I. ÚS 355/2026 · Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 355/2026-19

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov , , , t. č.

,

a

,

,

, zastúpených

JUDr. Pavlom Piovarčím ml., Štúrova 20, Košice, proti postupu Mestského súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 10Tk/2/2015 a jeho uzneseniu z 9. septembra 2024 a postupu Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4To/5/2025 a jeho uzneseniu zo 17. marca 2025 takto rozh od ol : Ústavnú sťažnosť od m i eta. O d ôvod n eni e : I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci

1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 5. augusta 2025 domáhajú vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Mestského súdu Košice (ďalej len „mestský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10Tk/2/2015 a jeho uznesením z 9. septembra 2024 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4To/5/2025 a jeho uznesením zo 17. marca 2025. Navrhujú napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Zároveň požadujú priznať im náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

2. V konaní o tejto ústavnej sťažnosti oznámil sudca Miroslav Duriš ako predseda prvého senátu ústavného súdu dôvody svojho možného vylúčenia, o ktorých ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 381/2026 zo 17. júna 2026 tak, že sudca Miroslav Duriš je vylúčený z konania a rozhodovania vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2033/2025. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť okamihom jeho prijatia ústavným súdom. V zmysle čl. III bodu 2 písm. a) a čl. II bodu 3 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky účinného od 1. januára 2 2026 nahradí vylúčeného predsedu prvého senátu ústavného súdu predseda štvrtého senátu ústavného súdu, ktorým je Libor Duľa. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd vec prerokoval a rozhodol v zložení senátu uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) podal na sťažovateľov obžaloby pod sp. zn. 1Kv/5/12 zo 16. apríla 2013 a pod sp. zn. 1Kv/15/12/8800 z 29. októbra 2015 pre trestné činy vraždy. Podľa § 567t ods. 1 Trestného poriadku prokurátor krajskej prokuratúry obe obžaloby 22. marca 2024 doplnil o príslušné náležitosti (o dodatočné záznamy o spolupráci podľa § 33a Trestného poriadku s konkrétnymi spolupracujúcimi obvinenými).

4. Uznesením sp. zn. 10Tk/2/2015 z 9. septembra 2024 mestský súd trestné konania vedené na základe označených obžalôb pod sp. zn. 10Tk/2/2015 a sp. zn. 3Tk/2/2015 podľa § 21 ods. 3 Trestného poriadku s poukazom na § 18 ods. 1 Trestného poriadku spojil na spoločné „prejednanie a rozhodnutie“. Konanie je ďalej vedené pod sp. zn. 10Tk/2/2015.

5. Ďalším uznesením sp. zn. 10Tk/2/2015 z 9. septembra 2024 mestský súd v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jozefa Mikluša a členov JUDr. Eriky Beňovej a Mgr. Evy Zummerovej podľa § 567t ods. 1 Trestného poriadku s použitím § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku rozhodol, že obžaloby krajskej prokuratúry spĺňajú zákonné náležitosti podľa § 235 Trestného poriadku.

6. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovatelia podali sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením č. k. 4To/5/2025-5449 zo 17. marca 2025 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.

7. Sťažovateľ v 1. rade (

) 17. septembra 2024 podal námietku zaujatosti proti

predsedovi konajúceho senátu mestského súdu spolu so sťažnosťou proti rozhodnutiu o nariadení hlavného pojednávania podľa § 244 ods. 1 písm. k) a ods. 3 Trestného poriadku, ako aj sťažnosťou pre nečinnosť v otázke rozhodnutia podľa § 567t ods. 1 Trestného poriadku o náležitostiach obžaloby podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku.

8. Uznesením sp. zn. 10Tk/2/2015 z 19. novembra 2024 mestský súd o podanej námietke zaujatosti rozhodol tak, že predsedu konajúceho senátu z prejednávania označenej trestnej veci nevylúčil.

9. Na základe riadneho opravného prostriedku krajský súd uznesením č. k. 4To/6/2025-5461 zo 17. marca 2025 rozhodnutie mestského súdu z 19. novembra 2024 zrušil a podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku sudcu JUDr. Jozefa Mikluša z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci vedenej mestským súdom pod sp. zn. 10Tk/2/2015 vylúčil. II.

Argumentácia sťažovateľov

10. Sťažovatelia predovšetkým namietajú správnosť konštatovania mestského súdu, že obžaloby spĺňali zákonné náležitosti v zmysle § 235 Trestného poriadku. Podľa ich názoru predložený spisový materiál nebol úplný (chýbali čísla listov 833 až 1046). Konštatoval to aj Špecializovaný trestný súd v rozhodnutí sp. zn. 1T/11/2022 z 13. februára 2023, ktorým vyslovil svoju vecnú nepríslušnosť na konanie v trestnej veci sťažovateľa v 1. rade (obžaloba zo 16. apríla 2013).

11. Uvedené pochybenie krajský súd nenapravil. 3

12. Ďalšia námietka sťažovateľov spočíva v tom, že krajský súd uznesením č. k. 4To/6/2025-5461 zo 17. marca 2025 podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku vylúčil sudcu JUDr. Jozefa Mikluša z vykonávania úkonov predmetného trestného konania a vzhľadom na to, že vylúčený sudca ako predseda senátu v trestnej veci sťažovateľov konal a rozhodoval o splnení zákonných náležitostí obžaloby v zmysle § 235 Trestného poriadku a vydal uznesenie z 9. septembra 2024, došlo k porušeniu ich práv na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Podľa ich názoru v zmysle § 31 ods. 4 Trestného poriadku tieto úkony (t. j. označené uznesenie) nemôžu byť podkladom na rozhodnutie v predmetnom trestnom konaní.

