14Co/495/2013 · Krajský súd Banská Bystrica

Súd:

Krajský súd Banská Bystrica

Spisová značka:

14Co/495/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu:

6911206798

Dátum vydania rozhodnutia:

09. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:

JUDr. Mária Podhorová

ECLI:

ECLI:SK:KSBB:2014:6911206798.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Petra Priehodu v právnej veci navrhovateľa: B. I., nar.

XX. XX. XXXX, bytom I. XX, okres P., zast. právnym zástupcom JUDr. Pavlom Balogom, advokátom

Y. X/X., X. S., proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,

Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie sumy 9.118,64 Eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu

proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 8C/120/2011 - 121 zo dňa 17. 04. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, v ktorej súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi sumu 4.434,40 Eur, potvrdzuje.

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, v ktorej súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi sumu 2.684,24 Eur a v časti trov konania zrušuje a vec vracia okresnému súdu na ďalšie

konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 7.118,64

Eur v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, vo zvyšku súd návrh navrhovateľa zamietol.

O trovách konania súd rozhodol tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov

konania vo výške 1.544,15 Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd konštatoval, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal

zaplatenia sumy 9.118,64 Eur spolu s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že nedôvodným

trestným stíhaním a väzbou mu bola spôsobená škoda, ktorú žiada nahradiť. Dňa 08. 11. 2010 požiadal

odporcu o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nezákonným

rozhodnutím vyšetrovateľa ORPZ SR Lučenec zo dňa 14. 06. 2009, ktorým bolo voči nemu vznesené

obvinenie a súčasne začaté trestné stíhanie za zločin lúpeže podľa § 20k, § 188 ods. 1, 2 písm.

d/ Trestného zákona. Jeho sťažnosť proti tomuto uzneseniu bola uznesením prokurátora Okresnej

prokuratúry Veľký Krtíš zamietnutá a následne uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu

Veľký Krtíš zo dňa 16. 06. 2009 bol vzatý do väzby. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, ktorá

sťažnosť však bola uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zamietnutá. Rozsudkom Okresného

súdu Veľký Krtíš sp. zn. 9T/139/2009 zo dňa 15. 02. 2010 bol spod obžaloby oslobodený a dňa 15. 12.

2009 v priebehu trestného konania bol prepustený z väzby na slobodu. Odporca mu listom zo dňa 04. 05.

2011 oznámil, že jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola vyhodnotená

ako neopodstatnená z dôvodu nesplnenia základných zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za

škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Je toho názoru, že spĺňa všetky predpoklady pre odškodnenie,

preto návrhom žiada, aby mu odporca zaplatil žalovanú sumu jednak titulom náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím a rozhodnutím o väzbe za dobu trvania väzby od 15. 06. 2009 do 15. 12.

2009 za 184 dní, pričom mu vznikla ujma vo výške nie menej ako 4.432,40 Eur, za obhajobu v trestnom

konaní zaplatil právnemu zástupcovi sumu 2.684,24 Eur a domáha sa aj nemajetkovej ujmy, pretože

mu vznikla ujma na jeho občianskej cti z dôvodu neprimeraného zásahu do jeho práva na ochranu

osobnosti, ktorú vyčíslil sumou 2.000,- Eur.

Odvolací súd preštudovaním spisu zistil, že okresný súd o návrhu navrhovateľa už rozhodol rozsudkom

dňa 07. 12. 2011 tak, že odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi 7.118,64 Eur, vo zvyšku súd návrh

navrhovateľa zamietol. Týmto rozhodnutím okresný súd priznal navrhovateľovi jednak právo na náhradu

škody predstavujúcu trovy nutnej obhajoby v sume 2.684,24 Eur a právo na zaplatenie náhrady škody

v zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. za pozbavenie osobnej slobody, a to náhradu škody

za väzbu, ktorá trvala od 15. 06. 2009 do 15. 12. 2009, t. j. za 184 dní, a to 1/30 priemernej mesačnej

nominálnej mzdy zamestnanca hospodárstva SR v predchádzajúcom kalendárnom roku, t. j. v roku

2008. Na odvolanie odporcu krajský súd uznesením č. k. 14Co/136/2012 rozsudok okresného súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu nedostatočného zdôvodnenia priznania peňažnej

náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj z dôvodu, že je potrebné, aby okresný súd zistil, či sú dané zákonné

podmienky priznania peňažnej satisfakcie, a či len konštatovanie porušenia práva v danej veci nie je v

stave účinne mierniť a v potrebnej miere vyvážiť vzniknutú nemajetkovú ujmu.

