II. ÚS 129/2026 · Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 129/2026-18

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov , , a , , proti uzneseniam Okresného riaditeľstva Policajného zboru Čadca ČVS: ORP-382/1-VYS-CA-2024 z 19. septembra 2024, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Žilina ČVS: ORP-272/2-VYS-ZA-2025 z 15. apríla 2025, Okresnej prokuratúry Žilina č. k. 1 Pn 761/24/5511-12 z 8. novembra 2024 a Okresnej prokuratúry Ružomberok č. k. 1Pn 60/25/5508-9 z 15. mája 2025 a upovedomeniu Krajskej prokuratúry v Žiline č. k. 5Kn 98/25/5500-4 z 21. júla 2025 takto roz hod ol :

1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n evyh ovu je .

2. Ústavnú sťažnosť od mie t a. Od ôv od n e n ie : I. Ústavná sťažnosť sťažovateľov, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľov

1. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 26. augusta 2025, doplnenej podaniami doručenými ústavnému súdu 8. a 24. septembra 2025 a 14. októbra 2025, oboznamujú ústavný súd, že sťažovateľka podala trestné oznámenie na starostku obce ktoré však bolo orgánmi činnými v trestnom konaní odmietnuté.

2. Sťažovatelia prezentujú v ústavnej sťažnosti svoju laickú argumentáciu, miestami nezrozumiteľnú, kde jej podoba sa vyznačuje útržkovitosťou prezentovaných faktov. V argumentácii v podstate predostierajú nespokojnosť s vybavením podaného trestného oznámenia, kde postupu orgánov činných v trestnom konaní vytýkajú „formálnosť vybavenia“ trestného oznámenia a absenciu dôvodov jednotlivých rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní. 3. Sťažovatelia sa domnievajú, že postupom orgánov činných v trestnom konaní v ich trestnej veci došlo k porušeniu ich základných práv zaručených čl. 13 ods. 4, čl. 19, čl. 20, čl. 40 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

4. Sťažovatelia, vychádzajúc z prednesených námietok, žiadajú, aby ústavný súd konštatoval porušenie ich označených práv zo strany zainteresovaných orgánov činných v trestnom konaní, priznal im špecifikované finančné zadosťučinenie a ustanovil im právneho zástupcu pre účely ich zastupovania v konaní pred ústavným súdom. II.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

5. Ústavná sťažnosť sťažovateľov sa, ako už bolo uvedené, vyznačuje nezrozumiteľnosťou a zmätočnosťou jej obsahu. Tento nedostatok bolo možné preklenúť prostredníctvom príloh ústavnej sťažnosti, z ktorých vyplýva takýto stav právnej veci sťažovateľov:

- sťažovateľka podala v júli 2024 trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa starostkou obce (ďalej len „prvé trestné oznámenie“);

- prvé trestné oznámenie bolo odmietnuté uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Čadca ČVS: ORP-382/1-VYS-CA-2024 z 19. septembra 2024, o sťažnosti sťažovateľky proti uvedenému uzneseniu rozhodla Okresná prokuratúra Žilina uznesením č. k. 1Pn 761/29/5511-12 z 8. novembra 2024;

- sťažovateľ (syn sťažovateľky, pozn.) v reakcii na uznesenie Okresnej prokuratúry Žilina č. k. 1Pn 761/29/5511-12 z 8. novembra 2024 podal na konajúcu prokurátorku 23. novembra 2024 trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestných činov marenia spravodlivosti a ohýbania práva (ďalej len „druhé trestné oznámenie“), ktorého vybavenie urgoval podaním z 19. januára 2025;

- druhé trestné oznámenie bolo odmietnuté uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Žilina ČVS: ORP-272/2-VYS-ZA-2025 z 15. apríla 2025 a o sťažnosti podanej sťažovateľom proti uvedenému uzneseniu rozhodla Okresná prokuratúra Ružomberok uznesením č. k. 1Pn 60/25/5508-9 z 15. mája 2025;

- uznesenie Okresnej prokuratúry Ružomberok č. k. 1Pn 60/25/5508-9 z 15. mája 2025 bolo na základe žiadosti sťažovateľa z 18. mája 2025 posúdené Krajskou prokuratúrou v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorá upovedomením č. k. 5Kn 98/25/5500-4 z 21. júla 2025 (ďalej len „upovedomenie“) konštatovala zákonnosť a opodstatnenosť napadnutých rozhodnutí Okresného riaditeľstva Policajného zboru Žilina a Okresnej prokuratúry Ružomberok.

6. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd poskytuje v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.