13. Krajský súd porušil práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj tým, že 17. marca 2025 najskôr uznesením č. k. 4To/5/2025-5449 rozhodol o zamietnutí sťažností sťažovateľov proti uzneseniu mestského súdu sp. zn. 10Tk/2/2015 z 9. septembra 2024 (o splnení zákonných náležitostí obžaloby) a až následne uznesením č. k. 4To/6/2025-5461 rozhodol o vylúčení sudcu JUDr. Jozefa Mikluša z vykonávania úkonov trestného konania vo veci sp. zn. 10Tk/2/2025. Sťažovatelia sú toho názoru, že rozhodovanie o vylúčení sudcu JUDr. Jozefa Mikluša malo chronologicky predchádzať rozhodovaniu o splnení zákonných náležitostí obžaloby v zmysle § 235 Trestného poriadku, a to najmä vzhľadom na § 31 ods. 4 Trestného poriadku. III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

14. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom mestského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10Tk/2/2015 a jeho uznesením z 9. septembra 2024 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4To/5/2025 a jeho uznesením zo 17. marca 2025, ktorými bolo rozhodnuté o splnení zákonných náležitostí oboch obžalôb podaných krajskou prokuratúrou na sťažovateľov v ich trestných veciach, ako aj tým, že na prijatí napadnutého rozhodnutia mestského súdu sa podieľal predseda senátu, ktorý bol následne vylúčený z konania a rozhodovania v danej trestnej veci. III.1. K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uznesením mestského súdu:

15. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd poskytuje v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne. Vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu mestského súdu sťažovatelia disponovali riadnym opravným prostriedkom – sťažnosťou, ktorú aj využili. O sťažnosti bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd ako sťažnostný súd. Sťažnosť tak predstavovala účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľov vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu mestského súdu o splnení zákonných podmienok obžaloby. Existencia druhostupňového konania pred krajským súdom nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o prvostupňovom rozhodnutí. V tejto časti preto ústavný súd ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odmietol ako neprípustnú. 4 III.2. K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu:

16. Ústavný súd akcentuje, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (IV. ÚS 187/09, III. ÚS 421/2016). Základné právo na súdnu ochranu je „výsledkové“, tzn. musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie bude ako celok spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, III. ÚS 421/2016).

17. Posúdenie perfektnosti obžaloby predstavuje čiastkový procesný postup všeobecného súdu, ktorého skutočným účelom je zhodnotenie výsledkov prípravného konania z toho hľadiska, či dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd, teda či sumár zhromaždených dôkazov spĺňa jednak požiadavku zákonnosti, ale aj požiadavku dostatočnosti dôkazov. Kvalita rozhodnutia súdu o perfektnosti obžaloby tak nachádza svoj odraz aj v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, pretože predpokladom spravodlivého rozhodnutia je náležité zistenie skutkového stavu, a to je možné učiniť len na základe dostatočnej dôkaznej situácie (m. m. II. ÚS 622/2024,

I. ÚS 28/2025).

18. V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie krajského súdu by mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľov len v prípade, ak by bolo spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľov, ktorý bol týmto uznesením spôsobený, pričom by sa negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania (rozhodnutie o vine) a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach (III. ÚS 30/2010, III. ÚS 421/2016), čo nie je tento prípad, keďže sťažovatelia majú možnosť ochranu svojich práv uplatňovať v rámci vedeného hlavného pojednávania pri realizácii svojich práv, najmä práva na obhajobu, prípadne v opravných konaniach.

19. Trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného trestného konania. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel by účel a zmysel opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného aj náprava pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní a súdov).

20. Ústavný súd poukazuje na § 306 a nasledujúce Trestného poriadku, podľa ktorých je opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie, pričom obžalovaný ako osoba oprávnená podať odvolanie proti výroku rozsudku, ktorý sa ho priamo dotýka, môže toto odvolanie podať pre nesprávnosť výroku, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba. V nadväznosti na to odkazuje na § 321 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého odvolací súd zruší napadnutý rozsudok (okrem iného, pozn.) a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali (najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby), b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku (najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení, alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie), c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať 5 alebo vykonať ďalšie dôkazy. Ďalej poukazuje na § 368 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého možno podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. V nadväznosti na to odkazuje na § 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku, v zmysle ktorého sa rozhodnutím podľa ods. 1 § 368 Trestného poriadku rozumie (okrem iných) aj rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu podľa písmen a) [rozsudok a trestný rozkaz] až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

21. Platná právna úprava trestného konania teda sťažovateľom umožňuje v súdnom konaní domáhať sa právne účinným spôsobom ochrany svojich označených práv v rámci hlavného pojednávania, následne prostredníctvom riadneho a prípadne aj mimoriadneho opravného prostriedku, kde konajúci súd, odvolací súd, prípadne dovolací súd je oprávnený a povinný preskúmať opodstatnenosť tvrdení sťažovateľov, ktorými by relevantným spôsobom spochybňovali perfektnosť vykonaného trestného konania.

22. Sumarizujúc dosiaľ uvedené skutočnosti, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia majú v systéme trestného konania k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv. Za týchto okolností nie je daný dôvod, aby vstupoval v danej fáze do prebiehajúceho trestného konania vo veci sťažovateľov a neprípustne si tak predčasne uzurpoval právomoc iných orgánov verejnej moci. Pripomína, že nevyužitie označenej možnosti ochrany práv sťažovateľov nemožno nahradzovať ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemá inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy). Napriek presvedčeniu sťažovateľov o potrebe kasačného zásahu ústavného súdu už v tomto štádiu dotknutého trestného konania nenašiel v ich argumentácii dôvod na taký postup, a teda aj zmenu svojej už ustálenej judikatúry.

23. V nadväznosti na už popísané skutočnosti ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľov pre neprípustnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

24. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa ich ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo. Pou čen i e: Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2026

Libor Duľa

predseda senátu