I. ÚS 398/2026 · Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 398/2026-12

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného prof. PhDr. JUDr. Marcelou Tittlovou, PhD., LL.M., advokátkou, Bernolákova 5, Modra, proti postupu a rozhodnutiu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Pz 57/26/1000-5 z 27. marca 2026 takto rozh od ol : Ústavnú sťažnosť od mi eta. O d ôvod n eni e: I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ označený v záhlaví tohto rozhodnutia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Pz 57/26/1000-5 z 27. marca 2026, pričom navrhuje označené rozhodnutie generálnej prokuratúry zrušiť a vec jej vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie. Zároveň sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 4 000 eur a náhrady trov konania.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 4. decembra 2025 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. e), ods. 2 písm. d) Trestného zákona.

3. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej Okresná prokuratúra Dunajská Streda rozhodla uznesením č. k. 1Pv 632/25/2201-21 zo 14. januára 2026 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla ako nedôvodnú.

4. Uznesenie o vznesení obvinenia zo 4. decembra 2025 v spojení s uznesením okresnej prokuratúry zo 14. januára 2026 napadol sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu mimoriadnym 2 opravným prostriedkom – návrhom na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, ktorý bol generálnej prokuratúre doručený 8. februára 2026, teda v zákonnej trojmesačnej lehote v zmysle § 364 ods. 1 Trestného poriadku. Namietaným upovedomením generálna prokuratúra informovala sťažovateľa, že jeho návrhu nevyhovela, keďže nezistila porušenie zákona pri vydaní oboch uvedených uznesení. II.

Argumentácia sťažovateľa

5. Podanou ústavnou sťažnosťou sťažovateľ namieta nezákonnosť postupu generálnej prokuratúry, ktorú vidí najmä v nedostatočnom prieskume, nepochopení podstaty inštitútu podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku, pričom samotnému napádanému upovedomeniu generálnej prokuratúry sťažovateľ vyčíta absolútne strohé odôvodnenie, ktoré je v rozpore s požiadavkami na riadne odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej moci.

6. Argumenty prokurátorky generálnej prokuratúry v napádanom upovedomení považuje za absurdné a nezodpovedajúce účelu inštitútu podľa § 363 Trestného poriadku, osobitne v časti, keď prokurátorka uvádza, že sťažovateľ nad rámec už uplatnených výhrad neuviedol žiadne nové skutočnosti, čo podľa názoru sťažovateľa ani nie je možné, pretože jeho výhrady smerujú k rozhodnutiu podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré neboli v súlade so zákonom vyriešené ani sťažnostným orgánom – uznesením dozor vykonávajúcej prokurátorky okresnej prokuratúry.

7. Upovedomeniu generálnej prokuratúry sťažovateľ tiež vyčíta, že sa odvoláva na rozhodnutie sudkyne pre prípravné konanie, ktorá konštatovala naplnenie formálnych aj materiálnych podmienok väzby, keďže súdne rozhodnutie nemá prokurátorka generálnej prokuratúry preskúmavať, tak ako to vyplýva z § 363 ods. 1 Trestného poriadku.

8. V ďalšom sťažovateľ hodnotí napádané upovedomenie, v ktorom podľa jeho názoru na viacerých miestach prokurátorka generálnej prokuratúry len prepisuje všeobecné ustanovenia zákona, inde rekapituluje priebeh trestného konania, pričom tam absentujú akékoľvek právne úvahy k ním uplatneným námietkam, pre ktoré právoplatné rozhodnutie považuje za nezákonné a v postupe pred jeho vydaním došlo k porušeniu zákona v jeho neprospech.

9. Sťažovateľ namieta, že prokurátorka generálnej prokuratúry sa nevysporiadala ani s jednou výhradou, ktorú voči právoplatnému rozhodnutiu uvádzal, pričom len uviedla, že jeho výhrady už boli zodpovedané, a teda nevidí dôvod, pre ktorý by sa mala týmto podaním zaoberať, keďže má len povahu „nesúhlasu“ s predošlými rozhodnutiami.

10. V napádanom upovedomení podľa názoru sťažovateľa absentujú akékoľvek úvahy či argumentácia, pre ktorú by inštitút podľa § 363 Trestného poriadku nemohol byť uplatnený, sťažovateľ v rozhodnutí (upovedomení) nenachádza žiadnu reakciu na uplatnené výhrady, absentuje v ňom akékoľvek vysporiadanie sa, či už kladné v prospech sťažovateľa, alebo aj záporné v jeho neprospech, ktoré by v takomto rozhodnutí a jeho odôvodnení malo byť obsiahnuté. Samotný odkaz na to, že námietky sťažovateľa už boli riešené v predošlom postupe, odporuje podľa názoru sťažovateľa povahe inštitútu podľa § 363 Trestného poriadku a nespĺňa základné požiadavky na odôvodnenie rozhodnutí orgánov verejnej moci. 3