Následne okresný súd doplnil dokazovanie a vo veci rozhodol rozsudkom, ktorý bol napadnutý

odvolaním odporcu. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd, čo sa týka uplatneného nároku

navrhovateľa z titulu náhrady škody, ktorá predstavuje náklady na trovy nutnej obhajoby, okrem

iného uviedol, že škoda predstavuje náklady na trovy nutnej obhajoby vyčíslenej právnym zástupcom

navrhovateľa v zmysle vyhlášky č. 577/2008 Z. z. za poskytovanie právnej služby v celkovej sume

2.684,24 Eur za 8 úkonov právnej služby, cestovné a stratu času. Ustálil, že z pripojeného trestného

spisu a vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že všetky tieto úkony právnej služby boli účelne

vykonanými úkonmi, navrhovateľ právnemu zástupcovi tieto náklady aj riadne zaplatil, o čom súdu

predložil aj doklad a tiež dohodu o uznaní dlhu a o splátkach dlhu, pričom súd sa ďalšími tvrdeniami

odporcu o tom, že škoda nevznikla v majetkovej sfére navrhovateľa, pretože tieto náklady mali znášať

rodičia navrhovateľa, ďalej nezaoberal.

Čo sa týka nemajetkovej ujmy za pozbavenie osobnej slobody v trvaní 184 dní, súd ustálil výšku náhrady

v súlade s ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. platného v čase, kedy došlo k nezákonnému

rozhodnutiu, podľa ktorého výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a

§ 8 je najmenej 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za

predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenie osobnej slobody. Okresný súd

ustálil vo vzťahu k tvrdeniam odporcu o novelizácii § 17 zákona č. 514/203 Z. z., že podľa názoru súdu

novelizované znenie nemožno použiť vzhľadom k tomu, že daný prípad je potrebné posudzovať v zmysle

platného právneho predpisu v čase, kedy došlo k nezákonnému rozhodnutiu.

Vo vzťahu k aplikácii § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. poukázal na to, že vzatie do väzby

predstavuje jeden z najzávažnejších zásahov do osobnej slobody a vyvoláva aj ďalšie negatívne dopady

na jeho osobný a životný osud, zasahuje do jeho súkromného života, rodinného života, do jeho cti,

dobrej povesti a je spôsobilé okrem porušenia práva na osobnú slobodu zaručenú článkom 17 ods. 1

Ústavy SR obmedziť a porušiť aj jeho právo na ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti,

osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje článok 19 ods. 1, 2 Ústavy SR. Ustálil, že výsluchom

navrhovateľa, svedkov - rodinných príslušníkov navrhovateľa mal preukázaný nárok aj vo vzťahu k

nemajetkovej ujme, a to aj v súlade s článkom 5 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, v zmysle ktorého každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a podľa

článku 5 ods. 5 dohovoru každý, kto bol zatknutý, alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami

tohto článku má nárok na odškodnenie. Tvrdenie odporcu, že navrhovateľ si väzbu zavinil sám, súd

nepovažoval za pravdivé s prihliadnutím k tomu, že z trestného spisu vyplýva, že navrhovateľ sa sám

dostavil na políciu, s políciou spolupracoval, vo veci riadne vypovedal, počas celého konania tvrdil, že

sa skutku kladenému mu za vinu nedopustil, hľadí sa na neho, ako keby nebol nikdy v minulosti trestne

stíhaný, pretože jeho predchádzajúce odsúdenie bolo zahladené. To, že sa venoval podomovému

predaju spotrebného tovaru, nemôže zakladať predpoklad, že bude páchať násilnú trestnú činnosť. Z

týchto dôvodov prvostupňový súd nárok navrhovateľa v časti náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu v

trvaní šesť mesiacov s prihliadnutím aj na osobu poškodeného považoval za dôvodný a navrhovateľovi

priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.434,40 Eur. V prevyšujúcej časti, pokiaľ sa navrhovateľ

domáhal aj nemajetkovej ujmy vo výške 2.000,- Eur a úrokov z omeškania, súd návrh navrhovateľa ako

nedôvodný zamietol.