2 7. Vo vzťahu k uzneseniam Okresného riaditeľstva Policajného zboru Čadca ČVS: ORP-382/1- VYS-CA-2024 z 19. septembra 2024 a Okresného riaditeľstva Policajného zboru Žilina ČVS: ORP- 272/2-VYS-ZA-2025 z 15. apríla 2025 sťažovatelia disponovali riadnym opravným prostriedkom – sťažnosťou, ktorú aj využili. O sťažnostiach bola oprávnená a povinná rozhodnúť príslušná prokuratúra ako sťažnostný orgán. Sťažnosť tak predstavovala účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľov vo vzťahu k označeným prvostupňovým rozhodnutiam.

8. Existencia sťažnostného konania znemožňuje prieskum zo strany ústavného súdu rozhodovať o označených rozhodnutiach okresných riaditeľstiev Policajného zboru. V tejto časti preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ako neprípustnú.

9. Pokiaľ ide o uznesenie Okresnej prokuratúry Žilina č. k. 1Pn 761/29/5511-12 z 8. novembra 2024 (týkajúce sa prvého trestného oznámenia podaného sťažovateľkou), sťažovateľka mala možnosť využiť postup podľa čl. 1 príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. 11/2019 z 28. novembra 2019 o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v predsúdnom trestnom konaní (ďalej len „príkaz“). Tento príkaz (aktuálne je to príkaz č. 9/2025, ktorý nahradil pôvodný príkaz, pozn.) upravuje postup prokurátora pri vybavovaní podania, ktorým sa podávateľ domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného v predsúdnom konaní alebo preskúmania zákonnosti postupu prokurátora v predsúdnom konaní vrátane postupu spočívajúceho v preskúmaní postupu policajta v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania podľa Trestného poriadku, alebo odstránenia prieťahov prokurátora v predsúdnom konaní a ktoré nie je možné považovať za opravný prostriedok alebo iné podanie podľa Trestného poriadku (ďalej len „žiadosť“). Podľa čl. 3 ods. 3 tohto príkazu sa postupuje iba vtedy, ak je žiadosť podaná obvineným, jeho obhajcom, poškodeným, jeho splnomocnencom, oznamovateľom, zúčastnenou osobou alebo osobou, ktorá môže podať opravný prostriedok v trestnom konaní. Podania, ktoré sú podľa obsahu žiadosťou a ktoré podala iná osoba, sa podľa tohto príkazu nevybavujú. Príkaz je vyjadrením osobitného oprávnenia generálneho prokurátora podľa § 10 ods. 2 zákona č. 153/2001

Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) vydávať príkazy, pokyny a iné služobné predpisy, ktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov, právnych čakateľov prokuratúry, asistentov prokurátorov a ostatných zamestnancov prokuratúry. Také oprávnenie má osobitnú povahu vo vzťahu k ostatným inštitútom zákona o prokuratúre a keďže je príkaz pre prokurátorov záväzný, je postup podľa neho (čl. 6 ods. 4 príkazu spolu s nadväzujúcimi ustanoveniami zákona o prokuratúre) právnym prostriedkom na ochranu základných práv a slobôd podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (IV. ÚS 132/2020, IV. ÚS 463/2020). Keďže v dotknutej trestnej veci nebolo vznesené obvinenie, nevznikla prekážka právoplatne rozhodnutej veci podľa § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku a označený postup má osobitnú povahu oproti návrhu podľa § 364 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (ktorý by bol „iným podaním podľa Trestného poriadku“ v zmysle čl. 1 príkazu).

10. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti ani prostredníctvom príloh nepreukázala, že by postup v zmysle uvedeného príkazu generálneho prokurátora vo vzťahu k uzneseniu Okresnej prokuratúry Žilina č. k. 1Pn 761/29/5511-12 z 8. novembra 2024 využila. Za takýchto okolností ústavný súd považuje v danej časti ústavnú sťažnosť sťažovateľky za neprípustnú, keďže využitie postupu

3 preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného v predsúdnom konaní (uznesenia prokurátorky) podľa príkazu generálneho prokurátora ustálená judikatúra ústavného súdu kvalifikuje ako účinný právny prostriedok k poskytnutiu ochrany práv sťažovateľky. Príslušný stupeň prokuratúry má v zmysle citovaného príkazu právomoc preskúmať dotknuté uznesenie, ako aj postup, ktorý mu predchádzal. Sťažovateľka by v prípade nespokojnosti s výsledkom takéhoto prieskumu mala následne možnosť namietať ho prostredníctvom ústavnej sťažnosti (s čím by mohla spojiť aj požiadavku preskúmania uznesenia Okresnej prokuratúry Žilina č. k. 1Pn 761/29/5511-12 z 8. novembra 2024, pozn.). Vzhľadom na uvedené odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa označeného uznesenia Okresnej prokuratúry Žilina pri jej predbežnom prerokovaní ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.