11. V danej súvislosti sťažovateľ argumentuje, že v právnom štáte je jedným zo základných pilierov spravodlivosti požiadavka na riadne a presvedčivé odôvodnenie nielen súdnych rozhodnutí, ale aj rozhodnutí orgánov verejnej moci. Zároveň uvádza, že jednou z najdôležitejších zložiek práva na spravodlivý proces je povinnosť konajúcich orgánov náležite sa vysporiadať s relevantnými argumentmi predloženými stranou. Ak sa tak nestane, dochádza k ústavnoprávnemu deficitu označenému kategóriou „nezistiteľnosti“ dôvodov, ktoré viedli k prijatiu rozhodnutia, a to v podobe tzv. opomenutých dôkazov.

12. Sťažovateľ súhrnne konštatuje, že z doručeného upovedomenia generálnej prokuratúry sa dozvedel len to, že jeho výhrady už boli riešené, opakuje ich a žiadna z jeho uvádzaných výhrad nebola právne argumentačne zdôvodnená, potvrdená či vyvrátená.

13. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa práva na spravodlivý proces v súvislosti s požiadavkou vysporiadať sa s argumentáciou účastníka konania. Rovnako poukázal na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa povinnosti súdov právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnať sa so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami podstatnými a právne významnými pre ich rozhodnutie, resp. povinnosti uviesť dostatočné a relevantné dôvody v právnej i skutkovej rovine, na ktorých zakladajú rozhodnutie.

14. Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vidí v súvislosti s označeným postupom generálnej prokuratúry a jej upovedomením v súhrne v tom, že na jeho argumenty nebolo akýmkoľvek spôsobom reagované. III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

15. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16. Vo vzťahu k právomoci ústavného súdu podrobiť ústavnoprávnemu prieskumu napadnuté upovedomenie generálneho prokurátora, ktorým nevyhovel návrhu sťažovateľa na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku, ústavný súd poukazuje na svoju už ustálenú rozhodovaciu činnosť, v ktorej predstavil základné ústavnoprávne východiská, ktoré je nevyhnutné zobrať na zreteľ pri prieskume podstaty vznesenia obvinenia v prípravnom konaní zo strany obvinených. V tejto súvislosti vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 212/2022 zdôraznil, že právomoc ústavného súdu je vybudovaná na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými procesnými prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom. Teda právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. 4 Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavná sťažnosť má byť podávaná až vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci. Postavenie ústavného súdu tak možno obrazne prirovnať k „záchrannej brzde“, ktorú je možné použiť až vtedy, ak zlyhajú všetky obvyklé a predvídané prostriedky na zabránenie vzniku hroziacej ujmy, teda zabránenie porušenia ústavných práv. Konanie o ústavnej sťažnosti však nie je a ani nemôže byť pomyselnou „skratkou“, ktorou by bolo možné obchádzať konanie už vedené, resp. ktoré môže byť vedené na návrh sťažovateľa pred inými orgánmi verejnej moci.

17. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Pokiaľ právny predpis ustanoví, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti/právomoci ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie.

18. Vo všeobecnosti možno uviesť, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému a prípadne aj v ďalšom štádiu trestného konania (po eventuálnom podaní obžaloby) ako obžalovanému právne účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou vrátane ním označených práv (m. m. I. ÚS 107/2022). Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého dielu (dozor prokurátora), ako aj III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku (m. m. I. ÚS 756/2016, I. ÚS 619/2016, IV. ÚS 612/2018, II. ÚS 355/2022).

19. Ústavný súd dopĺňa, že možné porušenie základného práva na inú právnu ochranu, ktoré patrí obvinenému v predsúdnom trestnom konaní (ako aj porušenie s dotknutým právom ostatných vecne súvisiacich základných práv), je v reťazci subsidiarity preskúmavané (okrem samotného predsúdneho konania, kde je jeho garantom prokurátor) prostredníctvom korekčných procesných mechanizmov v súdnom konaní (teda využitím práva na súdnu ochranu), keď k uznaniu viny zo spáchania trestného činu môže dôjsť len súdom. Taká právomoc predchádza právomoci ústavného súdu s výnimkami odňatia osobnej slobody väzbou, prípadne generálneho majetkovoinvazívneho opatrenia (zaistenie majetku obvineného), resp. prieskumu porušenia základných práv rozhodnutiami a opatreniami v trestnom konaní proti osobám, ktoré nie sú v tomto konaní obvinenými (ani v naostatok uvedenom prípade by však prieskum ústavného súdu zásadne nemal zasahovať do podstaty vzneseného obvinenia, o ktorom dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, resp. neboli vyčerpané zákonné prostriedky priznané obvinenému zákonom na ochranu jeho základných práv a slobôd). Ústavný súd totiž v trestnom konaní nenahrádza procesné postavenie prokurátora, sudcu pre prípravné konanie ani všeobecného súdu v trestnoprocesnej inštančnej postupnosti 5 rozhodovania súdov (m. m. IV. ÚS 80/2022). Už konštatované východiská sú pritom aktuálne aj vo vzťahu k ústavnému prieskumu upovedomenia generálneho prokurátora vydaného v zmysle § 365 ods. 1 Trestného poriadku, pokiaľ sa sťažovateľ domáha vecného prieskumu dôvodnosti vznesenia obvinenia v trestnom konaní.