V zákonom stanovenej lehote proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie odporca, a to proti časti rozsudku

okresného súdu, ktorou uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 7.118,64 Eur a v časti

rozsudku ohľadom trov konania. Navrhol, aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok okresného súdu

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní odporca namietal, že škoda, ktorá

mala vzniknúť navrhovateľovi z titulu úhrady trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, nevznikla

priamo navrhovateľovi, poukázal, že navrhovateľ a jeho otec majú rovnaké meno a rovnaké bydlisko,

pričom z výpovede otca a matky navrhovateľa vyplynulo, že títo si zobrali úvery, aby mohli zaplatiť

navrhovateľovi advokáta. Vo vzťahu k predloženým dokladom poukázal, že na týchto sa nachádza

rovnaké meno, ako je meno navrhovateľa a jeho otca, pričom úhrada vykonaná podľa dokladu zo dňa 04.

08. 2009 nemohla byť vykonaná navrhovateľom, keďže tento bol v tom čase vo väzbe. Ďalej namietal,

že prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav, neodstránil rozpor v tvrdeniach navrhovateľa a

svedkov ohľadom úhrady trov obhajoby a s prihliadnutím aj na odôvodnenie rozhodnutia je rozsudok

okresného súdu v tejto časti nepreskúmateľný, keď súd sa vôbec nezaoberal s tvrdeniami odporcu,

že ku škode nedošlo v majetkovej sfére navrhovateľa. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej škody za

vykonanú väzbu a pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa odporca uviedol, že na výpočet náhrady za

nemajetkovú ujmu mal byť aplikovaný zákon č. 412/2012 Z. z., ktorý novelizoval zákon č. 514/2003 Z.

z. účinný od 01. 01. 2013 vzhľadom k tomu, že hore uvedená novela neobsahuje prechodné ustanovenia,

pričom podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01. 01. 2013 výška náhrady nemajetkovej

ujmy podľa ods. 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými

trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Odporca v odvolaní namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia

v tejto časti, tiež namieta, že z dokazovania nevyplynuli súdom uvádzané poškodenia povesti a zhoršenie

psychického stavu. Odporca v odvolaní namieta aj rozhodnutie súdu vo veci priznanej náhrady trov

konania s poukazom na to, že okresný súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p.,

pretože nie celá žalovaná istina a priznaná náhrada závisela od posúdenia (úvahy) súdu.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení vyjadril pochybnosti, či bola zachovaná lehota na podanie odvolania,

v prípade, že na odvolanie odporcu sa bude prihliadať, navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť,

pretože ho považuje za vecne správny. Vo vzťahu k priznanej náhrade za nemajetkovú ujmu za vykonanú

väzbu poukázal na článok 17 a 19 Ústavy SR a na článok 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Uviedol, že do doby, kým nebol vzatý do väzby v trestnom konaní vyšetrovateľom

OO PZ Lučenec, nikdy nebol vo väzbe, ani vo výkone trestu, od tej doby sa na neho a na jeho rodinu

pozerali ako na nejakého zločinca, aj keď sa preukázalo, že sa nedopustil trestného konania a bol spod

obžaloby oslobodený. Tiež považoval za veľkú ujmu to, že bezdôvodne trpeli jeho deti, keď bol vo väzbe,

je toho názoru, že za jeho útrapy, osočovanie a inú ujmu mu vznikol nárok na odškodnenie. Vo vzťahu

k náhrade škody, ktorá vznikla úhradou právnych služieb obhajcu, uviedol, že za právne služby obhajcu

zaplatil podľa jeho vyčíslenia. V čase, keď bol vo väzbe, tak peniaze, ako zálohu, dala obhajcovi jeho

rodina. Boli to však jeho peniaze, ktoré mali spoločne s družkou. O peniazoch, o ktorých vypovedali jeho

rodičia, že ich dali obhajcovi, tie peniaze po prepustení z väzby im vrátil. Časť odmeny obhajcu zaplatil

po prepustení na slobodu. Uhrádzal na základe uzatvoreného splátkového kalendára. Celú odmenu pre

obhajcu zaplatil, teda jemu vznikla škoda rozhodnutím o jeho nezákonnej väzbe.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec v medziach daných odvolaním odporcu podľa § 212 ods. 1 O.

