5Co/181/2011 · Krajský súd Trenčín

Súd:

Krajský súd Trenčín

Spisová značka:

5Co/181/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu:

3810214203

Dátum vydania rozhodnutia:

05. 06. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:

JUDr. Erika Zajacová

ECLI:

ECLI:SK:KSTN:2012:3810214203.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.

Aleny Záhumenskej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci navrhovateľa J. D., bytom R., T. XXX/

XX, zastúpený H.. M. F., G. so sídlom v R., T. XX/X, proti odporcovi Z.. K. S., bytom R., E. XXX/XX,

zastúpený H.. H. J., advokátom so sídlom v U., X. XX, o zaplatenie 30.055 Eur s príslušenstvom, na

odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 11. mája 2011, č.k. 5C/175/2010

- 113, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 20.970,74

Eur s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania od 15.10.2010 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti

rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Odporcu zaviazal zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume

1.257,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu

trov konania v sume 1.503,98 Eur na účet právnej zástupkyne H.. M. F. do 15 dní od právoplatnosti

rozsudku. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 657,

§ 563 a § 566 ods. 1 OZ. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ poskytol

odporcovi peňažné prostriedky formou pôžičky v celkovej sume 30.055 Eur. Spornou skutočnosťou

medzi účastníkmi bolo to, na aký účel bolo poskytnuté vozidlo odporcu zn. U. XXX D. do užívania

navrhovateľovi. Navrhovateľ tvrdil, že toto vozidlo mu odporca poskytol na bezplatné užívanie do doby,

kým mu nevráti pôžičku a to z dôvodu, že pre nedostatok finančných prostriedkov musel predať svoje

vozidlo zn. A. J.. Toto jeho tvrdenie svojimi výpoveďami podporili aj svedkovia F. a G.. Naproti tomu

odporca uvádzal, že vozidlo navrhovateľovi poskytol na užívanie po dobu, keď mu sprostredkoval

pomoc pri vymáhaní pohľadávky voči spoločnosti O.. Na základe sprostredkovania navrhovateľ uzavrel

mandátnu zmluvu s J.. N. A., ale dňa 12.08.2009 túto zmluvu vypovedal a týmto dňom zanikol dôvod,

aby navrhovateľ vozidlo U. XXX D. používal. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ aj po tomto dni auto

užíval, malo mu vzniknúť bezdôvodné obohatenie na úkor odporcu vo výške obvyklého nájomného, čo

podľa záveru znaleckého posudku je 107 Eur denne. Výpoveď odporcu potvrdil aj svedok J.. Súd na

základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že účastníci sa dohodli o užívaní vozidla odporcu tak,

ako uvádzal navrhovateľ. Prisvedčujú tomu aj výpovede svedkov F. a G., ale najmä potvrdenie odporcu

zo dňa 02.09.2009, v ktorom okrem iného uvádza, že medzi dlžníkom a veriteľom okrem uvedených

dlžných súm nie sú ďalšie iné dlžoby a ani iné nároky finančného charakteru. Toto potvrdenie pritom

podpísal sám odporca v dobe, keď navrhovateľ už mal jeho vozidlo užívať bez právneho dôvodu. Až

po doručení platobného rozkazu odporca písomne vyzval navrhovateľa na vydanie motorového vozidla

a bezdôvodného obohatenia. Taktiež k započítaniu pohľadávky odporca pristúpil až dňa 20.02.2011.

Preto súd dospel k záveru, že obrana odporcu sa javí ako účelová. Navrhovateľ užíval vozidlo odporcu

na základe vzájomnej dohody bezodplatne a preto u neho nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu

na úkor odporcu. Z výpovedí účastníkov, ako aj z písomného potvrdenia vyplýva, že odporca zaplatil

navrhovateľovi celkom sumu 9.084,26 Eur. Podľa § 566 ods. 1 Občianskeho zákonníka je možné pri

