II. ÚS 363/2026 · Ústavný súd Slovenskej republiky

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 363/2026-22

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného advokátkou Mgr. Romanou Mravíkovou, Coboriho 9, Nitra, proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 10C/48/2020-447 z 23. júna 2022, rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 5Co/138/2022-555 zo 6. marca 2024 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/185/2024 z 21. augusta 2025 takto rozh od ol : Ústavnú sťažnosť od m i eta. O d ôvod n eni e : I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 1. decembra 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/185/2024 z 21. augusta 2025, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie ako procesne neprípustné, ako aj meritórnymi rozsudkami okresného súdu a krajského súdu vo veci určenia vlastníctva k nehnuteľnosti v prospech protistrany sťažovateľa. Napadnuté rozhodnutia navrhuje zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalovaným v 1. rade v civilnom sporovom konaní o určenie vlastníctva k pozemku z titulu vydržania žalobcu. Sťažovateľ rozporoval v konaní putatívny titul (ústna darovacia zmluva od rodičov žalobcu, pozn.) a dobromyseľnosť žalobcu.

3. Okresný súd napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom určil vlastníctvo žalobcu. V odôvodnení poukázal na skoršie kasačné uznesenie, v ktorom sa krajský súd nestotožnil s posúdením okresného súdu, že žalobca nebol dobromyseľný držiteľ sporného pozemku. Krajský súd v kasačnom uznesení uviedol, že v dedičskom konaní po právnej predchodkyni žalobcu boli nehnuteľnosti tvoriace predmet dedičstva nestotožnené (už pred dedičským konaním rozdelené a niektoré sa nedostali 2 do dedičstva, pozn.) a žalobca ako dedič nemusel vedieť, v akej výmere ich zdedil. Z nesporných tvrdení vyplýva, že spornú nehnuteľnosť užíva žalobca nerušene od roku 1971, mal ju oddelenú plotom od nehnuteľnosti právnej predchodkyne žalovaných, nebola zapísaná na liste vlastníctva žalovaných a v konaní nebola predložená žiadna listina, ktorá by preukazovala vlastníctvo právnej predchodkyne žalovaných. Krajský súd poukázal na to, že uzavretie ústnej darovacej zmluvy v roku 1971, od ktorej žalobca odvodzoval svoj vstup do držby, nebolo predmetom dokazovania, rovnako ako ďalšie okolnosti držby (dátum vstupu do držby, oplotenie a pod.), pretože okresný súd nesprávne posúdil dobromyseľnosť držby spornej nehnuteľnosti žalobcom. Po vrátení veci okresný súd doplnil dokazovanie a ustálil, že držba žalobcu bola oprávnená, sťažovateľ v konaní nepodal dôkaz nedostatku dobrej viery žalobcu, bolo preukázané uzavretie ústnej darovacej zmluvy z roku 1971, ktorou pôvodnú parcelu rodičia žalobcu a matky sťažovateľa rozdelili na dve polovice, priebeh hranice zreteľne vytýčili v teréne, najneskôr v roku 1994 bol na takto vytýčenej hranici postavený plot žalobcom, odvtedy spornú časť nehnuteľnosti užíval žalobca ako vlastnú, matka sťažovateľa ani sťažovateľ si žiadne nároky na sporný pozemok kvalifikovaným spôsobom nerobili a nebola predložená ani žiadna listina svedčiaca o vlastníctve právnej predchodkyne sťažovateľa. Ani dedičské konanie nespôsobilo stratu dobrej vôle žalobcu a neperfektná darovacia zmluva dostatočne oprávňovala žalobcu k presvedčeniu, že je vlastníkom. Okresný súd ustálil vznik vlastníckeho práva vydržaním k 1. aprílu 1984.

4. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu. V odôvodnení uviedol, že putatívny titul ústnej darovacej zmluvy sa vzťahoval na všetky nehnuteľnosti, ktoré boli evidované a neskôr identifikované geometrickým plánom, a preto nepovažoval za relevantnú pre stratu dobrej vôle žalobcu ani neskoršiu kúpu 1/13 nehnuteľnosti žalovanými, pretože išlo o malý podiel a vlastníkom sa originárne vydržaním stal žalobca skôr, ako došlo k prevodu. Úhradu dane z nehnuteľnosti za sporný pozemok žalobcom až od roku 2017 krajský súd nepovažoval za podstatnú okolnosť. Odvolacie námietky týkajúce sa umiestnenia plota odvolací súd vyhodnotil ako novoty v odvolacom konaní. V závere krajský súd spresnil, že zákonom predpokladaná vydržacia lehota uplynula 1. apríla 1984, avšak k nadobudnutiu plnohodnotného vlastníckeho práva (nie osobné vlastníctvo alebo právo užívania, pozn.) došlo až

1. januára 1992.