s. p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. preskúmal a rozsudok

okresného súdu v napadnutej časti, v ktorej súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu

4.434,40 Eur, v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil a v napadnutej časti, v ktorej

súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.684,24 Eur a v časti trov konania v

súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p.

Vo vzťahu k časti rozsudku okresného súdu, ktorá bola napadnutá odvolaním odporcu, v ktorej

súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 4.434,40 Eur, odvolací súd konštatuje,

že sa stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu vysloveným v napadnutom výroku, ako aj s jeho

odôvodnením. Námietky odporcu uvedené v odvolaní, odvolací súd nepovažuje za prijateľné, lebo so

všetkými námietkami, ktoré odporca v odvolaní uplatňuje, sa okresný súd dostatočne vysporiadal, čo

vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. platí, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že okresný súd po

doplnení dokazovania správne dospel k záveru, že u navrhovateľa sú splnené podmienky na priznanie

nemajetkovej ujmy v súlade s ustanovením § 17 ods. 2, 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Aj podľa názoru

odvolacieho súdu iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením

vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím s prihliadnutím k tomu, že väzba navrhovateľa

trvala pomerne dlhý čas, na navrhovateľa napriek tomu, že bol v minulosti jedenkrát trestne stíhaný,

sa hľadí akoby nebol odsúdený, čo súd mal preukázané z odpisu registra trestov zo dňa 26. 10.

2009. Povesť navrhovateľa (čo mal súd preukázané aj z výpovedí svedkov - rodičov navrhovateľa,

ale predovšetkým družky navrhovateľa) bola v mieste jeho bydliska vzatím do väzby narušená, teda

sú splnené podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami

zákona č. 514/2003 Z. z. Prvostupňový súd správne ustálil, že vzatie do väzby predstavuje jeden z

najzávažnejších zásahov do osobnej slobody s negatívnym dopadom na jeho osobný život, súkromný,

rodinný život, jeho česť, dobrú povesť a je spôsobilé okrem porušenia práva na osobnú slobodu

obmedziť a porušiť aj jeho právo na ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a

dobrej povesti. Rovnako správne poukázal na článok 5 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a článok 5 ods. 5 dohovoru, podľa ktorých má každý právo na ochranu a

osobnú bezpečnosť a každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto

článku, má nárok na odškodnenie. Odvolací súd v zhode s názorom prvostupňového súdu má za to, že

nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu za vykonanú väzbu u navrhovateľa je daný.

Vo vzťahu k namietanej aplikácii § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., keď prvostupňový súd pri

výpočte výšky nemajetkovej ujmy aplikoval ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. platného v čase,

kedy došlo k nezákonnému rozhodnutiu, pričom podľa odporcu uplatnený nárok mal súd posudzovať

podľa zákona č. 412/2012 Z. z., ktorý novelizoval zákon č. 514/2003 Z. z. a účinný bol od 01.

01. 2013, z dôvodu, že zákon č. 412/2012 Z. z. neobsahuje prechodné ustanovenia, odvolací súd

uvádza, že aj podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné na výpočet výšky náhrady nemajetkovej

ujmy aplikovať ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. platného a účinného ku dňu, kedy

bolo nezákonné rozhodnutie vydané a nie ku dňu, kedy súd o tomto nároku navrhovateľa rozhodol.