20. V kontexte uvedených skutočností však nie je možné vylúčiť možnosť, že návrh toho-ktorého obvineného na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku a jeho vybavenie zo strany generálneho prokurátora môže byť za určitých špecifických okolností predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu (napr. ak sa takým návrhom generálny prokurátor odmietne zaoberať bez zákonného dôvodu, pri zle vyhodnotenej lehote na podanie návrhu v zmysle § 364 Trestného poriadku zo strany generálneho prokurátora či absencii akéhokoľvek odôvodnenia upovedomenia generálneho prokurátora, pozn.), aj v takom prípade však zostávajú aktuálne už uvedené východiská, v zmysle ktorých tak nebude možné túto právomoc ústavného súdu z dôvodu princípu subsidiarity uplatniť smerom k preskúmaniu dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestnej činnosti či postupu orgánov činných v trestnom konaní v tomto smere.

21. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti a jej príloh s dôrazom práve na napádané upovedomenie generálnej prokuratúry ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci nenastala žiadna zo situácií, ktoré podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odôvodňujú zrušenie napadnutého upovedomenia. Nešlo totiž ani o prípad, keď by sa generálna prokuratúra odmietla návrhom sťažovateľa vecne zaoberať, ani o situáciu, v ktorej by v napadnutom upovedomení absentovalo akékoľvek odôvodnenie. Z obsahu napadnutého upovedomenia jednoznačne vyplýva, že generálna prokuratúra považovala uznesenie prokurátorky okresnej prokuratúry za dostatočne odôvodnené a súčasne nevidela existenciu dôvodov na jeho zrušenie podľa § 363 Trestného poriadku. Za týchto okolností nemožno považovať za ústavne významný nedostatok skutočnosť, že generálna prokuratúra v napadnutom upovedomení nereagovala na jednotlivé výhrady prezentované sťažovateľom, a to zvlášť za situácie, ak tieto už boli sťažovateľom uvedené v rámci uplatnenia sťažnosti ako riadneho opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia.

22. Ústavný súd v závere upriamuje pozornosť sťažovateľa na samotnú povahu upovedomenia ako procesného úkonu orgánov činných v trestnom konaní predstavujúceho spravidla reakciu na podnet, návrh, žiadosť alebo iné podanie subjektu trestného konania. Pokiaľ ide o náležitosti upovedomenia, Trestný poriadok ich nepredpisuje. Samotný obsah a rozsah upovedomenia je tak ponechaný na úvahe jeho spracovateľa. Napriek tomu musí mať upovedomenie orgánov činných v trestnom konaní takú kvalitu, ktorá zodpovedá povahe procesného úkonu, ktorého sa dotýka, obsahu podania podávateľa a osobitostiam trestného konania, najmä jeho štádiu, v ktorom sa poskytuje. Prostredníctvom upovedomenia sa subjektu trestného konania poskytuje odpoveď o tom, či je vybavenie určitého podnetu v kompetencii orgánu činného v trestnom konaní, alebo o spôsobe vybavenia určitého návrhu. V prípade, ak nie je možné akceptovať argumentáciu sťažovateľa, v upovedomení sa uvedú dôvody brániace prijatiu ním požadovaných opatrení. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené dodáva, že na inštitút upovedomenia nemožno klásť rovnaké požiadavky, aké sú v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu (resp. judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva) kladené na odôvodnenia právoplatných súdnych rozhodnutí (I. ÚS 147/2022, I. ÚS 402/2022). 6

23. Súčasne je nutné uviesť, že Trestný poriadok v rámci jednotlivých štádií trestného konania umožňuje sťažovateľovi v rámci uplatnenia práva na obhajobu domáhať sa právne účinným spôsobom ochrany svojich označených práv podaniami, na základe ktorých sú konajúce orgány oprávnené, resp. povinné preskúmavať opodstatnenosť tvrdení sťažovateľa o dôvodnosti a zákonnosti jeho trestného stíhania.

24. Vychádzajúc zo všetkých uvedených záverov, ústavný súd vyhodnotil ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietnutá.

25. Z dôvodu, že ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá už pri jej predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie. Pou čen i e: Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2026

Miroslav Duriš

predseda senátu