Je tomu tak preto, že podstatou výhrady zákona je, že zásah do práv jednotlivcov nemá

byť len uzatvoreným expertným rozhodnutím ministerstva ako orgánu výkonnej moci, ale

výsledkom demokratického rozhodnutia, ktorého prejavom je zákon. Preto ani

nie je dôvod vyjadrovať sa k proporcionalite riešenia obsiahnutého v § 7 ods. 5 a

§ 8 ods. 4 a 5 vyhlášky

a vyslovovať neoprávnenosť či nelegitímnosť rozdelenia nákladov na teplo pri zohľadnení

tepelných strát a prestupov tepla medzi bytmi v závislosti od požiadaviek legitímneho

očakávania a právnej istoty. Naopak, javí sa plne legitímne, aby časť nákladov znášali

aj vlastníci odpojených bytov či bytov s individuálnym vykurovaním. Povinnosť hradiť

náklady v primeranej miere však musí byť upravená predvídateľne a stabilne zákonom.

40.

Ustanovenia § 7 ods. 5 a § 8 ods. 4 a 5 vyhlášky podľa

čl. 125 ods. 3 ústavy

a

§ 91 ods. 1 zákona

o ústavnom súde strácajú účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky. Ministerstvo je podľa

čl. 125 ods. 3 ústavy

a

§ 91 ods. 2 zákona

o ústavnom súde povinné uviesť vyhlášku do súladu s ústavou a dodatkovým protokolom

a je viazané právnym názorom vysloveným v tomto náleze. Ak tak do šiestich mesiacov

od vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky neurobí, ustanovenia §

7 ods. 5 a § 8 ods. 4 a 5 vyhlášky stratia platnosť. Podľa

§ 93 ods. 2 zákona

o ústavnom súde právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom alebo správnom súdnom konaní,

v ktorých sa aplikovali § 7 ods. 5 a § 8 ods. 4 a 5 vyhlášky, zostávajú nedotknuté;

povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami však nemožno nútene vymáhať. Z nevymáhateľnosti

podľa

§ 93 ods. 2 zákona

o ústavnom súde zároveň vyplýva, že na základe ustanovení vyhlášky uvedených vo výroku

tohto nálezu nemožno ukladať povinnosti ani novými rozhodnutiami.

Poučenie

Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2026

Ivan Fiačan v. r.

predseda Ústavného súdu

Slovenskej republiky