11. Pokiaľ ide o upovedomenie krajskej prokuratúry, ktorým táto konštatovala zákonnosť a opodstatnenosť sťažovateľom napadnutých rozhodnutí týkajúcich sa druhého trestného oznámenia podaného sťažovateľom, ústavný súd konštatuje, že sa nemôže stotožniť s tvrdením sťažovateľov o tom, že by malo byť toto upovedomenie formalistické a neodôvodnené. Ústavný súd v rámci svojej judikatúry opakovane uviedol, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (II. ÚS 42/00, II. ÚS 208/2020). Vyslovil tiež, že «Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči označeným osobám. Takéto základné právo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, prípadne v zákone o prokuratúre» (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00, II. ÚS 208/2020). Keďže právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, k porušeniu týchto práv samotným odmietnutím trestného oznámenia o podozrení zo spáchania špecifikovaných trestných činov nemohlo dôjsť.

12. Ústavný súd si je vedomý, že sa v minulosti v niektorých prípadoch odklonil od tejto štandardnej doktríny, podľa ktorej trestné konanie predstavuje vzťah medzi páchateľom a štátom a ústava negarantuje právo tretej osoby, aby iná osoba bola stíhaná a odsúdená. Avšak treba zároveň povedať, že k dôslednému preskúmaniu výsledkov realizovanej trestnoprávnej ochrany pristúpil vo výnimočných prípadoch vzťahujúcich sa na akty dotýkajúce sa telesnej a duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt a esenciálnych aspektov súkromného života (pozri napr.

III. ÚS 194/06), predovšetkým v prípadoch najzávažnejších trestných činov, ktoré sú svojou povahou spôsobilé zasiahnuť do práva na ľudskú dôstojnosť a do osobnostným práv jednotlivcov, napr. trestný čin obchodovania s ľuďmi (napr. III. ÚS 759/2017, II. ÚS 329/2021).

13. V situácii sťažovateľov však o takto závažný prípad nejde, preto podľa ústavného súdu by o porušení označených práv bolo možné uvažovať len za okolností, že by orgány činné v trestnom konaní nevenovali trestnému oznámeniu pozornosť, ktorú vyžaduje zákon. Ako už bolo konštatované, ústavný súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľov o nedostatočnom odôvodnení upovedomenia krajskej prokuratúry. Krajská prokuratúra v dôvodoch upovedomenia v spojení s odôvodnením uznesenia Okresnej prokuratúry Ružomberok č. k. 1Pn 60/25/5508-9 z 15. mája 2025 náležite vysvetlila, že sťažovateľove tvrdenia obsiahnuté v druhom trestnom oznámení neobsahujú žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali takému postupu dozorujúcej

4 prokurátorky, ktorý by bolo možné posúdiť ako podozrenie zo spáchania trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa. Podľa namietaného uznesenia a upovedomenia sa sťažovateľ totiž v druhom trestnom oznámení v rámci svojej argumentácie v skutočnosti obmedzil iba na prejavenie nespokojnosti s výsledkom vybavenia prvého trestného oznámenia sťažovateľky. Sťažovateľ bol upozornený na to, že je v právnom štáte neprípustné, aby nespokojnosť strany trestného konania s jeho výsledkom bez poukázania na konkrétne závažné porušenia zákonných ustanovení konajúcim orgánom bola riešená v ďalšom trestnom konaní.

14. Ústavný súd pripomína, že oznamovateľ trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (napr. II. ÚS 88/99, IV. ÚS 423/09,

I. ÚS 229/2020). Vychádzajúc z uvedených zistení, dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci krajskej prokuratúry sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy, a preto ústavnú sťažnosť v uvedenej časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. III. K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

15. V zmysle § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže ustanoviť navrhovateľovi právneho zástupcu, ak navrhovateľ o to požiada, ak to odôvodňujú jeho pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 588/2015).

16. Vzhľadom na spôsob posúdenia ústavnej sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m.

II. ÚS 193/2020). Keďže nebol splnený jeden z nevyhnutných predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel.

17. Ústavný súd vzhľadom na všetky svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Pou č e n ie : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2026

Peter Molnár

predseda senátu