čiastočnom plnení dlhu započítať čiastočné plnenie najskôr na istinu až potom na úroky, pokiaľ dlžník

neurčí inak. V konaní účastníci zhodne uviedli, že prednostné vyplácanie úrokov požadoval od odporcu

navrhovateľ. V tejto súvislosti potom s poukazom na § 566 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno

uhradenú sumu započítať na úroky, ale na istinu. Navrhovateľovi preto vznikol voči odporcovi nárok

na zaplatenie sumy 20.970,74 Eur. Vzhľadom k tomu, že účastníci nemali dohodnutý termín vrátenia

pôžičky a v konaní nebolo jednoznačne preukázané, že by navrhovateľ odporcu vyzval na vrátenie

dlžnej sumy, za termín splatnosti pôžičky súd považoval deň nasledujúci po doručení návrhu na začatie

konania odporcovi, t.j. 14.10.2010. Súd preto rozhodol tak, že uložil odporcovi povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi sumu 20.970,74 Eur, spolu s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania od 15.10.2010

až do zaplatenia v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Lehota splatnosti bola určená

v zmysle návrhu navrhovateľa. Výška úrokov z omeškania je určená podľa nar. vl. č. 87/1995 Z.z.

Navrhovateľ sa domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 30.055 Eur s 9 %-ným úrokom z omeškania od

29.09.2010 do zaplatenia. Vzhľadom k vyššieuvedeným dôvodom považoval súd návrh navrhovateľa

v časti prevyšujúcej priznané plnenie za nedôvodné a v tejto časti návrh zamietol. Navrhovateľovi

bolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a preto súd uložil povinnosť zaplatiť súdny

poplatok odporcovi v sume 1.257,50 Eur v zmysle § 2 ods. 2 zákona 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch. O

náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 2 O.s.p., kedy navrhovateľ mal úspech 69,78 %,

neúspech 30,22 % a preto celkový úspech navrhovateľa predstavuje 39,56 %. V konaní mu vznikli trovy

pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v celkovej výške 3.801,78 Eur, z čoho 39,56 % predstavuje

1.503,98 Eur. Túto sumu potom priznal navrhovateľovi v rámci náhrady trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca, ktorý namietal, že súd prvého stupňa na základe

vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej

časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne

vyhodnotil existenciu a oprávnenosť pohľadávky odporcu voči navrhovateľovi titulom nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia. Nebolo sporné, že odporca poskytol navrhovateľovi osobné motorové

vozidlo, ktoré mu odmietol vrátiť, vzhľadom na nevrátenie poskytnutej pôžičky a následne navrhovateľ

neplatil odporcovi žiadnu odplatu za užívanie daného motorového vozidla. Odporca poukazoval na

obsah jednotlivých svedeckých výpovedí a predovšetkým na výpoveď svedka J., ktorý bol osobne

prítomný na viacerých stretnutiach. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí vôbec nezohľadnil

výpoveď tohto svedka. Opieral sa predovšetkým o výpovede svedkov F. a G., ktorí neboli prítomní na

rokovaniach. Svedecké výpovede týchto svedkov nepotvrdzujú tvrdenie navrhovateľa, ale potvrdzujú

ním tvrdené skutočnosti o okolnostiach poskytnutia motorového vozidla. Vzhľadom na skutočnosť, že

odporca začal užívať motorové vozidlo bez právneho titulu v lete 2009, v tom čase nebola splatná

pohľadávka na vydanie bezdôvodného obohatenia a nemohlo sa ho toto potvrdenie týkať. Samotný

navrhovateľ dobrovoľne vrátil odporcovi motorové vozidlo dňa 03.11.2010, bez vrátenia požičanej sumy.

Na takýto postup nemal navrhovateľ žiaden dôvod. Je nepochybné a nezodpovedá bežnej praxi,

aby odporca z vlastnej vôle, len tak bezodplatne dlhodobo poskytol navrhovateľovi luxusné motorové

vozidlo. Záver súdu prvého stupňa považujú preto za neudržateľný a v rozpore s bežnými zásadami

občianskoprávnych vzťahov, ako aj v rozpore s dobrými mravmi. V konaní pred súdom prvého stupňa

bola preukázaná skutočnosť, že sa navrhovateľ na úkor odporcu bezdôvodne obohatil. Pohľadávka

odporcu voči navrhovateľovi, ktorý si uplatnil na svoju obranu, teda existovala a preto si ju započítal.