Odvolací súd uvádza, že všeobecne platí, že prechodné ustanovenia, ktoré sú obsiahnuté v právnej

norme, upravujú časovú pôsobnosť toho-ktorého právneho predpisu, ide o prechodné (intertemporálne)

ustanovenia, ktoré poskytujú odpoveď na otázku od kedy, do kedy je právny predpis účinný, resp. v

akom časovom období reguluje predmet svojej úpravy. Vzhľadom k zásade ochrany a rešpektovania

v minulosti nadobudnutých práv, k významnému právnemu princípu právnej istoty a k základným

východiskám právneho štátu, ktoré sú obsiahnuté v článku 1 Ústavy SR, je mimoriadne nežiaduce, aby

zákony a iné právne predpisy pôsobili retroaktívne. Ustanovenia väčšiny právnych predpisov obvykle

vo svojich záverečných ustanoveniach riešia cestou prechodných ustanovení iba tzv. nepravú spätnú

účinnosť (nepravú retroaktivitu). Súd uvádza, že právna teória rozlišuje dva druhy spätnej účinnosti,

a to pravú retroaktivitu a nepravú retroaktivitu. Pri pravej retroaktivite sa prejavuje nežiaduci aspekt

spätnej pôsobnosti právnej normy v úplnosti. Nová právna úprava sa bez ďalšieho aplikuje na všetky

právne vzťahy a iné právne skutočnosti, ktoré nastali alebo boli založené v súlade s predchádzajúcim

právom. Nový právny režim pri pravej retroaktivite sa tak dotýka nielen obsahu právneho vzťahu, ale

dopadá aj na jeho vznik a predovšetkým by sa podľa novej právne úpravy posudzovala platnosť právnych

úkonov urobených v súlade s predchádzajúcou právnou úpravou. Pri aplikácii zásady pravej retroaktivity

vzniká riziko ohrozenia nadobudnutých práv a narušenia právnej istoty subjektov práva. Keďže jedným z

princípov právneho štátu v súlade s článkom 1 Ústavy SR je pravidlo, že právny predpis nepôsobí spätne,

znamená to teda zákaz pravej retroaktivity, z ktorého vyplýva nutnosť, aby každý ústavne prípustný

prípad retroaktivity bol zakotvený expressis verbis v zákone. Vzhľadom k tomu, že zákon č. 412/2012

Z. z. žiadne prechodné ustanovenia neobsahuje, nemožno prisvedčiť názoru odporcu, že na výpočet

výšky nemajetkovej ujmy je potrebné aplikovať ustanovenie § 17 ods. 4 podľa právneho predpisu, t.

j. zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01. 01. 2013. Správne teda okresný súd na výpočet výšky

nemajetkovej ujmy aplikoval ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/203 Z. z. platného v čase, kedy

došlo k nezákonnému rozhodnutiu.

Keďže odvolací súd rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti, ktorou uložil odporcovi povinnosť

zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.434,40 Eur, považuje za vecne správne,

odvolací súd rozsudok okresného súdu v tejto napadnutej časti potvrdil v súlade s ustanovením § 219

ods. 1 a 2 O. s. p.

Čo sa týka napadnutej časti rozsudku okresného súdu, v ktorej súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi sumu 2.684,24 Eur, odvolací súd rozsudok okresného súdu v tejto časti z dôvodov

uvedených v ustanovení § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ

okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.684,24 Eur z titulu náhrady

škody, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť nákladmi na trovy obhajoby titulom trov právneho zastúpenia

advokátom, treba prisvedčiť námietke odporcu uvedenej v jeho odvolaní, že v tejto časti rozhodnutia

okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, keďže v konaní pred súdom vznikol rozpor v tvrdení

navrhovateľa o úhrade týchto nákladov samotným navrhovateľom a vo výpovedí svedkov - rodičov

navrhovateľa, z výpovede ktorých vyplýva, že trovy obhajoby, a to minimálne v časti uhrádzali oni,

čo vyplýva z ich výpovede, že si zobrali úvery, aby mohli navrhovateľovi zaplatiť advokáta. Rovnako

okresný súd nedostatočne venoval pozornosť namietanej okolnosti, že z dokladov, ktoré boli doložené

do súdneho spisu, nevyplýva, že úhradu sumy, ktorá je uvedená v týchto dokladoch, vykonal navrhovateľ

alebo jeho otec s prihliadnutím k tomu, že majú rovnaké meno, priezvisko a bydlisko. Súd sa vôbec

nezaoberal tvrdeniami odporcu už v konaní pred prvostupňovým súdom, že ku škode nedošlo v

majetkovej sfére navrhovateľa, pričom treba prisvedčiť navrhovateľovi, že vznik škody v majetkovej sfére

navrhovateľa je základným predpokladom pre nárok navrhovateľa v súlade s ustanovením § 17 ods.

1 zákona č. 514/2003 Z. z. Nevysporiadanie sa s vyššie uvádzanými námietkami odporcu v rozhodnutí

spôsobujú nepreskúmateľnosť rozhodnutia prvostupňového súdu a z dôvodu nedostatočne zisteného

skutkového stavu potom nie je zrejmé, či prvostupňový súd použil správne ustanovenie právneho

predpisu, čo spôsobuje nesprávne právne posúdenie veci. Úlohou okresného súdu bude v ďalšom

konaní doplniť dokazovanie tak, aby jednoznačne súd mal ustálené, či došlo ku škode v majetkovej sfére

navrhovateľa alebo nie, dôkazná povinnosť v tomto smere zaťažuje navrhovateľa a len za predpokladu,

že okresný súd zistí, že ku škode došlo v majetkovej sfére navrhovateľa, následne vykoná posúdenie

uplatneného nároku navrhovateľa v súlade s príslušnými ustanoveniami právneho predpisu, t. j. v

súlade s ustanovením § 17 ods. 1 a § 18 zákona č. 514/2003 Z. z.

Neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že odvolací súd v uznesení č. k. 14Co/136/2012-72 zo dňa 20.

11. 2012 konštatoval, že „v posudzovanom prípade bolo preukázané, že navrhovateľ zaplatil na trovách

obhajoby v trestnom konaní 2.684,24 Eur zvolenému obhajcovi advokátovi JUDr. Pavlovi Balogovi. Je

preto dôvodné konštatovať, že o túto čiastku sa majetkový stav na strane navrhovateľa znížil a že tieto

trovy vznikli v dôsledku začatia jeho trestného stíhania. Uvedená čiastka v tomto prípade spĺňa znaky

skutočnej škody“. Odvolací súd však uvádza, že toto konštatovanie v odôvodnení svojho rozhodnutia

odvolací súd uviedol za iného skutkového stavu, keďže až následne boli v konaní ako svedkovia

vypočutí rodičia navrhovateľa a jeho družka, pričom práve z výpovedí rodičov navrhovateľa vyplynulo, že

úhradu na trovách obhajoby zaplatili obhajcovi navrhovateľa JUDr. Balogovi práve oni, resp. určitú časť

nákladov. Tento dôkaz, svedeckú výpoveď svedkov však okresný súd vo svojom odôvodnení žiadnym

spôsobom nevyhodnotil a neuviedol, prečo má za to, že došlo k zníženiu majetku na strane navrhovateľa

úhradou trov obhajoby, a že teda došlo ku škode v majetkovej sfére navrhovateľa. Z týchto dôvodov

s prihliadnutím už na vyššie uvedené, odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, iba rozsudok v tejto

napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie okresnému súdu v súlade s ustanovením § 221

ods. 1 písm. h/ a § 221 ods. 2 O. s. p.

Keďže odvolací súd čiastočne zrušil rozsudok okresného súdu v súlade s ustanovením § 224 ods. 3,

zrušil rozhodnutie súdu aj v časti trov konania, pričom okresný súd o náhrade trov konania rozhodne

v novom rozhodnutí o veci. Odvolací súd k odvolaniu odporcu v časti rozhodnutia o trovách konania

uvádza, že treba prisvedčiť námietke odporcu uplatnenej v odvolaní, že nie celá žalovaná a súdom

priznaná istina závisela od posúdenia (úvahy súdu), a preto nebolo namieste, aby okresný súd v plnom

rozsahu aplikoval ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p. Odvolací súd ešte poukazuje na to, že v súlade

s ustanovením § 18 ods. 3 posledná veta zákona č. 514/2003 Z. z. súčasťou trov konania, ktoré

poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku

na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Keďže rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej súd vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol, odvolaním

napadnutý nebol, v tejto časti zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.