5. Sťažovateľ podal dovolanie, namietajúc porušenie práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) Civilného sporového poriadku] a nesprávne právne posúdenie veci, pretože odvolací rozsudok považoval za arbitrárny. Namietal nevysporiadanie sa s kľúčovou námietkou, že v roku 1971 nemohlo dôjsť k platnému ani domnelému darovaniu 13/13 nehnuteľnosti, keďže až do roku 2018 patrila 1/13 tretej osobe. Existenciu ústnej darovacej zmluvy sťažovateľ popieral a dokazovanie v tomto smere považoval za nedostatočné, svedecké výpovede za rozporné a namietal aj nevysporiadanie sa s dôkazmi predloženými žalovanými. Sťažovateľ zastával názor, že žalobca nepreukázal vstup do oprávnenej držby a že žalovaní preukázali absenciu dobrej viery.

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti ani nepreskúmateľnosti, keďže krajský súd doplnil aj vlastné skutkové a právne hodnotenie. Krajský súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami okresného súdu, podrobne sa zaoberal otázkou dobromyseľnosti držby žalobcu s ohľadom na okolnosti nadobudnutia v roku 1971, delimitáciu v teréne, spôsob užívania a správanie žalobcu počas držby, okolnosti dedičských konaní v rokoch 1975 a 1978. Odvolací súd 3 vyhodnotil jednotlivé dôkazy a vecne sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa. Najvyšší súd namietaný extrémny nesúlad medzi vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami nezistil.

7. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ vo svojom dovolaní nevymedzil nesprávne právne posúdenie veci, keďže nenaformuloval právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie, a zároveň nevysvetlil, v čom mal spočívať odklon od rozhodovacej praxe. Z obsahu dovolania bolo najvyššiemu súdu zrejmé, že dovolanie smeruje skôr proti skutkovým zisteniam a spôsobu hodnotenia dôkazov vo vzťahu k ústnej darovacej zmluve, začiatku dobromyseľnej držby, priebehu oplotenia a úhrade dane z nehnuteľnosti. Najvyšší súd konštatoval, že dovolanie nie je určené na revíziu skutkových zistení a dovolací súd je viazaný skutkovým stavom, ako bol zistený v základnom konaní. Dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie založené na spochybňovaní skutkových záverov a tvrdeného nesprávneho vyhodnotenia dôkazov súdov nižších inštancií nie je prípustné. Ako obiter dictum najvyšší súd poukázal na aktuálny výklad právnych predpokladov pre vstup do oprávnenej držby, s ktorým je toto rozhodnutie v súlade. II.

Sťažnostná argumentácia

8. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces napadnutým uznesením najvyššieho súdu a rozsudkami súdov nižších inštancií, pretože sťažovateľ zotrváva na názore, že žalobca nespĺňa základné požiadavky pre vydržanie. Sťažovateľ spochybňuje dobromyseľnosť žalobcu a opakuje námietky uplatnené v konaní (kúpa 1/13 pozemku v roku 2018, neplatnosť darovacej zmluvy mortis causa, vlastníctvo pozemku matkou žalobcu, a nie otcom, pozn.). Sťažovateľ ďalej poukázal na staršiu judikatúru z rokov 2009 až 2012 o výklade vydržania (potreba písomnej formy a registrácie zmluvy o prevode) a na ospravedlniteľnosť právneho omylu. III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

9. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietaná arbitrárnosť posúdenia splnenia podmienok vydržania. V meritórnej podstate (nesúhlas s konštatovaním dobromyseľnosti) zotrváva sťažovateľ na svojich argumentoch uplatnených už v základnom konaní. III.A. K napadnutému rozsudku okresného súdu a krajského súdu:

10. Sťažovateľ bol oprávnený proti napadnutému rozsudku okresného súdu podať odvolanie a proti rozsudku krajského súdu dovolanie, čo aj využil. Odvolanie a dovolanie predstavovali účinné prostriedky ochrany označených práv sťažovateľa, na základe ktorých krajský súd a následne najvyšší súd poskytovali ochranu základným právam sťažovateľa, ktorých porušenie namieta aj v sťažnosti doručenej ústavnému súdu z rovnakých dôvodov. Je tak naplnená podmienka podľa § 132 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. decembra 2025 (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorá spôsobuje neprípustnosť tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutým rozsudkom 4 okresného súdu a krajského súdu, pretože na ich prerokovanie boli príslušné iné (všeobecné) súdy. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej neprípustnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde. III.B. K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu:

11. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou. Ústavný súd konštantne akceptuje, že otázka posúdenia, či sú splnené zákonné podmienky prípustnosti opravného prostriedku, patrí (v zásade) do výlučnej právomoci všeobecných súdov, a nie do právomoci ústavného súdu, pretože ide o aplikáciu zákona, podústavného práva. Úloha ústavného súdu sa preto aj v posudzovanej veci obmedzuje na posúdenie, či všeobecný súd v napadnutom uznesení dostatočným, a teda ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoj záver o neprípustnosti dovolania.

12. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Ústavný súd vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody ústavne relevantnej intenzity.

13. V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd zameral na posúdenie odôvodnenia napadnutého uznesenia a skúmal, či jeho obsah poskytuje dostatok dôvodov a argumentov na prijatie záveru o sťažovateľom namietanom arbitrárnom posúdení jeho dovolania.

14. V úvode ústavný súd konštatuje, že v priebehu napadnutého konania bolo veľkým senátom najvyššieho súdu 13. mája 2024 prijaté zjednocujúce rozhodnutie sp. zn. 1VCdo/1/2024 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 15/2024 a týkajúce sa interpretácie hmotnoprávnych ustanovení § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z neho v podstatnom vyplýva, že „... právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám osebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo...“.

15. K predmetnému zjednocujúcemu stanovisku sa ústavný súd vyjadril napr. nálezom sp. zn.

II. ÚS 28/2026, z ktorého vyplýva, že toto zjednocujúce rozhodnutie (aplikované aj v tejto veci a ktorého právny názor sťažovateľ atakuje) ústavný súd nemá dôvod spochybňovať, keďže ide o riadny výkon unifikačnej právomoci najvyššieho súdu, ktorý nie je prejavom svojvôle, je riadne zdôvodnené a smeruje k zosúladeniu rozhodovacej praxe s dikciou Občianskeho zákonníka aj so skôr vyslovenými názormi ústavného súdu.

16. V súvislosti so zmenou posudzovania dobromyseľnosti zjednocujúcim stanoviskom najvyššieho súdu v priebehu konania o dovolaní upriamuje ústavný súd pozornosť na svoju rozhodovaciu prax (napr. IV. ÚS 610/2021), podľa ktorej i keď zmena judikatúry vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej správnosti súdneho rozhodnutia, v aplikačnej 5 praxi súdov je možná. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého požiadavka právnej istoty (ani ochrana legitímneho očakávania) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unédic proti Francúzsku, č. 20153/04). ESĽP tiež uviedol, že názorová nejednotnosť medzi súdmi je svojou povahou dôsledkom, ktorý je vlastný každému súdnemu systému (Zielinski a Pradal Gonzales a ďalší proti Francúzsku, č. 24846/94). Judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby, a to i pri nezmenenej právnej úprave, bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 117/07 z 20. júna 2007).

17. Ústavný súd nezdieľa názor sťažovateľa, že všeobecné súdy arbitrárne posúdili splnenie podmienok vydržania. Okresný súd vykonal rozsiahle dokazovanie viacerými dôkaznými prostriedkami, ktorými boli potvrdené kľúčové okolnosti prejednávanej veci, a to ústna darovacia zmluva, vyznačenie v teréne, nerušené užívanie od roku 1971 vo vytýčených hraniciach. Všeobecné súdy ďalej riadne vyhodnotili námietky sťažovateľa a zrozumiteľne a logicky vysvetlili svoje úvahy, prečo dedičské konania nespôsobujú stratu dobromyseľnosti, prečo nemá následná kúpa 1/13 právny význam pre skorší vznik vlastníctva vydržaním alebo irelevantnosť platby dane. Rovnako najvyšší súd napadnuté uznesenie odôvodnil dôkladne a odpovedal na dovolaciu argumentáciu ústavne akceptovateľným spôsobom.

18. K meritu ústavný súd dodáva, že právna úprava predpokladá (prezumuje) existenciu dobromyseľnosti, kým nie je preukázaný opak. V okolnostiach tejto veci taký opak všeobecné (skutkové) súdy nepovažovali za preukázaný. Ani najvyššiemu súdu ani ústavnému súdu neprislúcha prehodnocovať vykonané dokazovanie alebo nahrádzať hodnotenie dôkazov svojím vlastným.

19. Ústavný súd preto v súhrne konštatuje, že najvyšší súd ústavne akceptovateľne odôvodnil napadnuté uznesenie a neexistuje ústavne relevantná súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľa a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorá by mohla viesť k vysloveniu porušeniu práv sťažovateľa po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

20. V dôsledku odmietnutia ústavnej sťažnosti sa už ústavný súd ostatnými návrhmi obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal. Pou čen i e: Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2026

Peter Molnár

predseda senátu