Žiadal preto v konečnom dôsledku, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v

napadnutej časti zmenil, takže návrh zamietne, prípadne zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvého

stupňa a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Vyslovil názor, že jeho návrh je vo veci

opodstatnený. Odporcovi zapožičal finančné prostriedky podľa jeho požiadavky a za podmienok, ktoré

si sám navrhol. Tvrdenie, že nárok na vrátenie požičanej sumy sa kryje s jeho nárokom na vydanie

bezdôvodného obohatenia za používanie jeho motorového vozidla považuje za neopodstatnený a

tento názor nemôže uznať, pretože skutočnosti tvrdené odporcom sú nepravdivé. Odporca mu osobné

motorové vozidlo U. poskytol podľa vzájomnej dohody bez nároku na akúkoľvek finančnú odplatu.

Vozidlo odporcu bolo staré, opotrebované, vykazovalo závady, ktoré musel nechať odstrániť. Odporca

predmetné motorové vozidlo nikdy nežiadal vrátiť a nežiadal ho ani o žiadnu finančnú náhradu až do

momentu, kedy poslal voči nemu žalobu na plnenie. Preto považuje tvrdenia odporcu za nepravdivé a

účelové.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné

v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219

ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie

súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bol návrh zamietnutý odvolaním napadnutý nebol a

preto v tejto časti je rozhodnutie súdu prvého stupňa právoplatné a rozhodovaním odvolacieho súdu

nedotknuté.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a

v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.

V prejednávanej veci je nepochybné, že odporca si zapožičal od navrhovateľa finančné prostriedky,

s tým, že následne odporca zapožičal navrhovateľovi osobné motorové vozidlo. Súd prvého stupňa

vzhľadom na obranu zo strany odporcu, zameral svoje dokazovanie na preukázanie skutočností

tvrdených odporcom, ktorý vzniesol započítaciu námietku svojej pohľadávky voči navrhovateľovi, ktorá

mu mala vzniknúť z titulu bezdôvodného obohatenia užívaním tohto vozidla.

Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním

tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu,

ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Zákon

vymedzuje teda dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, s tým,

že v prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania, tieto

následne aj správne vyhodnotil v jednotlivých logických súvislostiach a v konečnom dôsledku správne

uzavrel na základe ako svedeckej výpovede, tak aj písomných dokladov, založených v spise, že medzi

účastníkmi, vzhľadom na rozpornosť ich tvrdení v konečnom dôsledku došlo k dohode o bezodplatnom

užívaní vozidla odporcu, ktoré zapožičal navrhovateľovi. Súd prvého stupňa v prejednávanej veci

vychádzal nielen zo svedeckých výpovedí ako tvrdí odporca vo svojom odvolaní, avšak aj z dôkazu,

ktorým je aj samotné potvrdenie odporcu zo dňa 02.09.2009, v ktorom sa okrem iného uvádza, že medzi

dlžníkom a veriteľom okrem dlžných súm vo výške 30.055 Eur nie sú žiadne iné dlžoby a ani iné nároky

finančného charakteru. Toto potvrdenie napísal odporca v dobe, keď navrhovateľ mal jeho vozidlo užívať

bez právneho dôvodu, z čoho potom možno vyvodiť, že skutočne došlo k bezodplatnému požičaniu

daného motorového vozidla.

Neobstojí potom tvrdenie odporcu uvedené v odvolaní, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil

svedecké výpovede a dôkazy založené v spise.

Vo zvyšku odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie

súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

Odvolací súd nezistil ani pochybenie na strane súdu prvého stupňa v časti, kde bol zaviazaný odporca

k zaplateniu súdneho poplatku a zároveň nezistil ani pochybenie na strane súdu prvého stupňa v časti,

kde bol odporca zaviazaný na zaplatenie trov prvostupňového konania. Preto aj v tejto časti bol rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdený.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 a §

151 ods. 1 O.s.p., kedy úspešnému navrhovateľovi náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola,

nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu žiadne osobné trovy

odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .